Na mnohých ostrovoch Mikronézie sa dobré posolstvo hlása iba zriedka, a tak sa skupina zvestovateľov z Marshallových ostrovov rozhodla, že na ne podnikne dvojtýždňovú cestu. Na člne sa vydali z ostrova Majuro na ostrovy Wotje a Ormed, ktoré patria k atolu Wotje Atoll.

Chceli vydať svedectvo čo najväčšiemu počtu ľudí, a preto si ešte pred cestou pripravili balíčky  s literatúrou. V každom boli štyri časopisy a dve brožúry. Keďže nevedeli, kedy sa im podarí prísť na ostrovy znova, ľuďom, ktorí prejavili záujem o dobré posolstvo, literatúru nechali a povzbudili ich, aby ju dali aj príbuzným a priateľom. Na tejto dvojtýždňovej ceste rozšírili 531 brožúr, 756 časopisov a 7 kníh.

Vo februári 2014 sa šesť Jehovových svedkov z Papuy-Novej Guiney vydalo na desaťdňovú zvestovateľskú cestu po dedinách na sopečnom ostrove Karkar Island. O posolstvo tam prejavilo záujem veľa ľudí a zvestovatelia rozšírili 1 064 publikácií. Sestra Relvie povedala: „Hneď prvý deň sme boli v službe ešte aj o tretej popoludní. Nemali sme vo fľašiach vodu, od rozprávania nás už boleli sánky a v ústach nám poriadne vyschlo. Rozprávala som sa s mladým dievčaťom. Chcela som mu prečítať biblický verš, ale nešlo to, taká som bola smädná. Ešteže ma ponúklo vodou.“

Večer pred odchodom zvestovateľov z jednej dediny sa konalo veľké zhromaždenie. Boli na ňom obyvatelia i miestni cirkevní predstavitelia. Relvie spomína: „Cítila som sa ako Štefan, keď musel pred Sanhedrinom obhajovať pravdu. Akurát že poslucháči boli priateľskí.“ Keď týchto šesť zvestovateľov dohovorilo, prehovorila koordinátorka protestantskej nedeľnej školy. Poďakovala sa svojej tete, ktorá bola  medzi zvestovateľmi, za to, že im priniesla pravdu. Vyjadrila sa: „Dávaš nám veľmi dobrý príklad. Si ako Samaritánka, ktorá prišla za príbuznými a povedala im, čo dobré jej porozprával Ježiš. Ďakujeme, že si na nás nezabudla.“

Jedného rána bol sedemročný Teariki z ostrova Tarawa v súostroví Kiribati v službe so svojím otcom Tuetim. Vošli do jedného domu a ocitli sa pred asi desiatimi mužmi a ženami, ktorí mali okolo dvadsiatky. Tueti im vydal svedectvo a jeden z nich mu povedal: „Všimli sme si, že všetci ste tu aj so svojimi deťmi. Prečo ich nútite, aby s vami chodili? Sú ešte primladé, aby učili o Bohu.“

Tueti odpovedal: „Chcete sa presvedčiť, či môj syn vie zvestovať? Môžem vyjsť von a vypočujte si, čo vám povie.“ Všetci boli za a hovorili: „Áno, áno, chceme ho počuť samého.“

Keď Tueti vyšiel za dvere, Teariki sa ich opýtal: „Viete, ako sa volá Boh?“

„Vieme, Ježiš,“ odpovedal jeden z nich. „Boh,“ hádal druhý. „Pán,“ pridal sa ďalší.

Teariki pokračoval: „Pozrime sa, čo sa píše v Biblii. Otvorme si Izaiáša 42:5 a prečítajme si ho.“ Po prečítaní textu sa opýtal: „O kom sa hovorí v tomto texte?“

Jedna mladá žena povedala: „O Bohu.“ Teariki súhlasil: „Áno, o pravom Bohu. A čo sa od pravého Boha dozvieme, keď si prečítame ôsmy verš? ‚Ja som Jehova. To je moje meno; a nikomu inému nedám svoju slávu.‘ Všimli ste si, aké je Božie meno?“

Všetci odpovedali, že Jehova.

 V tejto chvíli už celá skupina zvážnela a Tearikiho veľmi pozorne počúvala. Pokračoval otázkou: „Prečo je dobré používať Božie meno, Jehova? Zistíme to zo Skutkov 2:21. Píše sa tam: ‚Každý, kto vzýva Jehovovo meno, bude zachránený.‘ Takže prečo je to dobré?“

Mladá žena zo skupiny usúdila: „Lebo tak môžeme byť zachránení.“

Vtom sa Tearikiho otec vrátil do izby a všetkých sa opýtal: „Tak ako? Vedia naše deti zvestovať? Je správne, že ich brávame so sebou?“ Všetci museli súhlasiť, že deti vedia zvestovať a že je správne, keď chodia učiť ľudí o Bohu. Na to Tueti povedal: „Aj vy budete  vedieť z Biblie toľko ako Teariki, keď sa budete učiť, čo sa v nej píše.“

Jean-Pierre pracuje vo vysunutej prekladateľskej kancelárii v meste Vila na ostrove Vanuatu. V novembri 2013 priletel na svoj rodný ostrov, lebo tu chcel ísť na krajský zjazd. Len čo vystúpil z lietadla, prišlo za ním niekoľko ľudí z južnej časti ostrova, ktorí sa zaujímali o pravdu, a vypýtali si biblickú literatúru. Dal im skoro všetky časopisy, čo mal. Potom za ním prišiel istý pastor a aj on si pýtal literatúru. Naliehavo ho prosil, aby prišiel do ich dediny. Povedal mu: „Duchovne sme úplne vyhladovaní. Musíte nám prísť zodpovedať všetky naše otázky.“ Po zjazde vykročil Jean-Pierre zavčas rána na dlhú cestu do odľahlej dediny, do ktorej ho pozýval pastor. Keď konečne vystúpal na vrchol strmého vrchu, kde bola dedina, dedinčania ho srdečne privítali. Porozprával sa s nimi o Posolstve o Kráľovstve č. 38 s názvom „Môžu mŕtvi znova žiť?“ Všetkých poslucháčov, teda asi 30 ľudí, vyzval, aby si spolu s ním vyhľadávali texty vo vlastnej Biblii. Rozhovor trval bezmála sedem hodín. Dedinčania boli naozaj duchovne vyhladovaní! Istý 70-ročný muž zvolal: „V živote mi nik tak jasne nevysvetlil pravdu o mŕtvych!“

Jean-Pierre zostal v dedine do ďalšieho dňa. Nocoval v izbe s pastorom. Keď sa ráno prebudil, uvidel ho čítať jeden náš časopis. Opýtal sa ho, čo číta, a on mu nadšene odpovedal, že článok o Božom Kráľovstve. Súhlasil s tým, že Božie Kráľovstvo nebolo v srdci farizejov. (Luk. 17:21) Z toho usúdil, že Božie Kráľovstvo  nemôže existovať v srdci ľudí, ako to učí jeho cirkev. Jean-Pierre sa vrátil do Vily a v rozhovoroch s dedinčanmi pokračuje cez telefón, a tak im pomáha rozvíjať si záujem o pravdu. Okrem toho traja bratia z neďalekého zboru ochotne išli do dediny a zorganizovali tam Pamätnú slávnosť. Zúčastnilo sa na nej 109 ľudí!