1. – 3. a) Čo robí roľník, keď je úroda príliš veľká na to, aby ju pozberal sám? b) V akej situácii je Ježiš na jar roku 33 n. l. a ako ju rieši?

 ROĽNÍK stojí pred problémom. Pred niekoľkými mesiacmi zoral a osial svoje polia. S láskou sa o ne staral a s radosťou pozoroval, ako sa polia začínajú zelenať a úroda začína dozrievať. Teraz prichádza odmena za všetku jeho tvrdú prácu, lebo nastal čas zberu. V čom je teda problém? Úroda je príliš veľká na to, aby ju pozberal sám. Preto sa múdro rozhodne najať si robotníkov a poslať ich na svoje polia. Veď na pozberanie svojej vzácnej úrody má len obmedzené množstvo času.

² Na jar roku 33 n. l. je vzkriesený Ježiš v podobnej situácii. Počas svojej pozemskej služby zasial semená pravdy. Teraz prišiel čas zberu úrody. Úroda je veľká. Je potrebné zhromaždiť mnohých vnímavých ľudí a urobiť z nich  učeníkov. (Ján 4:35–38) Ako Ježiš rieši túto situáciu? Na jednom vrchu v Galilei, krátko predtým ako vystupuje do neba, poveruje svojich učeníkov, aby hľadali ďalších robotníkov: „Choďte a robte učeníkov z ľudí všetkých národov, krstite ich... a učte ich dodržiavať všetko, čo som vám prikázal.“ (Matúš 28:19, 20)

³ Spĺňanie tohto poverenia je samotnou podstatou toho, čo znamená byť pravým Kristovým nasledovníkom. Preskúmajme preto tri otázky. Prečo Ježiš poveril svojich učeníkov, aby hľadali ďalších robotníkov? Ako ich v tom školil? Ako sa toto poverenie týka nás?

4., 5. Prečo Ježiš nemohol dokončiť prácu, ktorú začal, a kto mal v tejto práci pokračovať po jeho návrate do neba?

⁴ Keď Ježiš v roku 29 n. l. začal svoju službu, vedel, že začína dielo, ktoré on sám nedokončí. V tom krátkom čase, ktorý mu na zemi zostával, sa mohol so správou o Kráľovstve dostať len k obmedzenému počtu ľudí a len na obmedzenom území. Je pravda, že Ježiš mal zvestovať v prvom rade Židom a prozelytom, „strateným ovciam izraelského národa“. (Matúš 15:24) Ale tieto „stratené ovce“ boli rozptýlené po celom Izraeli, čo bola krajina zaberajúca tisícky štvorcových kilometrov. Okrem toho dobrá správa sa mala časom dostať aj do ostatných častí celosvetového poľa. (Matúš 13:38; 24:14)

⁵ Ježiš si uvedomoval, že po jeho smrti bude treba vykonať ešte veľa práce. Svojim jedenástim verným apoštolom povedal: „Uisťujem vás: Kto verí vo mňa, bude tiež konať skutky, ktoré konám ja, a bude konať ešte väčšie skutky, lebo ja odchádzam k Otcovi.“ (Ján 14:12) Keďže on sa vracal do neba, jeho nasledovníci – nielen apoštoli, ale aj všetci  jeho budúci učeníci – mali vo zvestovaní a vyučovaní pokračovať. (Ján 17:20) Ježiš skromne uznal, že ich skutky budú „väčšie“ ako jeho. V akom zmysle?

6., 7. a) V akom zmysle mali Ježišovi nasledovníci konať väčšie skutky ako Ježiš? b) Ako môžeme dávať najavo, že Ježiš sa nemýlil, keď vkladal dôveru vo svojich nasledovníkov?

⁶ Po prvé, Ježišovi nasledovníci mali prepracovať väčšie územie. Dnes už môžeme povedať, že sa so svojím svedeckým dielom dostali do všetkých končín zeme, ďaleko za hranice krajiny, v ktorej zvestoval Ježiš. Po druhé, mali sa s biblickým posolstvom dostať k väčšiemu počtu ľudí. Malá hŕstka učeníkov, ktorú Ježiš po sebe zanechal, sa rýchlo rozrástla na tisíce. (Skutky 2:41; 4:4) V súčasnosti sa Ježišovi učeníci počítajú na milióny a každý rok sa dávajú pokrstiť státisíce nových. Po tretie, Ježišovi nasledovníci mali zvestovať počas dlhšieho časového obdobia – do dnešného dňa je to už takmer 2 000 rokov od skončenia Ježišovej triapolročnej služby.

⁷ Ježiš prejavil svojim nasledovníkom dôveru, keď povedal, že budú konať „väčšie skutky“. Zveril im prácu, ktorá bola pre neho nanajvýš dôležitá – zvestovať a vyučovať „dobrú správu o Božom Kráľovstve“. (Lukáš 4:43) Bol presvedčený, že si túto úlohu budú verne spĺňať. Čo to znamená pre nás dnes? Keď sa horlivo a celým srdcom venujeme službe, dávame tým najavo, že Ježiš sa nemýlil, keď vkladal dôveru vo svojich nasledovníkov. Nie je to úžasná česť? (Lukáš 13:24)

8., 9. Aký príklad dal Ježiš v službe a ako ho v našej službe môžeme napodobňovať?

⁸ Ježiš dal svojim učeníkom to najlepšie školenie do služby, aké len bolo možné. V prvom rade im dal dokonalý  príklad. (Lukáš 6:40) V predchádzajúcej kapitole sme sa zaoberali jeho postojom k službe. Zamysli sa na chvíľu nad tým, čo mohli pozorovať učeníci, ktorí Ježiša sprevádzali na jeho zvestovateľských cestách. Mohli vidieť, že Ježiš vydával svedectvo všade, kde boli ľudia – na brehu jazier i na svahoch kopcov, v mestách i na trhoviskách, a tiež v súkromných domoch. (Matúš 5:1, 2; Lukáš 5:1–3; 8:1; 19:5, 6) Mohli vidieť jeho usilovnosť – vstával skoro ráno a slúžil až do noci. Služba preňho nebola len príležitostným rozptýlením! (Lukáš 21:37, 38; Ján 5:17) Učeníci nepochybne cítili, že Ježiša podnecuje hlboká láska k ľuďom. A možno z výrazu jeho tváre mohli vyčítať súcit, ktorý mal v srdci. (Marek 6:34) Čo myslíš, aký účinok mal Ježišov príklad na jeho učeníkov? Ako by zapôsobil na teba?

⁹ Aj my ako Kristovi nasledovníci napodobňujeme v službe Ježišov príklad. Preto sa snažíme nepremeškať žiadnu príležitosť, aby sme „vydávali dôkladné svedectvo“. (Skutky 10:42) Podobne ako Ježiš, aj my navštevujeme ľudí v ich príbytkoch. (Skutky 5:42) Ak je to potrebné, prispôsobujeme svoj plán tak, aby sme mohli prísť v čase, keď je viac pravdepodobné, že ich nájdeme doma. Vyhľadávame ľudí aj na verejných priestranstvách – na uliciach, v parkoch, v obchodoch a na ich pracovisku – a taktne im zvestujeme. V našej službe stále „tvrdo pracujeme a namáhame sa“, lebo túto prácu berieme vážne. (1. Timotejovi 4:10) Hlboká, úprimná láska k druhým nás podnecuje, aby sme stále vyhľadávali príležitosti zvestovať ľuďom, kdekoľvek či kedykoľvek ich môžeme nájsť. (1. Tesaloničanom 2:8)

10. – 12. Aké dôležité poučenia dal Ježiš svojim učeníkom predtým, než ich poslal zvestovať?

¹⁰ Ježiš školil svojich učeníkov aj ďalším spôsobom – poskytol  im podrobné pokyny. Predtým než vyslal svojich dvanástich apoštolov a neskôr 70 učeníkov zvestovať, absolvovali uňho niečo ako kurz zvestovania. (Matúš 10:1–15; Lukáš 10:1–12) Toto školenie prinieslo dobré výsledky, lebo v Lukášovi 10:17 čítame, že „tí 70 učeníci sa vrátili a nadšene hovorili“ o tom, čo zažili. Zamyslime sa teraz nad dvoma dôležitými poučeniami, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom, a nezabúdajme pritom, že keď chceme pochopiť jeho slová, mali by sme vziať do úvahy židovské zvyky v biblických časoch.

¹¹ Ježiš svojich učeníkov učil, aby dôverovali Jehovovi. Povedal im: „Neberte si do opaskov zlaté, strieborné ani medené peniaze. Neberte si na cestu ani vak s jedlom, ani nič na prezlečenie, ani náhradné sandále, ani palicu, lebo robotník si zaslúži svoj pokrm.“ (Matúš 10:9, 10) Cestovatelia si so sebou bežne brávali opasok s peniazmi, vak na jedlo a náhradné sandále. Keď Ježiš dával svojim učeníkom pokyn, aby si o také veci nerobili starosti, v podstate im hovoril: „Plne dôverujte Jehovovi. Postará sa o vás.“ Jehova sa o nich staral tak, že podnecoval ľudí, ktorí prijali dobrú správu, aby im prejavili pohostinnosť, ako bolo v Izraeli zvykom. (Lukáš 22:35)

¹² Ježiš svojich učeníkov učil aj to, aby sa vyhýbali veciam, ktoré by ich zbytočne rozptyľovali. Povedal: „S nikým sa po ceste nezdravte.“ (Lukáš 10:4) Myslel tým Ježiš, že majú  byť chladní a odmeraní? Vôbec nie. V biblických časoch pozdraviť niekoho často zahŕňalo oveľa viac než len povedať „dobrý deň“. Bežný pozdrav zahŕňal rôzne formality a zdĺhavú konverzáciu. Jeden biblický učenec uvádza: „Pozdravy medzi Orientálcami nepozostávali z jemného úklonu či podania ruky, ako je to medzi nami, ale spočívali v množstve objatí a úklonov, ba aj vo vrhaní sa na zem. To všetko si vyžadovalo veľa času.“ Keď Ježiš hovoril svojim učeníkom, aby sa nezapájali do zvyčajného spôsobu zdravenia, akoby im hovoril: „Čas, ktorý máte, musíte využiť čo najlepšie, lebo správa, ktorú nesiete, je naliehavá.“ a

13. Ako môžeme dávať najavo, že si berieme k srdcu pokyny, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom v prvom storočí?

¹³ Pokyny, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom v prvom storočí, si berieme k srdcu aj my. Keď zvestujeme, vkladáme úplnú dôveru v Jehovu. (Príslovia 3:5, 6) Vieme, že ak „dávame na prvé miesto Kráľovstvo“, nikdy nám nebude chýbať nič, čo potrebujeme pre život. (Matúš 6:33) Zvestovatelia Kráľovstva, ktorí slúžia celým časom, nech slúžia kdekoľvek na svete, môžu potvrdiť, že ani v náročných časoch Jehovova ruka nie je prikrátka. (Žalm 37:25) Uvedomujeme si tiež, že je potrebné vyhýbať sa veciam, ktoré by nás mohli rozptyľovať. Ak si nedáme pozor, tento systém vecí nás môže ľahko odviesť od nášho cieľa. (Lukáš 21:34–36) Teraz však nie je čas nechať sa rozptyľovať. Naše posolstvo je naliehavé, veď ide o život! (Rimanom 10:13–15) Keď  si budeme v srdci zachovávať pocit naliehavosti, pomôže nám to, aby sme nedovolili rozptyľujúcim veciam tohto sveta oberať nás o čas a energiu, ktorú by bolo lepšie vynaložiť na službu. Pamätaj, že zostávajúci čas je krátky a žatva je veľká. (Matúš 9:37, 38)

14. Čo naznačuje, že poverenie zaznamenané v Matúšovi 28:18–20 sa vzťahuje na všetkých Kristových nasledovníkov? (Pozri aj poznámku pod čiarou.)

¹⁴ Keď vzkriesený Ježiš povedal: „Choďte a robte učeníkov,“ zveril svojim nasledovníkom vážnu zodpovednosť. Keď toto poverenie dával, nemal na mysli len učeníkov, ktorí s ním boli v ten jarný deň na vrchu v Galilei. b Jeho nasledovníci sa mali dostať k „ľuďom všetkých národov“ a túto úlohu mali vykonávať „až do konca tohto usporiadania sveta“. Z toho jasne vyplýva, že toto poverenie sa týka všetkých Kristových nasledovníkov, vrátane nás, ktorí žijeme dnes. Zamyslime sa teraz hlbšie nad Ježišovými slovami zaznamenanými v Matúšovi 28:18–20.

15. Prečo je múdre poslúchať Ježišov príkaz robiť učeníkov?

¹⁵ Skôr ako Ježiš dáva toto poverenie, hovorí: „Dostal som všetku moc v nebi a na zemi.“ (18. verš) Naozaj má Ježiš takú obrovskú moc? Áno! Je archanjel a velí myriadám myriád anjelov. (1. Tesaloničanom 4:16; Zjavenie 12:7) Ako „hlava zboru“ má moc nad svojimi pozemskými nasledovníkmi. (Efezanom 5:23) Od roku 1914 vládne v nebi ako mesiášsky Kráľ. (Zjavenie 11:15) Má dokonca  moc kriesiť mŕtvych. (Ján 5:26–28) To, že Ježiš najprv hovorí o svojej rozsiahlej moci, naznačuje, že jeho ďalšie slová nie sú návrh, ale príkaz. Konáme múdro, keď ho poslúchame, lebo moc, ktorú Ježiš má, si neudelil on sám, ale dal mu ju Boh. (1. Korinťanom 15:27)

16. K čomu nás Ježiš vyzýva príkazom „choďte“ a ako si spĺňame túto stránku nášho poverenia?

¹⁶ Ježiš teraz dáva poverenie, ktoré sa začína jednoduchým slovom: „Choďte.“ (19. verš) Tak nám prikazuje, aby sme sa iniciatívne snažili dostať k druhým so správou o Kráľovstve. Pri spĺňaní tejto stránky nášho poverenia môžeme využívať širokú škálu metód. Zvestovanie z domu do domu je jeden z najúčinnejších spôsobov, ako sa s ľuďmi osobne skontaktovať. (Skutky 20:20) Vyhľadávame tiež príležitosti na neformálne vydávanie svedectva; horlivo nadväzujeme rozhovor o dobrej správe pri každej vhodnej príležitosti, ktorá sa nám v bežnom živote naskytne. Konkrétne metódy zvestovania sa môžu líšiť v závislosti od miestnych potrieb a okolností. Jedna vec sa však nemení: „Chodíme“ a hľadáme tých, ktorí si to zaslúžia. (Matúš 10:11)

17. Ako „robíme učeníkov“?

¹⁷ Ďalej Ježiš vysvetľuje účel tohto poverenia – „robiť učeníkov z ľudí všetkých národov“. (19. verš) Ako „robíme učeníkov“? Učeník je vlastne žiak, ten, kto je vyučovaný. Robiť učeníkov však znamená viac než len vštepovať poznanie druhým. Keď študujeme Bibliu so záujemcami, naším cieľom je pomôcť im, aby sa stali Kristovými nasledovníkmi. Vždy, keď je to možné, poukazujeme na Ježišov príklad, aby sa naučili považovať Ježiša za svojho Učiteľa a Vzor – teda žiť spôsobom života, akým žil on, a konať dielo, ktoré konal on. (Ján 13:15)

18. Prečo je krst najvýznamnejším míľnikom v živote učeníka?

 ¹⁸ Dôležitá časť poverenia, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom, je vyjadrená slovami: „Krstite ich v mene Otca a Syna a svätého ducha.“ (19. verš) Krst je najvýznamnejším míľnikom v živote učeníka, lebo je vhodným symbolom toho, že sa celým srdcom zasvätil Bohu. Krst je preto nevyhnutný na záchranu. (1. Petra 3:21) Áno, keď pokrstený učeník vytrvalo zo všetkých síl slúži Jehovovi, môže sa tešiť na nekonečné požehnania v prichádzajúcom novom svete. Pomohol si už niekomu stať sa pokrsteným Kristovým učeníkom? V kresťanskej službe neexistuje väčší dôvod na radosť! (3. Jána 4)

19. Čo učíme nových a prečo môže toto školenie pokračovať aj po ich krste?

¹⁹ Ježiš ďalej uvádza ďalšiu časť poverenia: „Učte ich dodržiavať všetko, čo som vám prikázal.“ (20. verš) Nových učíme, aby dbali na Ježišove nariadenia vrátane nariadenia milovať Boha, milovať blížneho a robiť učeníkov. (Matúš 22:37–39) Postupne ich učíme, aby dokázali vysvetliť biblické pravdy a obhájiť svoju rastúcu vieru. Keď už sú spôsobilí zúčastňovať sa na verejnej zvestovateľskej službe,  spolupracujeme s nimi a učíme ich slovom i príkladom, ako sa do tejto práce zmysluplne zapojiť. Vyučovanie nových učeníkov sa nemusí skončiť pred krstom. Novopokrstení môžu potrebovať ďalšie školenie, ktoré im pomôže zvládať ťažkosti, ktoré so sebou prináša nasledovanie Krista. (Lukáš 9:23, 24)

20., 21. a) Prečo nemáme žiaden dôvod pociťovať obavy zo spĺňania poverenia, ktoré nám Ježiš dal? b) Prečo teraz nie je čas spomaliť a na čo by sme mali byť odhodlaní?

²⁰ Záverečné slová poverenia, ktoré dal Ježiš svojim učeníkom, sú nanajvýš upokojujúce: „Ja budem s vami po všetky dni až do konca tohto usporiadania sveta.“ (Matúš 28:20) Ježiš si uvedomuje, že úloha, ktorou poveril svojich nasledovníkov, je závažná. Vie aj to, že jej spĺňanie niekedy vyvolá nepriateľskú reakciu zo strany odporcov. (Lukáš 21:12) No nemáme žiaden dôvod báť sa. Náš Vodca od nás neočakáva, že si túto úlohu budeme plniť sami, bez akejkoľvek pomoci. Nie je útechou vedieť, že Ten, ktorý má „všetku moc v nebi a na zemi“, je s nami, aby nás podporoval, keď si spĺňame toto poverenie?

²¹ Ježiš uistil svojich učeníkov, že bude s nimi v ich službe po celé stáročia až do „konca tohto usporiadania sveta“. Kým nepríde koniec, musíme si ďalej spĺňať poverenie, ktoré nám Ježiš dal. Teraz nie je čas spomaliť. Práve prebieha obrovská duchovná žatva! Zhromažďuje sa veľké množstvo ľudí, ktorí reagujú na dobrú správu priaznivo. Ako nasledovníci Krista buďme odhodlaní plniť závažnú úlohu, ktorá nám bola zverená. Buďme rozhodnutí vynakladať svoj čas, energiu a prostriedky na to, aby sme spĺňali Kristov príkaz: „Choďte a robte učeníkov.“