Samoa

ASI na polceste medzi Havajom a Novým Zélandom sa v teplých modrých vodách Tichého oceánu trblietajú očarujúce Samojské ostrovy. * Hoci sa zrodili z búrlivých vulkánov, žiaria neopísateľnou krásou ako drahokamy. Zdobia ich končiare odeté oblakmi, bujné tropické lesy a pláže lemované palmami. Azúrové lagúny s asi 200 druhmi koralov a 900 druhmi rýb vytvárajú morský raj. Preto nie div, že prví európski misionári opísali tieto ostrovy prevoňané červenou plumériou ako jedny z najkrajších, aké videli v južnom Tichomorí!

Samojské ostrovy boli zrejme prvýkrát osídlené asi desať storočí pred Kristom ľuďmi z Lapity. * Títo prví Polynézania boli odvážnymi prieskumníkmi a vynikajúcimi moreplavcami a do Tichomoria pravdepodobne prišli z juhovýchodnej Ázie. Plavili sa na obrovských katamaranoch a využívajúc morské vetry a prúdy, brázdili väčšie časti oceánu než ktokoľvek pred nimi. Hlboko v srdci južného Tichomoria objavili skupinku ostrovov, ktorú nazvali Samoa.

V priebehu stáročí ich potomkovia prenikli na východ na Tahiti, potom na sever na Havajské ostrovy, na juhozápad na Nový Zéland a na juhovýchod na Veľkonočný ostrov. Dnes sa táto obrovská trojuholníková oblasť nazýva Polynézia, čo znamená „Mnoho ostrovov“, a jej obyvatelia sú Polynézania. Preto sa o Samoe hovorí ako o „kolíske Polynézie“.

 V dnešných časoch sa nebojácni Samojčania vydali na dôležitejšiu výpravu. Rovnako ako ich predkovia, ktorí križovali oceány, snažili sa dosiahnuť lepší život. Nevydali sa však na cestovateľskú výpravu, ale na „plavbu“ z duchovnej tmy k duchovnému svetlu. Usilovne hľadali spôsob uctievania, ktorý schvaľuje pravý Boh, Jehova. (Ján 4:23)

Toto je príbeh Jehovových svedkov na Samoe, Americkej Samoe a Tokelau. Západná Samoa * získala v roku 1962 nezávislosť. Americká Samoa je zámorským teritóriom Spojených štátov. Teda Samojské ostrovy sa delia na dve samostatné časti — Samou a Americkú Samou.

ZAČÍNA SVIETIŤ SVETLO PRAVDY

Na Samou sa dobré posolstvo prvýkrát dostalo v roku 1931, keď istý návštevník týchto ostrovov dal ľuďom, ktorí prejavili záujem, vyše 470 kníh a brožúrok. Týmto návštevníkom bol pravdepodobne Sydney Shepherd, horlivý svedok, ktorý sa približne v tom čase plavil rôznymi časťami Polynézie a šíril dobré posolstvo.

O sedem rokov sa posolstvo o Kráľovstve dostalo na Americkú Samou, keď sa J. F. Rutherford zo svetového ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku zastavil na ostrove Tutuila pri plavbe z Austrálie do Spojených štátov. Počas tejto krátkej zastávky brat Rutherford a jeho spoločníci využili príležitosť a rozširovali literatúru v prístavnom meste Pago Pago.

O dva roky, v roku 1940, prišiel na Americkú Samou Harold Gill, ktorý slúžil ako priekopník v ázijsko-tichomorskej oblasti. Priniesol so sebou 3 500 brožúrok  Kde sú mŕtvi?, čo bola prvá publikácia, ktorú Jehovovi svedkovia preložili do samojčiny. *

Harold sa potom loďou preplavil na ostrov Upolu, ktorý patrí k Samoe. Táto plavba trvala asi osem až desať hodín. „Chýr o mojej činnosti ma však predišiel,“ napísal neskôr, „lebo pri mojom príchode mi policajt povedal, že sa nesmiem vylodiť. Ukázal som mu svoj pas a prečítal som mu z neho tak trochu kvetnatý úvod, žiadajúci všetkých, ktorých sa to týka, aby poddanému Jeho britského Veličenstva umožnili ‚prejsť voľne bez zdržiavania alebo prekážok a poskytli mu potrebnú pomoc a ochranu‘. To mi umožnilo porozprávať sa s guvernérom, ktorý mi dovolil zostať až do najbližšieho vyplávania lode, čo bolo o päť dní. Prenajal som si bicykel, prechádzal som ostrov krížom-krážom a všade som rozširoval brožúrky.“

Harold sa po svojej úspešnej zvestovateľskej výprave po Samojských ostrovoch musel vrátiť do Austrálie. Ale jedna z publikácií, ktoré rozšíril, sa po čase dostala do rúk úradníka menom Pele Fuaiupolu. * Informácie z tejto brožúrky zostali v jeho srdci a čakali na čas, keď sa svedkovia vrátia a polejú cenné pravdy, ktoré boli zasiate. (1. Kor. 3:6)

 O 12 rokov, v roku 1952, prišiel do Apie, hlavného mesta Samoy, ktoré leží na ostrove Upolu, John Croxford, svedok z Anglicka. Začal pracovať v tom istom úrade ako Pele. John bol priateľský muž a horlivý zvestovateľ. Všimol si Peleho záujem o Bibliu, a tak sa rozhodol, že ho navštívi uňho doma. Pele píše: „Rozprávali sme sa až do skorého nedeľného rána. Kládol som mu veľa otázok a on mi všetky odpovede prečítal z Biblie. Bol som nad každú pochybnosť presvedčený, že toto je pravda, ktorú som hľadal.“ O niečo neskôr v tom roku sa Pele a jeho manželka Ailua dali pokrstiť. Boli prvými Samojčanmi, ktorí oddali svoj život Jehovovi.

Pele vedel, že sa bude musieť zodpovedať za to, že zavrhol náboženstvo svojich predkov. Preto usilovne študoval a úprimne prosil Jehovu o pomoc. Keď vodca širokej rodiny zvolal zhromaždenie v jeho rodnej dedine Faleasiu, veľkej pobrežnej dedine ležiacej 19 kilometrov západne od Apie, Pele a jeho príbuzný, ktorý sa zaujímal o pravdu, čelili nepriateľsky naladenému zhromaždeniu šiestich vodcov, troch ceremoniárov, desiatich pastorov, dvoch učiteľov teológie, vodcovi, ktorý predsedal, a starším mužom a ženám rodiny.

„Preklínali a odsudzovali nás za to, že sme zhanobili meno rodiny a cirkev našich predkov,“ spomína Pele. Vodca potom navrhol, aby každá strana predložila svoje  argumenty, a táto diskusia trvala do štvrtej hodiny ráno.

„Hoci niektorí kričali: ‚Daj tú Bibliu preč! Prestaň s tou Bibliou!‘, všetky ich otázky som zodpovedal z Biblie a ich argumenty som vyvrátil. Nakoniec sa nezmohli ani na slovo a zvesili hlavy. Náčelník potom tichým hlasom povedal: ‚Vyhral si, Pele.‘

‚Prepáčte, pane,‘ odpovedal som mu, ‚ja som nevyhral. Túto noc ste počuli posolstvo o Kráľovstve. Úprimne dúfam, že sa ním budete riadiť.‘“

Vďaka tomu, že sa Pele pokorne spoliehal na Jehovu a na jeho Slovo, Bibliu, semená pravdy začali na Upolu zapúšťať svoje korene.

PRVÉ ZHROMAŽDENIA

Zvesť o Peleho novom náboženstve sa v úzko spätej ostrovnej komunite rýchlo rozniesla. Niektorí ostrovania boli tak ako Aténčania, ktorým zvestoval Pavol v prvom storočí, zvedaví na toto „nové učenie“ a chceli vedieť viac. (Sk. 17:19, 20) Jeden mladý muž, Maatusi Leauanae, sa dozvedel, že záujemcovia o toto nové náboženstvo sa každý týždeň stretávajú v dome istého lekára na pozemku nemocnice a rozhodol sa to preskúmať. Ale pri nemocničnej bráne ho zrazu premohol strach a obrátil sa, že odíde. Našťastie práve vtedy prišiel John Croxford a pozval ho, aby sa v ten večer pridal k ich skupinke. Mladému Maatusimu sa štúdium knihy „Boh nech je pravdivý“ zapáčilo a rozhodol sa prísť opäť. Hoci spočiatku chodil na zhromaždenia iba sporadicky, napokon sa pravda v jeho srdci zakorenila a v roku 1956 sa dal pokrstiť.

Záujemcovia, ktorí sa stretávali s touto skupinkou, rýchlo pochopili, že je dôležité deliť sa s inými o to, čo sa  dozvedeli. V priebehu iba piatich mesiacov od príchodu brata Croxforda do Apie sa k nemu v diele zvestovania pripojilo desať ľudí. Za ďalšie štyri mesiace sa tento počet zvýšil na 19. Títo noví zvestovali priateľom a príbuzným a dosahovali dobré výsledky.

Jeden z týchto zvestovateľov hovoril o pravde svojmu bratrancovi Sauvaovi Toetuovi, ktorý žil vo Faleasiu. Po čase Sauvao a jeho švagor Finau Feomaia spolu s rodinami začali navštevovať zhromaždenia a osvojili si pravdu.

Január 1953 bol významným míľnikom v histórii pravého uctievania na Samoe. Keďže v tom čase chodilo na zhromaždenia asi 40 ľudí, odbočka Jehovových svedkov v Austrálii schválila vytvorenie prvého zboru na Samoe, v Apii. Keď sa krátko nato brat Croxford vrátil do Anglicka, starostlivosť o zbor pripadla novopokrstenému bratovi Pelemu. Zvestovatelia boli nebojácni a horliví, ale zároveň noví v pravde a neskúsení. Mnohí sa potrebovali naučiť, ako byť pri odovzdávaní posolstva o Kráľovstve taktnejší a ako to robiť účinnejšie. (Kol. 4:6) Ďalší potrebovali pomoc, aby odložili všetky rysy starej osobnosti a obliekli si novú osobnosť. (Ef. 4:22–24) Našťastie pomoc bola na obzore. (Ef. 4:8, 11–16)

PRICHÁDZA POMOC Z INÝCH KRAJÍN

V máji 1953 prišli zboru v Apii pomôcť priekopníci Ronald a Olive (Dolly) Sellarsovci z Austrálie. „Austrálska odbočka na istý čas stratila kontakt s bratmi a mali o nich obavy,“ píše Ron. „Keďže sme vyjadrili ochotu slúžiť v Tichomorí, bratia nás požiadali, aby sme išli na Samou a v novovytvorenom zbore slúžili ako zvláštni priekopníci.“

Ron a Dolly sa v hydropláne cestou na Samou duševne pripravovali na rôzne ťažkosti, ktoré bývajú často  spojené s misionárskou službou na vzdialených územiach. „Čakalo nás veľké prekvapenie,“ spomína Ron. „Ostrov pokrývala bujná tropická vegetácia. Všade sme videli šťastné, usmiate tváre silných a zdravých ľudí. Okolo otvorených chatrčí so slamenými strechami a s čistými koralovými podlahami šantili deti. Nikto sa neponáhľal ani sa nestaral o čas. Mali sme pocit, že sme prišli do raja.“

Sellarsovci sa ubytovali u Peleho rodiny a hneď sa pustili do práce. „Takmer každý večer som sa stretával s bratmi a odpovedal som im na mnohé otázky,“ hovorí Ron. „Hoci poznali základné biblické náuky, zakrátko som pochopil, že budú musieť urobiť veľa zmien, aby sa prispôsobili Božím normám. Aby sme im spolu s Dolly pomohli zvládnuť toto náročné obdobie, boli sme k nim mimoriadne trpezliví a prejavovali sme im čo najviac lásky.“ Žiaľ, niektorí odmietli toto láskavé naprávanie z Písma a postupne poodchádzali zo zboru. Ďalší však prejavili pokorného ducha a prijali toto školenie a nabádanie. Časom urobili duchovný pokrok a výsledkom bolo, že zbor bol prečistený a posilnený.

Ron a Dolly začali tiež bratov učiť, ako zvestovať z domu do domu. Dovtedy väčšina z nich vydávala svedectvo iba neformálne priateľom a susedom. No pri spolupráci so Sellarsovcami v službe od dverí k dverám nachádzali mnohých ľudí, ktorí prejavovali záujem. „Pri jednej príležitosti,“ píše Ron, „sme boli pozvaní do dediny jedného náčelníka, ktorý prejavil záujem a chcel, aby sme mu povedali viac o Kráľovstve. Po spoločnom jedle sa rozprúdil živý rozhovor o Biblii. Do hodiny sa z rozhovoru stala verejná prednáška, pretože poslucháčov pribúdalo, až ich bolo takmer 50 — a ani sme nič nemuseli ohlasovať!“ Zvestovateľom sa často stávalo,  že štúdium s dvoma alebo troma záujemcami pritiahlo pozornosť 10 až 40 prizerajúcich sa, ktorí boli zvedaví na činnosť Jehovových svedkov.

Naše úsilie však neuniklo pozornosti duchovenstva takzvaného kresťanstva. Keď úrady odmietli Ronovi a Dolly predĺžiť povolenie na pobyt, Ron sa išiel vysokého komisára opýtať prečo. „Vyjadril sa,“ spomína Ron, „že istý duchovný sa vláde sťažoval na naše zvestovanie. Povedal, že z tohto dôvodu nám víza predĺži len vtedy, ak sľúbime, že prestaneme zboru pomáhať pri vydávaní svedectva. To som odmietol. Zároveň som mu povedal, aby si láskavo uvedomil, že nikto nemôže zastaviť Božie dielo. Zasmial sa a povedal: ‚Uvidíme, čo sa stane, keď odídete!‘“

Od toho času si úrady dávali pozor, aby svedkom zo zahraničia nepovolili vstup do krajiny. Napriek tomu v roku 1953 sa Theodorovi Jaraczovi, ktorý vtedy slúžil v austrálskej odbočke a v súčasnosti je členom vedúceho zboru, podarilo nenápadne dostať na Samou a povzbudiť zbor. „Jeho návšteva bola pre nás veľkou vzpruhou a uistila nás, že sme duchovne správne nasmerovaní,“ hovorí Ron.

Krátko nato sa Sellarsovcom skončila platnosť víz a odišli na Americkú Samou. Napriek všetkému za tých osem mesiacov na Samoe veľmi prispeli k upevneniu  a posilneniu miestnych bratov. A úrady ani netušili, že miesto Rona a Dolly čoskoro zaujmú iní svedkovia.

POKROK DIELA V APII

V máji 1954 prišiel do Apie Richard Jenkins, 23-ročný novopokrstený horlivý Austrálčan. O udalostiach toho obdobia uvádza: „Pred odchodom z Austrálie som bol upozornený na to, že sa nemám kontaktovať s bratmi, kým nezískam stabilnú prácu. Ale po niekoľkých mesiacoch som sa začal cítiť veľmi opustený a duchovne zraniteľný. A tak som sa rozhodol, že sa potajomky skontaktujem s Pelem Fuaiupoluom.“ Stretli sa pod rúškom tmy.

„Pele mi povedal, že nebude používať moje skutočné meno, lebo sa bál, aby si ma úrady nespojili so zborom a nedeportovali ma,“ spomína Richard. „A tak mi dal meno svojho novonarodeného syna, Uitinese, čo je samojská výslovnosť anglického slova ‚witness‘ (svedok). Samojskí bratia a sestry ma dodnes nazývajú týmto menom.“

Pod týmto novým pseudonymom Richard nenápadne udržiaval kontakt s bratmi. Zároveň neformálne zvestoval a zaviedol niekoľko biblických štúdií. Jeden záujemca, Mufaulu Galuvao, mladý muž, ktorý pracoval ako hygienik, sa neskôr stal členom samojského výboru odbočky. Časom sa aj ďalší záujemca, Falema’a Tuipoloa, a niekoľkí členovia jeho rodiny stali svedkami.

Jeden Richardov záujemca, mladý Siemu Taase, bol vodcom skupiny zlodejov, ktorí kradli veci zo štátnych stavieb. Krátko po začatí štúdia ho však dostihla minulosť a bol za svoje činy uväznený. Richard sa nedal odradiť a od väzenského dozorcu si vyžiadal povolenie pokračovať so Siemuom v štúdiu pod mangovníkom, ktorý rástol asi sto metrov za múrmi väznice. Po čase sa k štúdiu pripojili aj ďalší väzni.

 „Hoci nás nikto nestrážil,“ spomína Richard, „žiaden väzeň sa nikdy nepokúsil utiecť a niektorí dokonca prijali pravdu.“ Po prepustení z väznice Siemu napokon slúžil ako starší.

V roku 1955 sa Richard oženil s priekopníčkou Gloriou Greenovou z Austrálie. Spolu strávili na Samoe 15 rokov a 35 ľuďom pomohli spoznať pravdu. Potom sa vrátili do Austrálie a teraz žijú v Brisbane. Richard tam slúži ako starší v samojsky hovoriacom zbore.

Ďalšími manželmi z Austrálie, ktorí stáli pri počiatkoch diela na Samoe, boli William (Bill) a Marjorie (Girlie) Mossovci. Do Apie prišli v roku 1956. Bill, ktorý slúžil ako starší, bol praktický muž a Girlie už mala za sebou 24 rokov priekopníckej služby. V čase ich príchodu mal zbor Apia 28 zvestovateľov a študijné skupiny knihy boli v Apii a vo Faleasiu. Bill a Girlie neúnavne spolupracovali s týmto zborom nasledujúcich deväť rokov. Keď sa v roku 1965 museli pre Girlino zhoršujúce sa zdravie vrátiť do Austrálie, skupina vo Faleasiu už bola zborom.

V tých rokoch samojská vláda opakovane zamietala žiadosti misionárov o povolenie na vstup do krajiny. Vláda i duchovenstvo zjavne dúfali, že Jehovovi svedkovia postupne zaniknú. Stal sa však pravý opak. Počet svedkov narastal a boli činní a horliví — a hodlali zostať činní!

 POKROK DIELA NA AMERICKEJ SAMOE

Predtým než Sellarsovcom v roku 1954 vypršala platnosť víz, ktoré im povoľovali pobyt na Samoe, Ron sa rozhodol, že sa nevráti do Austrálie, ale požiada o povolenie na pobyt na Americkej Samoe. „Keď som prišiel za generálnym prokurátorom Americkej Samoy,“ píše Ron, „a ten sa dozvedel, že samojská vláda našu žiadosť o víza zamietla z náboženských dôvodov, povedal: ‚Pán Sellars, na Americkej Samoe máme náboženskú slobodu a ja sa postarám o to, aby ste víza dostali.‘“

Ron a Dolly prišli do Pago Paga na Americkej Samoe 5. januára 1954. Generálny prokurátor sa chcel lepšie oboznámiť s činnosťou Jehovových svedkov, a tak stanovil ako podmienku vstupu do krajiny, že Ron sa má pravidelne hlásiť v jeho úrade. Výsledkom bolo niekoľko vynikajúcich rozhovorov o Biblii.

Neskôr v tom mesiaci Ron a Dolly prijali pozvanie na večeru v dome generálneho prokurátora. Keďže bol prítomný aj katolícky kňaz a pastor Londýnskej misijnej spoločnosti, rozprúdil sa živý biblický rozhovor. Ron spomína: „V závere večera generálny prokurátor všetkým poďakoval za to, že sme prišli, a povedal: ‚No, myslím, že dnes večer vyšli z rozhovoru víťazne pán a pani Sellarsovci.‘ Krátko nato sme dostali povolenie na trvalý pobyt. Keď nás neskôr generálny prokurátor informoval o tom, že  vláda privíta ďalšie žiadosti o vstup misionárov spomedzi svedkov, okamžite som o tom informoval austrálsku odbočku.“

Prvým človekom, ktorý na Americkej Samoe oddal svoj život Jehovovi, bol 19-ročný Ualesi (Wallace) Pedro, pôvodom Tokelaučan. S pravdou sa zoznámil po tom, čo si dôkladne preštudoval knihu „Boh nech je pravdivý“, ktorú našiel v dome svojho staršieho brata. Ten ju dostal v roku 1952, keď ho navštívila jeho príbuzná Lydia Pedrová, ktorá slúžila ako zvláštna priekopníčka na Fidži.

Keď Ron a Dolly našli v roku 1954 rodinu Pedrovcov, začali štúdium s Wallaceovým starším bratom a sestrou. Wallace veril v Jehovu Boha, ale pretože nedôveroval náboženstvu, spočiatku sa zdráhal pripojiť k štúdiu. Po čase sa však presvedčil, že Jehovovi svedkovia majú pravdu, a začal pravidelne navštevovať zhromaždenia vo Fagatogu. Urobil rýchly duchovný pokrok a 30. apríla 1955 bol v prístave Pago Pago pokrstený.

V januári 1955, len rok po tom, čo Ron a Dolly pricestovali na Americkú Samou, navštevovalo zhromaždenia v ich skromnom dome vo Fagatogu sedem ľudí. Mali tam veľmi málo nábytku, a tak každý sedel na podlahe. Onedlho začali traja z týchto záujemcov chodiť s Ronom a Dolly do zvestovateľskej služby. Bol to deň malých začiatkov, ale čoskoro mali zažiť úžasný rozmach.

PRICHÁDZAJÚ MISIONÁRI Z GILEÁDU

Štvrtého februára 1955 prišli na Americkú Samou dva manželské páry misionárov zo Spojených štátov — Paul a Frances Evansovci a Gordon a Patricia Scottovci. Usadili sa v misionárskom domove vo Fagatogu, ktorý sa nachádzal v rušnej štvrti s pestrou spoločnosťou. Krajský dozorca Leonard (Len) Helberg, ktorý v tom  roku navštívil Pago Pago, opisuje okolie misionárskeho domova takto:

„Ako misionársky domov slúžil veľký byt nad starobylým obchodom so zmiešaným tovarom. Na jednej strane, krížom cez potôčik, bol bar, kam sa večer chodili zabávať námorníci. Keď sa tam strhla ruvačka a chlapi sa vyrútili na ulicu, miestny policajný náčelník, územčistý chlapík, sa s cigarou medzi zubami začal prebíjať davom a navôkol rozdával údery, aby nastolil poriadok. Z kostola hneď za záhradou sa ozývali ohnivé kázne o pekle. Z prednej verandy sme mohli pozorovať, ako sa každý mesiac v deň výplaty pred bankou zhŕkol zástup ľudí. Medzi nimi horúčkovito pobehovali misionári rôznych cirkví, ktorí sa tam zhromaždili z celého ostrova, a skôr než by cirkevníci stihli minúť peniaze, vyberali od nich desiatky.“

Toto rušné okolie bolo dobrou pôdou, ktorá poskytovala bohatú duchovnú úrodu. „Jeden misionár,“ uvádza Leonard, „začínal deň o šiestej ráno štúdiom v holičstve na druhej strane námestia, ešte predtým ako majiteľ začal pracovať. Potom študoval s miestnym pekárom, od ktorého nosil chlieb na raňajky. Neskôr v ten deň študoval na mestskom námestí so skupinou väzňov z miestnej väznice.“ Koncom roka misionári viedli asi 60 biblických štúdií s viac ako 200 ľuďmi.

„VEČERNÉ PREMIETANIE — VSTUP VOĽNÝ“

Jedným z dôvodov tohto veľkého záujmu bol film Spoločnosť nového sveta v činnosti. * Tento film — prvý,  ktorý vydala organizácia po 40 rokoch od „Fotodrámy Stvorenie“ — vyzdvihoval celosvetovú zvestovateľskú a vydavateľskú činnosť Jehovových svedkov i to, ako sú organizovaní. Len Helberg premietol tento film v priebehu svojej štvortýždňovej návštevy na Americkej Samoe v roku 1955 pätnásťkrát. Celkovo si ho pozrelo 3 227 ľudí, teda na každom predstavení bolo priemerne 215 divákov.

Len Helberg spomína: „Pred každým predstavením sme autom prechádzali dedinami a všetkým okoloidúcim sme rozdávali informačné letáky. Zároveň sme vyvolávali: ‚Večerné premietanie — vstup voľný!‘ a oznámili sme názov dediny, v ktorej sa malo premietať.“

Film sa stretol s veľkým ohlasom. Po každom premietaní sa diváci chceli dozvedieť viac o Jehovových svedkoch a ich učení. Záujemcovia ani nečakali, kým svedkovia prídu opäť, ale sami prichádzali priamo do misionárskeho domova, a tak misionári viedli naraz niekoľko štúdií v rôznych častiach domu. Keď jedna skupina odišla, prišla ďalšia. „Aj po rokoch si ľudia spájali Jehovových svedkov s úžasnými vecami, ktoré videli v tomto filme,“ spomína Ron Sellars.

VYTRVALÉ ZVESTOVANIE PÔSOBÍ NA SRDCIA

Dva mesiace po návšteve Lena Helberga bol na Americkej Samoe vo Fagatogu vytvorený prvý zbor Jehovových svedkov. Za rok sa počet zvestovateľov v zbore zvýšil zo 14 na 22. Asi v tom čase prišli tomuto rastúcemu zboru pomáhať ďalší dvaja zvláštni priekopníci z Austrálie, Fred a Shirley Wegenerovci. Fred v súčasnosti slúži ako člen samojského výboru krajiny.

Títo zvestovatelia, priekopníci a misionári boli „zanietení duchom“. (Rim. 12:11) „Vďaka ich vytrvalosti,“ píše Len Helberg, „a vďaka veľkému záujmu ľudí o Bibliu sa  do polovice 60. rokov v určitom čase viedlo biblické štúdium v každom dome vo Fagatogu. Okrem toho bola v tých rokoch raz za mesiac navštívená každá domácnosť na ostrove.“

Táto dôkladná zvestovateľská kampaň mala veľký účinok na uvažovanie ľudí a na ich poznanie Biblie. „Stalo sa všeobecne známym, že večný život bude tu na zemi,“ hovorí Len Helberg, „že neexistuje peklo a že mŕtvi si nič neuvedomujú. Ľudia sa tieto základné pravdy nedozvedeli od cirkvi, ale od Jehovových svedkov. Tieto výsledky sa dosiahli vďaka tomu, že sme sa s ľuďmi rozprávali osobne a používali sme pri tom ich Bibliu.“

Napriek tomu náboženské a rodinné putá väčšine ľudí bránili konať podľa toho, čo sa naučili. Iným viac vyhovovali voľné mravy tolerované cirkvami, než vysoké mravné normy, ktoré sú požiadavkou pre pravých kresťanov. No boli tu i ostrovania úprimného srdca, ktorí sa tak ako cestujúci obchodník z Ježišovho podobenstva pozerali na pravdu ako na perlu veľkej hodnoty a pevne ju uchopili. Mnohí z nich sa odvážne a pevne postavili na stranu pravdy. (Mat. 13:45, 46)

ZVESTOVANIE NA SAMOJSKÝ SPÔSOB

„Chodiť v tom čase do služby bolo veľmi radostné,“ spomína Caroline Pedrová, priekopníčka z Kanady, ktorá sa v roku 1960 vydala za Wallacea Pedra. „Takmer v každom dome sa našiel niekto, kto sa chcel rozprávať o Biblii. Bolo jednoduché začať biblické štúdium a často bola na ňom celá rodina.

Nezabudnuteľné pre nás bolo zvestovanie v odľahlých dedinách. Keď sme chodili z domu do domu, zvyčajne nás sprevádzali deti a pozorne počúvali náš rozhovor s domácim. Potom utekali pred nami a v ďalšom dome oznámili, že prichádzame. Domácemu dokonca  povedali, o čom sme hovorili a aké biblické texty sme čítali. A tak aby sme boli pred dedinskými deťmi o krok vpredu, vždy sme si pripravili viaceré úvody.“

Bratia pri zvestovaní stále pamätali na dobré spôsoby a miestnu etiketu. (1. Kor. 9:20–23) Bývalý misionár Charles Pritchard, ktorý teraz slúži na Novom Zélande ako člen výboru odbočky, píše: „Pre horúce tropické podnebie nemajú dedinské fale (chatrče) steny, a tak sme bez problémov videli, či je niekto doma. Považuje sa za vrcholne neslušné hovoriť postojačky alebo skôr ako vás domáci oficiálne privíta. Preto keď sme prišli k domu, mlčky sme čakali, kým si nás domáci nevšimne. Keď na kamienkovú podlahu rozprestrel čistú rohož, bolo to pre nás znamením, že sa môžeme vyzuť, vojsť dovnútra a sadnúť si na ňu do tureckého sedu.“ Pre mnohých misionárov bolo bolestivé dlho sedieť v tejto polohe, ale miestny zvyk im našťastie dovoľoval narovnať si nohy. Slušnosť však vyžadovala prikryť si ich rohožou, čím sa vyhli tomu, že by nezakryté nohy mali vystreté smerom k domácemu, čo je pre Samojčana hrubou urážkou.

„Domáci nás potom oficiálne privítal a povedal nám, aký sa cíti poctený, že sme prišli s biblickým posolstvom do jeho skromného domu,“ hovorí John Rhodes, ktorý slúžil 20 rokov na Samoe a Americkej Samoe ako misionár. „Rozhovor sa potom zvrtol na osobné záležitosti: Odkiaľ prichádzate? Máte deti? Kde žije vaša rodina?“

Johnova manželka Helen dodáva: „V rozhovore s domácim sme vždy používali úctivé a taktné slová, ktoré sa zvyčajne používajú pri oficiálnych príležitostiach. Tento zdvorilý spôsob vyjadrovania bol prejavom úcty k domácemu a dodával tiež vážnosť dobrému posolstvu, ktoré sme prinášali.“

 „Vďaka tomuto úvodnému predstavovaniu sa sme dobre spoznali domáceho i jeho rodinu a oni nás,“ hovorí Caroline Pedrová. „Pomáhalo nám to viac sa prispôsobiť ich duchovným potrebám.“

Keď sa zoznamovanie skončilo, zvestovatelia mohli začať hovoriť o Kráľovstve. „Domáci nás podľa svojho zvyku nechali hovoriť, koľko sme len chceli, a celý čas počúvali,“ spomína bývalý misionár Robert Boies. „Potom zopakovali mnohé myšlienky, ktoré sme im povedali, aby nám ukázali, že považujú naše posolstvo za dôležité.“

Keďže ľudia dobre poznali Bibliu, nebolo nič nezvyčajné dlho sa rozprávať o biblických náukách. „Takéto rozhovory pomohli vycibriť moje porozumenie rôznych biblických námetov,“ hovorí Caroline Pedrová. Väčšina ľudí si ochotne vzala literatúru. Časom sa zvestovatelia naučili rozlišovať, kto je iba zvedavý a kto sa úprimne zaujíma o duchovné veci.

Mnohí noví záujemcovia, ktorí začali navštevovať zhromaždenia, dychtivo túžili zapojiť sa do zvestovateľskej služby. „Samojčania majú prirodzené rečnícke  vlohy,“ hovorí John Rhodes, „a mnohí noví dokážu s istotou hovoriť o svojej viere, hoci boli školení iba krátko alebo vôbec. No i tak sme ich povzbudzovali, aby používali uverejnené návrhy na vydávanie svedectva a aby pri rozhovoroch s ľuďmi používali Písmo a nespoliehali sa výlučne na svoje vrodené vyjadrovacie schopnosti.“ Takéto vynikajúce školenie postupne prinieslo ovocie v podobe mnohých schopných zvestovateľov.

ÚČINOK LITERATÚRY V SAMOJČINE

Hoci mnohí Samojčania hovoria plynulo po anglicky, niektorí hovoria len po samojsky. Pele Fuaiupolu preložil v roku 1954 do samojčiny štyri traktáty, aby zapôsobil na srdce týchto ostrovanov milujúcich pravdu. Roky bol hlavným prekladateľom našej literatúry do samojčiny. Často dlho do noci pri svetle petrolejky písal preklady na starom písacom stroji.

Popri tejto prekladateľskej práci sa staral o manželku a osem detí, v zbore vykonával veľa zodpovedných úloh a päť a pol dňa v týždni kontroloval kakaovníkové plantáže na ostrovoch. „Za tie roky neúnavnej práce nikdy neočakával uznanie ani chválu,“ píše Len Helberg. „Naopak, bol hlboko vďačný, že ho Jehova používa, a považoval to za výsadu. Pre jeho vernosť, pokoru a horlivosť sme sa naňho všetci pozerali ako na výnimočného svedka a úprimne sme ho obdivovali a milovali.“

V roku 1955 zvestovatelia rozšírili 16 000 výtlačkov 32-stranovej brožúrky „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“ v samojčine. Základné biblické náuky v nej boli vysvetlené jednoducho a zrozumiteľne, a preto bola ideálnym nástrojom na zavádzanie a vedenie biblických štúdií. Richard Jenkins píše: „Keď sme so záujemcami brožúrku niekoľkokrát prebrali, boli pripravení na krst. Veľmi sme  si ju obľúbili!“ Zanedlho boli do samojčiny preložené ďalšie brožúrky.

V roku 1958 vyšla prvýkrát v samojčine Strážna veža. Vyrábal ju Fred Wegener, ktorý bol povolaním tlačiar. Jednotlivé hárky vytlačil na cyklostyle a potom ich zošíval. Neskôr sa samojská Strážna veža tlačila v Spojených štátoch a potom v Austrálii. Okrem toho bolo do samojčiny postupne preložených a vydaných niekoľko publikácií. Vychádzali raz mesačne na pokračovanie ako súčasť samojského vydania Strážnej veže. Viaceré knihy, ktoré vyšli týmto spôsobom, boli od začiatku 70. rokov vydávané ako samostatné knihy a veľmi prispeli k urýchleniu zvestovateľského diela.

Viazané knihy, ktoré vydala organizácia, sa na Samojských ostrovoch rozširovali vo veľkom. Keď v roku 1955 zvestovatelia pracovali s knihou Môžeš prežiť Armagedon do Božieho nového sveta, výtlačok tejto knihy sa dostal takmer do každej domácnosti na Americkej Samoe. „Ľudia si čítavali Bibliu, ale väčšina z nich nikdy nepočula o Armagedone,“ píše Wallace Pedro. „Ale po tom, ako si rodiny prečítali túto knihu, sa nám často stávalo, že deti pri našom príchode do dediny vykrikovali: ‚Prichádza Armagedon!‘ Niektorí rodičia dokonca dali svojim deťom meno Armagedon.“

Podobný účinok mala kniha Pravda, ktorá vedie k večnému životu, ktorá bola v samojčine vydaná v roku 1972. Spočiatku väčšina misionárov mesačne rozšírila dve alebo aj viac škatúľ tejto knihy. Ľudia po nej dychtili. „Oslovovali nás na miestnych trhoviskách,“ spomína Fred Wegener, „a dokonca sa vykláňali z okien autobusov a žiadali nás o knihu Pravda.“

 POSILNENÍ ZJAZDMI

V júni 1957 boli bratia naplnení radosťou, lebo v Pago Pagu na Americkej Samoe sa konal prvý krajský zjazd. Úžitok z neho mali aj zvestovatelia zo Samoy, ktorí tam pricestovali loďou. Bratia horlivo pozývali širokú verejnosť a o konaní tohto zjazdu ju informovali rôznymi spôsobmi v anglickom i samojskom jazyku. Na veľkú radosť 60 zvestovateľov zo Samoy a Americkej Samoy bolo na začiatku zjazdu v piatok prítomných 106 ľudí.

Počas obedňajšej prestávky vznikli nečakané situácie, ktoré boli zapríčinené samojskou kultúrou a zvedavosťou prizerajúcich sa. „Spoločné jedlo hrá v samojskej kultúre dôležitú úlohu,“ píše Ron Sellars, „a tak Samojčania podľa svojho zvyku pozývajú okoloidúcich, aby sa s nimi najedli. Ale keď na zjazde bratia pozvali na obed veľké množstvo zvedavých okolostojacich, pre zjazdové oddelenie stravovania bolo náročné zvládnuť takúto neočakávanú záťaž, pretože jedlo mali len pre zhromaždených bratov a sestry.“

 Čas obeda bol napriek tomu vynikajúcim svedectvom pre všetkých pozorovateľov. Na Samoe je zvykom, že pri zvláštnych príležitostiach jedia najskôr muži a až po nich ženy a deti. Cudzinci a náboženskí služobníci zvyčajne sedia oddelene a dostávajú z jedla to najlepšie. Na zjazde však ľudia mohli vidieť, že zahraniční misionári a miestne rodiny jedia spolu ako rovný s rovným a cítia sa pri tom príjemne. Všetci jasne videli, že v Jehovovom ľude panuje láska a jednota.

Takéto zjazdy nielenže slúžili na povzbudenie a školenie zvestovateľov, ale ich tiež pripravili na ťažké skúšky, ktoré mali zakrátko prísť.

ODPADLÍCTVO V APII

Hoci sa v diele na Samoe dosahoval povzbudzujúci pokrok, postupne sa začali vynárať aj prekážky. Niektorí jednotlivci vedení istým tvrdohlavým mužom, ktorý bol mataiom (hlavou širokej rodiny), vzdorovali teokratickému vedeniu a v zbore Apia rozdúchavali nepokoj. Keďže zhromaždenia sa konali v dome tohto muža, napätie v zbore neustále rástlo.

V roku 1958 sa títo vzbúrenci napokon odtrhli od zboru a vytvorili vlastnú študijnú skupinu. Douglas Held, ktorý v tom čase slúžil v austrálskej odbočke a bol práve na návšteve Fidži, išiel na Samou a pokúsil sa nespokojencom pomôcť. Hoci jeho zrelé rady založené na Písme veľmi povzbudili verných bratov a sestry v zbore, štvrtina tých, ktorí navštevovali zhromaždenia, sa nakoniec postavila na stranu vzbúrencov. Niektorí títo nepoddajní jednotlivci, ktorí sa stali obeťami vlastnej pýchy, museli byť napokon vylúčení.

Čoskoro bolo jasné, kto má Jehovovho ducha. Skupina vzbúrencov sa postupne rozpadla a zanikla. Zbor Apia, naopak, dosiahol v tom roku 35-percentný nárast  počtu zvestovateľov. Zhromaždenia sa najskôr istý čas konali v dome Richarda a Glorie Jenkinsovcov, ktorý sa nachádzal neďaleko apijskej nemocnice, a časom sa presunuli do domu Maatusiho Leauanaeho vo Faatoii v Apii. Tu medzi zvestovateľmi prekvital duch ozajstnej lásky a spolupráce. Na Maatusiho pozemku bola neskôr postavená prvá sála Kráľovstva v Apii. Výstavbu finančne podporil jeden zbor zo Sydney v Austrálii.

POVZBUDZUJÚCE SPOLOČENSTVO

Ďalšie povzbudenie zažil zbor Apia v roku 1959, keď samojská vláda umožnila piatim misionárom z Americkej Samoy zúčastniť sa prvého krajského zjazdu v Apii. Bolo na ňom prítomných 288 ľudí a 10 bolo pokrstených. Bratia boli nadšení! O dva roky bol v Apii zorganizovaný prvý oblastný zjazd, ktorý sa konal v budove starej nemeckej nemocnice neďaleko penziónu White Horse Inn. Na tento pamätný zjazd prišli delegáti až z Nového Zélandu.

Tieto zhromaždenia boli pre bratov na Samoe vynikajúcim školením v tom, ako organizovať zjazdy. Keď neskôr samojská vláda nepovolila cestujúcim dozorcom a misionárom vstup do krajiny, bratia si ich dokázali zorganizovať sami. V roku 1967 dokonca pripravili a zahrali hodinovú biblickú drámu v dobových kostýmoch — prvú na Samoe. Jej námetom bolo Božie opatrenie útočištných miest v starovekom Izraeli a všetci zúčastnení na ňu ešte dlho spomínali.

V tých rokoch mali samojskí zvestovatelia úžitok aj zo zjazdov na Americkej Samoe a na Fidži, ktoré boli organizované pre viaceré ostrovy. Navštevovali ich napriek tomu, že si to vyžadovalo veľké úsilie a obete. Napríklad aby sa niekto mohol zúčastniť oblastného zjazdu na Fidži, znamenalo to nielen zaplatiť si cestu a stravovanie, ale byť tiež preč zo Samoy možno i mesiac.

 NAPREDOVANIE DIELA NA AMERICKEJ SAMOE

Bratia na Americkej Samoe boli nadšení, že v roku 1966 mohli v Pago Pagu zorganizovať oblastný zjazd „Boží synovia slobody“. Na tomto historicky významnom zjazde sa zúčastnilo 372 delegátov hovoriacich ôsmimi jazykmi. Prišli z Austrálie, Fidži, Niue, Novej Kaledónie, Nového Zélandu, Samoy (predtým Západná Samoa), Tahiti, Tongy a Vanuatu (predtým Nové Hebridy). Hoci miestny zbor mal iba 28 zvestovateľov, vďaka pestrému mnohojazyčnému zástupu delegátov stúpol počet svedkov v čase zjazdu natoľko, že pomer počtu zvestovateľov na počet obyvateľov Pago Paga bol 1 ku 35!

Ako však tých niekoľko zvestovateľov ubytuje toľkých návštevníkov? „Nájsť ubytovanie pre veľký počet delegátov nebol vôbec problém,“ spomína Fred Wegener. „Miestni obyvatelia boli pohostinní a ochotne bratov ubytovali — na veľkú zlosť náboženských vodcov.“

Tento zjazd mal na zbor Pago Pago vynikajúci účinok. Za šesť mesiacov sa zvýšila účasť na zhromaždeniach o 59 percent a veľa záujemcov sa stalo spôsobilými byť zvestovateľmi dobrého posolstva. „Zbor to tiež podnietilo, aby postavil vhodnejšie miesto na zhromaždenia,“ píše Ron Sellars. Hoci na ostrove Tutuila, kde sa Pago Pago nachádza, je k dispozícii len málo pozemkov, istý zvestovateľ láskavo dal zboru na 30-ročný prenájom pozemok, ktorý bol v Tafune nachádzajúcej sa západne od mesta.

Fred Wegener hovorí: „Pozemok bol pod úrovňou hladiny mora, a tak zvestovatelia tri mesiace usilovne pracovali a zbierali lávové kamene, aby zdvihli základy budúcej stavby.“

Keď bolo treba vybetónovať podlahu, miestny katolícky kňaz, ktorý si pravidelne čítal Strážnu vežu a Prebuďte sa!, dovolil bratom požičať si miešačku patriacu cirkvi.  Ron Sellars píše: „Tento kňaz si neskôr v Prebuďte sa! prečítal článok o manželstve a hneď nato opustil kňazský stav a oženil sa.“

Na výstavbu tejto sály Kráľovstva štedro prispeli bratia zo zahraničia. Gordon a Patricia Scottovci, ktorí boli medzi prvými misionármi na Americkej Samoe, ale v čase tejto výstavby už boli v Spojených štátoch, darovali do tejto novej sály Kráľovstva stoličky zo svojho zboru. Ron Sellars hovorí: „Nadbytočné stoličky sme potom predali miestnemu kinu a za utŕžené peniaze sme zaplatili dopravu stoličiek na ostrov.“ Nová 130-miestna sála Kráľovstva v Tafune bola dokončená a zasvätená v roku 1971. Neskôr bolo nad sálou dobudované ubytovanie pre misionárov.

SAMOA SA OTVÁRA MISIONÁROM

Až do roku 1974 bolo dielo na Samoe brzdené vládnymi obmedzeniami, ktoré zabraňovali misionárom z radov svedkov vstup do krajiny. V tom roku však miestni bratia, ktorí sa ujímali vedenia, išli priamo za premiérom prediskutovať to. Jeden z týchto bratov, Mufaulu Galuvao, píše: „Počas rozhovoru sme zistili, že istý vládny úradník svojvoľne zostavil výbor, ktorý skúmal všetky žiadosti misionárov na pobyt. Tento výbor bol zložený z našich náboženských nepriateľov a žiadosti o víza automaticky zamietal bez toho, že by o tom premiéra čo i len informoval.

Premiér o týchto intrigách nevedel, preto okamžite prikázal vedúcemu imigračného úradu, aby mu priniesol záznamy o Jehovových svedkoch. V našej prítomnosti neoprávnený výbor rozpustil a Paulovi a Frances Evansovcom udelil misionárske víza na tri roky s možnosťou predĺženia po vypršaní ich platnosti.“ To bola naozaj úžasná správa! Po 19 rokoch neúnavného úsilia Paul  a Frances konečne prišli na Samou ako zákonne schválení misionári!

Evansovci najprv bývali v rodine Mufaulua Galuvaoa, ale keď v roku 1977 prišli John a Helen Rhodesovci, obe dvojice sa presťahovali do novoprenajatého misionárskeho domova vo Vaiale v Apii. Po nich prichádzali ďalší misionári: Robert a Betty Boiesovci v roku 1978, David a Susan Yoshikawovci v roku 1979 a Russell a Leilani Earnshawovci v roku 1980.

PRISPÔSOBOVANIE SA ŽIVOTU NA OSTROVE

Svedkovia zo zahraničia, ktorí sa v priebehu rokov prisťahovali na Samou, rýchlo zistili, že aj v tomto raji môže byť život náročný. Jedným dôvodom je doprava. John Rhodes píše: „V prvých dvoch rokoch našej misionárskej služby v Apii sme pri cestách na zhromaždenia a do služby prekonávali veľké vzdialenosti peši. Na presun z jedného miesta na druhé sme využívali aj autobusy veselých farieb, ktoré sú v krajine veľmi obľúbené.“

Tieto pestro sfarbené autobusy sú vyrobené z podvozku malého až stredne veľkého nákladného auta, na  ktorom je namontovaná drevená kabína. Pasažieri natlačení vnútri so sebou nesú všetko možné — od poľnohospodárskeho náradia až po čerstvé plodiny. Veselú atmosféru v autobuse dopĺňa hlasná hudba a rozjarený spev. Autobusové zastávky, cestovný poriadok a trasy spojov sú, takpovediac, pomerne pružné. Podľa jedného cestovného sprievodcu „autobus do Vava’u je vždy presný: príde, keď sa podarí“.

„Ak sme si chceli cestou niečo kúpiť, jednoducho sme poprosili vodiča, aby zastavil,“ hovorí John. „Urobili sme si nákup, znova sme nastúpili do autobusu a pokračovali v ceste. Nikoho netrápilo, že sme sa zdržali.“

Keď bol autobus plný, ďalší cestujúci si sadli na kolená ľudí, ktorí už sedeli. A tak sa bratia misionári rýchlo naučili, že si treba posadiť na kolená manželku. V cieli cesty deti i dospelí často zaplatili cestovné malou mincou, ktorú vytiahli z pohodlnej peňaženky — zo svojho ucha!

Misionári a zvestovatelia cestovali medzi ostrovmi lietadlami a malými loďami. Cestovanie mohlo byť veľmi nebezpečné a meškanie bolo zaručené. „Museli sme sa naučiť trpezlivosti a udržiavať si zmysel pre humor,“ hovorí Elizabeth Illingworthová, ktorá veľa rokov  sprevádzala svojho manžela Petra v krajskej službe v južnom Tichomorí.

Na pevnine sťažovali cestovanie prudké dažde — najmä v období cyklónov. Raz sa misionár Geoffrey Jackson pokúšal cestou na zborové zhromaždenie knihy prejsť cez rozbúrený potok, ale pošmykol sa a spadol doň. Celý mokrý a zablatený sa vyštveral von a pokračoval na zhromaždenie, kde sa osušil a domáci ho obliekli do dlhej čiernej lavalavy (polynézskej zavinovacej sukne). Spolumisionári sa ledva zdržali smiechu, keď ho jeden nový záujemca považoval za katolíckeho farára! Brat Jackson teraz slúži vo vedúcom zbore.

K ďalším náročným stránkam života, ktoré museli príchodzí zvládnuť, patrilo naučiť sa nový jazyk, zvyknúť si na neustále tropické horúčavy, vyrovnávať sa s neznámymi zdravotnými ťažkosťami, žiť bez mnohých vymožeností moderného sveta a zvyknúť si na húfy štípuceho hmyzu. Mufaulu Galuvao píše: „Misionári sa skutočne vydávali v náš prospech, a tak mnohí vďační rodičia pomenovali svoje deti po týchto našich milovaných, ktorí nám s láskou pomáhali.“

DOBRÉ POSOLSTVO SA DOSTÁVA NA SAVAI’I

Obráťme teraz pozornosť na najväčší a civilizáciou takmer nedotknutý ostrov Samojských ostrovov, na Savai’i. Väčšina ostrova je neobývaná a vyznačuje sa majestátnymi vrchmi, rozoklaným vulkanickým hrebeňom s asi 450 krátermi, takmer nepreniknuteľnou džungľou a nehostinnými lávovými poľami. Väčšina obyvateľov žije v dedinkách roztrúsených pozdĺž pobrežia. Dobré posolstvo sa na Savai’i prvýkrát dostalo v roku 1955. Len Helberg s niekoľkými zvestovateľmi z ostrova Upolu tam nakrátko prišli, aby premietli film Spoločnosť nového sveta v činnosti.

 O šesť rokov dve misionárky, Tia Aluniová, prvá Samojčanka, ktorá sa školila v Gileáde, a jej partnerka Ivy Kawheová, boli požiadané, aby sa presťahovali z Americkej Samoy na Savai’i. Prišli v roku 1961 a ubytovali sa u starých manželov v dedine Fogapoa, ktorá leží na východnej strane ostrova. Neskôr sa k nim nakrátko pridala zvláštna priekopníčka, ktorá kedysi žila na Savai’i. Bratia z Apie tam raz mesačne mávali prednášky, aby povzbudili a podporili túto novú šesť- až osemčlennú skupinku. Tieto zhromaždenia sa konali v malom fale vo Fogapoe.

Tia a Ivy zostali na Savai’i do roku 1964 a potom boli pridelené na iný ostrov. Nasledujúcich desať rokov sa na Savai’i zvestovalo iba málo. Začiatkom roka 1974 sa tam však presťahovalo niekoľko rodín, aby pomohli pri oživení diela na ostrove. Patrili k nim Risati a Mareta Segiovci, Happy a Maota Goeldner-Barnettovci, Faigaai Tuová, Palota Alagi, Kumi Falema’aová (neskôr Thompsonová) a Ron a Dolly Sellarsovci, ktorí sa presťahovali z Americkej Samoy. Vo Fogapoe bola vytvorená skupinka, ktorá sa stretávala vo fale Segiovcov hneď pri pláži. Neďaleko odtiaľ bol neskôr postavený misionársky domov a sála Kráľovstva. Časom bola v dedine Taga, ktorá leží na západnom pobreží ostrova Savai’i, vytvorená ďalšia skupina.

Začiatkom roka 1979 boli na Savai’i pridelené ďalšie manželské dvojice misionárov, aby pomáhali miestnym zvestovateľom. Patrili k nim Robert a Betty Boiesovci, John a Helen Rhodesovci, Leva a Tenisia Faai’uovci, Fred a Tami Holmesovci, Brian a Sue Mulcahyovci, Matthew a Debbie Kurtzovci a Jack a Mary Jane Weiserovci. Vďaka dobrému príkladu misionárov dielo na Savai’i neprestajne napredovalo.

Tradície a rodinné putá však držali ľudí na Savai’i v pevnom zovretí. Takmer tretina dedín zakázala Jehovovým svedkom zvestovať na ich území a niektoré o tom  dokonca informovali ľudí verejným rozhlasom. Preto tí, ktorí pomáhali novým robiť duchovné pokroky, museli byť trpezliví a venovať im veľa času. Napriek všetkému mnohí prijali pravdu vrátane niektorých, ktorí mali vážne zdravotné ťažkosti.

SLUŽBA JEHOVOVI NAPRIEK ZDRAVOTNÝM ŤAŽKOSTIAM

Jedným z nich bol Metusela Neru, ktorý ako 12-ročný spadol z koňa a zlomil si chrbticu. Istá misionárka spomína: „Po nehode chodil takmer v úplnom predklone a trpel neutíchajúcimi bolesťami.“ Keď začal v devätnástich študovať Bibliu, pevne odolával odporu svojej rodiny. Cesta na zhromaždenie, ktorá by mu normálne trvala päť minút, bola pre jeho postihnutie 45-minútovou tortúrou. Napriek tomu robil pekné pokroky a v roku 1990 bol pokrstený. Neskôr začal slúžiť celým časom ako pravidelný priekopník a bol vymenovaný za staršieho. Odvtedy viac ako 30 jeho príbuzných začalo chodiť na zhromaždenia vo Fage a niektorí boli pokrstení. Napriek svojim pretrvávajúcim zdravotným ťažkostiam je stále známy svojou usmiatou tvárou a radostným duchom.

Ďalším človekom, ktorý napriek zdravotným ťažkostiam urobil duchovný pokrok, bol Saumalu Taua’anae. Žil v odľahlej dedine Aopo a bol znetvorený malomocenstvom. Keďže jeho dedina bola veľmi ďaleko, spočiatku študoval Bibliu s Ivanom Thompsonom prostredníctvom listov. Potom sa na Savai’i presťahoval zvláštny priekopník Asa Coe a prevzal štúdium. Keď  chcel Saumalu ísť v roku 1991 prvýkrát na zhromaždenie, musel cestovať dve hodiny do dediny Taga na druhej strane ostrova.

Saumalu si tak veľmi uvedomoval svoje znetvorenie, že keď šiel prvýkrát na zvláštny zjazdový deň, zostal sedieť vo svojom aute a program počúval odtiaľ. No bol hlboko dojatý, keď za ním počas obedňajšej prestávky bratia a sestry s láskou prišli a srdečne ho pozývali dnu. Ich vrúcne pozvanie vďačne prijal a zvyšok programu počúval spolu s ostatnými poslucháčmi.

Čoskoro začali spolu s manželkou Torise navštevovať zhromaždenia vo Fage, pričom jedným smerom museli cestovať vyše hodiny. Saumalu bol v roku 1993 pokrstený a časom začal slúžiť ako služobný pomocník. Na zhromaždenia dochádzal autom aj po tom, čo mu lekári amputovali nohu. V jeho dedine mali Jehovovi svedkovia zakázané zvestovať, a tak so svojou manželkou horlivo vydávali svedectvo neformálne a cez telefón.

Keďže Saumalu má veľa zdravotných ťažkostí, spolu s manželkou dnes žije v Apii, kde sa pravidelne podrobuje liečebnej kúre. Nezahorkol, naopak, je známy svojím optimistickým a radostným prístupom k životu. Obaja sú pre svoju silnú vieru vo veľkej úcte.

SKÚŠKY NA TOKELAU

Tokelau sa nachádza severne od Samoy a skladá sa z troch atolov. Posolstvo o Kráľovstve sa tam prvýkrát dostalo v roku 1974. Vtedy sa na Tokelau vrátil lekár Ropati  Uili, ktorý na Fidži absolvoval lekársku fakultu a krátko tam študoval s Jehovovými svedkami. Jeho manželka Emmau bola pokrstenou svedkyňou. *

Ropati zistil, že aj ďalší lekár na Tokelau, Iona Tinielu, a jeho manželka Luisa sú pokrstenými svedkami. Spoznal sa aj s ďalším záujemcom, Nanumeaom Fouaom, ktorého príbuzní boli Jehovovými svedkami. Títo traja muži pravidelne usporadúvali biblické stretnutia a verejné prednášky, na ktorých sa čoskoro zúčastňovalo priemerne 25 ľudí. Spolu s rodinami začali tiež neformálne zvestovať.

Ale nie každý bol nadšený touto teokratickou činnosťou. Na podnet pastora Londýnskej misijnej spoločnosti si ostrovná rada starších predvolala hlavy týchto troch rodín. Ropati spomína: „Prikázali nám, aby sme prestali s našimi stretnutiami, a povedali, že ak neposlúchneme, zaživa nás upália v našich domoch alebo nás vysadia na plť a nechajú napospas moru. Snažili sme sa argumentovať z Písma, ale boli neoblomní. Očakávali od nás, že bezpodmienečne splníme, čo nám prikázali.“ Keď rodiny počuli toto ultimátum, rozhodli sa, že zhromaždenia budú usporadúvať nenápadne, aby nepútali pozornosť.

Tým sa však ich ťažkosti iba začali. O dvanásť rokov, keď Ropatiho sestra a švagor prijali pravdu a dali sa vypísať z cirkvi, dedinskí starší vykázali z dediny všetkých svedkov. Ropati píše: „V tú noc si každá rodina zbalila svoje osobné veci, naložila ich do člna a utiekla do najväčšej dediny na ostrove. Ich domy a polia vyplienili bývalí susedia.“

Títo zvestovatelia sa napriek prenasledovaniu naďalej odvážne zhromažďovali, aby uctievali Jehovu. Ropati uvádza: „V sobotu ráno rodiny, predstierajúc, že idú na  víkendový výlet, nasadli do člnov a preveslovali na jeden ostrovček. Tam si urobili zhromaždenie a v nedeľu večer sa vrátili.“ V tom čase niektoré rodiny podnikli tiež dlhú a náročnú plavbu loďou z Tokelau na Samou, kde sa zúčastnili na každoročnom oblastnom zjazde.

Pre neutíchajúci odpor sa však nakoniec rozhodli emigrovať na Nový Zéland. A tak v roku 1990 nezostali na týchto atoloch nijakí svedkovia. Napriek tomu Ivan Thompson, ktorý v tom čase slúžil ako priekopník v Apii, študoval prostredníctvom medziostrovnej pošty s mladým mužom menom Lone Tema, ktorý žil na Tokelau. Lone robil pekné duchovné pokroky a teraz slúži v Austrálii ako starší.

Neskôr sa niekoľko zvestovateľov na Tokelau vrátilo. Geoffrey Jackson, ktorý v tom čase slúžil v samojskej odbočke, sa pokúšal skontaktovať s novozélandským komisárom pre tokelauské záležitosti, aby s ním rozobral ťažkosti, s ktorými sa na týchto atoloch stretávajú Jehovovi svedkovia, ale nepodarilo sa mu to. „Dostal som však povolenie navštíviť Tokelau ako jazykovedec,“ píše Geoffrey. „Počas cesty lodný kapitán pozval mňa a ešte jedného muža do dôstojníckej kajuty na občerstvenie. Tým druhým mužom bol komisár pre tokelauské záležitosti; presne ten človek, s ktorým sme sa pokúšali skontaktovať! Rozprávali sme sa vyše hodiny. Na konci rozhovoru mi poďakoval a sľúbil, že urobí, čo je v jeho silách, aby zmiernil tlak, ktorý je vyvíjaný na našich bratov na Tokelau.“

Jehovovi svedkovia na Tokelau ešte stále zažívajú odpor zo strany autorít. Keď v roku 2006 zomrelo najmladšie dieťa Fuimanua a Hatesy Kirifiovcov a Fuimanu predniesol pohrebný prejav založený na Biblii, rada starších sa Fuimanuovej rodine vyhrážala, že ich z ostrova vyženú. Keď neskôr brat odmietol pracovať na miestnom  kostole, znova ho zastrašovali a spolu s manželkou čelili aj nátlaku zapojiť sa do politickej činnosti. No celá rodina zostala pevná. Tým sa ich viera posilnila. Fuimanu hovorí: „V skúškach sme sa naučili spoliehať na Jehovu.“ ​(Jak. 1:2–4) Presvedčili sa, že Jehova neopustí svojich verných služobníkov. (5. Mojž. 31:6)

JEHOVOVO POŽEHNANIE VEDIE K DUCHOVNÉMU RASTU

Odvtedy, čo sa na Samoe začalo zvestovať, dohliadali na dielo Kráľovstva v tejto krajine rôzne odbočky. V súčasnosti na Samoe a Americkej Samoe koná veľa usilovnej práce štvorčlenný samojský výbor krajiny, ktorý dozerá na dielo pod vedením austrálskej odbočky. V priebehu rokov bratia na Samoe vynakladali veľké úsilie, aby sa posolstvo o Kráľovstve dostalo aj do najodľahlejších kútov týchto krajín. Na Americkej Samoe bol pri pravidelných zvestovateľských kampaniach prepracovaný ostrov Swains, ležiaci 320 kilometrov severne, a ostrovy Manu’a, ležiace 100 kilometrov východne od ostrova Tutuila. Pri týchto návštevách zvestovatelia rozšírili stovky výtlačkov rôznych publikácií a začali desiatky biblických štúdií. Ďalší zvestovatelia rozšírili svoj miestny obvod tak, že zvestujú ľuďom hovoriacim cudzími jazykmi.

ZINTENZÍVŇUJE SA PREKLADATEĽSKÉ ÚSILIE

So zvyšujúcim sa počtom zvestovateľov sa zvyšoval aj dopyt po literatúre v samojčine. Aby sa tieto potreby uspokojili, misionári Geoffrey a Jenny Jacksonovci, ktorí slúžili na Tuvalu, boli v roku 1985 pridelení pracovať v samojskej odbočke. Geoffrey dostal za úlohu dozerať na prácu dvojčlenného samojského prekladateľského tímu. Uvádza: „Prekladateľky spočiatku pracovali na stoloch v bételovej jedálni. Každé ráno po raňajkách ich najskôr upratali a až potom mohli začať pracovať. Tesne pred obedom odložili prekladateľské materiály a prestreli  stoly na obed. Potom zasa upratali stoly a pokračovali v prekladaní.“

Toto neustále prerušovanie znižovalo produktivitu. Navyše prekladanie zahŕňalo veľa mechanickej práce a bolo časovo náročné. „Väčšina prekladov bola najskôr napísaná ručne a potom prepísaná na stroji,“ spomína Geoffrey. „Skôr než šiel materiál do tlače, pôvodný rukopis bol pri jazykovej korektúre a kontrole niekoľkokrát prepísaný.“ Keď v roku 1986 odbočka kúpila prvý počítač, práca sa zjednodušila a veľa opakovaných činností sa odstránilo. Proces prekladu a tlače neskôr urýchlili aj ďalšie počítačové nástroje.

Bratia sa zamerali v prvom rade na preklad a vydávanie Strážnej veže a Prebuďte sa! Od januára 1993 vychádzala samojská Strážna veža simultánne s anglickým vydaním — a farebne! Neskôr, v roku 1996, začalo štvrťročne vychádzať Prebuďte sa! Geoffrey spomína: „Vydanie Prebuďte sa! bolo ohlásené nielen v novinách a rozhlase, ale aj v televíznych novinách štátnej televízie.“

V súčasnosti uspokojuje potreby samojského poľa skupina prekladateľov na Samoe. Tak ako iné prekladateľské tímy na celom svete, aj títo usilovne pracujúci prekladatelia dostali kvalitné školenie zamerané na zdokonalenie sa v angličtine a na prekladateľské techniky. Teda sú vyzbrojení na to, aby dokázali prekladať presnejšie a efektívnejšie.

SÚ POTREBNÉ NOVÉ PRIESTORY

Keď v roku 1986 navštívil Samou Milton G. Henschel ako zónový dozorca, bolo zjavné, že misionársky domov v Sinamoge je príliš malý na to, aby uspokojil potreby rastúcej odbočky. Zakrátko vedúci zbor vyslal bratov z brooklynského projektového a stavebného oddelenia a z regionálnej projektovej kancelárie v Austrálii, aby  navštívili Samou a zhodnotili, aké priestory sú potrebné. Čo odporučili? Kúpiť trojhektárový pozemok v Siusege, ktorý bol od Sinamogy vzdialený päť kilometrov smerom do vnútrozemia, a postaviť tam nový Bétel. Po skončení výstavby novej odbočky sa mohol pôvodný domov Bétel v Sinamoge rozobrať a na jeho mieste bola postavená nová zjazdová sála.

Výstavba novej odbočky sa začala v roku 1990. Bola to veľká medzinárodná akcia! Na stavbe bok po boku usilovne pracovalo 44 medzinárodných služobníkov, 69 medzinárodných dobrovoľníkov, 38 miestnych dobrovoľníkov, ktorí tam pracovali celým časom, a veľa ďalších pracovníkov, ktorí vypomáhali. Výstavba bola v plnom prúde, keď ostrov zrazu postihla prírodná katastrofa.

PRICHÁDZA KATASTROFA!

Cyklón Val, jedna z najsilnejších búrok, aká kedy zasiahla južné Tichomorie, sa prihnal na Samou 6. decembra 1991. Vietor s rýchlosťou až 260 kilometrov za hodinu pustošil tieto malé ostrovy päť dní, pričom zničil 90 percent vegetácie a spôsobil škody vo výške 380 miliónov amerických dolárov. Čo je ešte smutnejšie, pri tomto cyklóne prišlo o život 16 ľudí.

„Odbočka rýchlo zorganizovala pomoc,“ spomína John Rhodes. O niekoľko dní prišiel nákladný kontajner s humanitárnou pomocou, ktorý z Fidži poslala tamojšia odbočka. Onedlho prišla z ďalších odbočiek v Tichomorí finančná pomoc.

„Prvoradú pozornosť sme venovali tomu, čo bolo najnevyhnutnejšie,“ píše Dave Stapleton, ktorý pracoval na výstavbe novej odbočky v Siusege ako medzinárodný služobník. „Znamenalo to poskytovať bratom v núdzi čistú vodu, celtovinu, petrolej a zdravotnícky materiál.  Potom sme dali Bétel v Sinamoge do prevádzkyschopného stavu a opravili sme poškodené budovy na stavenisku novej odbočky. Neskôr sme opravili alebo znova postavili poškodené sály Kráľovstva, misionárske domovy a domy svedkov. Tieto práce trvali mesiace.“

Neskôr vláda poskytla všetkým náboženstvám vrátane Jehovových svedkov finančné prostriedky na opravu ich budov. Bratia však poskytnuté prostriedky vrátili a v sprievodnom liste uviedli, že všetky naše poškodené budovy sú už opravené, a teda vláda by mohla tieto zvyšné peniaze použiť na obnovu svojich budov. Nato vládni ministri z vďačnosti znížili dovozné clo na materiál dovážaný z iných krajín na stavbu odbočky, čím sa výrazne ušetrilo.

„VIAC, NEŽ BY SME SA ODVÁŽILI SNÍVAŤ“

Po odstránení škôd spôsobených cyklónom výstavba novej odbočky rýchlo postupovala. O jeden a pol roka, v máji 1993, sa rodina Bétel dočkala dlho očakávaného sťahovania zo Sinamogy do svojho nového domova v Siusege.

Krátko nato, v septembri 1993, zamierilo na Samou 85 svedkov z Austrálie, Havajských ostrovov, Nového Zélandu a Spojených štátov, aby svoje remeselné zručnosti využili pri stavbe zjazdovej sály v Sinamoge. Všetci cestovali na vlastné náklady. „Na stavenisku sa používali rôzne stavebné termíny a jednotkové miery,“ píše Ken Abbott, ktorý bol zodpovedný za skupinu remeselníkov z Austrálie, „ale Jehovov duch nám pomohol s radosťou prekonať akýkoľvek problém, ktorý vznikol.“

Abraham Lincoln, ktorý bol v havajskom tíme, uviedol: „Keď sme na vlastné oči videli, ako funguje celosvetové bratstvo, na každého z nás to malo veľmi pozitívny vplyv.“

 Vďaka spojenému úsiliu medzinárodného stavebného tímu bola zjazdová sála postavená len za desať dní. Miestni zvestovatelia si pri spolupráci s medzinárodnými pracovníkmi osvojili cenné remeselné zručnosti a mali z toho aj duchovný úžitok. A tak po skončení výstavby niektorí začali s priekopníckou službou alebo so službou v Bételi.

Nakoniec, 20. až 21. novembra 1993, sa konalo zasvätenie odbočky a zjazdovej sály. Prejav zasvätenia predniesol brat John Barr z vedúceho zboru. Pocity účastníkov tejto radostnej udalosti zhrnul dlhoročný misionár Paul Evans takto: „Jehova nás požehnal viac, než by sme sa odvážili snívať.“

PRAVDA MENÍ ŽIVOTY

Keď pravda z Božieho Slova pôsobí na srdce ľudí, podnecuje ich dávať svoj život do súladu s Jehovovými vysokými normami. Túto moc Božieho Slova meniť život pocítili mnohí Samojčania. (Ef. 4:22–24; Hebr. 4:12)

Napríklad Ngongo a Maria Kupuovci „žili v temnote“, čo je vyjadrenie, ktorým Samojčania označujú spolužitie bez uzavretia manželstva. Fred Wegener uvádza: „Nejaký čas sme s Ngongom a Mariou študovali, ale nevedeli sme, že nie sú zosobášení. Jedného dňa nám však hrdo ukázali práve získaný sobášny list. Krátko nato boli pokrstení. Hoci Ngongo medzitým zomrel, Maria stále slúži na Americkej Samoe ako priekopníčka.“

Ďalšia prekážka, ktorú musia záujemcovia na Samoe zvládnuť, súvisí so svätosťou krvi. Samojčania podľa svojho zvyku pripravujú a jedia zahrdúsené prasce a kurčatá, čo je v Božom Slove zakázané. (1. Mojž. 9:4; 3. Mojž. 17:13, 14; Sk. 15:28, 29) Jedna mladá žena na Americkej Samoe bola veľmi prekvapená, keď vo svojej vlastnej Biblii uvidela jasný Boží príkaz týkajúci sa tejto veci. Julie-Anne  Padgetová o nej píše: „Od detstva jedávala nevykrvácané mäso, a to napriek tomu, že jej rodina chodila do kostola a pravidelne si čítala Bibliu. No táto žena hneď prijala biblické usmernenie a rozhodla sa, že nevykrvácané mäso už viac nebude jesť.“ Dnes je na Samoe stanovisko Jehovových svedkov v otázkach svätosti krvi dobre známe. Navyše zdravotnícki pracovníci v zásade rešpektujú naše stanovisko k transfúziám krvi.

MLADÍ, KTORÍ CHVÁLIA SVOJHO STVORITEĽA

Samojskí rodičia učia svoje deti variť, upratovať, starať sa o zeleninovú záhradu rodiny a o mladších súrodencov. Také skoré školenie môže byť jedným z dôvodov, prečo veľa samojských detí už v mladom veku prijíma zodpovednosť aj v duchovnej oblasti, pričom niektoré sa dokonca postavia na Jehovovu stranu bez pomoci členov rodiny.

Keď mala Ane Ropatiová 13 rokov, jej rodičia prestali chodiť na zhromaždenia. A tak pravidelne brávala svojich dvoch bratov a sestru so sebou a chodievala s nimi osem kilometrov peši na zhromaždenie do sály Kráľovstva. Neskôr slúžila ako priekopníčka a pracovala na výstavbe odbočky v Siusege. Ane píše: „Misionári mali na môj život veľký vplyv a pomohli mi urobiť duchovný pokrok.“ Na stavbe sa stretla s dobrovoľným pracovníkom Stevom Gauldom z Austrálie. Zosobášili sa a slúžili ako medzinárodní služobníci na stavbách v juhovýchodnej Ázii, Afrike a Rusku a potom sa vrátili  do Bételu na Samoe. Teraz obaja slúžia v austrálskej odbočke.

VZDELÁVANIE PROSTREDNÍCTVOM ROZHLASU

V priebehu rokov Jehovovi svedkovia používali rôzne spôsoby na šírenie dobrého posolstva o Kráľovstve. Jedným zvlášť účinným spôsobom je rozhlas. Začiatkom januára 1996 nezávislá rozhlasová stanica v Apii ponúkla Jehovovým svedkom možnosť pripraviť rozhlasovú reláciu s názvom „Odpovede na vaše biblické otázky“, ktorá sa mala vysielať raz týždenne.

Túto reláciu pripravovali a prednášali Leva Faai’u a Palota Alagi zo samojskej odbočky. Leva vysvetľuje: „Pri našom prvom vysielaní brat Alagi položil napríklad tieto otázky: Naozaj bola potopa? Odkiaľ sa vzala všetka tá voda? Čo sa s ňou stalo? Ako sa do korábu zmestili všetky zvieratá? Tieto otázky som zodpovedal na základe výňatkov z našich publikácií. Na konci programu sme uviedli námet na budúci týždeň a povzbudili sme poslucháčov, aby sa s prípadnými otázkami obrátili na miestnych Jehovových svedkov. V ďalších týždňoch sme sa zaoberali otázkami ako: Prečo mal Šalamún toľko manželiek, keď kresťania môžu mať iba jednu? Trápil by Boh lásky ľudí vo večnom pekelnom ohni? Je Biblia od ľudí alebo od Boha?“

Relácia sa vysielala vyše roka a vzbudila veľký záujem. „Mnohí ľudia nám povedali, že program sa im páči a pravidelne ho počúvajú,“ hovorí Ivan Thompson. „Niektorí nám povedali, že ani netušili, že Biblia dáva odpovede na také zaujímavé otázky.“

SÚ POTREBNÉ SÁLY KRÁĽOVSTVA

V 90. rokoch sa väčšina zborov na Samoe a Americkej Samoe stretávala v súkromných domoch alebo v domoch postavených z materiálov, ktoré poskytovala  okolitá príroda. „Miestni ľudia sa na tieto miesta zhromaždení pozerali zvrchu,“ hovorí Stuart Dougall, ktorý v rokoch 2002 až 2007 slúžil vo výbore krajiny. Aj na 25-ročnej sále Kráľovstva v Tafune na Americkej Samoe už bolo vidieť, že má svoje roky. Nadišiel čas nahradiť starú sálu novou.

Na novú sálu Kráľovstva bol však potrebný väčší pozemok a to je niečo, čoho je na malom ostrove Tutuila vždy nedostatok. Bratia išli za istou poprednou katolíčkou, ktorá vlastnila nevyužitý pozemok v dedine Petesa neďaleko vtedajšej sály. Keď žena zistila, že bratia hľadajú pozemok, na ktorom chcú postaviť budovu na uctievanie, sľúbila, že sa o tom porozpráva so svojou dcérou, ktorá plánovala na pozemku postaviť budovy na komerčné účely. Modlitby bratov boli vypočuté, lebo o tri dni im žena povedala, že im pozemok predá, lebo podľa jej slov „Boh by mal byť na prvom mieste“.

Wallace Pedro píše: „Dokonca na nás prepísala pozemok ešte skôr, ako sme zaplatili. Povedala: ‚Viem, že ste poctiví ľudia, a zaplatíte v plnej výške.‘ To sme, samozrejme, urobili.“ Na pozemku bola postavená krásna 250-miestna klimatizovaná sála Kráľovstva. V roku 2002 bola zasvätená.

V roku 1999 Jehovovi svedkovia zaviedli nový program výstavby sál Kráľovstva v krajinách s obmedzenými prostriedkami. Prvá sála na Samojských ostrovoch, ktorej výstavba bola financovaná v rámci tohto programu, bola postavená v odľahlej dedine Lefaga na južnom pobreží ostrova Upolu. Desaťčlenný zbor Jehovových svedkov sa predtým stretával v otvorenej miestnosti so slamenou strechou, ktorá bola pristavaná k prednej časti domu jedného zvestovateľa.

Stavebný dozor vykonával Austrálčan Jack Sheedy, ktorý spolu s manželkou Coral slúžil sedem rokov na  ostrove Tonga. Jack píše: „Pracovníci na stavbe, medzi ktorými boli roľníci, rybári i ženy v domácnosti, z diaľky vyzerali ako mravce pobehujúce v mravenisku.“

Keď bola táto 60-miestna sála Kráľovstva v roku 2001 dokončená, miestni dedinčania chválili jej vzhľad. „Vaše sály vyzerajú dôstojne a jednoducho, a to ich robí príťažlivými,“ hovorili. „Tak veľmi sa odlišujú od našich kostolov, ktoré sú prezdobené a plné rôzneho zariadenia, takže často vyzerajú, akoby neboli upratané a vyčistené.“ Značne tiež stúpla návštevnosť zhromaždení. V roku 2004 sa na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti, ktorá sa konala v tejto novej sále, zúčastnilo 205 ľudí.

Do konca roka 2005 stáli na Samojských ostrovoch vďaka programu pre krajiny s obmedzenými prostriedkami štyri nové sály Kráľovstva a ďalšie tri boli zrekonštruované. Okrem toho sa zrekonštruovala aj zjazdová sála v Sinamoge v Apii. Samojskí zvestovatelia si rovnako ako zvestovatelia v iných krajinách s obmedzenými prostriedkami veľmi cenia láskavú podporu kresťanských bratov a sestier z celého sveta. (1. Petra 2:17)

VYROVNÁVANIE SA S MENIACIMI PODMIENKAMI

Veľa Samojčanov sa presťahovalo do iných krajín. Napríklad v Austrálii, na Novom Zélande a v Spojených štátoch — najmä na Havajských ostrovoch — sú teraz početné samojské komunity. V týchto krajinách je v jedenástich samojsky hovoriacich zboroch a dvoch skupinách celkovo vyše 700 svedkov. Ďalší samojskí zvestovatelia slúžia v anglicky hovoriacich zboroch v krajinách, kam sa odsťahovali.

Viacerí samojskí svedkovia cestovali do zahraničia, aby sa duchovne školili, a potom sa vrátili na Samou a Americkú Samou, kde využívajú svoje školenie na úžitok bratov. Napríklad v 90. rokoch bratia Talalelei  Leauanae, Sitivi Paleso’o, Casey Pita, Feata Sua, Andrew Coe a Sio Taua absolvovali školu služobného vzdelávania v Austrálii a po škole sa vrátili na Samou, aby podporili dielo Kráľovstva. Andrew a jeho manželka Fotuosamoa dnes slúžia v samojskom Bételi. Sio a jeho manželka Ese slúžili aj so svojím malým synom El-Nathanom niekoľko rokov v krajskej službe. Sio teraz slúži vo výbore krajiny. Ďalší absolventi verne slúžia vo svojich zboroch ako starší, priekopníci alebo zvestovatelia.

Aké výsledky priniesla táto vynikajúca činnosť? V roku 2008 bolo na Samoe a Americkej Samoe 12 zborov a vrcholný počet zvestovateľov bol 620. Na Pamätnej slávnosti sa v tom roku zúčastnilo vyše 2 300 ľudí. Je tu teda veľký potenciál na ďalší rast.

SAMOA KRÁČA VPRED S JEHOVOVOU ORGANIZÁCIOU

Na Samoe v priebehu rokov zareagovalo na dobré posolstvo o Božom Kráľovstve veľa ľudí s úprimným srdcom. (Mat. 24:14) Rovnako ako ich predkovia, ktorí križovali oceán, aj oni prekonali mnohé ťažkosti na ceste zo Satanovho starého sveta do nového duchovného domova v Jehovovej organizácii riadenej duchom. Prekážky v podobe odporu rodiny, vyhnania z komunity, propagandy duchovenstva, vládnych obmedzení, telesných pokušení či iných skúšok ich nezastavili v službe pravému Bohu, Jehovovi. (1. Petra 5:8; 1. Jána 2:14) Aký úžitok im to prinieslo? Dnes sú v duchovnom raji a hreje ich pocit duchovného bezpečia! (Iz. 35:1–10; 65:13, 14, 25)

Ich cesta sa však ešte neskončila. Tesne pred nimi leží konečný cieľ — pozemský raj pod spravodlivou vládou Božieho Kráľovstva. (Hebr. 11:16) V spojení s celosvetovým bratstvom a vďaka vedeniu Božieho Slova a Božieho mocného svätého ducha sú Jehovovi svedkovia na Samojských ostrovoch odhodlaní ďalej ísť vpred a dosiahnuť svoj cieľ.

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 77]

„Túto noc ste počuli posolstvo o Kráľovstve. Úprimne dúfam, že sa ním budete riadiť“

[Zvýraznený text na strane 98]

„Deti pri našom príchode do dediny vykrikovali: ‚Prichádza Armagedon!‘“

[Zvýraznený text na strane 108]

„Autobus do Vava’u je vždy presný: príde, keď sa podarí“

 [Rámček/obrázok na stranách 69, 70]

Náboženstvá na Samoe — kedysi a dnes

V starovekých samojských náboženstvách sa miešali prvky polyteizmu, animizmu, špiritizmu a uctievania predkov, ale nemali chrámy, modly ani organizované kňazstvo. Náboženstvo zasahovalo do každej oblasti života. Ako je teda možné, že keď v roku 1830 prišli misionári z Londýnskej misijnej spoločnosti (LMS), Samojčania boli ochotní zmeniť svoje náboženstvo?

Stará samojská legenda hovorila, že vládu starých bohov ukončí mocné nové náboženstvo. Samojskí vodcovia (mataiovia) prišli k záveru, že misionári sú predstaviteľmi toho nového náboženstva. Kráľ Malietoa sa rozhodol, že bude uctievať kresťanského Boha, Jehovu, a prikázal to aj svojim poddaným.

Misionári z radov katolíkov, metodistov, mormónov a LMS získali veľké zástupy konvertitov, takže takmer každý obyvateľ Samojských ostrovov v súčasnosti patrí k nejakej cirkvi. Obe vlády majú náboženské motto: „Samoa je založená na Bohu“ a „Samoa, Boh nech je na prvom mieste“. V televíznom vysielaní prevládajú programy s náboženskou tematikou.

Najsilnejší vplyv má náboženstvo v dedinách, kde tamojší vodcovia často rozhodujú o náboženskej príslušnosti miestnych obyvateľov. Niektorí dedinčania sú dokonca tlačení k tomu, aby miestnych pastorov a cirkevné projekty podporovali viac ako 30 percentami svojho príjmu — čo je bremeno vyvolávajúce nevôľu čoraz väčšieho počtu ľudí. Dokonca sa súťaží o to, kto dokáže dať najviac. Niektoré cirkvi oznamujú mená najštedrejších výhercov.

V mnohých dedinách sa každý deň v určitú hodinu zastavuje všetka činnosť a nastáva čas na sa, čo je  10- až 15-minútová modlitba celej dediny. Popri ceste v pravidelných rozstupoch hliadkujú mladíci s dlhými palicami a presadzujú dodržiavanie tohto zvyku. Tí, ktorí by ho porušili, môžu byť pokarhaní, pokutovaní až do výšky sto dolárov alebo za trest musia dodať jedlo vodcom dediny či celej dedine. V krajnom prípade môžu byť dokonca zbití alebo vyhostení z dediny.

Raz prišiel krajský dozorca John Rhodes s manželkou Helen do dediny Salimu na ostrove Savai’i. Mali za sebou únavnú cestu, ale keďže sa práve začalo sa, strážcovia ich požiadali, aby počkali pred dedinou. Rhodesovci poslušne počkali, kým sa sa neskončilo, a až potom sa išli ubytovať.

Keď sa náčelník dediny dopočul, že strážcovia ich zdržali, ospravedlnil sa ich hostiteľke. Potom strážcom povedal, že svedkovia sú vzácnymi hosťami a že do dediny môžu vojsť kedykoľvek, dokonca i počas sa. Prečo taký mimoriadny ohľad? Náčelníkov syn Sio študoval so svedkami Bibliu a pekne duchovne napredoval. Dnes je Sio Taua členom samojského výboru krajiny.

[Obrázok]

John a Helen Rhodesovci

 [Rámček na strane 72]

Stručný prehľad o Samoe, Americkej Samoe a Tokelau

Krajina:

Samou tvoria dva hlavné ostrovy Upolu a Savai’i, ktoré sú oddelené 18-kilometrovou úžinou, a niekoľko menších obývaných ostrovov. Americká Samoa leží asi 100 kilometrov juhovýchodne od Samoy. Tvorí ju hlavný ostrov Tutuila, ostrovy Manu’a, ostrov Swains, ostrov Aunu’u a neobývaný atol Rose. Tokelau sa skladá z troch nízkych atolov, ktoré ležia 480 kilometrov severne od Samoy.

Ľudia:

Na Samoe žije vyše 214 000 ľudí a na Americkej Samoe asi 57 000. Tokelau má približne 1 400 obyvateľov. Vyše 90 percent populácie tvoria Polynézania, zvyšok sú Ázijci, Európania a miešanci.

Jazyk:

Hlavným jazykom je samojčina, ale druhým jazykom väčšiny ľudí je angličtina. Na Tokelau sa hovorí tokelaučinou, ktorá sa podobá samojčine.

Ekonomika:

Hlavnými hospodárskymi odvetviami je poľnohospodárstvo, cestovný ruch, lov tuniakov a spracovanie rýb.

Strava:

K hlavným potravinám patrí taro bohaté na škrob, zelené banány a zmes vyrobená z chlebovníka a kokosového mlieka. Samojčania jedávajú aj bravčovinu, kuracinu a ryby. Bežné je tiež tropické ovocie ako papája, ananás a mango.

Podnebie:

Keďže tieto ostrovy ležia blízko rovníka, väčšinu roka je tu horúco a vlhko. V Pago Pagu na ostrove Tutuila, ktorý je časťou Americkej Samoy, každý rok spadne vyše 5 000 milimetrov zrážok.

 [Rámček na strane 75]

„Veľmi dobrá kniha“

Brat Harold Gill priniesol na Americkú Samou 3 500 výtlačkov brožúrky Kde sú mŕtvi? v samojčine a chcel ich tam rozširovať. Jeden výtlačok predložil guvernérovi a ten mu odporučil, aby ju ukázal predstaviteľovi každej náboženskej skupiny na ostrove, aby mohli generálnemu prokurátorovi povedať, či je vhodné ju rozširovať. Ako však náboženskí vodcovia zareagujú?

Pastor Londýnskej misijnej spoločnosti bol priateľský a nemal námietky. Adventistom siedmeho dňa bolo jedno, čo bude Harold robiť — pokiaľ im nebude odvádzať ich ovečky. Kaplán vojenského námorníctva bol síce trochu sarkastický, ale nie nepriateľský. Za katolíckym kňazom však Harold nemusel ísť, pretože sa udiala jedna nezvyčajná príhoda.

Harold dal predtým výtlačok tejto brožúrky policajtovi, ktorý ho sprevádzal ku guvernérovi. O pár dní sa ho opýtal, či sa mu brožúrka páčila. Policajt mu svojou lámanou angličtinou odpovedal: „Môj šéf [generálny prokurátor] mi povedať: ‚Choď za tvoj [katolícky] kňaz a spýtaj, či toto dobrá kniha.‘ Ja zobrať kniha pod strom a prečítať. Ja rozmýšľať: ‚Táto kniha veľmi dobrá, ale keby ja ukázať kňazovi, on povedať: „Nie dobrá kniha.“‘ Preto ja povedať šéfovi: ‚Šéfe, môj kňaz povedať: „Veľmi dobrá kniha.“‘“

O nejaký čas generálny prokurátor zavolal Harolda do svojej kancelárie. Kým listoval v brožúrke, Harold mu vysvetľoval, o čom sa v nej píše. Generálny prokurátor potom zdvihol telefón a udelil povolenie na jej rozširovanie. Nakoniec sa na ostrovoch podarilo rozšíriť takmer všetky brožúrky, ktoré Harold priniesol.

 [Rámček na strane 76]

Tradičná samojská kultúra

V roku 1847 misionár Londýnskej misijnej spoločnosti George Pratt o Samojčanoch napísal, že „lipnú na etikete viac ako ktokoľvek iný v celej Polynézii, ak nie na celom svete“. Táto tradičná samojská kultúra, označovaná ako faa Samoa (samojský spôsob života), je veľmi podrobným kódexom, ktorý ovplyvňuje každú oblasť života Samojčanov.

Základným pilierom tohto kódexu je „úcta, a to až nábožná, ktorú Samojčania prejavujú ľuďom, ktorí sú v spoločenskom rebríčku vyššie ako oni,“ uvádza sa v knihe Samoan Islands (Samojské ostrovy). Táto úcta sa prejavuje v slušnom správaní, úctivej reči a vernosti rodine a dedine. Väčšina Samojčanov považuje za nemysliteľné, že by zavrhli zvyky a náboženstvo svojich predkov.

Hlavy širokých rodín (mataiovia), ktorí sú strážcami tejto tradície, riadia každodenný život jednej alebo viacerých spríbuznených rodín a zastupujú ich v dedinskej rade. Vyžadujú úplnú poslušnosť a svoju autoritu presadzujú pokutami, bitkou či dokonca vypovedaním z dediny. Napríklad v jednej dedine matai pokutoval istého duchovného, ktorý navádzal chlapcov, aby do Jehovových svedkov hádzali kamene.

Dediny mávajú od 10 do 50 mataiov. Väčšinu z nich volí široká rodina (aiga), ale niektorí tento úrad dedia. Tituly sú udeľované podľa prísnej hierarchie. Každá dedina má náčelníka (alii), ktorý predsedá dedinskej rade. Ceremoniár (tulafale) má na starosti rôzne obrady. Ale nie všetci mataiovia majú politické alebo náboženské povinnosti. Niektorí sa obmedzili len na starostlivosť o rodinné záležitosti, napríklad slúžia ako správcovia rodinných pozemkov a rozhodujú, ako sa budú využívať.

 [Rámček/obrázok na strane 79]

„Jehovov človek“

SAUVAO TOETU

NARODENÝ 1902

POKRSTENÝ 1954

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Prvý človek z Faleasia, ktorý spoznal pravdu. Na jeho pozemku bola neskôr postavená sála Kráľovstva. Rozpráva jeho syn Tafiga Sauvao

V ROKU 1952 navštívil našu rodinu vo Faleasiu jeden otcov bratranec z Apie. Stretával sa s Jehovovými svedkami a chcel sa s otcom porozprávať o Biblii. Niekoľkí naši príbuzní z dediny sa rozhodli, že si ho tiež vypočujú. Rozprávali sa nonstop od nedeľného dopoludnia až do pondelka odpoludnia. Za celý čas mali iba jednu hodinovú prestávku, aby si trochu pospali. Podobné rozhovory sa konali aj nasledujúce štyri víkendy. Otec nakoniec vyhlásil: „Uspokojil som svoju zvedavosť. Našiel som pravdu.“ Pravdu prijal aj otcov švagor Finau Feomaia a jeho i naša rodina.

Otec začal hneď zvestovať. To šokovalo našich príbuzných, ktorí ho poznali ako horlivého adventistu siedmeho dňa. Posmešne ho nazvali Jehovov človek. Ale v skutočnosti to bola veľká poklona! Hoci bol drobnej postavy, bol to odvážny muž, ktorý dokázal jasne uvažovať a presvedčivo rozprávať. Vďaka tomu obratne obhajoval svoju vieru. Časom bol z našej skupinky vytvorený zbor, v poradí druhý na Samoe.

 [Rámček/obrázok na strane 83]

Verný napriek chatrnému zdraviu

FAGALIMA TUATAGALOA

NARODENÝ 1903

POKRSTENÝ 1953

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Odmietol ponuku stať sa významným mataiom a začal s pravidelnou priekopníckou službou.

HOCI mal Fagalima slabý zrak a zdeformovanú nohu, roky slúžil na Samoe ako zvláštny priekopník. Raz s ním v službe z domu do domu spolupracoval istý krajský dozorca a všimol si, že presne číta biblické texty, hoci nemá okuliare. Opýtal sa ho, či sa mu zlepšuje zrak. Fagalima odpovedal, že stratil okuliare, a tak texty cituje spamäti.

Keďže veľmi túžil zúčastniť sa zjazdu na Fidži, štyri týždne úplne sám zbieral kokosové orechy na odľahlej strane Upolu. Aj keď mal zdeformovanú nohu, naraz zobral 15 kokosových orechov a niesol ich vyše tri kilometre na miesto, kde ich mohol olúpať a získať z nich dužinu, čiže kopru, a vysušiť ju. Kopru potom predal a cestoval do Apie kúpiť si lístok na Fidži, no zistil, že cena sa medzitým zvýšila a on nemá dosť peňazí. Nesťažoval sa však ani sa nevzdal a ani nežiadal o pomoc, ale vrátil sa, aby z kokosových orechov získal ďalšiu kopru a zarobil chýbajúce peniaze. Toto všetko robil preto, aby sa mohol zúčastniť zjazdu, o ktorom si myslel, že bude v dvoch jazykoch, ktorým nerozumel. Akou odmenou však preňho bolo, keď po príchode na Fidži zistil, že väčšina zjazdového programu je v jeho vlastnom jazyku!

 [Rámček/obrázok na strane 87]

‚Vychutnal som si každý deň‘

RONALD SELLARS

NARODENÝ 1922

POKRSTENÝ 1940

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Spolu s manželkou Olive (Dolly) prišli na Samou v roku 1953 ako zvláštni priekopníci. V roku 1961 Ron absolvoval školu Gileád. Stále slúži ako zvláštny priekopník na Americkej Samoe.

KEĎ mne a Dolly samojská vláda odmietla predĺžiť víza, presťahovali sme sa na Americkú Samou. Z lode, ktorá premávala medzi ostrovmi, sme vystúpili o tretej ráno vo vyľudnenom prístavisku v Pago Pagu. Boli sme jedinými zvestovateľmi v krajine a v peňaženke sme mali dvanásť dolárov. V to dopoludnie nás láskavo ubytoval otec jedného bývalého záujemcu. Spávali sme v kúte jeho jednoizbového domu, ktorý bol oddelený iba záclonou. Hoci sme si chceli nájsť vlastné bývanie, začali sme hneď vo vedľajšom dome zvestovať.

O niekoľko týždňov sme si prenajali veľký byt nad obchodom so zmiešaným tovarom vo Fagatogu. Bol z neho nádherný výhľad na malebný prístav Pago Pago, ale bol úplne prázdny. Brat Knorr nám kedysi povedal: „Keď pôjdete na tichomorské ostrovy, nebudete tam mať veľký luxus. Možno si dokonca budete musieť rozložiť škatule od literatúry a ustlať si na nich.“ A presne to sme urobili! Až o niekoľko mesiacov sme mali dosť peňazí na to, aby sme si urobili poriadnu posteľ, stôl a stoličky. Ale boli sme vďační, že máme aspoň miesto, ktoré môžeme nazývať domovom.

Hoci moja drahá manželka v roku 1985 zomrela, ja ešte stále takmer každý deň chodím do služby. Keď spätne hodnotím tých vyše 50 rokov priekopníckej a misionárskej služby, úprimne môžem povedať, že som si vychutnal každý deň!

 [Rámček/obrázok na strane 88]

„Vštepili mi lásku k Jehovovi“

WALLACE PEDRO

NARODENÝ 1935

POKRSTENÝ 1955

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Prvý človek pokrstený na Americkej Samoe. Spolu s manželkou Caroline slúžili ako priekopníci a neskôr mali deti. V súčasnosti slúžia v Seattli v americkom štáte Washington.

KEĎ som študoval Bibliu a začal som zvestovať, rodina ma vyhodila z domu len v tom, čo som mal na sebe. V tú noc som musel spať na pláži. Modlil som sa k Jehovovi, aby mi dal odvahu slúžiť mu, nech sa stane čokoľvek.

Nasledujúci deň som bol v školskej knižnici, keď zrazu vošiel brat Paul Evans. Dovtípil sa, že niečo nie je v poriadku, a tak mi povedal: „Poďme do misionárskeho domova a porozprávajme sa o tom.“ Misionári sa ma láskavo ujali a neskôr v tom roku som bol pokrstený.

Po absolvovaní strednej školy som slúžil spolu s misionármi ako priekopník. Neskôr som sa oženil s horlivou priekopníčkou z Kanady Caroline Hinscheovou, ktorá slúžila na Fidži, a spolu sme začali so zvláštnou priekopníckou službou na Americkej Samoe.

Moji rodičia sa postupne stali prístupnejšími. Otec pred svojou smrťou začal študovať Bibliu a mama sa vo veku 72 rokov dala pokrstiť. Som vďačný za príklad tých prvých misionárov. Vštepili mi lásku k Jehovovi, z ktorej čerpám dodnes!

 [Rámček/obrázky na stranách 91, 92]

Vytrvalosť je odmenená

PAUL EVANS

NARODENÝ 1917

POKRSTENÝ 1948

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA S manželkou Frances slúžili vyše 40 rokov ako misionári na Samoe a Americkej Samoe.

KEĎ sme spolu s manželkou začali v roku 1957 s krajskou službou, nebolo jednoduché dostať sa na Samou, lebo samojská vláda sa snažila odrezať miestnych svedkov od pomoci zvonku. Návštevníci a turisti dokonca museli podpísať vyhlásenie, ktorým sa zaväzovali, že počas svojho pobytu na Samoe nebudú obracať na vieru. A tak som sa pri svojej prvej krajskej návšteve Samoy spýtal imigračného úradníka, čo to znamená obracať na vieru. Keď som videl, že ho to zaskočilo, opýtal som sa:

„Povedzme, že ste katolík a išli by ste v inej krajine do kostola. Čo keby vás požiadali, aby ste vstali a niečo povedali? Mohli by ste to urobiť?“

„V tom by vám nikto nemal brániť,“ odpovedal.

„Dobre,“ pokračoval som, „ako viete, Jehovovi svedkovia navštevujú ľudí v ich domovoch s biblickým posolstvom. Čo keby ma moji priatelia poprosili, aby som ich pri tom sprevádzal? Je to povolené?“

  „Zrejme by to bolo v poriadku,“ odpovedal.

„Ale čo keby sa ma domáci niečo opýtal?“ vyzvedal som. „Môžem mu odpovedať?“

„Nevidím v tom problém,“ povedal.

„Fajn. Teraz aspoň viem, čo mám robiť,“ uzavrel som rozhovor.

Keď som po úspešnej krajskej návšteve odchádzal z krajiny, spýtal som sa toho istého úradníka, či v súvislosti s našou návštevou počul nejaké sťažnosti.

„Ani slovo,“ odpovedal. „Všetko je v poriadku.“

„Tak ako to bude s povolením na vstup pri našej ďalšej návšteve?“ spýtal som sa.

„Nepodávajte žiadosť na imigračný úrad,“ radil mi. „Len mi napíšte osobný list a ja sa vám o povolenie postarám.“

Takto sme to potom robili pri viacerých návštevách.

Nanešťastie úradníci, ktorí vystriedali tohto nezaujatého muža, už neboli ochotní vyjsť nám v ústrety a ďalšie žiadosti krajských dozorcov o vstup na Samou zamietali. Táto situácia trvala až do roku 1974, keď mne a Frances vláda udelila štatút misionárov. Naša trpezlivosť a vytrvalosť bola nakoniec odmenená.

[Obrázok]

Frances a Paul Evansovci

 [Rámček na strane 97]

Jazyk rečníkov

Samojský jazyk znie mäkko a je melodický, takže sa príjemne počúva. Ale „keďže mnohé slová sa človeku javia ako spleť samohlások, misionári potrebujú cvik (faata’ita’iga) a veľa povzbudzovania (faalaeiauina), aby si tento jazyk osvojili,“ hovorí Fred Wegener.

Farbisté vyjadrovanie a používanie prísloví a porekadiel hrá v samojskej kultúre dôležitú úlohu. Hlavy rodín (mataiovia) a rečníci (tulafale, ceremoniári) pri slávnostných príležitostiach radi citujú z Biblie a hovoria kvetnato. Tradičná zdvorilosť Samojčanov sa zvlášť viditeľne prejavuje v tom, že úzkostlivo dbajú na to, aby používali slávnostný a obradný jazyk vždy, keď to zvyk vyžaduje. Samojčania majú bohato rozvinutý úctivý „elitný“ jazyk (tautala lelei), ktorý používajú, keď sa prihovárajú Bohu, náčelníkom a hlavám rodín, osobám vo vyššom postavení a cudzincom alebo keď o niekom z nich hovoria. Na druhej strane, v bežnej reči alebo keď hovoria o sebe, používajú hovorový jazyk (tautala leaga), ktorý je menej formálny a uvoľnenejší.

Aby Samojčania nepovedali niečo urážlivé, pri slávnostiach a obradoch alebo v rozhovoroch o Biblii používajú úctivú „elitnú“ samojčinu, ktorá obsahuje úctivé výrazy určené špeciálne na tieto príležitosti. Geoffrey Jackson, člen vedúceho zboru, ktorý na Samoe slúžil ako misionár, vysvetľuje: „Keďže zdvorilosť a úcta je dominantným prvkom tohto jazyka, je dôležité, aby zvestovateľ prejavoval Samojčanovi v rozhovore takú úctu, aká sa prejavuje šľachte, a zároveň sa držal zvyku skromne používať bežné slová, keď hovorí o sebe.“

 [Rámček/obrázok na strane 99]

‚Pri odchode sme mali oči plné sĺz‘

ROBERT BOIES

NARODENÝ 1942

POKRSTENÝ 1969

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Spolu s manželkou Elizabeth (Betty) slúžili ako misionári na Samojských ostrovoch od roku 1978 do roku 1986.

UŽ OD samého začiatku sme videli, že ľudia na Americkej Samoe si veľmi vážia, že sa snažíme naučiť po samojsky, a prehliadajú chyby, ktorých sme robili neúrekom. Raz som na základe Zjavenia 12:9 ľuďom vysvetľoval, ako Satan ovplyvňuje svet. Samojské slová Diabol (tiapolo) a citrón (tipolo) však znejú veľmi podobne. Poplietol som si ich, a tak som ľuďom hovoril, že „citrón“ bol zvrhnutý z neba a zvádza celú obývanú zem. Potom som ich uisťoval, že Boh čoskoro skoncuje s „citrónom“ a zničí ho. Pochopiteľne, domáci i môj spolupracovník misionár sa od srdca zasmiali.

Inokedy som v službe z domu do domu povedal jednej žene úvod, ktorý som sa naučil naspamäť. Neskôr som sa dozvedel, že jediné, čomu porozumela, bolo, že hovorím čosi o Zjavení 21:4. Vycítila, že to, s čím som za ňou prišiel, musí byť dôležité, a tak hneď vošla dnu a prečítala si ten verš vo svojej Biblii. Tento jeden text tak silno zapôsobil na jej srdce, že neskôr začala študovať a spolu s deťmi prijala pravdu.

Našťastie sme samojčinu nakoniec zvládli a mali sme veľa pekných skúseností. Keď nás zdravotné ťažkosti prinútili vrátiť sa do Spojených štátov, pri odchode zo Samoy sme mali oči plné sĺz.

 [Rámček/obrázok na stranách 101, 102]

„Na pohrebe bolo celé mesto“

Jeden z najväčších pohrebov, aké sa kedy v Apii konali, bol pohreb Freda Williamsa, známeho pod prezývkou Kapitán, ktorý sa konal v 50. rokoch 20. storočia. Kapitán bol drsný starý námorník vo výslužbe, ktorý mal za manželku Jehovovu svedkyňu. Na lodi prebrázdil celý svet a v južnom Tichomorí bol veľmi známy svojimi hrdinskými činmi. Jedným z nich bola záchrana posádky jeho lode, ktorá stroskotala na odľahlom útese. Kapitán dokázal svojich mužov navigovať v nekrytom záchrannom člne tisíce kilometrov cez oceán, a tak ich, hoci takmer bez jedla, dostať do bezpečia.

Kapitán bol presvedčený, že vo všeobecnosti sa všetci nábožní ľudia len pretvarujú. Napriek tomu tento bývalý milovník whisky a pokru začal študovať Bibliu s Billom Mossom a stal sa z neho horlivý svedok. V čase krstu bol takmer slepý a v podstate pripútaný na lôžko. I tak sa však nikdy neprestal deliť o svoju novonájdenú vieru s množstvom svojich návštevníkov, medzi ktorými bolo aj veľa náboženských vodcov.

Kapitán vo svojej poslednej vôli uviedol, že keď zomrie, pohreb majú zorganizovať Jehovovi svedkovia, a že má byť pochovaný v mori. Girlie Mossová píše, čo sa udialo v deň jeho pohrebu: „Vyzeralo to, akoby na pohrebe bolo celé mesto. Oznam o jeho smrti odvysielala rozhlasová stanica a obchodné spoločnosti v Apii na znak úcty spustili vlajky na pol žrde.“ Okrem svedkov sa na pohrebe zúčastnili právnici, učitelia, významní náboženskí vodcovia a mnohí ľudia zo sveta obchodu.

Keď rečník Bill Moss pomocou mnohých biblických textov vysvetľoval Kapitánovu nádej na vzkriesenie na  rajskej zemi, všetci pozorne počúvali. Girlie hovorí: „Pocítila som ku Kapitánovi hlbokú lásku, pretože týmto pohrebom vytvoril príležitosť na vydanie svedectva mnohým ľuďom, ku ktorým je v službe z domu do domu zvyčajne veľmi ťažké dostať sa, nieto sa s nimi ešte rozprávať. Spomenula som si na Ábela, ktorý ‚hoci zomrel, predsa hovorí‘.“ ​(Hebr. 11:4) „Kapitán v deň svojej smrti vydal svojím pohrebom obrovské svedectvo.“

Po pohrebnom prejave, ktorý sa konal v Kapitánovom dome, sa konvoj vyše 50 áut vydal do prístavu. „V prístavisku bolo toľko ľudí, že polícia nám musela uvoľňovať cestu, aby sme sa dostali k lodi. Potom sme spolu s rodinou, vysokým komisárom a významnými občanmi nastúpili na jachtu s názvom Aolele (Letiaci mrak) a vyplávali sme na more.“ Meno jachty bolo veľmi priliehavé, lebo keď Bill rozprával, vlny jachtou zmietali ako korkovou zátkou a vietor doňho zúrivo narážal a trepotal jeho oblečením a stránkami Biblie, ktorú mal v ruke, takže sa musel držať sťažňa. Nakoniec prečítal biblický sľub, že ‚more vydá mŕtvych, ktorí sú v ňom‘, a vyslovil modlitbu. (Zjav. 20:13) Potom Kapitánovo zavinuté a závažím zaťažené telo vkĺzlo do búrlivých vôd jeho milovaného Tichého oceánu. Ľudia o tomto pohrebe ešte dlho rozprávali a to poskytlo veľa príležitostí na vydanie ďalšieho svedectva.

[Obrázok]

„Kapitán“ Fred Williams ešte pred krstom

 [Rámček/obrázok na stranách 109, 110]

‚Zakaždým sme sa vrátili‘

FRED WEGENER

NARODENÝ 1933

POKRSTENÝ 1952

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Spolu s manželkou Shirley slúžia v samojskom Bételi. Fred je členom výboru krajiny.

NA AMERICKÚ SAMOU sme sa presťahovali z Austrálie krátko po svadbe v roku 1956 a začali sme tam slúžiť ako zvláštni priekopníci. Prvým miestom, kam sme boli pridelení, bola dedinka Lauli’i, ktorá sa nachádza na východnej strane vstupu do prístavu Pago Pago. Nasťahovali sme sa do polorozpadnutej chatrče bez dverí, okien, stropu a tečúcej vody. Hneď ako sme ju urobili obývateľnou, naša rodina sa rozrástla. Začal s nami bývať a priekopníčiť miestny mladík Wallace Pedro, ktorého rodičia boli proti pravde a vyhnali ho z domu.

O dva roky sme absolvovali Gileád a naším misionárskym pôsobiskom sa stalo Tahiti. Dlho sme sa tam však neohriali. Vláda zamietla našu žiadosť, aby sme tam mohli zostať ako misionári, a listom nás zdvorilo informovala, že najbližším lietadlom musíme odísť. Po návrate na Americkú Samou sme slúžili s Paulom a Frances Evansovcami a Ronom a Dolly Sellarsovcami v misionárskom domove Fagatogo v Pago Pagu. Tlačil som tam Strážnu vežu a Našu službu Kráľovstva na starom cyklostyle, ktorý sme rozkladali na jedálenský stôl. V roku 1962 sme boli so Shirley pozvaní do  krajskej služby. Náš prvý kraj pokrýval väčšinu južného Tichomoria a patrili doň Americká Samoa, Cookove ostrovy, Fidži, Kiribati, Niue, Samoa, Tonga, Tuvalu a Vanuatu.

O osem rokov sa nám narodil syn Darryl, a tak sme sa usadili na Americkej Samoe. Ja som slúžil ako zvláštny priekopník a Shirley trávila väčšinu času prekladaním biblickej literatúry do samojčiny.

Zhruba v tom čase som spolupracoval s jedným svedkom, ktorý pracoval ako lovec perál, pretože som potreboval viac peňazí pre rodinu. Raz sa nám stalo, že sme štyri dni ostali bezmocne na mori, lebo sa nám pokazil prívesný motor na člne. Kým nás zachránili, vlny nás unášali stovky kilometrov, prežili sme prudkú búrku, minulo nás 32 plavidiel a takmer do nás vrazila obrovská nákladná loď. Krátko nato sme so Shirley zistili, že čakáme ďalšie dieťa, a tak sme sa v roku 1974 po určitom zdráhaní rozhodli, že sa vrátime do Austrálie, kde sa narodila naša dcéra Tamari.

V nasledujúcich rokoch sme často rozmýšľali nad tým, že by sme opäť veľmi radi išli na miesto, kde sme kedysi slúžili ako misionári. Predstavte si našu radosť, keď sme v roku 1995 boli so Shirley a Tamari pozvaní, aby sme sa vrátili na Samou a slúžili tam v Bételi. O rok sme so Shirley boli pozvaní pokračovať v krajskej službe — po 26-ročnej prestávke! To bolo radosti, keď sme opäť stretávali starých známych, ktorých sme spoznali pred rokmi na Samoe, Americkej Samoe a Tonge a ktorí stále verne slúžili Jehovovi! (3. Jána 4)

Dnes so Shirley slúžime v samojskom Bételi, kde slúži aj Tamari a jej manžel Hideyuki Motoi. Sme takí radi, že sme sa zakaždým vrátili!

 [Rámček/obrázok na stranách 113, 114]

„Jehova vypočúval moje modlitby“

FAIGAAI TUOVÁ

NARODENÁ 1932

POKRSTENÁ 1964

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V rokoch 1965 až 1980 slúžila ako priekopníčka na ostrovoch Upolu a Savai’i. Teraz žije na Savai’i.

NARODILA som sa s vážnou deformáciou chodidiel, takzvanou konskou nohou. Chodidlá sa mi stáčajú k pätám, čo mi veľmi sťažuje chôdzu.

Keď som prvýkrát počula o pravde, hlboko to zapôsobilo na moje srdce. Chcela som chodiť na zhromaždenia, ale ísť tam po tvrdých a skalnatých cestách sa zdalo nemožné. Nakoniec som získala veľkú zručnosť vo vyrábaní si vlastných topánok z gumových sandálov. Vďaka nim sa mi chodilo ľahšie.

Krátko po krste som začala s priekopníckou službou. Po deviatich rokoch priekopníckej služby na ostrove Upolu som sa so svojou sestrou a jej manželom presťahovala na Savai’i, kde bolo potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva. Tu som spolu s mojou neterou Kumi Falema’aovou slúžila ako zvláštna priekopníčka.

Spolu s Kumi sme každý týždeň cestovali autobusom z dediny Faga do dedinky Lata nachádzajúcej sa na západnom pobreží ostrova Savai’i. V Late sme  študovali Bibliu s jednou ženou a od nej sme potom išli peši do dediny Taga vzdialenej osem kilometrov, kde sme študovali s ďalšou ženou. U nej a jej rodiny sme prespali a ďalší deň sme sa ranným autobusom vrátili do Fagy. Takto sa to opakovalo asi dva roky. Na našu veľkú radosť sa obe tieto ženy aj s rodinami stali činnými svedkami.

Moji príbuzní po nejakom čase z ostrova Savai’i odišli, ale ja som tam zostala starať sa o skupinku sestier a záujemkýň, ktorá bola vo Fage. Viedla som týždenné štúdium Strážnej veže a zborové štúdium knihy a pomáhala som sestrám v službe z domu do domu. Raz mesačne dochádzal z Apie jeden starší a viedol naše nedeľné zhromaždenie. Keďže nám dedinský náčelník zakázal spievať piesne Kráľovstva, slová piesní sme nahlas čítali. O päť rokov prišla našej skupinke pomôcť manželská dvojica misionárov Leva a Tenisia Faai’uovci z Nového Zélandu. Neskôr prišli aj ďalší. Dnes sú na Savai’i dva prekvitajúce zbory — jeden vo Fage a druhý v Tage.

Hoci som sa nikdy nevydala, milujem deti a vždy ma to k nim ťahalo. Niektoré u mňa dokonca istý čas bývali. Keď vidím, ako moje duchovné deti rastú a pevne sa držia Jehovu, napĺňa ma to radosťou.

Teraz som už stará a nemôžem chodiť od dverí k dverám. Preto študujem Bibliu so záujemcami u mňa doma a zvestujem ľuďom, ktorých stretávam v miestnej nemocnici. I tak som však bola zo svojich obmedzení skľúčená, a preto som sa modlila k Jehovovi, aby mi umožnil robiť viac. Nato mi misionári z môjho zboru ukázali, ako vydávať svedectvo cez telefón. Keď spätne uvažujem nad svojím životom, jasne vidím, že Jehova vypočúval moje modlitby.

 [Rámček/nákres na strane 118]

Včera, dnes a zajtra

Obyvatelia Samoy i Tongy majú na hodinkách rovnaký čas, ale v kalendári Tongy je o deň viac! Prečo? Samoa a Tonga sa nachádzajú na opačných stranách medzinárodnej dátumovej čiary — Tonga je na západe, Samoa na východe. Teda hoci ich oddeľuje iba malá vzdialenosť, Tonga je jednou z prvých krajín sveta, kde sa slávi Slávnosť na pamiatku Kristovej smrti, zatiaľ čo Samoa jednou z posledných.

[Nákres]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

\

\

\

\

\ SAMOA

| 19.00

| streda

|

|

|

|

|

TONGA |

19.00 | TICHÝ OCEÁN

štvrtok |

|

|

Medzinárodná | dátumová čiara

|

| NIUE

|

|

|

|

|

|

|

|

 [Rámček/obrázky na stranách 123, 124]

Preklad Biblie, ktorý prináša česť Božiemu menu

V roku 1884 misionári takzvaného kresťanstva vydali v samojčine preklad Biblie, v ktorom sa v celých Hebrejských Písmach používalo meno Jehova. Skrátená forma Božieho mena sa štyrikrát objavovala aj v Kresťanských gréckych Písmach vo výraze Aleluia, čo znamená „chváľte Jah“. (Zjav. 19:1–6) Ale v revidovanom vydaní tohto prekladu z roku 1969 bolo meno Jehova úplne odstránené s výnimkou jedného miesta, ktoré prekladatelia zjavne prehliadli! (2. Mojž. 33:14) Cirkevní predstavitelia odstránili Božie meno aj zo svojich spevníkov a začali odrádzať svojich členov od jeho používania.

V novembri 2007 sa však Samojčania, ktorí milujú Bibliu, veľmi potešili, keď dostali Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v samojčine. Tento presný, ľahko zrozumiteľný preklad verne vracia Božie meno do inšpirovaného textu. Geoffrey Jackson, ktorý kedysi slúžil ako misionár na Samoe a teraz je členom vedúceho zboru, ohlásil vydanie tohto nového prekladu na zvláštnom zjazde v Apii, na ktorom boli delegáti z viacerých ostrovov.

Správa o vydaní tohto prekladu bola odvysielaná aj v televízii a vyvolala veľký záujem verejnosti. Niektorí ľudia telefonovali do samojského Bételu a prosili o výtlačky tejto Biblie. Istý vysokopostavený vládny úradník  požiadal o desať výtlačkov, aby ich mohol dať svojim podriadeným. Jeden riaditeľ školy poprosil o päť výtlačkov, ktorými chcel na konci školského roka odmeniť najlepších študentov.

Veľa ľudí sa priaznivo zmieňovalo o pozornom výbere výrazov v tomto preklade, ktoré umožňujú presne pochopiť význam pôvodného textu. Preklad nového sveta tiež pomáha Samojčanom opäť si uvedomiť, aké dôležité je používať Božie meno. Finau Finau, zvláštny priekopník z Vailele na Upolu, použil Ježišovu vzorovú modlitbu, aby jednej žene pomohol pochopiť túto myšlienku.

Po prečítaní Matúša 6:9 sa opýtal: „Čo myslíte, čie meno má byť posvätené?“

„Pánovo,“ odpovedala.

„Ale v 1. Korinťanom 8:5 sa uvádza, že je mnoho ‚bohov‘ a mnoho ‚pánov‘,“ namietol Finau. „Ako môže byť Božie meno Pán, keď jestvuje veľa falošných bohov s rovnakým menom?“

Potom jej ukázal meno Jehova a vysvetlil, že takzvané kresťanstvo odstránilo toto meno zo svojich prekladov Biblie. Aby túto skutočnosť zdôraznil, dodal: „Teraz si predstavte, že by niekto chcel zmeniť druhé (mataiské) priezvisko vašej rodiny alebo vás oň pripraviť. Ako by ste sa cítili?“

„Rozzúrilo by nás to,“ odpovedala žena.

Nato Finau povedal: „A presne to Jehova cíti k ľuďom, ktorí sa snažia odstrániť jeho meno z jeho Slova.“

[Obrázok]

„Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem“ v samojčine

 [Rámček/obrázky na stranách 126, 127]

‚Jehova ma mnohorako požehnal‘

LUMEPA YOUNGOVÁ

NARODENÁ 1950

POKRSTENÁ 1989

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Je dcérou bývalého premiéra a v súčasnosti slúži ako pravidelná priekopníčka v Apii.

VYRASTALA som na ostrove Savai’i ako dcéra úspešného podnikateľa a politika. Keďže môj otec vlastnil veľké kakaovníkové plantáže a zamestnával vyše 200 ľudí, samojské noviny ho nazývali kakaový barón. Niekoľko rokov bol tiež premiérom Samoy.

Pochádzam z jedenástich detí. Otec nebol veľmi nábožensky založený, ale mama nás naučila základné veci z Biblie. Keď zomrela, hrozne mi chýbala. Preto keď mi misionárka Judy Pritchardová povedala o nádeji na vzkriesenie, myšlienka, že by som sa mohla s mamou znova stretnúť, ma úplne nadchla!

Bombardovala som Judy otázkami a ona mi vždy odpovedala na základe Biblie. Onedlho sme ju už spolu študovali. Neskôr som začala chodiť na zhromaždenia svedkov.

Spočiatku sa môj manžel Steve, ktorý bol významným diakonom v našej dedine, staval proti tomu, aby som študovala. Vzal ma k niekoľkým duchovným, ktorí sa ma snažili odhovoriť od navštevovania zhromaždení svedkov. Ale nedala som na ich rady. Potom ma vzal k môjmu otcovi, ktorý navrhol iba toľko, aby som študovala niekde inde, nie u nás doma. Moji telesní bratia a sestry sa mi však vysmievali za to, že som zmenila náboženstvo.  Ale ja som sa nechcela vzdať štúdia biblických právd.

Keď som sa nakoniec stala zvestovateľkou Kráľovstva a išla som so sestrou do služby, prvý dom, ktorý sme navštívili, patril jednému ministrovi z otcovho vládneho kabinetu. Tento minister často chodil na politické schôdze do otcovho domu a dobre ma poznal. Bola som taká nervózna, že som sa skryla za svoju partnerku! Ľudia boli šokovaní, keď ma videli zvestovať, a pýtali sa ma: „Čo na to hovorí tvoj otec?“ Otec bol však rozumný muž a moju novú vieru obhajoval. Okrem toho v tom čase si už čítal Strážnu vežu a Prebuďte sa! a veľmi sa mu páčili.

Napokon som prekonala strach z človeka a stala som sa pravidelnou priekopníčkou. Veľmi rada študujem s ľuďmi Bibliu a mám zoznam vyše 50 záujemcov o štúdium, ktorým sa venujem vždy, keď sa v mojom časovom rozvrhu vytvorí nejaký priestor. Najväčšiu radosť mám však z toho, že som mohla o pravde učiť moje štyri deti. Moja dcéra Fotuosamoa a syn Stephen spolu so svojimi manželskými partnermi Andrewom a Anou v súčasnosti slúžia v samojskom Bételi. Pravdu som pomohla spoznať aj svojej sestre Manue. Dokonca i môj manžel, ktorý mi odporoval, začal študovať Bibliu a navštevovať zhromaždenia. Jehova ma skutočne mnohorako požehnal.

[Obrázky]

Vľavo: Fotuosamoa a Andrew Coeovci; vpravo: Ana a Stephen Youngovci

 [Rámček/obrázok na stranách 129, 130]

Musel som si vybrať — Jehova alebo profesionálny golf?

LUSI LAFAITELE

NARODENÝ 1938

POKRSTENÝ 1960

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Uprednostnil priekopnícku službu pred kariérou profesionálneho golfistu.

KEĎ som mal 18 rokov, dozvedel som sa, že rodina, ktorá žila oproti cez cestu, sa pripojila k náboženstvu nazývanému Jehovovi svedkovia. Zo zvedavosti som šiel za otcom tejto rodiny, Siemum Taasem, opýtať sa, prečo používajú Božie meno, Jehova, takým nezvyčajným spôsobom. Jeho láskavý prístup a jeho argumentácia z Písma na mňa zapôsobili. A tak som prijal ponuku štúdia Biblie a začal som chodiť na zhromaždenia. Keď to otec zistil, vyhrážal sa mi. Veľmi som ho prosil, aby mi dovolil chodiť na zhromaždenia svedkov, ale trval na tom, že sa mám od svedkov držať čo najďalej. Na moje prekvapenie však nasledujúci deň zmenil názor. Moja teta mi neskôr povedala: „Keď si spal, stále si vykrikoval: ‚Jehova, prosím, pomôž mi!‘“ Asi sa mi niečo snívalo a rozprával som zo sna. Som rád, že moje výkriky obmäkčili otcovo srdce.

Oproti nášmu domu cez cestu bolo tiež jediné golfové ihrisko na Samoe, kde som si hľadaním a predávaním stratených golfových loptičiek zarábal na vreckové. Neskôr som nosil palice kráľovi Malietoovi, ktorý bol v tom čase hlavou štátu. Kráľ mal pocit, že mám talent na golf, a dal mi svoje staré golfové palice. Postaral sa tiež o to, aby ma dvaja miestni podnikatelia sponzorovali  v kariére profesionálneho golfistu. Bol presvedčený, že môj golf Samou zviditeľní. Bol som nadšený! Ale golf čoskoro začal odvádzať moju pozornosť od služby Jehovovi, a preto ma trápili výčitky svedomia.

Situácia sa vyhrotila, keď som v samojskom golfovom šampionáte vyhral nad viacerými profesionálnymi golfistami. Kráľ sa z toho tešil a pozval ma, aby som sa v ten večer zúčastnil na slávnostnej večeri, kde som sa mal stretnúť s významným americkým golfistom. Celý nesvoj som si povedal: ‚Teraz sa musíš rozhodnúť. Vyberieš si golf alebo Jehovu?‘ V ten večer som dal prednosť skúške zjazdového programu pred slávnostnou večerou.

Pochopiteľne, kráľ zúril. Keď otec požadoval vysvetlenie, dlho som sa s ním na základe Biblie rozprával o tom, prečo je pre mňa také dôležité slúžiť Jehovovi. Na moje prekvapenie začal plakať. Potom mi povedal: „Keď si mal päť rokov, veľmi si ochorel a vyhlásili ťa za mŕtveho. Práve sme ťa kládli do hrobu, keď ťa na tváričku poštípala včela. Vykríkol si a začal si plakať — v poslednej chvíli! Teraz verím, že si bol zachránený preto, aby si sa stal svedkom Jehovu Boha.“ Už nikdy mi neodporoval!

Po presťahovaní sa na Nový Zéland som desať rokov slúžil ako pravidelný a potom ako zvláštny priekopník a oženil som sa s Robyn, ktorá bola tiež zvláštnou priekopníčkou. Časom sa nám narodili tri deti a presťahovali sme sa do Austrálie. Ďalších 30 rokov som pracoval na plný úväzok, aby som sa postaral o rodinu. Za ten čas sme pomohli mnohým našim príbuzným spoznať pravdu. Často som sa modlil k Jehovovi, aby mi pomohol znova sa stať priekopníkom. Preto som sa veľmi tešil, keď sa mi po odchode do dôchodku v roku 2004 konečne podarilo dosiahnuť tento môj cieľ. Som naozaj rád, že som si vybral Jehovu, a nie profesionálny golf!

 [Rámček/obrázok na strane 135]

Rodičovská výchova prináša ovocie

PANAPA LUI

NARODENÝ 1967

POKRSTENÝ 1985

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Spolu s manželkou Maretou slúžia ako zvláštni priekopníci na Samoe.

KEĎ začal náš syn Sopa chodiť na základnú školu, dal som riaditeľovi brožúru Jehovovi svedkovia a vzdelanie a vysvetlil som mu náš postoj k náboženským a vlasteneckým činnostiam.

Ďalší deň nám však Sopa povedal, že riaditeľ zhromaždil všetky deti a učiteľov, brožúru pred nimi roztrhal a žiadal, aby deti svedkov zaspievali cirkevný chválospev. Keď odmietli, postavil ich pred všetkých dopredu a žiadal, aby zaspievali niektorú zo svojich náboženských piesní. Čakal, že ich tým zastraší a prinúti podriadiť sa. Ale Sopa ostatné deti svedkov povzbudil: „Zaspievajme ‚Ďakujeme ti, Jehova‘.“ Potom ich viedol v speve.

Na riaditeľa to zapôsobilo a pochválil Sopu za jeho odvahu. Neskôr on i ďalší učitelia prejavili záujem o pravdu. Kedykoľvek nás stretne, pýta sa nás, ako sa Sopa má a dáva ho pozdravovať. Sopa ďalej robil pekný duchovný pokrok a v roku 2005 bol pokrstený.

 [Rámček/obrázok na stranách 138, 139]

‚Na zhromaždenia to nemám príliš ďaleko‘

VALU LOTONUUOVÁ

NARODENÁ 1949

POKRSTENÁ 1995

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Spolu so svojimi šiestimi deťmi chodila na zhromaždenia 22 kilometrov cez horský masív.

V ROKU 1993 ma doma v Lefage navštívili Jehovovi svedkovia a prijala som ponuku štúdia Biblie. Krátko nato som začala spolu s deťmi chodiť na zhromaždenia vo Faleasiu, ktoré je vzdialené 22 kilometrov a nachádza sa na opačnej strane ostrova.

Keď sa v týždni konalo zhromaždenie, deti som vyzdvihla zo školy skôr. Niektorí učitelia hrozili, že deti budú vylúčené zo školy, ale keď som im vysvetlila, že na to mám vážne náboženské dôvody — účasť na zhromaždeniach — prestali s takými hrozbami. Každé dieťa si v igelitke nieslo šaty na zhromaždenie, Bibliu, spevník a publikáciu, ktorá sa študovala. Niekedy nás zviezol okoloidúci autobus, ale častejšie sme celých 22 kilometrov išli peši.

Keď sme napokon prišli do sály Kráľovstva vo Faleasiu, miestni svedkovia sa nás ujali a dali nám jesť. Zároveň sme sa u nich osprchovali a prezliekli na zhromaždenie. Po zhromaždení sme sa vydali na dlhú cestu domov. Na vrchole horského hrebeňa rozdeľujúceho  ostrov sme si urobili prestávku, aby si deti na chvíľu zdriemli. Ja som sledovala, či nejde okolo nejaké auto, ktoré by nás mohlo zviezť domov. Zvyčajne sme prišli neskoro po polnoci. Ráno o piatej som už zasa bola hore, aby som stihla prvý autobus do Faleasia, kam som chodila zvestovať.

Raz som bola predvolaná pred zhromaždenie všetkých mataiov dediny, ktorému predsedal dedinský náčelník. Žiadali odo mňa, aby som im vysvetlila, prečo cestujem takú diaľku do Faleasia a nejdem radšej do niektorého kostola v našej dedine, zvlášť do toho, ktorý postavil môj starý otec. Napokon mi zakázali chodiť na zhromaždenia vo Faleasiu. Ale ja som bola rozhodnutá, že mi v tom nič nezabráni. Bola som odhodlaná viac poslúchať Boha ako ľudí. (Sk. 5:29)

Situácia sa čoskoro vyhrotila. Keď som sa nezúčastnila na dedinskom toonai (nedeľnej slávnosti, na ktorej bol prítomný predstavený cirkvi, diakoni a mataiovia dediny), rada starších mi dala pokutu päť veľkých prasiat. To bolo pre mňa, matku, ktorá sama vychovávala šesť detí, ťažké finančné bremeno. Ale napokon som pokutu zaplatila zo svojej čriedy. Dedinčania však časom začali rešpektovať náš pevný postoj a už nám viac neodporovali.

Celé roky som musela vynakladať veľké úsilie, aby sme mohli navštevovať zhromaždenia. Ale stálo to za to! Všetky moje deti sú činnými svedkami a môj syn je služobný pomocník.

Ja i deti stále chodíme na zhromaždenia peši. Už nie 22 kilometrov do Faleasia, ale v podstate hneď za roh. V roku 2001 bola totiž priamo v našej dedine postavená krásna nová sála Kráľovstva. Dnes sa v nej schádza rozrastajúci sa zbor. Takže ani teraz to nemám na zhromaždenia príliš ďaleko!

 [Časová os/graf na stranách 132, 133]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — Samoa

1930

1931 Na Samou sa dostáva dobré posolstvo.

1940

1940 Harold Gill rozširuje prvú publikáciu v samojčine, brožúrku Kde sú mŕtvi?

1950

1953 V Apii je vytvorený prvý zbor.

1955 Misionári z Gileádu prichádzajú na Americkú Samou.

1955 Premietanie filmu Spoločnosť nového sveta v činnosti po celej Americkej Samoe.

1957 Prvý krajský zjazd na Americkej Samoe.

1958 Do samojčiny sa začína prekladať Strážna veža.

1959 Prvý krajský zjazd na Západnej Samoe.

1960

 1970

1974 Misionári prichádzajú na Samou. Začína sa zvestovanie na Tokelau.

1980

1984 Zriadenie odbočky v misionárskom domove v Sinamoge v Apii.

1990

1991 Cyklón Val pustoší ostrovy.

1993 Strážna veža v samojčine začína vychádzať simultánne s anglickým vydaním. Je zasvätený nový domov Bétel a zjazdová sála.

1996 Týždenné vysielanie rozhlasovej relácie „Odpovede na vaše biblické otázky“.

1999 Výstavba sál Kráľovstva sa zrýchľuje.

2000

2007 Vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v samojčine.

2010

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

700

400

100

1930 1940 1950 1960 1970 1980 1990 2000 2010

[Obrázok]

Frances a Paul Evansovci

 [Mapy na strane 73]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

HAVAJSKÉ OSTROVY

AUSTRÁLIA

NOVÝ ZÉLAND

TOKELAU

Swains

SAMOA

AMERICKÁ SAMOA

ostrovy Manu’a

atol Rose

TICHÝ OCEÁN

NIUE

Medzinárodná dátumová čiara streda

‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐‐

štvrtok

TONGA

AMERICKÁ SAMOA

Tutuila

PAGO PAGO

Petesa

Tafuna

Fagatogo

Lauli’i

Aunu’u

SAMOA

Savai’i

Aopo

Lata

Taga

Faga

Salimu

Fogapoa

Upolu

APIA

Faleasiu

Siusega

Vailele

Lefaga

Vava’u

APIA

Vaiala

Faatoia

Sinamoga

 [Celostránkový obrázok na strane 66]

[Obrázok na strane 74]

Pele a Ailua Fuaiupoluovci boli prvými Samojčanmi, ktorí oddali svoj život Jehovovi

[Obrázok na strane 81]

Ron a Dolly Sellarsovci sa v roku 1953 presťahovali na Samou, aby slúžili tam, kde bolo potrebných viac zvestovateľov

[Obrázok na strane 84]

Richard a Gloria Jenkinsovci v deň svadby, január 1955

[Obrázok na strane 85]

Girlie a Bill Mossovci cestou na Samou

[Obrázok na strane 95]

Typický samojský dom

[Obrázok na strane 100]

Sála Kráľovstva v Apii, prvá na Samoe

[Obrázok na strane 107]

Pôvodná sála Kráľovstva v Tafune na Americkej Samoe

[Obrázok na strane 115]

Metusela Neru

[Obrázok na strane 116]

Saumalu Taua’anae

[Obrázok na strane 131]

Ane Ropatiová (teraz Gauldová) sa už v mladosti postavila na Jehovovu stranu

 [Obrázky na strane 141]

Samojský Bétel

Samojský výbor krajiny: Hideyuki Motoi, Fred Wegener, Sio Taua a Leva Faai’u