Narodila som sa v roku 1952 v Rumunsku. Hoci mama bola pokrstená svedkyňa, nezapájala sa do kresťanských činností, a tak sme nechodili na zhromaždenia. A navyše, v Rumunsku bola komunistická vláda. Tlač publikácií a zvestovateľská činnosť svedkov bola zakázaná. Prvých 36 rokov života som nevedela, kto je Jehova ani čo učí Biblia. No v roku 1988, keď som s manželom Istvánom žila v meste Satu Mare, sa stalo niečo, čo mi zmenilo život.

Pozvanie, ktoré som nemohla odmietnuť

 Jedného dňa ma prišla navštíviť mama. Povedala: „Idem k tvojej tete. Išla by si so mnou? Môžeme ísť potom nakupovať.“ Keďže som nemala nič iné na práci, súhlasila som.

 Keď sme k tete dorazili, práve u nej bolo zhromaždenie Jehovových svedkov. Bola na ňom teta a deväť ďalších ľudí. Vtedy som zistila, že mama je znovu aktívna a horlivá sestra. To, čo som v to ráno na zhromaždení počula, na mňa urobilo hlboký dojem.

 Po zhromaždení za mnou prišiel predsedajúci a predstavil sa mi. „Volám sa János,“ povedal. „Všimol som si, že ste pozorne počúvali. Páčilo sa vám, čo sa dnes rozoberalo?“ Povedala som mu, že na takomto stretnutí som ešte nebola a že by som rada prišla znova. Nato sa ma opýtal: „Nechceli by ste študovať Bibliu?“ To bolo pozvanie, ktoré som nemohla odmietnuť. Vycítila som, že za týmito ľuďmi ma priviedol Boh.

 Na druhý deň mi János predstavil Idu, ktorá so mnou začala študovať. Bála som sa, ako to vezme István, keď zistí, že študujem Bibliu s Jehovovými svedkami. Niekoľkokrát som sa s ním o tom snažila hovoriť, no vôbec ho to nezaujímalo. Bola som si však istá, že sa mu to nepáči.

 Napriek tomu som v štúdiu pokračovala a v auguste 1989 som sa dala pokrstiť. O štyri mesiace v Rumunsku padol komunistický režim a jeho vodcu zabili.

Zažívam čoraz väčší odpor

 Pád režimu pre nás znamenal viac slobody. Jehovovi svedkovia sa teraz mohli slobodne stretávať a zvestovať. Mne to však spôsobilo ešte väčšie problémy. István mi povedal: „Je mi jedno, čomu veríš, pokiaľ nebudeš chodiť po domoch a zvestovať.“

 Samozrejme, so zvestovaním som neprestala. (Skutky 4:20) A tak som si dávala veľký pozor, aby na to neprišiel. Ale jedného dňa ma v službe z domu do domu videli Istvánovi kamaráti a povedali mu to. Keď som prišla domov, začal na mňa kričať: „Robíš hanbu mne aj celej rodine!“ Priložil mi nôž ku krku a vyhrážal sa mi, že ak s tým neprestanem, zabije ma.

 Snažila som sa mu to vysvetliť a hovorila som mu, ako ho ľúbim. Zdalo sa, že to zabralo, a na nejaký čas sa upokojil. No keď som raz odmietla ísť na náboženský svadobný obrad našej blízkej príbuznej, znovu sa nahneval a povedal mi veľa nepekných vecí.

 Istvánove výbuchy hnevu som musela znášať 13 rokov. Počas nich sa vyhrážal, že sa so mnou rozvedie. Občas zamkol dvere a nechcel ma pustiť dnu. Inokedy mi povedal, nech si pobalím veci a odídem.

 Vďaka čomu som vedela znášať tieto hrozné situácie? V modlitbe som prosila Jehovu, aby mi dal vnútorný pokoj, a potom som naozaj cítila, že mi je oporou. (Žalm 55:22) Obrovskú podporu som cítila aj od bratov a sestier v zbore. Starší a niektoré duchovne zrelé sestry ma povzbudzovali, aby som ďalej slúžila Jehovovi. Zvykli mi pripomenúť jeden biblický verš. Píše sa v ňom o tom, že niektorí manželia môžu byť „získaní bez slova“ tým, že sú ich manželky vytrvalé a zostávajú verné Jehovovi. (1. Petra 3:1) Čoskoro sa tieto slová ukázali pravdivé aj v mojom prípade.

Bod zlomu

 V roku 2001 István dostal porážku, následkom čoho ochrnul. Mesiac bol v nemocnici a niekoľko ďalších týždňov mal rehabilitácie. Počas tohto náročného obdobia som bola stále pri ňom. Kŕmila som ho, rozprávala sa s ním a starala sa o to, aby mal všetko, čo potrebuje.

 Za Istvánom chodili aj bratia a sestry. Na vlastnej koži tak mohol pocítiť ich lásku a úprimný záujem. Mnohí sa ponúkli, že nám pomôžu s domácimi prácami alebo s čímkoľvek iným. A keď sme potrebovali povzbudiť alebo utešiť, starší tu boli vždy pre nás.

 Návštevy bratov a sestier ho zasiahli a začalo mu byť ľúto, ako sa ku mne správal. Tiež si všimol, že ho neprišiel navštíviť ani jeden z jeho kamarátov. A tak, keď Istvána prepustili z nemocnice, povedal: „Chcem študovať Bibliu a stať sa Jehovovým svedkom.“ Od šťastia sa mi nahrnuli slzy do očí a ja som ich nedokázala zadržať.

 István sa dal pokrstiť v máji 2005. Keďže nemohol chodiť, bratia ho vzali na vozíku k okraju bazéna, opatrne ho doň preniesli a pokrstili ho. Z Istvána sa stal horlivý zvestovateľ. Veľmi rada spomínam na to, ako sme spolu chodili do služby. Bolo to úžasné! Len si to predstavte – muž, ktorý mi v minulosti zakazoval zvestovať pravdu z Božieho Slova, bol teraz po mojom boku a s radosťou sa s druhými delil o dobrú správu!

 István zo srdca miloval Jehovu. Často si študoval Bibliu a učil sa naspamäť biblické verše. Rád sa o nich potom rozprával s ostatnými v zbore. Pri týchto príležitostiach sa snažil bratom a sestrám odovzdať myšlienky, ktoré by ich povzbudili.

 Istvánovo zdravie sa naďalej zhoršovalo. Po tom, čo dostal niekoľko ďalších menších porážok, stratil schopnosť rozprávať a nakoniec zostal pripútaný na lôžko. Ohrozilo to nejako jeho duchovnosť? Vôbec nie! Ďalej si čítal a študoval Božie Slovo, koľko mu to len jeho situácia umožňovala. Keď ho navštívili priatelia zo zboru, komunikoval s nimi pomocou elektronického zariadenia s jednoduchou obrazovkou. Vždy sa snažil posilniť ich vieru. Jeden brat sa vyjadril: „Za Istvánom chodím veľmi rád. Zakaždým od neho odchádzam občerstvený a s novými duchovými silami.“

 Žiaľ, v decembri 2015 István zomrel. Bola to pre mňa obrovská strata a veľmi ma to zasiahlo. No musím sa priznať, že som zároveň pocítila skutočný pokoj. Ten mi prinášalo vedomie, že István si stihol k Jehovovi vytvoriť blízky vzťah. A to je jedna z najväčších radostí v mojom živote. Som presvedčená, že István aj moja mama sú teraz v Jehovovej pamäti. Veľmi sa teším na čas, keď ich budem môcť privítať v Jehovovom spravodlivom novom svete a znovu ich objímem.

 Odvtedy, čo som s mamou navštívila tetu, prešlo už viac ako 35 rokov. Na túto návštevu určite nikdy nezabudnem. Mám už viac ako 70 rokov a slúžim ako pravidelná priekopníčka. Nedokážem si predstaviť lepší spôsob, ako by som sa Jehovovi odvďačila za všetko, čo pre mňa urobil. (Žalm 116:12) Dal mi silu, aby som zostala verná a pokojná, aj keď som zažívala odpor. A naučila som sa, že naša situácia sa môže kedykoľvek zmeniť. Hoci som to vôbec nečakala, podarilo sa mi získať svojho manžela bez slova.