Štvrtáčka Ines z Fínska sa dozvedela, že v rámci výučby o náboženstvách sa bude v jej triede hovoriť o Jehovových svedkoch. Rozhodla sa teda, že spolužiakov pozve na návštevu sály Kráľovstva. Žiakom i učiteľke sa táto myšlienka celkom pozdávala.

Na ďalší týždeň sa 38 žiakov vybralo na bicykloch do sály  Kráľovstva, vzdialenej skoro päť kilometrov. Išli s nimi aj dve učiteľky a riaditeľ. V sále ich privítali dvaja bratia a tri sestry. Pri malom občerstvení sa deti vypytovali na sálu Kráľovstva i na Jehovových svedkov. Pýtali sa: „Čo sa robí na zhromaždeniach?“ „Čo je tam v tej miestnosti?“ boli zvedavé na knižnicu. „A prečo je na stene napísané ‚šesť delené desať‘?“ zaujal ich ročný text z Matúša 6:10.

Keďže škola je zapojená do projektu zameraného na predchádzanie šikanovania v školách, bratia triede premietli video Ako vyhrať bez bitky, ktoré je na jw.org. Žiakom ukázali aj ďalšie časti našej webovej stránky a prehrali im jednu pieseň Kráľovstva. Celá návšteva trvala asi hodinu.

Riaditeľ, učiteľky i deti boli z návštevy unesení. Riaditeľa zaujal materiál, ktorý je na našej stránke, lebo sa mu zdal použiteľný na hodinách venovaných náboženstvám. Potešilo ho, keď počul, že v sále Kráľovstva budú na exkurzii vítané aj ďalšie triedy. Svedkom hneď na druhý deň zavolala učiteľka inej triedy a opýtala sa, či by si sálu Kráľovstva nemohli prísť pozrieť aj oni.

Cristina, ktorá žije v Rumunsku, nikdy nechodila do školy a nevedela čítať ani písať. Bola veľmi chudobná a zarábala si tak, že na mestskom smetisku zbierala plechovky a plastové fľaše. Raz ju pri tom niečo upútalo — biblická literatúra s prekrásnymi obrázkami šťastných ľudí. „Takí ľudia musia predsa niekde žiť,“ povedala si. Chcela vedieť, čo je v tých  publikáciách, a tak kohosi poprosila, aby jej ich prečítal. Keď počula, že sú o Bohu, prišlo jej ľúto, že ľudia vyhadzujú informácie z Božieho Slova do odpadkov. Ďalej na smetisku hľadala takéto brožúry, traktáty a časopisy a odkladala si ich. Niektoré boli celé, iné potrhané. Naučila sa čítať, aby sa z nich mohla dozvedieť viac.

 Neskôr sa spojila s Jehovovými svedkami a začala s nimi študovať Bibliu. Nadchlo ju, keď sa dozvedela, že Jehova ju k sebe pritiahol publikáciami, ktoré si druhí ľudia necenili. Teraz chodí na zhromaždenia a to, čo sa dozvedá, sa jej veľmi páči. Jednou z vecí, ktoré ju najviac tešia, je to, že dostáva úplne nové časopisy, knihy a brožúry. Už ich nemusí hľadať medzi odpadkami. Cristina skutočne našla na smetisku poklad!

Margret žije v Nemecku. Každé ráno chodí do lesa na prechádzku so psom. „Prihováram sa ľuďom, ktorých stretnem,“ hovorí. „Ak sú v pohode, nadhodím biblickú tému.“

Raz stretla asi sedemdesiatročnú ženu, ktorá bola tiež vonku so psom. Prihovorila sa jej. Žene sa neformálny rozhovor páčil a zverila sa jej, že sa modlí k Bohu a denne si číta Bibliu. Odvtedy sa stretávali každý deň a rozprávali sa o duchovných veciach. Jedného dňa sa žena Margret opýtala: „Ako to, že viete z Biblie tak veľa?“ Margret jej povedala, že je Jehovova svedkyňa.

Niekoľkokrát jej ponúkla domáce biblické štúdium, ale ona odmietla. V rozhovoroch však pokračovali. O niekoľko mesiacov jej znova ponúkla domáce biblické štúdium. Tentoraz jej žena prezradila, že sa bojí študovať, lebo muž, s ktorým žije, Jehovových svedkov neznáša.

 Nasledujúci raz si vzala Margret na prechádzku do lesa Bibliu a knihu Čo učí Biblia? Keď paniu stretla, odvážne jej povedala: „Teraz vám nejdem ponúknuť domáce biblické štúdium, ale ‚lesné‘ biblické štúdium.“ Žena jej ponuku so slzami v očiach prijala. Na „lesné“ biblické štúdium prichádza šesť dní v týždni. Podľa ročného obdobia a počasia musí niekedy Margret viesť štúdium s baterkou a pod dáždnikom.

V Bulharsku sestra Delphine študovala Bibliu s Irinou. Irine sa pravda páčila a pravidelne chodila aj na zhromaždenia. No jej manžel nechcel, aby sa stretávala s Jehovovými svedkami, a presťahoval sa s rodinou do malej dediny vo Švédsku. Irina tak s Delphine stratila kontakt. Tam však Irinu stretli priekopníčky Alexandra a Rebecca. Keďže Irina nevedela nič po švédsky, vybrali brožúrku Dobré posolstvo pre ľudí zo všetkých národov a dali jej prečítať svedectvo v bulharčine. Potom sa jej za pomoci brožúrky opýtali, či chce literatúru vo svojom jazyku. Irina energicky pokrútila hlavou. Sestry si to vysvetlili ako prejav nezáujmu a odišli.

Alexandra si neskôr spomenula, že o niekoľko týždňov príde na návštevu Linda, sestra zo Švédska, ktorá slúži v Bulharsku. Pomyslela si, že Irina by možno reagovala inak, keby pravdu počula vo vlastnom jazyku. Keď Linda prišla, spolu s Alexandrou Irinu navštívili. Irina Linde povedala, že sa každý večer k Jehovovi modlí, aby jej pomohol ďalej študovať Bibliu. Často mávala pri sebe knihu Čo učí Biblia? v bulharčine. Dúfala, že na ulici stretne Jehovových svedkov,  a tak ju chcela mať poruke, aby im ju mohla ukázať. Ale nikdy ich nestretla. Teraz sa veľmi tešila, že v bulharčine môže dostať ďalšiu literatúru!

Linda sa Alexandry opýtala, prečo si po prvom stretnutí myslela, že Irina nemá záujem o pravdu. Alexandra jej odpovedala, že Irina prejavila nezáujem tak, že krútila hlavou. Linda sa usmiala a vysvetlila jej, že Bulhari vyjadrujú nesúhlas prikyvovaním, nie krútením hlavy. Krútením vyjadrujú súhlas. Irina sa učí po švédsky, no zatiaľ pokračuje v štúdiu v bulharčine. Ako? Opäť je v kontakte s Delphine a študujú cez internet.

Jemimu, ktorá žije v Španielsku, učili pravdu odmalička. Ale keď mala sedem rokov, život sa jej obrátil naruby. Jej matka sa rozhodla, že už nebude Jehovovou svedkyňou, a rozviedla sa s jej otcom Domingom. Ako trinásťročná sa Jemima prestala stretávať s Jehovovými svedkami a odmietla duchovnú pomoc, ktorú jej chcel otec poskytnúť.

Keď vyrástla, zapojila sa do rôznych sociálnych a politických hnutí, lebo chcela spravodlivosť pre obyčajných ľudí. Časom prišla o prácu a Domingo, ktorý pracoval ako maliar, jej navrhol, že môže robiť spolu s ním.

Raz pri práci jej ponúkol štúdium Biblie. Túto ponuku však odmietla s tým, že keď bude mať niekedy o štúdium záujem, povie mu. Jej otec pri maľovaní počúval nahrávky Biblie a časopisov, ale ona si radšej púšťala do slúchadiel populárnu hudbu.

 V novembri 2012 dostal Domingo, ktorý sa medzitým znova oženil, pozvanie do školy pre manželské páry. Jemimu ohúrilo, že chce ísť na dva mesiace do biblickej školy a potom všetko nechať a ísť, kam ho pošlú. Prvý raz v živote si uvedomila, aké hlboké korene má pravda v jeho srdci. A chcela vedieť, čím to je.

Pri práci prestala počúvať populárnu hudbu a začala počúvať nahrávky, ktoré si púšťal otec. Okrem toho mu začala klásť rôzne otázky. Jedného dňa, keď bol práve na rebríku, mu povedala: „Pamätáš sa, ako som ti vravela, že ti poviem, keď budem chcieť študovať Bibliu? Tak ten čas je tu.“

Dominga to potešilo. So štúdiom začali v januári 2013 a študovali dvakrát do týždňa. V apríli išiel do školy, ale v štúdiu pokračovali cez internet. Jemima prišla aj na slávnostné ukončenie školy a veľmi sa jej na ňom páčilo. Štrnásteho decembra 2013 bola pokrstená.

„Jehova mal so mnou obrovskú trpezlivosť a vidím, že ma nikdy nezačal považovať za stratený prípad,“ hovorí. „Dal mi to, čo som vo svete nenašla — pravých priateľov. Celosvetové bratstvo mi pomáha ešte viac si ceniť jeho veľkú lásku.“

Vasilij je dlhoročným členom rodiny Bétel v Rusku. Dňa 30. marca 2014 vydával svedectvo pri mobilnom stojane s literatúrou neďaleko pobočky, keď pri ňom zastalo policajné auto. Vystúpil z neho policajt a slušne ho požiadal, aby ukončil službu, lebo sa naňho sťažovalo niekoľko ľudí z okolia. Druhý policajt sní mal rozhovor videokamerou. Vasilij usúdil, že najlepšie bude policajta poslúchnuť a nedovolávať sa svojich práv. Medzičasom sa pri nich zhŕkla pomerne veľká skupina okoloidúcich, ktorí čakali, čo bude. Vasilij odišiel, ale o dva dni požiadal o rozhovor s policajným náčelníkom. Náčelník mu vyhovel. Vasilij sa mu v rozhovore poďakoval za cenné služby, ktoré polícia poskytuje spoločnosti, i za to, ako slušne sa k nemu dva dni predtým správal policajt, ktorý s ním hovoril. Náčelník sa obrátil na svojho pomocníka a povedal: „Tridsaťdva rokov som pri polícii, ale ešte som nezažil, aby sa nám niekto poďakoval!“ Vasilij mu pomohol pochopiť, že našou verejnou službou nijako neporušujeme zákony krajiny. Náčelník sa ho preto opýtal, prečo sa neohradil voči policajtovej požiadavke ukončiť službu, keď dobre poznal svoje práva. Vasilij odpovedal: „Políciu si vážim. A teraz si predstavte, do akého svetla by som postavil policajta, keby som ho pred všetkými tými ľuďmi obvinil, že nepozná zákony.“ Náčelník s pomocníkom nevychádzali z údivu a Vasilija uistili, že pri stojane s literatúrou už nebude mať nijaké problémy.