Bola som zdravé dieťa, až kým som v auguste 1967 jedného dňa nedostala vysoké horúčky. Mala som vtedy asi 18 mesiacov. Na ďalší deň som sa zobudila so zoslabnutými nohami. Išli sme do nemocnice tu vo Freetowne v Sierre Leone. Výsledky testov ukázali, že som sa nakazila detskou obrnou, čo je infekčné vírusové ochorenie, ktoré spôsobuje ochrnutie, najmä u detí do päť rokov. Nepomohla mi ani fyzioterapia. Časom mi nohy úplne ochabli a už som nedokázala chodiť ani stáť. Pre moje postihnutie mi otec hovorieval, že som iba „polovičné dieťa“. Dokázala som sa iba plaziť a stratila som všetku sebaúctu. Bola som úplne na dne.

 S mamou sme bývali v obytnom dome, ktorý mal spoločný dvor s ďalšími chudobnými rodinami. Aj keď ma ľudia mali radi, túžila som po otcovskej láske, ktorej sa mi nedostávalo. Niektorí v mojom okolí si mysleli, že som chorá preto, že ma niekto začaroval. Ďalší mame radili, aby ma nechala pred dverami domova pre postihnuté deti a nezaťažovala sa tak starostlivosťou o mňa. No mama na nich nedala a ďalej sa o mňa usilovne starala.

 Keďže som nemohla stáť ani chodiť, musela som sa plaziť. Ale keď som sa takto ťahala po zemi a iných povrchoch, často som sa poranila. Aby som sa neporanila, nosila som hrubé oblečenie a na ruky som si dávala papuče. Neskôr som začala používať kusy dreva v tvare „U“, ktoré mi lepšie chránili ruky. Vystrela som ruky pred seba, kusy dreva som položila na zem a váhu som preniesla na ne. Potom som sa prehla v chrbte a švihla nohy dopredu. Keď som urobila jeden takýto „krok“, znovu som vystrela ruky a zopakovala tento náročný proces, aby som sa mohla posunúť ďalej. Pri týchto pohyboch som si veľmi namáhala ruky a ramená. Keďže si to vyžadovalo toľko námahy, málokedy som vyšla mimo nášho dvora. Nemohla som chodiť do školy ani sa hrať s inými deťmi. Bála som sa, ako by som prežila, keby som prišla o mamu.

 Modlila som sa k Bohu a prosila ho, aby nepripustil, že by som musela žobrať. Verila som, že keď sa k nemu priblížim a budem mu správne slúžiť, postará sa o mňa. Preto som sa jedného dňa, bolo to v roku 1981, rozhodla, že vyjdem z nášho dvora a napriek bolesti pôjdem do kostola na našej ulici. No cítila som sa tam veľmi nepríjemne pre to, ako sa na mňa ľudia pozerali. Farár ma ani neprivítal a mamu pokarhal za to, že som si sadla na miesto, ktoré si zaplatili iní. Rozhodla som sa, že už tam viac nepôjdem.

 V jedno ráno v roku 1984, keď som mala 18 rokov, som tak ako vždy sedela pri okne na hornom poschodí. Odtiaľ som dobre videla na to, čo sa deje vonku. No potom som sa rozhodla zísť dole na dvor, na ktorom zvyčajne nikto nebol. Keď som tam prišla, boli tam dvaja muži, ktorí zvestovali z domu do domu. Povedali mi o krásnej budúcnosti a o tom, že budem môcť byť zdravá. Prečítali mi Izaiáša 33:24 a Zjavenie 21:3, 4. Potom mi dali pútavú farebnú brožúru Večne sa teš zo života na zemi! Sľúbili mi, že sa vrátia a povedia mi o tom viac.

 Keď ma druhýkrát navštívili, povedali mi, že nabudúce prídu s Pauline, misionárkou, ktorá sa nedávno prisťahovala. Keď prišli, pokračovali sme v rozhovoroch s Pauline. Časom sme si boli také blízke ako mama s dcérou. Moja vlastná mama ma podporovala v štúdiu Biblie s mojou novou „mamou“. Pauline bola obetavá, trpezlivá, láskavá a vždy sa zaujímala, ako sa mi darí. Naučila ma čítať. Pomocou publikácie Moja kniha biblických príbehov mi pomohla spoznať milujúceho Otca, po ktorom som tak túžila.

 To, čo som sa z Biblie dozvedala, ma veľmi tešilo. Raz som sa Pauline opýtala, či by som mohla ísť na zhromaždenie Jehovových svedkov, ktoré sa volalo zborové štúdium knihy. a Pauline povedala, že môžem. Toto zhromaždenie sa konalo u jedného svedka, ktorý býval neďaleko nás. Najbližší utorok po mňa prišla, aby sme tam mohli ísť spolu, ale najprv počkala, kým sa okúpem a oblečiem. Niekto povedal, že by mi Pauline mala zaplatiť taxík. Ale ja som sa rozhodla, že tam pôjdem na svojich drevených pomôckach na chodenie.

 Mama a susedia, ktorí sledovali, ako odchádzame, sa o mňa báli. Keď som išla cez dvor, niektorí na Pauline pokrikovali: „Čo ju nútite?!“

 Pauline sa ma jemne opýtala: „Jay, naozaj chceš ísť?“ To bola príležitosť ukázať, že dôverujem Jehovovi. (Príslovia 3:5, 6) A tak som odpovedala: „Chcem. Nikto ma nenúti!“ Susedia ma bez slova sledovali, kým som neprišla k bráne. Keď som ňou prešla, začali od radosti vykrikovať a tlieskať.

 Zhromaždenie sa mi veľmi páčilo! Bola som z neho nadšená. Všetci ma vítali a nikto sa na mňa nepozeral zhora. Cítila som sa tam veľmi dobre, a tak som sa rozhodla chodiť tam pravidelne. Krátko nato som sa opýtala, či by som mohla chodiť aj na zhromaždenia do sály Kráľovstva. Boli sme chudobní, a tak som mala len dvoje šaty a jedny papuče. No bola som si istá, že v Božom ľude to nikomu nebude vadiť. A tak to aj bolo.

 Keď som sa chcela dostať do sály Kráľovstva, musela som „prejsť“ na koniec ulice a vziať si taxík, ktorý ma vyložil pod kopcom, na ktorom bola sála. Odtiaľ ma bratia vyniesli na rukách.

 Presvedčila som sa, že Jehova je dobrý, a preto som sa k nemu chcela ešte viac priblížiť. (Žalm 34:8) Tak som sa rozhodla chodiť na všetky zhromaždenia. V období dažďov som do sály často prišla mokrá a zablatená, takže som sa musela prezliecť. Ale stálo to za to!

 O mojom príbehu sa písalo v Ročenke Jehovových svedkov 1985. Keď si ho jedna sestra zo Švajčiarska, ktorá sa volá Josette, prečítala, poslala mi trojkolesový invalidný vozík. Mal pekné blatníky, farebné odrazky a bol na ručný pohon. Konečne som sa mohla pohybovať dôstojnejším spôsobom! Deťom sa môj parádny vozík veľmi páčil a rady ma sledovali, ako na ňom jazdím. Už som sa viac nemusela plaziť po zemi. Druhí si ma vážili a nikto mnou nepohŕdal. Cítila som sa ako kráľovná.

 Robiť duchovné pokroky pre mňa nebolo ťažké, pretože už predtým som žila skromne a morálne čistým životom. Vďaka vozíku som mohla chodiť do služby a 9. augusta 1986 som sa dala pokrstiť. Po krste bol môj život oveľa lepší, ako som si kedy mohla predstaviť. Bola som skutočne šťastná, spokojná, získala som sebaúctu a verila som si. Konečne som mala Otca, ktorý ma miluje, a okolo seba ľudí, ktorým na mne naozaj záleží.

 Chcela som sa Jehovovi nejako odvďačiť, a tak som premýšľala nad priekopníckou službou. Nebola som si však istá, či by som to zvládla. (Žalm 116:12) Povedala som o tom Jehovovi v modlitbe a potom som sa rozhodla to skúsiť. Začala som 1. januára 1988 a pokračujem až doteraz. Je to pre mňa veľké požehnanie! Mám úžasných bratov a sestry, vďaka ktorým dokážem spĺňať kvótu, a cítim, ako ma Jehova podporuje svojím svätým duchom. (Žalm 89:21)

 Ako priekopníčka som mala viac pohybu a moje nohy, hoci boli stále slabé, začali reagovať na podnety. O nejaký čas som išla na jednu novootvorenú kliniku a dúfala som, že dostanem nejakú terapiu a cvičebný plán. Ale zdravotná sestra mi povedala, že sa o to nemám ani snažiť, lebo aj tak čoskoro zomriem. Keď mi jej kolegyňa povedala to isté, bola som veľmi sklamaná. Odišla som domov a prosila som Jehovu, aby mi pomohol vyrovnať sa s týmito pocitmi a aby pre mňa našiel nejakú liečbu.

 Ukázalo sa, že práve služba bola pre mňa jednou z najlepších foriem liečby. Vďaka nej som mala veľa pohybu. O pár rokov neskôr jedna zo sestričiek, ktoré mi povedali, že čoskoro zomriem, išla okolo sály Kráľovstva. Bola veľmi prekvapená, keď videla, že ešte stále žijem!

 Napriek svojim okolnostiam sa snažím v službe pre Jehovu robiť, koľko môžem. Bratia ma často chvália za to, že som horlivá a že na zhromaždenia chodím dostatočne vopred. Vždy to tak robím, aby som mala čas zvítať sa s bratmi a sestrami a porozprávať sa s nimi.

 Pocítila som, aký je Jehova dobrý, a zažila som veľa požehnaní. Teším sa, že som mohla pomôcť trom ľuďom, aby sa dali pokrstiť. Jedna z nich, Amelia, absolvovala 137. triedu Gileádu. Ja som už niekoľkokrát absolvovala priekopnícku školu, ktorá je nádherným darom od Jehovu. Vďaka Jehovovi som šťastnejšia, získala som sebaúctu a viac si verím. Už sa za seba nehanbím a ľudia si ma vážia. Keďže mám veľkú duchovnú rodinu, mám dobrých priateľov nielen vo Freetowne, kde stále bývam, ale aj v celej krajine a po celom svete.

 Prešlo už takmer 40 rokov, odkedy som sa dozvedela o Božom sľube, že v budúcnosti už nebudú žiadne choroby ani telesné postihnutia. Tento sľub mi stále dodáva silu a už sa neviem dočkať, kedy sa splní. Trpezlivo čakám, pretože poznám Jehovu a viem, že sa neoneskorí. (Micheáš 7:7) Vďaka tomu, že som sa nevzdala a trpezlivo čakám, zažívam veľa dobrého. Jehova mi pomohol zvládnuť už veľa problémov a náročných situácií a vždy to urobil v tom správnom čase. Som naozaj šťastná a stále sa usmievam, pretože Jehova ma zdvihol zo zeme a dal mi krásny život, o akom som ani nesnívala.