V priebehu času prišli do krajiny misionári Pete Paschal, Amos a Barbara Parkerovci, Richard a Belva Stoddardovci, ktorí predtým slúžili v Bolívii, Jesse a Lynn Cantwellovci z Kolumbie a iní. Aj títo misionári podporili rozvíjajúcu sa zvestovateľskú činnosť. Do roku 1973 sa zvestovatelia usilovne venovali biblickému vyučovaniu predovšetkým v mestách Dominikánskej republiky, ale do odľahlejších oblastí sa dobré posolstvo dovtedy nedostalo. Z toho dôvodu bratia podnikli kroky, ktoré mali umožniť, aby sa pravda dostala aj tam. Vyzvali bratov a sestry, ktorí by mohli stráviť dva mesiace zvestovaním na vidieku, aby sa prihlásili. Na túto výzvu zareagovalo 19 pravidelných priekopníkov. V období od decembra 1973 do januára 1977 boli skupiny priekopníkov posielané na miesta, kde sa dovtedy ešte vôbec nezvestovalo alebo sa tam zvestovalo veľmi málo.

Istý priekopník, ktorý sa zapojil do tejto mimoriadnej služby, povedal: „Jeden deň sme ľudí oboznámili s biblickým posolstvom a nechali sme im literatúru a na druhý deň sme robili opätovné návštevy u tých, ktorí prejavili záujem. Keďže ľudia na vidieku mali málo peňazí, vymieňali sme publikácie za kurčatá, vajíčka a ovocie. Vďaka Jehovovi sme nikdy nezostali hladní.“ Bratia ľuďom čítali z Biblie a mnohí  počuli jej slová po prvý raz v živote. Duchovní niekedy hovorili, že Jehova je Diabol. Ľudia boli veľmi prekvapení, keď si prečítali také biblické texty ako napríklad Žalm 83:18: „Ty, ktorého meno je Jehova, ty sám si Najvyšší nad celou zemou.“ Na niektorých miestach bolo toľko záujemcov, že sa mohli organizovať verejné zhromaždenia.

V roku 1979 prišli do krajiny misionári Abigail Pérez s manželkou Georginou. Boli pridelení do krajskej služby. Neskôr, v roku 1987, posilnili zvestovateľskú činnosť absolventi školy Gileád Tom a Shirley Deanovci. Zvestovaniu na tomto území veľmi pomohlo aj to, že z Portorika prišlo veľa bratov a sestier, ktorí slúžili vo zvláštnej službe celým časom. V auguste 1988 boli do Dominikánskej republiky poslaní Reiner a Jeanne Thompsonovci. Bolo to už ich piate misionárske pôsobisko.

Do roku 1989 vzrástol priemerný počet zvestovateľov na 11 081 a z počtu biblických štúdií — 20 494 — bol zrejmý veľký potenciál na ďalší vzrast. Postarať sa o potreby bratov pri takomto vzraste nebolo jednoduché. Budova pobočky, ktorá roky dobre slúžila svojmu účelu, bola v druhej polovici 80. rokov už príliš malá. „Bolo nás tam tak veľa,“ hovorí Reiner Thompson, „že sme museli hľadať ďalšie miesta na ubytovanie a prenajímať si skladové priestory v rôznych častiach mesta.“

„Nájsť pozemok pre novú budovu pobočky bolo ťažké,“ pokračuje Reiner. „Časom sa s nami skontaktoval  istý podnikateľ, ktorý sa dopočul, že hľadáme pozemok. Povedal, že by rád predal jeden výborný pozemok, ale len Jehovovým svedkom. Kedysi vlastnil veľké krajčírstvo a jeho sekretárka a niekoľko ďalších zamestnancov boli Jehovovými svedkami. Roky si všímal ich výnimočnú poctivosť a úctivé správanie a hlboko to naňho zapôsobilo. Keďže si Jehovových svedkov veľmi vážil, ponúkol pozemok na predaj za značne zníženú cenu.“ Kúpa prebehla v decembri 1988. Neskôr boli kúpené ďalšie tri priľahlé parcely, takže celkovo má pozemok, na ktorom stojí budova pobočky a zjazdovej sály, takmer 9 hektárov.

Pri výstavbe novej pobočky a zjazdovej sály pomáhali stovky dobrovoľníkov z Dominikánskej republiky i zo zahraničia. Tieto priestory boli zasvätené v novembri 1996 a na sobotňajšom programe zasvätenia sa podieľali Carey Barber, Theodore Jaracz a Gerrit Lösch z vedúceho zboru. V nedeľu sa na dvoch najväčších štadiónoch v krajine konalo mimoriadne zhromaždenie a novú pobočku si prišlo pozrieť viac ako 10 000 návštevníkov.

História Jehovovho ľudu v Dominikánskej republike by nebola úplná, keby sme neporozprávali o veľkom počte svedkov, ktorí sa sem presťahovali, lebo tu boli veľmi potrební ďalší zvestovatelia. K tomuto kroku ich podnietili správy, že je tu v duchovnom zmysle veľmi úrodná pôda a že tu môžu viesť veľa biblických štúdií. Preto mnohí bratia a sestry v druhej polovici 80. rokov obrazne „prešli do Macedónie“. (Sk. 16:9) Títo dobrovoľníci hovorili aj ďalším o radosti, ktorú zažívajú  v duchovnej žatve v Dominikánskej republike, a tak v 90. rokoch výrazne zosilnel prílev zvestovateľov z iných krajín.

Napríklad Stevan a Miriam Noragerovci z Dánska slúžia v Dominikánskej republike od roku 2001. Miriam tu už aj predtým slúžila rok a pol so svojou sestrou. Čo viedlo Stevana a Miriam k tomu, aby sa presťahovali do vzdialenej krajiny s odlišnou kultúrou a jazykom? „Obaja pochádzame z duchovne silných rodín,“ hovorí Miriam, „a naši rodičia slúžili v mladosti ako zvláštni priekopníci. Keď sa im narodili deti, boli pravidelnými priekopníkmi. Vždy nás povzbudzovali, aby sme Jehovovi naplno slúžili celým časom.“

Títo manželia slúžia od roku 2006 ako zvláštni priekopníci a mnohým ľuďom pomohli spoznať pravdu.  „Zažili sme nespočetne veľa požehnaní,“ hovorí Stevan. „Akékoľvek ťažkosti alebo zdravotné problémy sú úplnou maličkosťou, lebo ich vysoko prevyšujú nádherné zážitky zo služby a radosť z toho, že pomáhame úprimným ľuďom spoznávať a milovať Jehovu. Získali sme tiež množstvo priateľov, ktorí nás majú veľmi radi a sú nám ako rodina. Služba v Dominikánskej republike nás učí pokore a trpezlivosti a to, že vedieme jednoduchý život, veľmi posilňuje našu vieru a dôveru v Jehovu.“

Jennifer Joyová je jednou z mnohých slobodných sestier zo zahraničia, ktoré slúžia v tejto krajine.  V roku 1992 prišla navštíviť svoju tetu, dlhoročnú misionárku Edith Whitovú, a zažila, aké dobré výsledky tu zvestovanie prináša. Stretla sa aj s inými sestrami zo zahraničia, ktoré sa sem presťahovali, lebo chceli slúžiť tam, kde je to viac potrebné. „Bola som plachá a nemala som veľkú sebadôveru,“ hovorí Jennifer. „Ale povedala som si, že ak to zvládajú ony, možno to zvládnem aj ja.“

Zo začiatku Jennifer plánovala zostať iba jeden rok, ale z jedného roka boli dva, z dvoch tri a teraz tu slúži už viac ako 20 rokov. Mnohým z tých, s ktorými študovala Bibliu, pomohla, aby začali uctievať Jehovu. Jennifer veľmi tešilo, že sa mohla zúčastňovať služby v posunkovom jazyku v čase, keď sa s ňou začínalo, a že mohla pomáhať aj s prípravou učebných osnov pre kurzy tohto jazyka.

Ale ako sa Jennifer živí? „Každý rok sa na niekoľko mesiacov vraciam do Kanady, aby som si zarobila,“ vysvetľuje. „Počas tých rokov som mala rôzne zamestnania. Pracovala som napríklad na výrobe fotografií, fotila som, maľovala som byty a upratovala som kancelárie. Okrem toho som pracovala aj na výrobe reflektorov a vyrábala som koberce. Bola som aj turistickou sprievodkyňou, pracovníčkou cestovnej kancelárie, učiteľkou angličtiny a tlmočníčkou.“ Jennifer prirovnáva svoju situáciu k situácii Izraelitov na pustatine. „Žili z každého výroku vychádzajúceho z Jehovových  úst,“ hovorí. „Jehova povedal, že sa o nich postará, a svoje slovo dodržal. Každý deň mali čo jesť a ich šaty a obuv sa neobnosili. (5. Mojž. 8:3, 4) Jehova sľubuje, že sa postará aj o nás. (Mat. 6:33) Staral sa o mňa až doteraz, tak prečo by som mala pochybovať, že sa o mňa postará nasledujúci rok?“

Do krajiny prišlo takmer tisíc obetavých evanjelistov z takých rozdielnych krajín, ako sú Japonsko, Poľsko, Portoriko, Rakúsko, Rusko, Spojené štáty, Španielsko, Švédsko a Taiwan. Títo zvestovatelia 30 rôznych národností sa zapojili do zborov, v ktorých sa hovorí americkým posunkovým jazykom, angličtinou, čínštinou, haitskou kreolčinou, ruštinou, španielčinou alebo taliančinou. Majú podobný postoj ako apoštol Peter, ktorý povedal: „Hľa, my sme všetko opustili a nasledujeme ťa.“ (Mar. 10:28)