Krajiny bývalej Juhoslávie

ÚZEMIE, ktoré bolo kedysi známe ako Juhoslávia, je charakteristické úžasnou rozmanitosťou. Túto križovatku rôznych kultúr, jazykov a náboženstiev obklopuje stredná a východná Európa na severe, Grécko a Turecko na juhu a Taliansko na západe. Pri mene Juhoslávia sa však mnohým ľuďom v mysli vybavia obrazy konfliktov a nepokojov. Od zavraždenia arcivojvodu Františka Ferdinanda v roku 1914 po etnické čistky v nedávnej minulosti zažila táto časť Balkánskeho polostrova len málo pokoja. Keď národy v tejto oblasti na seba narážali v úsilí o nezávislosť, z jednotlivých juhoslovanských republík sa stávali samostatné štáty. Nakoniec sa Juhoslávia rozpadla a teraz sú na jej bývalom území Bosna a Hercegovina, Čierna Hora, Chorvátsko, Macedónsko, Slovinsko a Srbsko.

Na pozadí týchto politických, etnických a náboženských nepokojov v priebehu celého obdobia mimoriadne vyniká pozoruhodný príklad prejavovania lásky, jednoty a dôvery. Jehovovi svedkovia v tejto krajine prekonali predsudky a nepriateľstvo, ktoré otriasali Balkánom. Súlad, ktorému sa tešia napriek kultúrnym rozdielom, je výsledkom toho, že sú verní najvyššej vláde — Božiemu Kráľovstvu.

 ZAČIATKY DIELA

Ako sa začala činnosť Jehovovho ľudu na tomto území? Naše rozprávanie sa začína príbehom mladého holiča Franza Branda, rodáka zo severnej časti Juhoslávie nazývanej Vojvodina. Franz išiel za prácou do Rakúska. Tam sa dostal do kontaktu s pravdou a v roku 1925 ju priniesol do svojho domovského mesta. Pripojil sa ku skupinke, ktorá dostala od príbuzných zo Spojených štátov knihy určené na štúdium Biblie s názvom Štúdie Písiem, a spoločne si ich čítali a rozprávali sa o tom.

Skupinka pochopila, že by mali zvestovať, a tak sa rozhodli preložiť do srbčiny dve brožúrky, v ktorých sa objasňovali biblické náuky. Žiaľ, kým ich stihli rozšíriť, navštívil ich istý brat, ktorému bola zverená veľká zodpovednosť, ale obrátil sa proti organizácii a založil vlastnú sektu. Tento muž všetkých okrem Franza presvedčil, aby sa oddelili od Bádateľov Biblie.

Franz sa potom presťahoval do Mariboru v Slovinsku, kde si našiel prácu v jednom holičstve. Zvestoval jeho majiteľovi, Richardovi Tautzovi, a ten prijal pravdu. Franz a Richard, označovaní ako biblickí holiči, urobili holičstvo centrom svojej zvestovateľskej činnosti. Ich zákazníci pozorne počúvali — zjavne nemali chuť pohnúť sa alebo čokoľvek povedať, kým mali na krku britvu! Jedným zákazníkom bol politik Djuro Džamonja. Ďalším bol Rudolf Kalle, majiteľ opravovne písacích strojov. Obaja urobili rýchly pokrok a zakrátko sa dali pokrstiť.  Djuro odišiel z politiky a pomáhal pri zakladaní spoločnosti Maják Bádateľov Biblie v kráľovstve Juhoslávie. Vďaka tomuto právnemu nástroju mohli bratia slobodne zvestovať a usporadúvať zhromaždenia.

„FOTODRÁMA“ PRIPRAVUJE PÔDU

V roku 1931 odbočka Jehovových svedkov vo Švajčiarsku vyslala dvoch bratov, aby vo veľkých mestách po celej Juhoslávii premietli „Fotodrámu Stvorenie“. Sály boli plné, a keď ju Djuro premietal, diváci ju veľmi pozorne sledovali. „Fotodráma“ vzbudila v celej krajine záujem o biblickú pravdu. V tom čase bratia v Maribore usporadúvali zhromaždenia v slovinčine a nemčine. A v Záhrebe a okolí sa stretávali skupiny, ktoré si rozoberali publikácie preložené do chorvátčiny.

Potom sa bratia rozhodli, že začnú prekladať Strážnu vežu do slovinčiny a chorvátčiny, čo bola v tých časoch veľmi náročná úloha. Po preložení ju niektorá sestra odpisovala na stroji cez kopírovací papier, čím naraz vyrobila iba 20 kópií. Keď si neskôr bratia zaobstarali  cyklostyl, produkcia sa zvýšila, takže na jeden raz vyrobili 200 výtlačkov Strážnej veže.

Bratia a sestry vyzbrojení týmito časopismi cestovali vlakom do rôznych častí Juhoslávie, aby tam zvestovali. Bratia v Slovinsku si z času na čas prenajali nákladné auto s otvorenou korbou a najali si vodiča, ktorý nebol svedkom. Ten ich odviezol na miesto, kde chceli zvestovať, a celý deň, až kým neskončili, na nich čakal. V tých časoch neboli hlásatelia Kráľovstva veľmi vyškolení, a tak pri zvestovaní občas hovorili nie práve najtaktnejšie. No Jehova požehnal ich úsilie tým, že im pomohol nájsť ľudí, „ktorí boli správne naklonení k večnému životu“. (Sk. 13:48)

Franc Sagmeister spomína: „O pravde som sa dozvedel v roku 1931 od mojej tety Terezije Gradičovej a jej manžela Franca. Franc patril k prvým zvestovateľom v Slovinsku. Hoci spočiatku bol veľmi proti náboženstvu, so zápalom si začal čítať Bibliu. To na mňa hlboko  zapôsobilo, a tak som sa k nemu v štúdiu Písma pripojil. Napriek odporu rodiny som sa chcel deliť o svoje čerstvo získané poznanie s inými. Keď sa to dostalo do uší farárovi, okamžite mi odkázal, aby som sa uňho zastavil. Povedal mi, že nesmiem vlastniť Bibliu, pretože nie som schopný jej rozumieť. Ale odmietol som mu ju odovzdať. Keď o nejaký čas otec zomrel, farár ma zastavil na ulici a začal sa rozčuľovať, že som nezaplatil ani jedinú omšu za otca. Povedal som mu: ‚Zaplatil by som vám sto, ba aj tisíc omší, ak by to môjmu otcovi malo pomôcť.‘

‚Pomáha to, pomáha!‘ odpovedal farár.

‚Ak je v nebi,‘ povedal som, ‚nepotrebuje vašu omšu, a ak je v pekle, tak už vôbec nie.‘

‚Ale čo ak je v očistci?‘ naliehal farár.

‚Pán farár,‘ odpovedal som, ‚ako dobre viete, mám veľa majetku. Som ochotný hneď teraz ísť s vami za notárom a celý ho na vás prepísať, ak mi z Biblie dokážete, že človek má nesmrteľnú dušu, ktorá žije po smrti, že existuje peklo a očistec a že Boh je nejaká Trojica.‘

Prebodol ma pohľadom, zapálil si cigaretu a odišiel.“

DO POĽA PRICHÁDZAJÚ PRIEKOPNÍCI

V 30. rokoch 20. storočia oddaní muži a ženy prispeli k tomu, aby v Juhoslávii začalo žiariť svetlo pravdy. Napríklad v slovinskom Maribore sa Grete Staudingerová, Katarina Konečniková a neskôr Karolina Stropniková prihlásili do služby, ktorá sa stala známou ako prázdninová priekopnícka služba. Viac na juh, v Mostare, hlavnom meste Hercegoviny, zareagoval na zvuk pravdy dirigent Alfred Tuček a začal s priekopníckou službou. Dvadsaťtriročný Dušan Mikić zo Záhrebu v Chorvátsku dostal brožúrku Kde sú mŕtvi? Aj on urobil rýchly pokrok, dal sa pokrstiť a začal s priekopníckou službou.  Rady priekopníkov čoskoro posilnili horliví bratia a sestry, ktorí prišli z Nemecka.

V čase, keď sa pravda v Juhoslávii zakoreňovala, v Nemecku ju začali zakazovať. Švajčiarska odbočka vyslala do Juhoslávie asi 20 skúsených priekopníkov, medzi ktorými boli Martin Pötzinger, Alfred Schmidt, Vinko a Josephine Platajsovci a Willi a Elisabeth Wilkeovci. Hoci títo obetaví priekopníci nehovorili po slovinsky ani po srbochorvátsky, pomocou svedeckých kariet odvážne zvestovali, a tým pripravili pôdu na pokrok diela v budúcnosti.

NÁROČNÉ STRÁNKY PRIEKOPNÍCKEJ SLUŽBY

Horlivosť pre Jehovu a láska k ľuďom pomáhala priekopníkom vyrovnávať sa s neznalosťou jazyka a nedostatkom peňazí. Jednoduché nebolo ani premiestňovať sa z jedného miesta na druhé. Nebolo nič nezvyčajné, že priekopníci na ceste do odľahlých dedín museli prejsť náročným terénom aj 40 kilometrov peši v zlom počasí. Jedna priekopníčka spomína, že pri ceste medzi dedinami si vyzúvala topánky, aby si ich šetrila. Martin Pötzinger, ktorý sa neskôr stal členom vedúceho zboru, rád spomínal na časy, keď chodil po vidieku s ruksakom plným literatúry a zvestoval všetkým, ktorí počúvali.

Cestovanie sa uľahčilo, keď jeden brat zo Švajčiarska nakúpil bicykle a daroval ich týmto verným priekopníkom. Tieto bicykle sa v službe používali celé desaťročia.

Hoci Juhoslovania sú známi svojou pohostinnosťou, priekopníci sa často stretávali s prenasledovaním, ktoré bolo podnecované náboženskými vodcami. Kňazi mali na svojich veriacich veľký vplyv, a to najmä v malých dedinách. Niekedy navádzali školákov, aby chodili za priekopníkmi a hádzali do nich kamene. Duchovenstvo  podnecovalo tiež úrady, aby robili priekopníkom ťažkosti, konfiškovali im literatúru a zatýkali ich.

Keď raz Willi Wilke zvestoval v odľahlej chorvátskej dedine, začul, ako sa z dedinského námestia šíri hluk nepokojného davu. Spolu s manželkou a ešte jednou priekopníčkou, Grete Staudingerovou, ponúkali v dedine brožúrku Spravodlivý panovník, na obálke ktorej bol vyobrazený Ježiš Kristus. „Prišiel som tam,“ spomína, „a celý zdesený som uvidel, že moju manželku obstúpila rozzúrená skupina asi 20 ľudí vyzbrojených kosákmi. Opodiaľ iná skupina pálila naše brožúrky.“

Priekopníci nemali potuchy, prečo sú títo prostí dedinčania takí rozhnevaní, a sestra Wilkeová neovládala jazyk natoľko, aby zistila, čo je vo veci. Ale Grete hovorila plynule po nemecky i miestnymi jazykmi, a tak prikročila k ľuďom a zvolala: „Dámy a páni, čo to robíte?“

„Nechceme kráľa Petra!“ zvolali takmer ako jeden muž.

„Ani my nie,“ odvetila Grete.

Prekvapení ľudia ukázali na obrázok na brožúrke a opýtali sa: „Tak potom prečo zaňho agitujete?“

V tom momente Grete pochopila. Rok predtým, v roku 1934, bol juhoslovanský kráľ Alexander I. zavraždený a po ňom mal nastúpiť na trón jeho syn Peter. Ale dedinčania boli za autonómiu; nechceli srbského kráľa. Mysleli si, že obrázok Ježiša Krista je podobizeň kráľa Petra!

Nedorozumenie sa vyjasnilo a zvestovatelia vydali dedinčanom dôkladné svedectvo o Kráľovi, Ježišovi Kristovi. Niektorí z tých, ktorí predtým pálili brožúrky, ich teraz chceli. Priekopníci odišli z dediny naplnení radosťou, lebo cítili, že Jehova nad nimi držal ochrannú ruku.

 Priekopníci museli tiež pamätať na miestne zvyky. Keď zvestovali v prevažne moslimských dedinách v Bosne, zvláštnu pozornosť museli venovať tomu, aby neurazili miestnych ľudí. Napríklad pohľad do očí vydatej moslimky mohol vyvolať podráždenú reakciu jej manžela.

V tom čase bolo v krajine len niekoľko zborov a skupín. Preto bolo niekedy ťažké po celodennom zvestovaní v odľahlej dedine nájsť nocľah. Keďže priekopníci mali málo peňazí, nemohli si dovoliť poriadnu izbu v hostinci. Josephine Platajsová spomína: „V jednej dedine nás nikto nechcel prenocovať, pretože všetci sa báli katolíckeho kňaza. Keď sme sa chystali opustiť dedinu, bola už skoro tma. Pri východe z dediny sme uvideli  veľký strom a pod ním napadané lístie — ideálne miesto na prenocovanie! Vak so šatami sme použili namiesto vankúša a manžel si špagátom priviazal bicykel o členok. Ráno sme sa zobudili a zistili sme, že sme spali neďaleko studne, takže sme sa mali kde umyť. Jehova nás nielen ochránil, ale postaral sa aj o naše telesné potreby.“

Týmto priekopníkom išlo v prvom rade o zvestovanie dobrého posolstva, nie o osobné pohodlie. Na vlastnej koži pocítili, že Jehova sa o nich stará aj v maličkostiach.

PRECHOD DO MACEDÓNIE

Alfred a Frida Tučekovci, ktorí boli priekopníkmi, využili cestu zo Slovinska do Bulharska na to, aby šírili posolstvo o Kráľovstve. V macedónskom meste Strumica vydali svedectvo majiteľovi jedného obchodu, Dimitarovi Jovanovičovi, a požičali mu literatúru. O mesiac  ho na spiatočnej ceste z Bulharska znovu navštívili. Keď zistili, že si literatúru neprečítal, požiadali ho, nech im ju vráti, aby ju mohli dať niekomu, kto si ju bude ceniť. To roznietilo jeho zvedavosť. Prosil ich, aby mu dali ešte jednu možnosť prečítať si ju. Po prečítaní si uvedomil, že našiel pravdu, a stal sa prvým pokrsteným Jehovovým svedkom v Macedónsku.

Dimitar sa potom podelil o pravdu s dvoma bratmi, Aleksom a Kostom Arsovcami. Onedlho boli v Macedónsku traja svedkovia. Vyzbrojení časopismi, gramofónom a nahrávkami kázní, začali zvestovať. Jeden časopis sa dostal do rúk kazateľa evanjelickej metodistickej cirkvi, ktorý ho dal bystrému mladíkovi zo svojej cirkvi Tušovi Carčevovi. Tušovi sa páčilo, čo sa dočítal, a kazateľa prehovoril, aby mu dával ďalšie časopisy. Zakrátko zistil, že nie je správne byť platený za kázanie dobrého posolstva. Celý nadšený o tom povedal kazateľovi, ktorý zareagoval tým, že mu prestal nosiť ďalšie časopisy. A tak si Tušo našiel v časopise adresu odbočky v slovinskom Maribore a požiadal o zaslanie ďalšej literatúry. Odbočka sa skontaktovala s Dimitarom, Aleksom a Kostom a požiadala ich, aby Tuša navštívili. Krátko nato bola vytvorená skupina.

 V roku 1935 bratia presťahovali odbočku zo slovinského Mariboru do srbského mesta Belehrad, ktoré bolo hlavným mestom Juhoslávie. Dozorom boli poverení Franz Brand a Rudolf Kalle.

ZÁKAZ DIELA

Dôkazom horlivej činnosti našich bratov v tom období je to, čo sa písalo v brožúre, ktorú v roku 1933 vydala katolícka cirkev. Dopodrobna sa v nej vysvetľovala zvestovateľská činnosť svedkov a cirkev v nej tiež predpovedala, že naše dielo sa čoskoro skončí. Ale veľmi sa mýlila!

Duchovní v severnej Juhoslávii sa veľmi hnevali na horlivé zvestovanie tamojšej skupinky priekopníkov. Ešte viac ich rozhnevalo, keď im súdy bránili v úsilí zastaviť zvestovanie o Kráľovstve. Časom sa však ministrom vnútra stal jezuitský kňaz zo Slovinska. Medzi jeho prvé nariadenia patrilo zrušenie spoločnosti Maják a v auguste 1936 bolo dielo oficiálne zakázané. Úrady zapečatili sály Kráľovstva a zhabali všetku literatúru. Našťastie zbory boli včas informované, a tak úrady toho veľa nenašli. Aby mohlo dielo pokračovať, bratia otvorili v Belehrade malé vydavateľstvo s názvom Kula stražara (Strážna veža) a zhromaždenia sa presunuli do súkromných domov.

Keď bol vydaný úradný zákaz, vláda zosilnila tlak na svedkov, aby prestali so zvestovaním. Zvláštnym terčom sa stali tí, ktorí slúžili celým časom, čo stále viac pociťovali naši bratia hovoriaci po nemecky. Mnohých týchto priekopníkov priviedol do Juhoslávie zákaz v iných európskych krajinách a teraz aj tu bolo dielo zakázané. Hoci priekopníci boli zatýkaní a zatváraní, ich horlivosť to neoslabilo. „Občas bolo ťažké mať vo väzení návštevy, ale Jehova nás nikdy neopustil,“ povedala jedna  sestra. „Keď nás istý brat raz prišiel navštíviť a jeho žiadosť o návštevu bola zamietnutá, rozprával sa s väzenským dozorcom tak nahlas, že sme ho mohli počuť. Už len počuť jeho hlas bolo pre nás veľkým povzbudením.“

V tomto čase nepokoja si vyžadovalo veľkú odvahu prekladať a rozširovať brožúrku Sudca Rutherford odhaľuje piatu kolónu, ktorá vyniesla na svetlo úlohu katolíckej cirkvi pri podporovaní politickej mašinérie nacistickej vlády. Bola preložená do srbčiny, chorvátčiny a slovinčiny a v každom jazyku vyšlo 20 000 výtlačkov. Hneď zo začiatku bola zakázaná. Za jej rozširovanie boli zahraniční priekopníci vypovedaní z krajiny a pre jej vydavateľov štátny prokurátor žiadal 10- až 15-ročné väzenie. Napriek tejto hrozbe tých zopár zvestovateľov v Juhoslávii rýchlo rozšírilo všetkých 60 000 výtlačkov.

„Ľudia v tom čase dychtili po písanom slove a radi čítali,“ hovorí Lina Babićová, ktorá spoznala pravdu koncom druhej svetovej vojny a bola v úzkom kontakte s vernými bratmi a sestrami. „Keďže sme vždy museli byť opatrní,“ spomína, „rozhodla som sa, že si budem odpisovať literatúru do svojho poznámkového zošita, a tak keby ma prehľadávali, vyzeralo by to, že sú to len moje osobné poznámky.“

TOLSTOJ ALEBO JEHOVA?

V čase, keď svet balansoval na pokraji vojny, v jednom z najväčších juhoslovanských zborov nastalo rozdelenie. Niektorí začali obhajovať názory ruského spisovateľa a náboženského filozofa Leva N. Tolstého. Tolstoj, ktorý bol kedysi členom ruskej pravoslávnej cirkvi, prišiel k záveru, že všetky kresťanské cirkvi sú skazenými inštitúciami, ktoré úplne prekrútili kresťanstvo. Niektorí bratia si osvojili túto nedôveru ku všetkým náboženským organizáciám a prestali byť spokojní s Jehovovou  organizáciou. Istý brat, ktorý bol poverený dozorom nad zborom Záhreb, zradil dôveru, ktorá mu bola zverená, a presvedčil väčšinu zvestovateľov, aby prijali Tolstého názory. Jeho vplyv bol taký silný, že väčšina zboru — viac ako 60 zvestovateľov — verejne vyhlásila, že zavrhuje Jehovovu organizáciu.

Keď sa o tom dopočul Rudolf Kalle, bez meškania išiel z Belehradu do Záhrebu, aby sa stretol so zborom. Rozobral základné biblické pravdy, ktoré Jehova zjavil prostredníctvom triedy verného a rozvážneho otroka. (Mat. 24:45–47) Potom sa opýtal: „Kto vás naučil tieto pravdy? Tolstoj alebo Jehovova organizácia?“ Citujúc Jozuu 24:15, požiadal zhromaždených, aby tí, ktorí chcú zostať s Jehovovou organizáciou, zdvihli ruku. Urobili tak iba dvaja.

„Bolo to neopísateľne bolestné,“ povedal Rudolf.

Vyzeralo to, akoby všetko dobré, čo sa v zbore dosiahlo, bolo stratené.

Potom Rudolf pozval dvoch verných zvestovateľov na pódium a povedal: „Zostali sme len traja. Teraz my v tomto meste predstavujeme Jehovov ľud. Chcel by som požiadať všetkých ostatných, aby opustili túto miestnosť a išli si po svojom. Prosím, nechajte nás na pokoji! Chceme slúžiť nášmu Bohu, Jehovovi, a vy môžete ísť a slúžiť tomu svojmu Tolstému. Nechceme mať s vami už nič spoločné.“

Na niekoľko sekúnd zavládlo hrobové ticho. Potom jeden po druhom začali dvíhať ruky a hovoriť: „Aj ja chcem slúžiť Jehovovi.“ Nakoniec miestnosť opustil len odpadlícky služobník zboru a zopár jeho nasledovníkov. Táto skúška vernej oddanosti posilnila Jehovových verných služobníkov, aby dokázali čeliť oveľa ťažším skúškam, ktoré mali zakrátko prísť.

 ŤAŽKOSTI POČAS VOJNY

Šiesteho apríla 1941 vtrhla do Juhoslávie nemecká armáda. Pri rozsiahlych náletoch na Belehrad bola poškodená aj odbočka. Nemecké jednotky Juhosláviu rozdelili. Prebiehajúce boje na nejaký čas prerušili komunikáciu medzi bratmi z Bételu v Srbsku a bratmi v Slovinsku, Chorvátsku a Macedónsku. Ešte horšie na tom boli bratia v najjužnejšej časti Macedónska, ktorým sa kontakt s odbočkou podarilo nadviazať až po vojne.

Odrazu boli bratia postavení pred nové a náročné situácie. Svet zachvátil medzinárodný konflikt, čo našich milovaných bratov a sestry vystavilo ťažkým skúškam a preosievaniu. Ich viera a láska k Jehovovi a jeho organizácii boli podrobené skúške.

Kancelária v Belehrade bola zatvorená a distribúcia duchovného pokrmu sa organizovala z chorvátskeho Záhrebu. Keďže pokuty a väzenie boli nahradené koncentračnými tábormi a trestami smrti, rozvaha a utajenie nadobudli väčší význam, než kedykoľvek predtým.

Keď nemecké vojská obsadili a rozdelili Juhosláviu, boli zriadené koncentračné tábory. V Chorvátsku sa tieto tábory využívali na izoláciu a vraždenie niektorých národnostných a nekatolíckych menšín a tiež akýchkoľvek náboženských odporcov režimu. Nacistické vojská zriadili pracovné a koncentračné tábory aj v Srbsku. V tábore v srbskom meste Bor bolo pre svoj neutrálny postoj uväznených viac ako 150 našich bratov z Maďarska a iných krajín vrátane Slovenska. Aj v Juhoslávii, rovnako ako v ďalších krajinách, sa Jehovovi svedkovia stali terčom nacistického režimu. Preto sa zvestovalo hlavne neformálne. Zvestovatelia dostali radu, že majú mať so sebou len Bibliu a jeden výtlačok literatúry, a boli tiež poučení, čo majú hovoriť, keby boli zatknutí. Zhromaždenia  sa konali v malých skupinách, pričom zvestovatelia nevedeli, kde sa konajú zhromaždenia iných skupiniek.

Keďže do krajiny nebolo možné bezpečne dostať literatúru, vyrábala sa v podzemí. Na rôznych miestach bratia v noci ťažko pracovali na tlačení a zošívaní časopisov a brožúrok. Usilovne tiež pracovali, aby zarobili peniaze, ktorými tlačenie literatúry finančne podporovali. Bratom sa cez rôzne obchodné kontakty vždy podarilo zaobstarať veci, ktoré potrebovali na tlač. Hoci Juhosláviou zmietali národnostné a náboženské predsudky, naši bratia boli zjednotení a dávali k dispozícii svoje súkromné financie, aby sa mohol vyrábať duchovný pokrm zachraňujúci životy. Ako ho však doručia skupinám zvestovateľov v izolovaných oblastiach krajiny?

Stevan Stanković, železničiar srbského pôvodu, dokázal, že je ochotný pomáhať svojim bratom bez ohľadu na ich pôvod. Napriek nebezpečenstvu sa ujal úlohy tajne prepravovať literatúru z Chorvátska do vojensky okupovaného Srbska. Jedného dňa polícia objavila literatúru v kufríku, ktorý niesol. Žiadali od neho, aby im povedal, odkiaľ literatúra pochádza. Stevan bol však k bratom lojálny a odmietol túto informáciu prezradiť. Polícia ho vzala do väzenia na vypočúvanie a potom ho premiestnila do neďalekého koncentračného tábora v Jasenovaci. Tento tábor bol známy svojou brutalitou a náš verný brat v ňom prišiel o život.

Mihovil Balković, rozvážny a vynachádzavý brat, pracoval v týchto ťažkých časoch v Chorvátsku ako  inštalatér. Popri svojej svetskej práci navštevoval bratov, aby ich povzbudil a doručil im literatúru. Jeho vnuk spomína: „Pri jednej takej príležitosti sa dozvedel, že vlak, ktorým cestuje, budú v ďalšom meste prehľadávať. A tak vystúpil o jednu zastávku skôr, ako plánoval. Hoci takmer celé mesto bolo obohnané ostnatým drôtom, našiel priechod cez vinicu. V ruksaku niesol literatúru, na ktorú položil dve fľaše rakije (domácej pálenky) a nejaké potraviny. Ako tak opatrne kráčal vinicou, prešiel okolo bunkra. Vtom ho uzrel jeden vojak a vykríkol: ‚Stoj! Kto si?‘ Keď prišiel bližšie, ktorýsi z vojakov sa opýtal: ‚Čo to nesieš?‘

‚Trochu múky, fazuľu a nejaké zemiaky,‘ odpovedal.

Na otázku čo to má vo fľaškách, povedal: ‚Ovoňaj a skús.‘

Keď vojak ochutnal, Mihovil mu povedal: ‚Táto fľaška je pre teba, synu, a tá druhá pre mňa.‘

Vojaci, spokojní s odpoveďou i rakijou, povedali: ‚Môžeš ísť, starec!‘

A tak bola literatúra bezpečne doručená,“ uzatvára Mihovilov vnuk.

Mihovil bol naozaj odvážny. Pri cestovaní prechádzal oblasťami, ktoré boli ovládané navzájom znepriatelenými stranami. Niekedy stál tvárou v tvár komunistickým partizánom; inokedy sa stretol s fašistickými ustašovcami či s četníkmi *. V takýchto situáciách sa nestiahol, ale využil príležitosť vydať týmto ľuďom svedectvo a povedať im o nádeji do budúcnosti, ktorú predkladá Biblia. Na to bola potrebná obrovská odvaha, lebo  život svedka bol v neustálom nebezpečenstve. Viac ráz bol zatknutý, vypočúvaný a uväznený.

Koncom vojny, v noci z 9. na 10. novembra 1944, vtrhli do Mihovilovho domu partizáni, zhabali literatúru a Mihovila odviedli. Žiaľ, nikdy sa už nevrátil. Neskôr sa zistilo, že bol sťatý.

Josip Sabo bol iba chlapec, keď na bicykli doručoval literatúru v oblasti Chorvátska nazývanej Slavónia. Na nosič bicykla si vyrobil schránku, do ktorej dal literatúru a navrch naukladal čerstvé hrušky. V istom čase bol vstup takmer do každej dediny zabarikádovaný a strážený.

„Čo máš v tej schránke?“ pýtali sa stráže Josipa na každom stanovišti.

„Hrušky pre strýka,“ odpovedal a vojaci si jednu-dve hrušky zobrali. Keď sa blížil k cieľu, literatúru mu zvyčajne zakrývalo už len zopár hrušiek. A tak chodil opustenými cestičkami, aby zachránil posledné hrušky i drahocennú literatúru, ktorá bola pod nimi ukrytá.

VERNÍ AŽ DO KONCA

Lestan Fabijan, murár zo Záhrebu, povedal o pravde Ivanovi Severovi, Franjovi Drevenovi a Filipovi Huzek-Gumbazirovi. V priebehu šiestich mesiacov sa všetci dali pokrstiť a začali zvestovať a organizovať zhromaždenia. Večer 15. januára 1943 prišla do domu Ivana Severa vojenská hliadka, aby zatkla jeho, ako aj Franja Drevena a ďalšieho brata, Filipa Ilića. Prehľadali dom, zhabali všetku literatúru a bratov odviedli so sebou.

Keď sa Lestan dozvedel o ich zatknutí, šiel spolu s Filipom Huzek-Gumbazirom za Franjovou matkou a sestrou utešiť ich. Partizánom sa však doniesla do uší správa o ich návšteve a oboch, Lestana i Filipa, zatkli. Títo  piati bratia na základe Biblie vysvetlili, že slúžia iba Jehovovi, a dali najavo, že sú Kristovými vojakmi. Keďže všetci odmietli vziať do rúk zbraň a ísť do vojny, boli odsúdení na smrť. Potom boli držaní v zajatí.

Jednu noc vojaci zobudili bratov, vyzliekli im šaty a odviedli ich do lesa. Cestou im dali možnosť, aby si to rozmysleli. Pokúšali sa zlomiť ich odhodlanie tým, že sa snažili využiť ich lásku k rodine. Filipovi Huzek-Gumbazirovi hovorili o jeho tehotnej manželke a štyroch deťoch. Filip odpovedal, že plne dôveruje, že Jehova sa o nich postará. Franjo Dreven nemal manželku ani deti, a tak sa ho pýtali, kto sa postará o jeho matku a sestru.

Keď prišli na miesto určenia, vojaci prinútili bratov stáť v mraze. Potom sa začala poprava. Ako prvého zastrelili Filipa Huzek-Gumbazira. Potom počkali a spýtali sa bratov, či si to nechcú rozmyslieť. Ale bratia boli  pevní. A tak vojaci popravili Franja, potom Ivana a potom Lestana. Nažive zostal už len Filip Ilić. Ten sa nakoniec dopustil kompromisu a súhlasil, že sa pridá k vojakom. O tri mesiace sa však vrátil domov, pretože bol chorý, a porozprával, čo sa stalo. Život, ktorý sa snažil zachrániť si kompromisom, napokon predčasne stratil následkom choroby.

V Slovinsku sa veľa našich bratov a sestier stalo obeťou prenasledovania. Napríklad 38-ročný kováč Franc Drozg odmietol vziať do rúk zbraň. Preto ho nacistickí vojaci 8. júna 1942 v Maribore popravili. Niektorí, ktorí tam boli, rozprávali, že predtým ako ho zastrelili, mu na krk zavesili nápis „Nie som časťou sveta“. (Ján 17:14) Jeho silná viera je zjavná z listu, ktorý napísal len niekoľko minút pred svojou popravou: „Drahý priateľ! Rupert, dnes som bol odsúdený na smrť. Nesmúť za mnou. Chcem Teba i všetkých u Vás doma uistiť, že Vás milujem. Uvidíme sa v Božom Kráľovstve.“

Úrady sa neúnavne snažili zastaviť zvestovateľské dielo, ale Jehova sa prejavil ako Boh záchrany. Napríklad polícia na mnohých miestach často robila razie. Pri razii postavila do radu obyvateľov prehľadávanej oblasti, aby skontrolovala ich doklady totožnosti, a každého, kto vyzeral podozrivo, odviedla do väzenia. Zároveň ďalší policajti prehľadávali domy a byty. Bratia často pocítili Jehovovu ochrannú ruku, keď polícia vynechala ich domy, zjavne v presvedčení, že už boli prehľadané. Prinajmenšom pri dvoch príležitostiach sa v domácnostiach bratov nachádzalo veľa literatúry a aj cyklostyly. Tí, ktorí sa v tých nebezpečných časoch zúčastňovali na zvestovaní, znova a znova zažívali, aké pravdivé je biblické uistenie, že „Jehova je veľmi nežný v náklonnosti a milosrdný“. (Jak. 5:11)

 ODSÚDENÍ NA SMRŤ

V roku 1945 sa druhá svetová vojna skončila, čím sa uzavrela kapitola jedného z najhorších krviprelievaní v ľudskej histórii. Bratia dúfali, že po porážke Hitlera a jeho spojencov budú obmedzenia odstránené a opäť budú môcť slobodne zvestovať. Mali dôvod na optimizmus: práve nastolená komunistická vláda sľubovala slobodu tlače, prejavu a náboženského vyznania.

Ale v septembri 1946 bolo zatknutých 15 bratov a tri sestry. Patrili k nim Rudolf Kalle, Dušan Mikić a Edmund Stropnik. Vyšetrovanie trvalo päť mesiacov. Vláda týchto svedkov obvinila, že ich činnosť je proti ľudu a štátu a že ohrozujú samotnú existenciu Juhoslávie. Vyhlasovala, že naša činnosť je riadená zo Spojených štátov a že hlásanie Božieho Kráľovstva využívame na zakrytie nášho skutočného cieľa — zničiť socializmus a znova nastoliť kapitalizmus. Obžaloby sa ujal katolícky kňaz, ktorý bratov obvinil, že sú americkí špióni pracujúci pod pláštikom náboženstva.

Obvinení bratia sa na súde odvážne obhajovali a vydali vynikajúce svedectvo o Jehovovi a jeho Kráľovstve. Mladý brat Vjekoslav Kos povedal: „Ctihodní sudcovia, toto náboženstvo, učenie z Biblie, som prijal od svojej matky a uctieval som Boha. V čase nemeckej okupácie bola moja matka uväznená. Moje dve sestry a brat boli rovnakého vierovyznania ako moja matka. Vzali ich do Dachau, kde ich zastrelili, lebo na základe toho, ako uctievali Boha, ich považovali za komunistov. Pre to isté náboženstvo teraz stojím pred týmto súdom, obvinený z toho, že som fašista.“ Súd ho prepustil.

K ostatným súd už nebol taký zhovievavý. Traja obvinení boli odsúdení na smrť zastrelením a ostatní dostali  tresty väzenia v rozmedzí od jedného do 15 rokov. Táto nespravodlivosť však okamžite vyvolala búrlivé protesty celosvetového bratstva. Svedkovia zo Spojených štátov, Kanady a Európy napísali juhoslovanskej vláde tisíce protestných listov. Poslali tiež stovky telegramov. Dokonca aj niektorí vládni úradníci sa písomne prihovárali za našich bratov. Táto veľká vlna podpory spôsobila, že rozsudky smrti boli zmiernené na 20 rokov väzenia.

Odpor sa však neskončil. O dva roky slovinská vláda zatkla za zvestovanie Janeza Robasa a jeho manželku Mariju spolu s ďalšími svedkami, Jožem Maroltom a Frančiškou Verbecovou. V obžalobe sa medziiným uvádzalo: Táto „‚jehovistická sekta‘... robila nábor nových členov, ktorých štvala proti nášmu súčasnému spoločenskému zriadeniu [a] proti vojenskej službe“. Vláda odsúdila bratov na tri až šesť rokov väzenia, ktoré bolo spojené s ťažkou prácou, a odôvodnila to tým, že sa pokúšali oslabiť obranyschopnosť krajiny.

V roku 1952 sa politická klíma zmenila a všetci uväznení svedkovia boli prepustení. Zvestovanie posolstva o Kráľovstve ďalej pokračovalo. Jehovov sľub z Izaiáša 54:17, „akákoľvek zbraň vytvorená proti tebe, nebude mať úspech, a každý jazyk, ktorý povstane proti tebe na súde, odsúdiš“, sa ukázal ako pravdivý.

Vláda sa však napriek tomu usilovala oslabiť pevný postoj bratov. Správy v médiách ich označovali za „duševne chorých“ a za „fanatikov na pokraji šialenstva“. Neprestajné negatívne správy o svedkoch a stály strach zo sledovania začali niektorým bratom prekážať. Keď boli verní svedkovia prepustení z väzenia, niektorí zvestovatelia v zboroch ich považovali za špiónov. Ale Jehova prostredníctvom verných, zrelých bratov zbory ďalej upevňoval.

 Keď sa koncom druhej svetovej vojny dostal k moci Josip Broz Tito, bolo zjavné, že armáda bude v Juhoslávii zohrávať kľúčovú úlohu. Tí, ktorí odmietali vykonávať vojenskú službu, nech na to mali akýkoľvek dôvod, sa stali nepriateľmi vlády.

SKÚŠKY VERNOSTI

Cez druhú svetovú vojnu sa deväťročný Ladislav Foro z Chorvátska zúčastnil na povinnom zhromaždení obyvateľov mesta, kde mal kázeň jeden katolícky kňaz. Po kázni sa zo zvedavosti pozrel za oponu a uvidel, ako si kňaz vyzlieka kňazské rúcho. Pod ním mal oblečenú ustašovskú uniformu s nábojovým pásom, na ktorom mal pripevnený ručný granát. Kňaz vyšiel von, vzal si šabľu, nasadol na koňa a vykríkol: „Bratia, poďme a pokresťančujme! Ak sa to niekomu nebude páčiť, viete, čo máte robiť!“

Ladislav vedel, že takto by sa služobník Boha nemal správať. Krátko nato začal spolu so svojím strýkom navštevovať tajné zhromaždenia svedkov. Na zhromaždenia chodil aj napriek tomu, že sa na to jeho rodičia hnevali, a ďalej robil pekné duchovné pokroky.

Keď bol v roku 1952 povolaný na výkon vojenskej služby, jasne vyjadril svoj pevný postoj v otázke kresťanskej neutrality. Dôstojníci ho opakovane vypočúvali v snahe prinútiť ho zložiť vojenskú prísahu. Raz ho vzali do kasární, kde bolo zhromaždených 12 000 brancov, ktorí mali zložiť prísahu. Postavili ho dopredu pred všetkých a na plece mu zavesili pušku. Okamžite ju zhodil dole. Dôstojníci cez amplióny pred všetkými vyhlásili, že ak to urobí znova, bude zastrelený. Keď to urobil druhýkrát, odviedli ho preč a sotili ho do krátera po bombe hlbokého niekoľko metrov. Zaznel príkaz na popravu, jeden vojak do krátera dvakrát vypálil a potom sa všetci  muži vrátili do kasární. Ale guľky brata netrafili!

V noci dôstojníci vyviedli Ladislava z krátera a vzali ho do väznice v Sarajeve. Dali mu prečítať list, v ktorom sa uvádzalo, že ďalší z jeho viery urobili určité kompromisy a vďaka tomu sú na slobode. Naproti tomu on pre svoj pevný postoj hnije vo väzení s kriminálnikmi. Pri dlhých diskusiách, ktoré boli stále o tom istom, naňho opakovane vyvíjali nátlak. Ale Ladislav argumentoval: ‚Začal som slúžiť Jehovovi kvôli nejakému človeku? Nie! Som tu preto, aby som sa zapáčil ľuďom? Nie! Závisí azda môj život od toho, čo druhí hovoria, myslia si alebo robia? Nie!‘

Vďaka takémuto duchovnému zmýšľaniu zostal Ladislav verný a o štyri a pol roka bol prepustený z väzenia. Po nejakom čase začal s podporou svojej oddanej manželky a spoluctiteľky Anice slúžiť ako krajský dozorca.

ČIASTOČNÉ PRÁVNE UZNANIE

Po tom, čo v roku 1948 Tito popretŕhal blízke zväzky so Sovietskym zväzom, pristúpil k decentralizácii vlády a postupne dal ľuďom viac slobody. Hoci vláda bola stále socialistická, voči náboženstvu bola tolerantnejšia.

Vládni činitelia pozvali zástupcov Jehovových svedkov na stretnutie a navrhli im, aby vypracovali nové stanovy, ktoré by umožňovali uzákonenie činnosti svedkov. Bratia navrhli znenie týchto stanov a 9. septembra 1953 boli Jehovovi svedkovia v Juhoslávii znova zákonne uznaní.

Zatiaľ čo v iných komunistických krajinách boli bratia posielaní do vyhnanstva, svedkovia v Juhoslávii mali  takú mieru slobody, že sa mohli zhromažďovať na miestach, ktoré im úrady odsúhlasili. Zároveň sa bratom v Macedónsku otvorila možnosť dostávať literatúru a nadviazať kontakt s Bételom v Záhrebe. Ale hoci Jehovovi svedkovia boli zákonne uznaní ako náboženské spoločenstvo už v roku 1953, malo uplynúť ešte 38 rokov, kým mohli bez zákonných obmedzení vykonávať službu z domu do domu.

Ťažkosti pretrvávali. Keďže bratia si zachovávali neutralitu, vláda sa na ich zvestovateľskú činnosť pozerala ako na šírenie propagandy. Sieť štátnej tajnej polície a jej informátori zvestovanie veľmi sťažovali. Bratia, ktorí boli prichytení pri zvestovaní, mohli byť zatknutí a pokutovaní. V jednej správe sa uvádzalo: „Zatýkanie a súdne stíhanie pokračuje. Najhoršie je to v Slovinsku, kde má katolícka cirkev najsilnejší vplyv a kde sú mnohí z Jehovovho ľudu neustále sledovaní políciou a jej spolupracovníkmi, ktorých cieľom je pristihnúť bratov pri tom, že s niekým študujú Bibliu. Ale bratia dávajú najavo, že sú pevne rozhodnutí nedovoliť prenasledovateľom, aby dosiahli svoj cieľ, a tak poslúchajú Boha viac ako ľudí.“

„OBOZRETNÍ AKO HADY“

Bratia sa pri zvestovaní na slovinskom vidieku zvyčajne domácich pýtali, či nemajú na predaj vajíčka. Ak boli za dobrú cenu, kúpili ich, aby nevzbudili podozrenie. Keď už mali vajíčok dosť, pýtali sa ďalších domácich, či nemajú na predaj drevo na kúrenie. Ak sa to zdalo rozumné, pri nákupe zvrtli rozhovor na Bibliu. (Mat. 10:16)

V okolí Záhrebu v Chorvátsku bratia prepracúvali obvod systematicky, ale zároveň sa snažili vyhnúť nežiaducej pozornosti. Robili to napríklad tak, že navštívili každý desiaty dom. Teda keď zvestovatelia začali pracovať od prvého domu na ulici, navštívili prvý dom, potom  11., 21., 31. a tak ďalej. Vďaka takémuto úsiliu sa mnohí ľudia dozvedeli o Jehovovi. Ale vzhľadom na to, s akými ťažkosťami bola spojená služba z domu do domu, najpoužívanejšou zvestovateľskou metódou bolo neformálne vydávanie svedectva.

V Srbsku sa bratia stretávali v súkromných domoch. Damir Porobić spomína, ako sa po druhej svetovej vojne konali zhromaždenia v dome jeho starej mamy. „Chodilo tam päť až desať ľudí,“ hovorí. „Babkin dom bol na to ideálny, pretože sa k nemu dalo dostať z dvoch ulíc. Tak mohli všetci nenápadne prísť a odísť bez toho, že by vzbudili podozrenie.“

Veronika Babićová sa narodila v Chorvátsku. V polovici 50. rokov začala ich rodina študovať Bibliu. Po krste v roku 1957 sa s manželom presťahovala do Sarajeva v Bosne. Milica Radišićová z chorvátskej oblasti Slavónia bola pokrstená v roku 1950. Aj ona sa s rodinou presťahovala do Bosny. Tieto dve rodiny začali v Bosne spoločne šíriť pravdu o Kráľovstve. Pri zvestovaní museli byť opatrní, tak ako zvestovatelia v iných častiach Juhoslávie. „Niekto nás udal na polícii a tá nám zhabala literatúru,“ spomína Veronika. „Boli sme zatknutí, vyšetrovaní, vyhrážali sa nám väzením a nakoniec sme dostali pokutu. Ale nič z toho nás neobralo o odvahu ani nezastrašilo. Naopak, posilnilo to našu vieru v Jehovu.“

„Jedného dňa prišiel do sály Kráľovstva istý muž a prejavil záujem o pravdu,“ spomína Milica. „Srdečne sme ho prijali a nejaký čas dokonca býval u bratov. Na zhromaždeniach horlivo podával komentáre. Ale naša dcéra ho raz na mieste, kde pracovala, uvidela na schôdzi tajnej polície. Vtedy sme si uvedomili, že ho na nás nasadili ako špióna. Keďže jeho prepojenie na políciu bolo odhalené, prestal chodiť.“

 PRVÉ SÁLY KRÁĽOVSTVA

Pred registráciou boli zhromaždenia Jehovových svedkov v súkromných domoch nezákonné, takže keď ich bratia usporadúvali, riskovali, že budú zatknutí. Ale ani po tom, čo získali povolenie slobodne sa zhromažďovať, nebolo jednoduché nájsť miesto na zhromaždenia, lebo mnohí ľudia nemali radi Jehovových svedkov a nechceli im prenajímať svoje budovy. Preto sa svedkovia rozhodli, že si nejaké kúpia.

Bratia zakrátko našli v centre Záhrebu dielňu, ktorú premenili na krásnu sálu Kráľovstva s kapacitou 160 miest a pristavili k nej malú kanceláriu, kde sa tlačila literatúra. Táto sála Kráľovstva sa využívala aj na zjazdy a začala sa používať v roku 1957, keď sa tam konal prvý zjazd pre svedkov zo všetkých častí Juhoslávie. O niekoľko rokov bratia kúpili v centre Záhrebu na Kamaufovej ulici dom, ktorý rodina Bétel využívala až do roku 1998.

V roku 1957 bratia kúpili v Belehrade v Srbsku budovu, ktorá slúžila ako sála Kráľovstva a zároveň ako kancelária pre potreby Bételu. Potom v Ľubľane v Slovinsku získali jednu stajňu a prestavali ju na sálu Kráľovstva. V roku 1963 prerobili na sálu jednu garáž v Sarajeve a tú potom využíval prvý zbor v Bosne a Hercegovine. Na niektorých týchto budovách bolo potrebné urobiť veľa práce, ale bratia dali štedro k dispozícii svoj čas, schopnosti i prostriedky a Jehova ich úsilie požehnal.

NOVÉ OPATRENIE NA POSILNENIE BRATOV

V roku 1960 niektorí bratia prvýkrát dostali pozvanie, aby slúžili ako „víkendoví“ krajskí dozorcovia. Ich úlohou bolo pomáhať zborom a povzbudzovať ich. Títo bratia ochotne využívali dni, keď mali voľno z práce, na to, aby cestovali, povzbudzovali bratov a prispievali k jednote zborov.

 „Asi jeden rok som spolu s manželkou slúžil ako víkendový krajský dozorca,“ spomína Henrik Kovačić, člen výboru odbočky v Chorvátsku. „Neskôr som slúžil ako cestujúci dozorca celým časom. Bratia žili v biednych podmienkach a často sme bývali v domoch, kde nemali tečúcu vodu ani splachovacie toalety. Ale bratia si veľmi cenili naše návštevy a prejavovali výnimočnú lásku a pohostinnosť. Bolo bežné, že sa vzdali svojej postele, aby sme tam mohli spať my, a pohostili nás, hoci sami toho mali veľmi málo. V niektorých zboroch sme každú noc spali v inom dome, aby sme pre bratov neboli bremenom.“

„To, že som mohol slúžiť ako víkendový dozorca, bola tá najúžasnejšia skúsenosť, hoci to bolo ťažké,“ hovorí  Šandor Palfi, ktorý teraz slúži v srbskom výbore krajiny. „Bratia nás vždy netrpezlivo očakávali. Boli chudobní, ale robili všetko pre to, aby nám dali to najlepšie, čo mali. Návšteva krajského dozorcu bola pre nich výnimočnou udalosťou.“

Miloš Knežević popri službe krajského dozorcu riadil aj činnosť odbočky v Juhoslávii. Za desaťročia komunistickej vlády bol veľmi nápomocný pri riešení mnohých súdnych sťažností, ktoré boli podané na našich bratov.

POTEŠUJÚCI VZRAST V MACEDÓNSKU

V roku 1968 istý mladý muž z macedónskeho mesta Kočani spoznal pravdu počas štúdia na vysokej škole v Záhrebe. Keď sa vrátil domov, podelil sa o dobré posolstvo so svojimi príbuznými a priateľmi.

„Ten mladý muž bol môj bratranec,“ spomína Stojan Bogatinov, prvý pokrstený svedok z Kočani. „Pracoval som ako čašník a niekedy sme sa s kolegami rozprávali o náboženstve. Po jednom takom rozhovore sa k nám prišiel najesť jeden muž z pravoslávnej cirkvi. Keď som ho obsluhoval, spýtal som sa ho, či by mi nemohol zohnať tam uňho v cirkvi Bibliu, lebo som sa veľmi chcel dozvedieť niečo o Bohu. Povedal, že sa mi pokúsi nejakú priniesť. Zakrátko som mal svoj vlastný ‚Nový zákon‘. Bol som taký nadšený, že po práci som sa ponáhľal domov, aby som si ho mohol začať čítať.

Cestou domov som na moje veľké prekvapenie stretol svojho bratranca, ktorý sa vrátil zo Záhrebu. Pozval ma k sebe, ale povedal som mu, že nemôžem ísť, lebo už sa neviem dočkať, kedy prídem domov a začnem si čítať svoju Bibliu. ‚Mám niečo, čo ťa bude zaujímať,‘ zareagoval bratranec. ‚Doma mám knižky, ktoré ti pomôžu rozumieť Biblii.‘ Šli sme k nemu, a keď som uvidel,  že má celú Bibliu, nejaké brožúry a časopisy Strážna veža v chorvátčine, bol som nadšený. Ponúkol mi ich a ja som si ich hneď začal čítať. Okamžite som si uvedomil, že čítam niečo výnimočné. Dovtedy som nepoznal nijakých svedkov, ale teraz som sa chcel s nimi zoznámiť.

Keď sa bratranec vracal do Záhrebu, išiel som s ním. Tam ma pozval k sebe domov jeden pohostinný svedok, Ivica Pavlaković. Zostal som uňho tri dni. Kládol som mu veľa otázok a on mi na ne vždy odpovedal pomocou Biblie, čo na mňa urobilo obrovský dojem. Zúčastnil som sa aj zborového zhromaždenia, kde ma povzbudila srdečnosť bratov a sestier.

Ivica ma zobral do Bételu v Záhrebe. Z tejto návštevy som sa vracal s rozradostneným srdcom a náručou plnou literatúry. Po niekoľkých nezabudnuteľných dňoch som sa vrátil do Kočani s práve nájdeným duchovným pokladom. Keďže v okolí nežili žiadni svedkovia, začal som si s Ivicom pravidelne písať. Posielal som mu listy plné otázok a on mi posielal odpovede. Ako som sa postupne dozvedal stále viac, začal som druhým rozprávať o tom, čo som sa naučil, a moja manželka a deti začali prejavovať záujem. Onedlho bola naša rodina zjednotená v pravde a spoločne sme sa veľa dozvedali o Biblii. Boli sme nadšení a horlivo sme začali rozprávať o dobrom posolstve našim príbuzným a priateľom. Mnohí z nich nás počúvali.  Ale ruka v ruke so zvestovaním prišlo aj prenasledovanie.“

ZJEDNOTENÍ NA ZJAZDE V NEMECKU

Hoci naši bratia v Juhoslávii neboli natoľko izolovaní ako bratia v iných komunistických krajinách, bolo ich málo a túžili pocítiť lásku celosvetového bratstva. Preto keď sa dozvedeli, že v roku 1969 sa bude konať medzinárodný zjazd „Mier na zemi“, usilovali sa od vlády získať povolenie na vycestovanie z krajiny, aby sa na ňom mohli zúčastniť. Predstavte si ich radosť, keď toto povolenie dostali!

Zjazd sa konal na veľkom štadióne v Norimbergu v Nemecku, kde Hitler, ktorý sa vyhrážal, že vyhladí Jehovových svedkov, len niekoľko desaťročí predtým sledoval prehliadku svojej armády. Program bol predkladaný v mnohých jazykoch a delegáti z Juhoslávie boli unesení, keď sa dozvedeli, že na športovisku v lesnatej oblasti neďaleko hlavného štadióna bude program prebiehať v ich jazyku. Veľké pódium, ktoré sa nachádzalo v strede športoviska, rozdeľovalo športovú plochu na dve polovice, takže z jednej strany delegáti počúvali program v srbochorvátčine a z druhej strany v slovinčine. Tento osemdňový program veľmi prehĺbil poznanie a vieru bratov!

Bratia objednali vlaky a autobusy, ktoré dopravili delegátov zo všetkých častí Juhoslávie do Nemecka. Istý brat, ktorý tam cestoval z Chorvátska, spomína: „Boli sme vzrušení, že budeme zjednotení s našimi bratmi a sestrami a na okná nášho vozňa sme hrdo nalepili nápisy ohlasujúce zjazd.“

Bratia sa veľmi radovali, keď videli a počuli Nathana Knorra a Fredericka Franza zo svetového ústredia.  „Nedokázali sme skryť svoje nadšenie, keď prišli do našej časti štadióna odovzdať pozdravy,“ spomína jeden delegát. Požehnania, ktoré juhoslovanskí bratia zažili, oveľa prevýšili mnohé obete, ktoré museli priniesť. „Cesta na zjazd stála dve mesačné výplaty a navyše bolo ťažké dostať desať dní voľna z práce,“ hovorí Milosija Simićová, ktorá cestovala zo Srbska. „Nemala som istotu, či po návrate zo zjazdu ešte budem mať zamestnanie, ale bola som odhodlaná ísť. Bolo to neopísateľne krásne! Aj dnes, po asi 40 rokoch, sa mi pri spomienke na túto udalosť tisnú do očí slzy radosti.“ Po tomto zážitku, keď sa svedkovia z celej Juhoslávie zhromaždili, aby okúsili jednotu medzinárodného bratstva, sa bratia  vrátili domov posilnení znášať ťažkosti, ktoré boli pred nimi.

MIESTNI PRIEKOPNÍCI REAGUJÚ NA POTREBY POĽA

Nemeckí priekopníci, ktorí prišli začiatkom 30. rokov, urobili veľa pre šírenie dobrého posolstva. Teraz, keď vzrástol počet zvestovateľov, vzrástol aj počet juhoslovanských priekopníkov. Napríklad Slovinsko mohlo vyslať skúsených priekopníkov do odľahlejších častí Juhoslávie, kde bolo potrebných viac zvestovateľov. Títo priekopníci statočne zvládli učenie sa nového jazyka a prispôsobovanie sa novej kultúre.

„Išla som do Prištiny, najväčšieho mesta v Kosove,“ spomína Jolanda Kocjančičová. „Ľudia tam hovoria po albánsky a po srbsky. Hoci ani ja, ani Minka Karlovšeková sme tieto jazyky neovládali, rozhodli sme sa, že začneme  zvestovať. Tak sme sa zároveň učili jazyk. V prvom dome nám otvoril najstarší syn jednej vdovy českého pôvodu. Svoj úvod sme začali v slovinčine, do ktorej sme zamiešali niekoľko srbských výrazov. Oslovili sme domáceho slovami: ‚Radi by sme povedali vašej domácnosti dobré posolstvo z Biblie.‘

‚Vojdite,‘ odpovedal, ‚mama vás už očakáva.‘

Keď sme vošli, jeho mama Ružica pribehla a privítala nás. Povedala nám, že pred 14 dňami sa modlila k Jehovovi a prosila ho, aby jej poslal niekoho, kto ju bude o ňom učiť. Jej sestra, Jehovova svedkyňa z Čiech, ju opakovane povzbudzovala, aby sa modlila k Jehovovi o pomoc. Ružica bola presvedčená, že naša návšteva je odpoveďou na jej modlitby. A tak nás Ružica učila srbčinu a my sme ju učili pravdu z Biblie. Boli u nej v podnájme nejakí študenti a tí sa tiež pripojili k štúdiu. Jeden z nich nám dal albánsky slovník, pomocou ktorého sme sa učili tento jazyk.“

Zoran Lalović z Čiernej Hory dostal ešte ako chlapec Bibliu od priekopníka z chorvátskeho Záhrebu. O päť rokov, v roku 1980, prišiel zo Srbska zvláštny priekopník a študoval s ním. „Veľmi ťažko sa mi pretŕhali kontakty s mojimi kamarátmi z diskotéky,“ hovorí Zoran, „ale keď som to napokon urobil, začal som rýchlo napredovať a už o pár mesiacov som bol v Belehrade v Srbsku pokrstený. Hneď potom som dostal za úlohu predniesť verejnú prednášku, pretože v zbore bolo veľmi málo bratov. Začali sme tiež v meste Podgorica usporadúvať všetky zhromaždenia.“

KRSTY NA RYŽOVÝCH POLIACH

„Keď boli ľudia pripravení na krst, pokrstil som ich,“ povedal Stojan Bogatinov z Macedónska. „Nemali sme  vaňu, ktorú by sme mohli použiť, a miestna riečka bola príliš plytká. Ale v našej oblasti je veľa ryžových polí zavlažovaných kanálmi. Niektoré kanály boli dosť hlboké a čisté na to, aby sa v nich dalo krstiť. Spomínam si na prvý krst na ryžovom poli. Keď sme prechádzali cez pole ku kanálu, niekto na mňa zavolal: ‚Stojan, vidím, že si zohnal nových robotníkov!‘

‚Áno, áno,‘ odpovedal som, ‚práce je veľa.‘ Nemali ani potuchy, že sme pracovníkmi v duchovnej žatve, ktorá bola v Macedónsku v plnom prúde.“

Bratia v Macedónsku mali len obmedzený kontakt s odbočkou a ešte stále sa potrebovali veľa naučiť o teokratických postupoch. Stojan Stojmilov začal navštevovať zhromaždenia v Nemecku a potešilo ho, že po návrate do Macedónska našiel v Kočani svedkov. „Keď som prišiel a povedal som bratom, ako v Nemecku prebiehajú zhromaždenia,“ spomína, „hneď ma požiadali, aby som viedol štúdium Strážnej veže a aby som mal verejnú prednášku. Vysvetlil som im, že ešte nie som pokrstený, ale trvali na svojom a presviedčali ma, že som na to ten najpovolanejší. A tak som súhlasil, že urobím, čo odo mňa žiadajú. Ja i manželka sme potom robili pokroky a napokon sme tiež boli pokrstení na ryžovom poli.“

Veselin Iliev, ktorý teraz slúži v Kočani ako starší, vysvetľuje: „O teokratickej organizácii sme toho veľa nevedeli, ale veľmi sme milovali pravdu.“ Časom sa Jehova postaral o nápravu. Jednou z vecí, ktorá prispela k šíreniu pravdy v Macedónsku a k posilneniu zborov, bolo to, že v macedónčine začalo vychádzať viac literatúry.

ROZUMNÉ VYUŽÍVANIE VÄČŠEJ SLOBODY

Keďže Juhoslávia nebola pod kontrolou Ruska, ľudia sa tešili zo slobody, aká za železnou oponou nebola  mysliteľná. Koncom 60. rokov sa Juhoslávia stala prvou komunistickou krajinou, ktorá zrušila víza a zmiernila kontrolu hraníc. Keďže teraz bola väčšia sloboda cestovania, bratia zo severnej Juhoslávie sa podujali na úlohu prevážať našu literatúru do krajín hraničiacich so Sovietskym zväzom, v ktorých bolo zvestovateľské dielo stále zakázané.

Literatúru do Juhoslávie dovážali z Nemecka v dodávkových autách. Djuro Landić, ktorý slúži v chorvátskom výbore odbočky, hovorí, že ich dom slúžil až do rozpadu Sovietskeho zväzu ako skladisko literatúry. „Naša rodina mala autá s dvojitými podvozkami a tajnými priehradkami v palubnej doske,“ spomína Djuro. „Vedeli sme, že keby nás chytili, môžeme prísť o auto a ísť do väzenia, ale radosť našich bratov, keď dostali literatúru, stála za to riziko.“

Sestra Milosija Simićová, ktorá prevážala literatúru zo Srbska do Bulharska, spomína: „Nikdy som nevedela, komu nesiem literatúru; vždy som dostala iba adresu. Raz som vystúpila z autobusu a našla som určené miesto, ale nikto nebol doma. Obišla som blok a prišla z iného smeru a skúsila som to znova. Ale stále nikto nebol doma. V priebehu dňa som to urobila asi desaťkrát, vždy nenápadne, aby som nevzbudila podozrenie. Ani raz som nikoho nenašla. V skutočnosti to však bolo dobre, pretože ako som neskôr zistila, nebola to správna adresa.

Keďže som ťažko pracovala na rozmnožovaní a odpisovaní literatúry, ktorú som niesla, stála som pred dilemou, čo s ňou urobiť. Nemohla som ju len tak odhodiť. A tak som sa rozhodla, že ju vezmem späť do Srbska, kde sa bude dať  dobre využiť. Ale hoci som mala zakúpený spiatočný lístok, potrebovala som lístok aj na miestnu dopravu, aby som sa mohla dostať na stanicu. Peniaze na kúpu tohto lístka mi zvyčajne dali bratia, ktorým som priniesla literatúru. Robili sme to tak preto, lebo človek si so sebou mohol vziať do krajiny iba určitú obmedzenú sumu. Prichádzala som k predajni lístkov a modlila som sa, aby som v pokladni našla ženu. Práve keď som pristúpila k okienku, muža, ktorý tam sedel, vystriedala žena. Výmenou za lístok som jej ponúkla šaty, v ktorých som mala zabalenú literatúru. Súhlasila a ja som dostala svoj lístok.“

Začiatkom 80. rokov bratia prekladali literatúru do albánčiny a macedónčiny a ručne popísané stránky posielali do malej kancelárie v Belehrade. Tam ich Milosija prepisovala na písacom stroji cez kopírovací papier, pričom na jeden raz urobila osem kópií. Bola to ťažká úloha, pretože text bol písaný ručne a ona nevedela jazyk.

MLADÍ BRATIA SÚ ODHODLANÍ NEDOPUSTIŤ SA KOMPROMISU

Hoci oficiálne sme mali v Juhoslávii zaručenú slobodu náboženstva, vláda naše rozhodnutie byť neutrálni považovala za ohrozovanie jednoty Juhoslávie. Preto bratia zažívali odpor. Cez druhú svetovú vojnu mnohí za svoju neutralitu vo vernosti zomreli. Ale v nasledujúcich troch desaťročiach nie všetci prejavili rovnako silnú vieru. Niektorí sa zúčastňovali na zhromaždeniach a podporovali dielo Kráľovstva, no keď boli povolaní na výkon vojenskej služby, hľadali dôvody, ako ospravedlniť to, že na ňu nastúpili.

Mladým bratom, ktorí v otázke neutrality zaujali pevný postoj, hrozilo až desaťročné väzenie. Navyše, kým dovŕšili 30 rokov, mohli byť odsúdení aj viackrát. Niektorí  bratia, ktorí stáli pred týmito skúškami rýdzosti a odmietli urobiť kompromis, boli v pravde veľmi krátko. Mnohí z nich sa dnes ujímajú vedenia v zboroch.

STRHUJÚCI MEDZINÁRODNÝ ZJAZD

Jehovovi svedkovia v Juhoslávii nemali až do roku 1991 možnosť zažiť radosť z usporiadania medzinárodného zjazdu. Predstavte si ich vzrušenie, keď v tom roku vedúci zbor oznámil, že jeden z medzinárodných zjazdov „Ľud milujúci slobodu“ sa bude konať v chorvátskom Záhrebe!

Ale v krajine bola ťažká situácia. Odkedy Chorvátsko vyhlásilo nezávislosť od Juhoslávie, začali sa nad ním sťahovať vojnové mračná. Bude múdre usporiadať zjazd? Najvyššiu prioritu mala bezpečnosť zahraničných i domácich delegátov. Po mnohých modlitbách a zvažovaní všetkých okolností sa bratia rozhodli začať s prípravami na zjazd.

Niekoľko týždňov pred zjazdom pricestoval do Chorvátska Theodore Jaracz, člen vedúceho zboru, aby pomohol s organizáciou zjazdu. Keďže všetky ostatné verejné podujatia v Záhrebe boli zrušené, záujem verejnosti sa sústreďoval na to, čo sa bude diať na štadióne Dinamo. S blížiacim sa termínom zjazdu bola situácia v krajine čoraz nestabilnejšia. Naši bratia denne zvažovali riziká a znova a znova si kládli tie isté otázky: Mali by prípravy pokračovať alebo by sa mal zjazd zrušiť? V modlitbách neustále úpenlivo prosili Jehovu o vedenie. Politická situácia sa však nečakane stabilizovala, a tak sa 16. až 18. augusta 1991 zjazd mohol konať.

Asi by bolo ťažké predstaviť si väčší kontrast. V čase, keď okolité krajiny balansovali na pokraji vojny, Jehovovi svedkovia v Chorvátsku vítali tisícky hostí prichádzajúcich  na medzinárodný zjazd „Ľud milujúci Božiu slobodu“. * Hoci mnohí miestni obyvatelia z krajiny utekali, bratia a sestry z 15 krajín prichádzali, aby sa zhromaždili v duchu lásky a slobody. Veľa delegátov zo Spojených štátov, Kanady a ďalších západných krajín pricestovalo lietadlom. Pre situáciu v krajine bolo letisko v Záhrebe zatvorené a lietadlá museli pristávať v Ľubľane v Slovinsku. Odtiaľ delegáti cestovali do Záhrebu autobusom. Odvaha návštevníkov bola vynikajúcim svedectvom pre obyvateľstvo a ich prítomnosť bola pre miestnych bratov neoceniteľným zdrojom povzbudenia. Najviac, asi 3 000 delegátov, prišlo z Talianska. Mnohí cítili, že ich vrúcna náklonnosť a nadšenie atmosféru zjazdu rozprúdili a oživili. (1. Tes. 5:19)

Vieru delegátov zvlášť posilnila prítomnosť piatich členov vedúceho zboru. Mnohí si dodnes radi spomínajú na prednášky, ktoré predniesli Carey Barber, Lloyd Barry, Milton Henschel, Theodore Jaracz a Lyman Swingle. Títo bratia s dlhoročnými skúsenosťami sa nedali zastrašiť nepokojmi v tých dňoch a odvážne prišli do krajiny, aby bratov posilnili budujúcimi prednáškami.

Úrady mali obavy, že pre politickú nestabilitu vzniknú medzi delegátmi pochádzajúcimi z rôznych častí Juhoslávie etnické zrážky. Keď však videli, že medzi zhromaždenými svedkami nielenže vládne pokoj, ale že si dokonca prejavujú vrúcnu bratskú náklonnosť, veľmi si vydýchli. Každým uplynulým dňom sa počet policajtov na štadióne znižoval.

Na tomto pamätnom zjazde sa ukázalo, že Jehovovi svedkovia tvoria pravé medzinárodné bratstvo. Spomienky na tento zjazd pomohli bratom udržať si jednotu  v skúškach, ktoré zažili neskôr. Autobusy, ktoré odvážali srbských a macedónskych delegátov, patrili k posledným vozidlám, ktorým bolo umožnené prejsť cez kontrolné stanovište medzi Chorvátskom a Srbskom. Po tom, čo naši bratia bezpečne prešli, sa hranica uzavrela. Mnohí hovoria, že práve v tej chvíli sa začala vojna.

V nasledujúcich mesiacoch a rokoch sa republiky, ktoré boli predtým súčasťou Juhoslávie, postupne stávali samostatnými štátmi s vlastnou vládou. Dramatické otrasy, ktoré s tým boli spojené, si vyžiadali životy desaťtisícov ľudí a spôsobili nevýslovné utrpenie. Ako sa darilo našim bratom v tomto čase chaosu? Ako Jehova žehná dielo zvestovania o Kráľovstve v týchto teraz nezávislých krajinách? Pozrime sa.

 Novodobé dejiny Bosny a Hercegoviny

„Šestnásteho mája 1992 sme sa trinásti chúlili v jednom byte v Sarajeve. Na mesto dopadali delostrelecké míny a posievali ho črepinami. Dve míny zasiahli budovu, kde sme sa uchýlili do bezpečia. Hoci našu skupinu tvorili Chorváti, Srbi a Bosniaci — tie isté národnostné skupiny, ktoré sa vonku zabíjali —, my sme boli zjednotení v čistom uctievaní. Na svitaní, keď padalo menej mín, sme byt opustili, aby sme našli bezpečnejšie miesto. Tak ako minulú noc, aj teraz sme hlasno volali k Jehovovi v modlitbe a on nás vypočul.“ ​(Halim Curi)

Sarajevo, ktoré malo vyše 400 000 obyvateľov, zažívalo jedno z najdlhších a najzúfalejších obliehaní v novodobých dejinách. Ako sa naši duchovní bratia a sestry vyrovnajú s národnostnou a náboženskou nenávisťou, ktorá práve rozdeľovala krajinu? Skôr než rozpovieme ich príbeh, povedzme si niečo viac o Bosne a Hercegovine.

Krajina známa ako Bosna a Hercegovina sa nachádza v srdci bývalej Juhoslávie a je obklopená Chorvátskom, Srbskom a Čiernou Horou. Ľudia sú hrdí na svoju kultúru, majú silné rodinné zväzky a kladú veľký dôraz na pohostinnosť. K obľúbeným spôsobom trávenia voľného času patrí posrkávanie tureckej kávy u susedov či posedávanie v kafići (kaviarňach). Bosniaci, Srbi a Chorváti, ktorí tvoria obyvateľstvo Bosny, sú na nerozoznanie.  Mnohí ľudia sa nepovažujú za veľmi nábožných, a predsa práve náboženstvo ľudí rozdeľuje. Bosniaci sú väčšinou moslimovia, Srbi patria k pravoslávnej a Chorváti k rímskokatolíckej cirkvi.

Alarmujúci nárast náboženskej neznášanlivosti a etnickej nenávisti viedol začiatkom 90. rokov k srdcervúcim udalostiam. Počas etnických čistiek postupujúce armády vysídľovali civilistov z malých dedín i veľkých miest, aby pre svoju náboženskú skupinu vytvorili národnostne čisté oblasti. Naši bratia a sestry preto čelili mnohým skúškam neutrality. V Bosne, ako aj v iných krajinách bývalej Juhoslávie má väčšina ľudí náboženstvo svojich rodičov a priezvisko zároveň označuje, k akému náboženstvu rodina patrí. Stáva sa, že keď sa ľudia úprimného srdca stanú Jehovovými služobníkmi, ostatní sa na nich pozerajú ako na zradcov rodiny a tradícií. Ale bratia zistili, že vernosť Jehovovi je pre nich ochranou.

MESTO V OBKĽÚČENÍ

Ako sme videli, na juhoslovanských bratov hlboko zapôsobila láska a jednota, ktorú pocítili v roku 1991 na zjazde „Ľud milujúci Božiu slobodu“ v chorvátskom Záhrebe. Tento nezabudnuteľný zjazd ich posilnil na ťažkosti, ktoré boli pred nimi. V jednu chvíľu Bosniaci, Srbi a Chorváti v Sarajeve nažívali svorne. Vzápätí mesto obkľúčila armáda a všetci, vrátane našich bratov, sa ocitli v pasci. Hoci politická situácia bola veľmi nepokojná, nikto nepredpokladal, že konflikt bude trvať tak dlho.

„Ľudia hladujú,“ uviedol Halim Curi, starší zo Sarajeva. „Mesačne dostávajú len niekoľko kíl múky, sto gramov cukru a päť litrov oleja. Každý voľný kúsok pôdy v Sarajeve sa využíva na pestovanie zeleniny. Ľudia stínajú stromy v meste na palivo. Keď ich už všetky povytínajú,  vytrhávajú vo svojich bytoch parkety, aby mali čím kúriť a na čom variť. Pália všetko, čo horí, aj staré topánky.“

Keď bolo Sarajevo obľahnuté, Ljiljana Ninkovićová a jej manžel Nenad zostali uväznení v meste a odlúčení od svojich dvoch dcér. „Boli sme normálna rodina s dvoma deťmi, bytom a autom,“ hovorí Ljiljana. „A potom sa zrazu všetko zmenilo.“

Ale často pocítili Jehovovu ochrannú ruku. „Náš byt bol dvakrát bombardovaný len chvíľu po tom, čo sme odišli,“ pokračuje Ljiljana. „Napriek útrapám sme sa dokázali radovať z jednoduchých vecí. Napríklad sme sa tešili, keď sme si išli do parku nazbierať trochu púpavových listov na šalát, aby sme jedli aj niečo iné než len suchú ryžu. Naučili sme sa byť spokojní s tým, čo sme mali, a nič nepovažovať za samozrejmosť.“

USPOKOJOVANIE TELESNÝCH A DUCHOVNÝCH POTRIEB

Jedným z najväčších problémov bolo dostať sa k vode. Tečúca voda bola v domoch skôr výnimkou. Ľudia po ňu museli chodiť až päť kilometrov cez oblasti, ktoré mali na muške ostreľovači. Na mieste, kde sa naberala voda, museli čakať v rade celé hodiny, aby si mohli naplniť svoje nádoby, a potom ich museli vliecť domov.

„Skúškou bolo, keď sme sa dopočuli, že určitý krátky čas bude v domoch tiecť voda,“ uvádza Halim. „Vtedy sa každý sprchoval, pral a naberal vodu do všetkého, čo bolo poruke. Ale čo keď táto dlho očakávaná chvíľa nastala v čase, keď sa malo  konať zborové zhromaždenie? Museli sme sa rozhodnúť — buď pôjdeme na zhromaždenie, alebo zostaneme doma naberať vodu.“

Hoci bolo nevyhnutné uspokojiť telesné potreby, bratia si tiež uvedomovali, aké dôležité sú duchovné potreby. Na zhromaždeniach bratia nielen prijímali duchovný pokrm, ale sa tiež dozvedeli, kto bol uväznený, zranený alebo dokonca zabitý. „Boli sme ako rodina,“ spomína Milutin Pajić, ktorý slúži ako zborový starší. „Keď sme sa stretli na zhromaždení, nechcelo sa nám odísť. Väčšinou sme sa ešte zdržali a hodiny sme sa rozprávali o pravde.“

Život nebol jednoduchý a bratia mali často obavy o svoj život. Napriek tomu však dávali duchovné záujmy na prvé miesto. Hoci krajinu rozdeľovala vojna, Jehovov ľud mal medzi sebou čoraz pevnejšie vzťahy a upevňoval si vzťah aj k svojmu nebeskému Otcovi. Deti si všímali vernosť svojich rodičov a aj ony si pestovali neochvejnú vernosť Jehovovi.

Mesto Bihać, ktoré sa nachádza neďaleko hraníc s Chorvátskom, bolo izolované takmer štyri roky. Ľudia sa nemohli dostať odtiaľ a humanitárna pomoc sa nemohla dostať tam. Osman Šaćirbegović, v tom čase jediný pokrstený brat v meste, spomína: „Najťažšie to bolo na začiatku vojny — ani nie tak pre náročnosť situácie, ako skôr preto, že sme sa museli vyrovnať s niečím novým, niečím, čo sme nikdy predtým nezažili. Možno to znie zvláštne, ale keď sa začalo bombardovanie, napätie poľavilo, lebo zakrátko sme si uvedomili, že nie každý granát zabíja. Niektoré granáty dokonca ani nevybuchli.“

Keďže nikto nedokázal odhadnúť, ako dlho budú boje pokračovať, Bétely v chorvátskom Záhrebe a vo Viedni zariadili uskladnenie humanitárnej pomoci v sálach Kráľovstva  a domoch svedkov v Sarajeve, Zenici, Tuzle, Mostare, Travniku a Bihaći. S pokračujúcimi bojmi sa mestá zrazu ocitali v obkľúčení a izolácii. Keď boli následkom toho prísuny humanitárnej pomoci nečakane zastavené, zásoby sa začali rýchlo stenčovať. Ale hoci boli viaceré mestá v Bosne odrezané od sveta, bratskú jednotu Jehovových svedkov to nenarušilo. Bol to obrovský kontrast oproti plameňom etnickej a náboženskej nenávisti, ktoré stravovali krajinu.

HORLIVÍ, ALE OBOZRETNÍ

Okrem starostí so zaobstarávaním každodenných vecí nevyhnutných pre život nebezpečenstvo predstavovali ostreľovači, ktorí boli rozmiestnení okolo Sarajeva a náhodne si vyberali za svoj cieľ nevinných obyvateľov. Mínometná paľba pravidelne rozsievala smrť. Niekedy bolo nebezpečné pohybovať sa v obliehaných mestách. Ľudia žili v neustálej hrôze. Bratia napriek tomu neprestali šíriť dobré posolstvo o Kráľovstve medzi ľuďmi, ktorí zúfalo potrebovali útechu, a prejavovali pritom odvahu spojenú s rozumnosťou.

 „Počas jedného z najťažších útokov len za jediný deň dopadli na Sarajevo tisíce mín,“ spomína jeden starší. „V to sobotňajšie dopoludnie bratia zavolali starším a pýtali sa: ‚Kde sa bude konať schôdzka pred zvestovateľskou službou?‘“

„Videla som, že ľudia zúfalo potrebujú pravdu,“ hovorí jedna sestra. „Práve toto mi za náročných okolností pomohlo nielen vytrvať, ale aj sa radovať.“

Veľa miestnych obyvateľov si uvedomilo, že im chýba nádej z Biblie. „Namiesto toho, aby sme my museli vyhľadávať ľudí, oni sami vyhľadávajú nás, aby sme im poskytli duchovnú pomoc,“ povedal jeden brat. „Proste sa objavia v sále Kráľovstva a požiadajú o štúdium.“

K úspechu zvestovateľskej činnosti počas vojny do veľkej miery prispela jednota nášho kresťanského bratstva, čo si ľudia nemohli nevšimnúť. „Bolo to obrovské svedectvo,“ spomína Nada Beškerová, ktorá veľa rokov slúži ako zvláštna priekopníčka. „Mnohí ľudia videli, ako v službe spolupracujú bosnianski a srbskí bratia. A keď videli chorvátsku sestru a sestru, ktorá bola kedysi moslimkou, ako spoločne študujú so Srbkou, jednoducho museli pochopiť, že sme iní.“

Plody horlivosti našich bratov sú viditeľné dodnes, lebo mnohí z tých, ktorí teraz slúžia Jehovovi, prijali pravdu za vojny. Napríklad počet zvestovateľov v zbore Banja Luka sa zdvojnásobil, hoci asi sto zvestovateľov sa presťahovalo do iných zborov.

 VERNÁ RODINA

Naši bratia boli vždy veľmi obozretní. I tak sa však niektorí stali obeťou ‚času a nepredvídanej udalosti‘, keď sa nevdojak ocitli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. (Kaz. 9:11) Božo Djorem, pôvodom Srb, bol pokrstený v roku 1991 na medzinárodnom zjazde v Záhrebe. Po návrate do Sarajeva šiel niekoľkokrát do väzenia, kde s ním pre jeho neutrálny postoj zle zaobchádzali. V roku 1994 bol odsúdený na 14 mesiacov väzenia. Najťažšie niesol to, že bol odlúčený od svojej manželky Heny a päťročnej dcérky Magdaleny.

Krátko po tom, čo bol prepustený z väzenia, jeho rodinu postihla tragédia. V jedno pokojné odpoludnie išli všetci traja na biblické štúdium, ktoré sa malo konať neďaleko ich domu. Ako šli, ticho zrazu preťal výbuch delostreleckej míny. Hena a Magdalena boli namieste mŕtve a Božo zomrel neskôr v nemocnici.

KRESŤANSKÁ NEUTRALITA

So silnejúcimi predsudkami ľudia prejavovali veľmi malé, ak vôbec nejaké pochopenie pre neutralitu. Zbor Banja Luka tvorili najmä mladí bratia, ktorých chcela armáda využiť vo vojne. Keďže trvali na svojej neutralite, boli bití.

„Polícia nás často vypočúvala a nazývala nás zbabelcami za to, že nebránime svoje rodiny,“ spomína Osman Šaćirbegović.

Osman zvyčajne argumentoval policajtom takto: „Vaša zbraň vám slúži na ochranu, však?“

„Samozrejme,“ odpovedal policajt.

„Vymenili by ste ju za delo, aby ste mali účinnejšiu ochranu?“

„Áno.“

 „Vymenili by ste delo za tank?“

„Určite.“

„Toto všetko by ste urobili preto, aby ste mali čo najlepšiu ochranu,“ vravieval Osman. „Mne poskytuje ochranu Jehova, všemohúci Boh, Stvoriteľ vesmíru. Mohol by som mať nejakú lepšiu ochranu?“ Záver bol jasný a polícia ho nechala tak.

PRICHÁDZA HUMANITÁRNA POMOC

Hoci bratia v okolitých krajinách vedeli, že svedkovia v Bosne sú v núdzi, istý čas im nebolo možné poslať humanitárnu pomoc. Potom, v októbri 1993, úrady naznačili, že by sa to možno dalo uskutočniť. Napriek nebezpečenstvu sa bratia rozhodli využiť túto príležitosť naplno. Dvadsiateho šiesteho októbra sa z Viedne do Bosny vydalo päť kamiónov naložených 16 tonami jedla a dreva na kúrenie. Ako tento konvoj prejde cez mnohé oblasti, kde stále prebiehali prudké boje? *

Cestou sa bratia niekedy dostali do životunebezpečných situácií. „V to ráno som vyrazil neskoro a dostal som sa za skupinu ďalších kamiónov s humanitárnou pomocou,“ spomína jeden z vodičov. „Keď sme sa blížili ku kontrolnému stanovišťu, všetky kamióny zastali a dôstojníci kontrolovali papiere. Zrazu som začul výstrel z pušky a videli sme, že jedného vodiča, ktorý nebol svedkom, zasiahla guľka ostreľovača.“

Do Sarajeva mohli vojsť iba vodiči so svojimi kamiónmi. Ostatní bratia, ktorí ich sprevádzali, museli zostať mimo mesta. Nevzdali sa však svojho odhodlania povzbudiť bratov v Sarajeve, našli telefón a predniesli cezeň povzbudzujúcu verejnú prednášku, ktorú tamojší zvestovatelia  tak veľmi potrebovali. Počas tejto vojny cestujúci dozorcovia, bételiti a členovia výboru krajiny veľa ráz riskovali svoj život, aby bratom pomohli prežiť telesne i duchovne.

Bratom v Bihaći takmer štyri roky nebolo možné dopraviť žiadne zásielky. Hoci telesný pokrm cez barikády, ktoré izolovali mesto od sveta, neprešiel, určité množstvo duchovného pokrmu sa k bratom dostalo. Ako? Získali prístup k telefónnej linke a faxu, vďaka čomu mohli pravidelne dostávať Našu službu Kráľovstva a Strážnu vežu. Literatúru potom prepisovali a každej rodine dali jednu kópiu. Na začiatku vojny boli v meste len traja pokrstení zvestovatelia. Spolu s nimi tam bolo 12 nepokrstených zvestovateľov, ktorí dva roky netrpezlivo čakali na vhodnú príležitosť, aby mohli symbolizovať svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode.

Bolo náročné byť toľko rokov izolovaný. „Záujemcovia, s ktorými som študoval, nikdy neboli na zjazde ani nezažili návštevu krajského dozorcu,“ spomína Osman. „Často sme sa rozprávali o tom, aké to bude, keď sa budeme môcť tešiť zo spoločenstva s ďalšími bratmi.“

Predstavte si radosť bratov, keď 11. augusta 1995 prišli do Bihaća dve vozidlá s hrdým nápisom „Humanitárna pomoc Jehovových svedkov“. Boli to prvé súkromné vozidlá, ktoré od začiatku obliehania mesta priviezli humanitárnu pomoc! A prišli práve v čase, keď bratia cítili, že sú na konci s fyzickými i duševnými silami.

Ľudia v Bihaći si všímali, ako sa bratia jeden o druhého starajú, napríklad tak, že si pomáhali pri oprave rozbitých okien. „Na mojich susedov to zapôsobilo, lebo vedeli, že nemáme peniaze,“ hovorí Osman. „Bolo to veľké svedectvo, o ktorom dodnes rozprávajú.“ V Bihaći je dnes horlivý zbor s 34 zvestovateľmi a piatimi priekopníkmi.

 NEZABUDNUTEĽNÁ CESTA

Bratia opakovane riskovali život, aby do bosnianskych miest zmietaných vojnou dostali jedlo a literatúru. Ale cesta, na ktorú sa vydali 7. júna 1994, mala byť iná. Skoro ráno vyšiel z chorvátskeho Záhrebu konvoj troch nákladných áut, v ktorých boli členovia výboru krajiny a ďalší pracovníci. Cieľom bolo doručiť humanitárnu pomoc a predniesť skrátený program zvláštneho zjazdového dňa — prvý po troch rokoch!

Jedným z miest konania tohto zvláštneho programu bola Tuzla. Na začiatku vojny bol v tomto meste iba jeden zbor s asi 20 zvestovateľmi. Akým prekvapením bolo, že zjazdový program si prišlo vypočuť vyše 200 ľudí! Tridsiati z nich boli pokrstení. Dnes sú v Tuzle tri zbory a viac než 300 zvestovateľov.

Bratia v Zenici našli vhodné miesto na toto zhromaždenie, ale nemohli nájsť vhodný bazén na krst. Nakoniec sa im po úpornom hľadaní podarilo zaobstarať kaďu, ktorá sa dala použiť. Jediným problémom bol zápach — kaďa sa predtým používala na uskladňovanie rýb! Ale kandidáti na krst, ktorí prijali Ježišovo pozvanie, aby sa stali „rybármi ľudí“, sa tým nedali odradiť. (Mat. 4:19) Prejav ku krstu predniesol Herbert Frenzel, ktorý je teraz členom chorvátskeho výboru odbočky. „Záujemcovia čakali na krst tak dlho, že ich nemohlo nič zastaviť!“ uvádza. „Po krste sa cítili ako víťazi!“ Dnes je v Zenici horlivý zbor so 68 zvestovateľmi.

 V Sarajeve sa program mohol konať iba neďaleko križovatky, ktorú mali na muške ostreľovači. Keď sa bratom podarilo bezpečne prísť na zjazd, museli nájsť nielen miesto na krst, ale aj spôsob, ako uchovať vzácnu vodu. Aby zaistili, že bude dosť vody na pokrstenie všetkých záujemcov, zoradili ich podľa veľkosti a krstili ich od najnižšieho po najvyššieho.

Aký hrejivý pocit mali bratia a sestry v tento deň! Nedovolili, aby hrozné udalosti okolo nich zatienili neutíchajúcu radosť z toho, že môžu spoločne uctievať Jehovu. Dnes sú v Sarajeve tri prekvitajúce zbory.

KEĎ SA VOJNOVÉ MRAČNÁ ROZPTÝLILI

Keď boli obnovené dodávky materiálnej pomoci, v určitých ohľadoch začal byť život pre našich bratov a sestry ľahší. Ale etnické čistky spolu s násilným vysťahovávaním pokračovali. Ivica Arabadžić, starší, ktorý slúži v Chorvátsku, spomína, ako bol spolu s rodinou prinútený odísť zo svojho domu v meste Banja Luka. „Prišiel k nám akýsi muž so zbraňou a povedal nám, aby sme odišli, lebo teraz je to vraj jeho dom. Bol prinútený odísť zo svojho domu v Šibeniku v Chorvátsku, pretože bol Srb. Teraz chcel, aby sme odišli my. Na pomoc nám prišiel jeden príslušník vojenskej polície, s ktorým som študoval. Hoci sme nemohli zostať v našom dome, podarilo sa nám urobiť obchod — náš dom za Srbov dom. Bolo ťažké opustiť náš domov a zbor, ktorý nám pomohol spoznať pravdu, ale nemali sme veľmi na výber. Len s minimom vecí sme sa vydali na cestu do nášho ‚nového‘ domu v Chorvátsku. Ale keď sme prišli do Šibenika, zistili sme, že do prázdneho domu, ktorý nám teraz patril, sa už ktosi medzitým nasťahoval. Čo robiť? Bratia sa nás okamžite ujali a jeden starší nám umožnil, aby sme uňho  ostali, kým sa náš problém s bývaním nevyrieši, čo trvalo asi rok.“

Politická situácia je nestabilná dodnes, ale v Bosne a Hercegovine, kde sa takmer 40 percent obyvateľstva hlási k islamu, pravda prekvitá. Po vojne začali bratia stavať nové sály Kráľovstva. Zvlášť jedna z nich, ktorá sa nachádza v meste Banja Luka, je viac ako len zvlášť potrebné miesto zhromaždení. Predstavuje právne víťazstvo. V tejto oblasti, kde má silný vplyv srbská pravoslávna cirkev, sa bratia roky usilovali získať povolenie na stavbu sály. Hoci naši bratia v Bosne po vojne získali právne uznanie, ich žiadosti o povolenie na výstavbu sály Kráľovstva v Banje Luke boli zamietané. Nakoniec sa po mnohých modlitbách a veľkom úsilí podarilo vybaviť potrebné dokumenty. Toto víťazstvo sa stalo právnym precedensom pri ďalších sálach Kráľovstva v tejto časti Bosny a Hercegoviny.

Vďaka slobode uctievania môže dnes zborom pomáhať 32 zvláštnych priekopníkov, z ktorých mnohí sú z iných krajín. Títo Boží služobníci slúžia v oblastiach, kde je to veľmi potrebné. Ich horlivosť v službe a verné pridržiavanie sa teokratických postupov je ozajstným požehnaním.

V Sarajeve, kde sa len pred asi desaťročím bratia bežne ukrývali pred paľbou ostreľovačov, sa dnes pokojne konajú zjazdy, na ktorých sa zúčastňujú delegáti zo všetkých kútov bývalej Juhoslávie. Hoci vojny, ktoré sa odohrali v minulom storočí, touto nádhernou hornatou krajinou otriasli, Jehovov ľud sa ešte pevnejšie spojil putom ‚nepokryteckej bratskej náklonnosti‘. (1. Petra 1:22) Dnes slúži v 16 zboroch v Bosne a Hercegovine 1 163 zvestovateľov, ktorí zjednotene prinášajú chválu pravému Bohu, Jehovovi.

 Novodobé dejiny Chorvátska

Po medzinárodnom zjazde v Záhrebe v roku 1991 sa hranica medzi Chorvátskom a Srbskom zrazu uzavrela. Hlavné cesty a mosty boli buď zničené, alebo ich armáda zabarikádovala, a tak sa mnohí zjazdoví delegáti z východnej časti Chorvátska nemohli dostať domov. Veľa svedkov z iných častí krajiny prejavilo vrúcnu bratskú lásku a ubytovalo týchto bratov, hoci oni sami mali len obmedzené množstvo hmotných prostriedkov.

V Záhrebe vo dne v noci hučali sirény a varovali ľudí pred bombovými útokmi. Ľudia sa bežali skryť do bezpečia a niektorí zostávali v úkrytoch celé týždne alebo aj mesiace. Keďže Bétel bol na bezpečnom mieste, mestský úrad určil, že suterén Bételu bude slúžiť ako bunker pre verejnosť. Tak vznikali vynikajúce príležitosti na vydanie svedectva a ľudia našli viac než len fyzický úkryt. Napríklad keď sa jedného dňa rozozvučali sirény, cestujúci z električky, tak ako zvyčajne, pribehli do úkrytu pod Bételom. Kým tam všetci v úzkosti čakali, jeden starší z Bételu sa opýtal, či by si nechceli pozrieť obrazovú prezentáciu z medzinárodného zjazdu, ktorý sa konal v Záhrebe pred niekoľkými mesiacmi. Všetci súhlasili a po premietaní sa o tom vyjadrovali s uznaním.

Pre boje bolo veľmi ťažké dostať sa na zhromaždenia a, žiaľ, niektoré sály Kráľovstva boli poškodené zásahmi guliek a granátov. Ale naši milovaní bratia si cenili duchovný pokrm viac ako kedykoľvek predtým a ‚neopúšťali svoje zhromaždenia‘. (Hebr. 10:25) Napríklad  na mesto Šibenik šesť mesiacov dopadali raketové strely, a preto sa tam bratia nemohli stretávať v sále Kráľovstva. Jeden starší spomína: „Bývali sme mimo mesta, a tak sa zborové štúdium knihy a štúdium Strážnej veže konalo v našom dome. Napriek okolnostiam sme vo zvestovateľskej službe nespomalili. Zvestovali sme susedom i ľuďom v okolitých dedinách. Každý vedel, že sme Jehovovi svedkovia. Videli, že sa odlišujeme.“

BRATSKÁ LÁSKA V ČASE VOJNY

Veľa bratov i iných ľudí prišlo o domov a hľadali miesto, kam sa uchýliť. Zbory ochotne robili, čo bolo treba, aby im pomohli. Napríklad v sále Kráľovstva v chorvátskom Osijeku bratia srdečne prijali novú rodinu, ktorá krátko predtým za veľmi ťažkých okolností utiekla z bosnianskej Tuzly. Zbor sa veľmi radoval, keď zistil, že manželka je ich duchovnou sestrou.

Úrady dali tejto rodine povolenie nasťahovať sa do jedného domu, ale ten bol starý a rozpadával sa. Keď bratia uvideli, v akom je dezolátnom stave, poskytli rodine pomoc. Jeden priniesol sporák, ďalší okno a iní priniesli dvere a posteľ. Niektorí zaobstarali stavebný materiál a ďalší dali jedlo a drevo na kúrenie. Nasledujúci deň bola jedna izba už v takom stave, že sa v nej dalo bývať. Ale dom ešte stále nebol natoľko opravený, aby v ňom rodina mohla prežiť zimu. A tak zbor urobil zoznam vecí, ktoré boli ešte nutné, a jednotliví zvestovatelia poskytli, čo mohli. Hoci sami boli chudobní, zozbieralo sa všetko potrebné — od lyžíc po strešnú krytinu.

S pokračujúcou vojnou sa zásoby jedla rýchlo stenčovali. Bratia v odbočke sa usilovne starali o telesné i duchovné potreby našich bratov a v spolupráci s vedúcim zborom zorganizovali zbierku jedla, šatstva, topánok  a zdravotníckych potrieb. Spočiatku prichádzala pomoc najmä od miestnych bratov, ale ich vlastné ťažkosti ich obmedzovali v tom, koľko toho mohli urobiť. Medzičasom bratia z Rakúska, Talianska, Nemecka a Švajčiarska štedro darovali šatstvo, zdravotnícky materiál i duchovný pokrm. Kamióny prichádzali vo dne v noci. Vodiči, naši bratia, ktorí sa dobrovoľne dali k dispozícii, kládli potreby svojich chorvátskych bratov pred akékoľvek obavy o vlastnú bezpečnosť. Z centrálneho skladu v Záhrebe sa potom pomoc poskytovala jednotlivým zborom v núdzi.

Bratia v Chorvátsku pomoc dostali, ale ako by teraz oni mohli pomôcť svojim bratom v Bosne? K bosnianskym hraniciam vypravili kamióny naložené 16 tonami jedla a dreva na kúrenie. Bolo to nebezpečné, lebo sa množili správy o nezákonných prepadoch organizovaných vládnymi vojakmi.  Akékoľvek stretnutie s týmito skupinami mohlo znamenať stratu zásob humanitárnej pomoci, ako aj smrť pre tých, ktorí ju prepravovali.

„Prechádzali sme zalesneným terénom a míňali jedno kontrolné stanovište za druhým, niekedy pozdĺž frontovej línie,“ spomína jeden brat. „Napriek nebezpečenstvu sme bez ujmy dorazili do Travnika v Bosne. Jeden vojak, ktorý sa dopočul o našom príchode, vbehol do domu, kde boli zhromaždení bratia. ‚Sú tu vaši ľudia aj s kamiónmi!‘ zvolal. Iste si viete predstaviť ich radosť. Vniesli sme jedlo do domu, prehodili pár slov a rýchlo sme sa pobrali ďalej. Čakali nás ešte ďalšie zastávky.“

Veľa bratov napísalo do záhrebského Bételu, aby vyjadrili vďačnosť za pomoc, ktorú dostali. „Veľmi Vám ďakujeme za usilovnú prácu, ktorú robíte, aby sme mohli pravidelne dostávať všetok duchovný pokrm,“ napísal jeden zbor. „Ďakujeme Vám aj za hmotnú pomoc, ktorú sme dostali; bratia to skutočne potrebujú. Z hĺbky svojho srdca Vám ďakujeme za všetko vaše úsilie a láskavú starostlivosť.“

V inom liste sa uvádzalo: „Máme u nás niekoľko bratov, ktorí sú utečencami, i takých, ktorí nemajú príjem. Keď sa k nim dostala pomoc a uvideli, koľko toho je, tlačili sa im slzy do očí. Láskavý záujem, štedrosť a nesebeckosť ich bratov na nich hlboko zapôsobila a povzbudila ich.“

V tých náročných časoch sa zvláštna pozornosť venovala tomu, aby boli bratia zásobení duchovným pokrmom posilňujúcim vieru. Bolo tiež zjavné, že Jehovov duch im pomáhal v týchto traumatizujúcich ťažkostiach nielen vytrvávať, ale dokonca duchovne silnieť. (Jak. 1:2–4)

 UTEŠUJÚCE POSOLSTVO NÁDEJE

Hoci humanitárne organizácie poskytovali všemožnú hmotnú pomoc, len Jehovovi svedkovia poskytovali pomoc, ktorá prináša trvalú úľavu. Nečakali so založenými rukami, kým sa vojna skončí, ale robili, čo bolo v ich silách, aby sa s inými delili o dobré posolstvo o Kráľovstve.

Z Vukovaru neďaleko hraníc so Srbskom, kde prebiehali jedny z najpustošivejších bojov, musela utiecť väčšina obyvateľstva vrátane našich bratov. Ale jedna sestra, Marija, tam zostala. Chorvátski bratia s ňou štyri roky nemali nijaký kontakt, ale ona horlivo pokračovala vo zvestovaní tým niekoľkým zvyšným obyvateľom mesta. A jej horlivosť bola bohato odmenená! Predstavte si prekvapenie chorvátskych bratov, keď sa na oblastnom zjazde v roku 1996 zúčastnilo 20 ľudí z Vukovaru!

Naše posolstvo nádeje má tiež moc meniť životy. Istý mladý vojak urobil na začiatku vojny rýchlu kariéru v elitnej jednotke chorvátskej armády. V roku 1994, kým raz čakal na vlak, dostal traktát Kto skutočne vládne nad svetom? So záujmom si ho prečítal a dozvedel sa, že nie Jehova Boh, ale Satan je zodpovedný za násilie, ktoré sa dnes deje na ľuďoch. Tieto myšlienky ho uchvátili. Jedným z dôvodov, prečo sa chcel stať vojakom, bolo pomstiť vraždu svojej 19-ročnej sestry a dvoch ďalších členov rodiny, ktorí boli počas vojny zabití. Hoci si naplánoval, že pôjde do dediny, kde žili ich vrahovia, traktát ho podnietil k uvažovaniu. Začal študovať Bibliu a po niekoľkých rokoch, keď urobil potrebné zmeny svojej osobnosti, sa dal v roku 1997 pokrstiť. Nakoniec naozaj išiel do dediny, ktorá bola domovom vrahov jeho rodiny. Nie však preto, aby sa pomstil, ale aby s radosťou  odovzdal dobré posolstvo o Božom Kráľovstve ľuďom, ktorí potrebovali spoznať Božie milosrdenstvo.

Horlivosť zvestovateľov v službe aj za tých najprudších bojov viedla v Chorvátsku k ohromujúcemu vzrastu. Na konci vojny v roku 1995 bol počet priekopníkov o 132 percent vyšší ako na jej začiatku v roku 1991. Počet biblických štúdií vzrástol o 63 percent a počet zvestovateľov o 35 percent. Áno, títo bratia odvážne hlásali Božie Slovo a Jehova ich úsilie bohato požehnal.

OBETAVÍ ROBOTNÍCI

Krátko pred medzinárodným zjazdom v roku 1991 prišli do krajiny prví misionári vyškolení v Gileáde, Daniel a Helen Nizanovci, pôvodom z Kanady. Okrem toho prišli do Chorvátska slúžiť aj manželské páry z iných európskych krajín, ktoré sa naučili tunajší jazyk.

K manželským párom, ktoré v roku 1991 dostali pozvanie do Chorvátska, patrili aj Heinz a Elke Polachovci z Rakúska, ktorí v tom čase slúžili ako zvláštni priekopníci v juhoslovanskom poli v Dánsku. Keď vypukla vojna, práve začínali v Chorvátsku s krajskou službou. Ich prvý kraj zahŕňal dalmátske pobrežie a časti Bosny, pričom celé toto územie bolo zasiahnuté vojnou. „V čase vojny bolo náročné navštevovať zbory v Bosne,“ povedal Heinz. „Keďže bolo veľmi nebezpečné cestovať vlastným autom, boli sme odkázaní na nespoľahlivý systém autobusovej dopravy. Nemohli sme si toho brávať veľa — iba trochu batožiny a písací stroj.

Museli sme sa vedieť vynájsť. Keď sme raz cestovali z Tuzly do Zenice, náš autobus zastavili vojaci. Povedali nám, že ísť ďalej je príliš nebezpečné. Všetci museli z autobusu vystúpiť. Ale my sme vedeli, že bratia v Zenici nás čakajú, a preto sme sa začali pýtať iných vodičov, či by  nás nemohli vziať. Nakoniec jeden vodič z konvoja cisternových kamiónov, ktorý mal potrebné papiere, súhlasil, že nás vezme. Cestu sme využili na to, aby sme mu vydali svedectvo, a ukázalo sa, že ho to veľmi zaujíma.

Znova sme pre boje boli nútení zastať a ísť vedľajšími cestami. Tie boli v mizernom stave a sneh im na zjazdnosti príliš nepridával. Často sme museli zastavovať a pomáhať ďalším kamiónom, ktoré zapadli. Na jednom mieste sme sa dostali do paľby a boli sme nútení odtiaľ utiecť. Dostali sme sa až k Varešu, asi 50 kilometrov od nášho cieľa, a museli sme tam zostať cez noc.

Vodič si ľahol na sedadlá a ja s Elke sme sa k sebe túlili vzadu v kabíne a snažili sme sa udržať si teplo. Mal som pocit, že je to najdlhšia noc v mojom živote. Ale keď sme na druhý deň konečne dorazili do Zenice, bratia boli veľmi šťastní, že nás vidia! Stálo to za to! Hoci nemali tečúcu vodu ani elektrinu, robili všetko, čo bolo v ich silách, aby nám prejavili pohostinnosť. Boli síce chudobní a mali toho málo, ale duchovne boli bohatí a prejavovali nezlomnú lásku k pravde.“

Po vojne bolo do Chorvátska poslaných takmer 50 zvláštnych priekopníkov z Rakúska, Nemecka, Talianska a iných krajín. Jehovova organizácia neskôr poskytla aj ďalšiu posilňujúcu pomoc a povzbudenie tým, že poslala viacerých misionárov. Títo horliví služobníci celým časom sú veľkou pomocou jednak v poli a jednak v zboroch.

„NEMÔŽEM UVERIŤ, ŽE SOM SA DOŽIL TOHTO DŇA!“

Až do konca 80. rokov prekladali mesačné vydanie Strážnej veže z nemčiny do chorvátčiny bratia, ktorí neboli z Bételu. Od roku 1991 však na preklade našej literatúry pracuje tím prekladateľov v Bételi. Po čase  dal vedúci zbor súhlas, aby sa začalo s prácou na Preklade nového sveta Kresťanských gréckych Písiem. Dovtedy sa používal 150-ročný preklad Biblie, ktorý používal zastaraný jazyk a veľa cudzo znejúcich vyjadrení. Na tomto projekte sa pracovalo pod vedením chorvátskeho tímu, ktorý úzko spolupracoval so srbským a macedónskym prekladateľským tímom. Všetci mali úžitok z práce a podnetov ostatných tímov.

Piatok 23. júla 1999 je deň, na ktorý budú Jehovovi svedkovia v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine, Čiernej Hore, Srbsku a Macedónsku dlho spomínať. Na všetkých štyroch oblastných zjazdoch „Božie prorocké slovo“ bolo oznámené vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v chorvátčine i srbčine a poslucháči boli informovaní, že práce na macedónskom preklade úspešne postupujú. Búrlivý potlesk, ktorý nasledoval, niekoľko minút bránil rečníkom pokračovať v prejave. Radosť delegátov nepoznala hraníc a mnohí z nich nedokázali zadržať slzy radosti. „Nemôžem uveriť, že som sa dožil tohto dňa!“ povedal jeden dlhoročný starší. Preklad celej Biblie bol vo všetkých troch jazykoch vydaný v roku 2006.

Do roku 1996 dozeral na činnosť Jehovových svedkov v Chorvátsku a v Bosne a Hercegovine výbor krajiny pod vedením odbočky v Rakúsku. V roku 1996 bol dozorom nad zvestovateľským dielom v týchto krajinách poverený štvorčlenný výbor odbočky. Jehova tomuto usporiadaniu očividne žehná.

 NOVÉ SÁLY KRÁĽOVSTVA A PRIESTORY ODBOČKY

Tak ako všade, aj na rodinu Bétel v chorvátskom Záhrebe mal vplyv teokratický rast. Počet členov rodiny Bétel postupne vzrástol z 10 na asi 50. Ale keďže domov Bétel bol stavaný len pre štyri až päť dvojíc, museli sa v blízkom okolí prenajímať ďalšie byty.

Krátko nato ako bol vymenovaný výbor odbočky, vedúci zbor dal pokyn, aby sa kúpil pozemok na nový domov Bétel v Záhrebe. Miestni dobrovoľníci a medzinárodní služobníci zakrátko postavili nádherné budovy, ktoré mali slúžiť na podporu záujmov Kráľovstva počas mnohých nasledujúcich rokov. Nové priestory odbočky a sála Kráľovstva boli zasvätené v sobotu 23. októbra 1999 a zároveň bola zasvätená aj dvojsála v centre Záhrebu. Na zasvätení  boli prítomní delegáti z 15 krajín vrátane brata Gerrita Löscha z vedúceho zboru, ktorý predniesol prejav zasvätenia. Na druhý deň sa vo veľkej športovej hale zhromaždilo 4 886 ľudí, aby načerpali poučenie z osviežujúceho duchovného programu. Pre Jehovov ľud v Chorvátsku to bol nezabudnuteľný deň! Niektorí z prítomných slúžili Jehovovi 50 alebo aj viac rokov, a to v jedných z najhroznejších období novodobých dejín!

Rozbehol sa tiež program rozsiahlej výstavby nových sál Kráľovstva. Pred rokom 1990 sa veľa zborov stretávalo v suterénoch a bytoch. Napríklad istý zbor v Splite sa 20 rokov stretával v malej miestnosti jedného rodinného domu. Hoci tam mali len 50 stoličiek, niekedy bolo prítomných aj viac ako dvakrát toľko ľudí, takže mnohí museli stáť vonku. Zjazdy sa konali na tom istom mieste, pričom tam bolo 150 a viac prítomných. Dnes sú v Splite štyri zbory, ktoré sa stretávajú v dvoch krásnych sálach Kráľovstva. Tento nárast počtu zvestovateľov viedol k tomu, že sa na zjazdy využíva konferenčná sála jedného hotela. Oddelenie sál Kráľovstva pod vedením regionálnej projektovej kancelárie v Selterse v Nemecku ďalej organizuje výstavbu praktických a príjemných sál Kráľovstva.

Mladí i starí, ktorí sa pri výstavbe sál Kráľovstva dávajú k dispozícii, vykonali ohromné množstvo práce. Dosiaľ bolo postavených 25 sál Kráľovstva a sedem bolo zrekonštruovaných. Toto všetko prispieva k pokroku diela Kráľovstva, čo prináša chválu Jehovovi.

DIELO KRÁĽOVSTVA NAPREDUJE MÍĽOVÝMI KROKMI

Keď v roku 1991 Chorvátsko získalo nezávislosť, v krajine stále platili dovtedajšie zákony o náboženstve, a to až kým sa nepodarilo prijať nové zákony. Novovytvorený štát bol takmer z 90 percent katolícky. Teda  duchovenstvo malo na vládu nezanedbateľný vplyv. Ale vďaka právnemu postaveniu, ktoré mali Jehovovi svedkovia v minulosti, a vďaka tomu, že bratia mali vynikajúcu povesť, 13. októbra 2003 vydalo ministerstvo spravodlivosti výnos, ktorým zaregistrovalo Jehovových svedkov v Chorvátsku ako náboženské spoločenstvo. Jehovovi služobníci mali veľkú radosť, keď po všetkých tých rokoch plných ťažkostí získali v Chorvátsku zákonnú registráciu!

Začiatkom 90. rokov sa vo všetkých krajinách bývalej Juhoslávie otvorila iba jediná trieda priekopníckej školy, ale teraz sa len v samotnom Chorvátsku každoročne otvorí niekoľko tried. V septembri 2008 bolo v Chorvátsku 5 451 zvestovateľov v 69 zboroch. A počet prítomných na Pamätnej slávnosti — 9 728 — bol jednoducho úžasný! Z toho všetkého vidno, že Chorvátsko má ešte vynikajúci potenciál na ďalší vzrast.

I keď je v Chorvátsku náboženská neznášanlivosť veľmi rozšírená a tlaky každodenného života silnejú, všetci Jehovovi služobníci v tejto krajine sú pevnejšie než kedykoľvek predtým rozhodnutí pokračovať vo zvestovaní dobrého posolstva o Božom Kráľovstve bez ohľadu na to, čo Satan vo svojom hneve azda spôsobí. (Zjav. 12:12) Každodenný zápas o živobytie sa pre väčšinu ľudí stal najdôležitejšou vecou v živote. Ale medzi týmito ľuďmi sú takí, ktorí vzdychajú nad úbohým morálnym stavom sveta a uvedomujú si svoj duchovný hlad. (Ezech. 9:3, 4; Mat. 5:6) Naši bratia a sestry týchto ľudí nachádzajú a pomáhajú im uctievať jediného pravého Boha a hovoriť: „Poďte, a vystúpme na Jehovov vrch, k domu Boha Jakobovho; a on nás bude poučovať o svojich cestách a budeme chodiť po jeho chodníkoch.“ ​(Iz. 2:3)

 Novodobé dejiny Macedónska

„Prejdi do Macedónie a pomôž nám,“ povedal muž, ktorý sa v prvom storočí zjavil apoštolovi Pavlovi vo videní. (Sk. 16:8–10) Pavol prišiel k záveru, že Boh si praje, aby zvestovali dobré posolstvo o Božom Kráľovstve na tomto neprepracovanom území, a on i jeho spolupracovníci ochotne prijali toto pozvanie. Čoskoro tam kresťanstvo prekvitalo. Novodobé Macedónsko, ležiace na území, ktoré tvorilo severnú časť starovekej Macedónie, zažilo v pravom uctievaní podobný vzrast. Aké udalosti ho sprevádzali?

Po druhej svetovej vojne sa Macedónsko stalo najjužnejšou republikou Juhoslávie. Nezávislosť získalo v roku 1991. O dva roky, v roku 1993, sa Jehovovi svedkovia tešili z toho, že v tomto novovytvorenom štáte boli zákonne zaregistrovaní. A tak mohla byť v Macedónsku zriadená kancelária pracujúca pod dozorom rakúskeho výboru odbočky. Preto bol v roku 1993 kúpený dom na ulici Alžirska v Skopje a macedónsky prekladateľský tím sa presťahoval z chorvátskeho Záhrebu do tohto nového Bételu.

Do krajskej služby v Macedónsku prišli slúžiť Michael a Dina Schiebenovci z Nemecka a boli sem pridelení aj Daniel a Helen Nizanovci z Kanady, ktorí dovtedy slúžili v Srbsku. Bol vytvorený výbor krajiny a práca v Bételi sa naplno rozbehla.

OBMEDZENIA NA DOVOZ LITERATÚRY

Hoci Jehovovi svedkovia boli zákonne zaregistrovaní, nebolo jednoduché dovážať literatúru. V rokoch  1994 až 1998 vláda obmedzovala počet dovezených časopisov na jeden výtlačok na zvestovateľa. Preto bratia museli robiť pre záujemcov kópie študijných článkov zo Strážnej veže. Časopisy mohli tiež dostávať z iných krajín poštou a malé množstvá časopisov mohli do Macedónska priniesť aj návštevníci. Po niekoľkých rokoch súdnych pojednávaní nakoniec najvyšší súd rozhodol v prospech Jehovových svedkov, takže potom mohli dovážať toľko literatúry, koľko chceli.

V auguste roku 2000 počet zvestovateľov dosiahol 1 024 — prvý raz podalo správu o zvestovateľskej službe viac ako 1 000 zvestovateľov! Keďže v macedónčine sa vydávalo viac literatúry a počet zvestovateľov rástol, dom na ulici Alžirska už nestačil uspokojovať potreby rastúcej rodiny Bétel. Nasledujúci rok boli zakúpené a zbúrané tri malé domy susediace s Bételom a na ich mieste boli postavené dve nové budovy. Tridsaťštyričlenná macedónska rodina Bétel dnes pracuje v troch dobre vybavených budovách. Bételiti sa veľmi potešili, že na zasvätení, ktoré sa konalo 17. mája 2003, mohli privítať Guya Piercea z vedúceho zboru.

VÝSTAVBA SÁL KRÁĽOVSTVA

Bratia a sestry v celom Macedónsku sú veľmi vďační za program, vďaka ktorému sa v krajinách s obmedzenými prostriedkami môžu stavať sály Kráľovstva. Pri výstavbe sál Kráľovstva pomáhal zborom stavebný tím zložený z piatich bratov viacerých národností, a tak bolo v rokoch 2001 až 2007 postavených deväť nových sál Kráľovstva. Títo bratia vydali vynikajúce svedectvo, pretože spolupracovali v jednote a pokoji bez akýchkoľvek národnostných predsudkov. Istý obchodník, ktorý prišiel do jednej hotovej sály Kráľovstva, si všimol vysokú  kvalitu odvedenej práce a povedal: „Táto budova bola skutočne postavená s láskou.“

Keď sa v meste Štip stavala nová sála Kráľovstva, jeden sused vyjadril pochybnosti, že bude postavená dobre, pretože sa mu zdalo, že mladí bratia pracujúci na stavbe sú neskúsení. Ale keď bola sála postavená, priniesol na stavenisko plány svojho domu a prosil tých mladých bratov, aby mu ho postavili. Veľmi naňho zapôsobila ich kvalitná práca a sľúbil im, že im dobre zaplatí. Keď mu povedali, že sálu Kráľovstva nestavajú pre peniaze, ale z lásky k Bohu a blížnemu, zostal v nemom úžase.

PREKLAD NOVÉHO SVETA

V tom istom čase bola iná malá skupina oddaných mužov a žien zamestnaná odlišnou úlohou — prekladaním Prekladu nového sveta Svätých písiem do macedónčiny. Jehova žehnal ich usilovnú prácu, takže len za päť rokov preložili celý Preklad nového sveta. Účastníci oblastného zjazdu „Vyslobodenie je blízko!“ v roku 2006 v Skopje plesali od radosti, keď člen vedúceho zboru Gerrit Lösch ohlásil vydanie tohto vynikajúceho nového prekladu Biblie. Nasledoval nadšený a dlhý potlesk. Mnohí prítomní nedokázali zadržať slzy. Niektorí z tých, ktorí si cez obedňajšiu prestávku vyzdvihli svoj výtlačok, si hneď sadli a začali si tento výnimočný preklad Božieho Slova vo svojej materčine okamžite čítať.

Veľa Macedóncov má hlbokú úctu k Biblii. Napríklad Orchan z mesta Resen začal študovať Bibliu pred šiestimi rokmi. Hoci bol negramotný, s pomocou brata, ktorý s ním študoval, sa naučil čítať a písať. Od svojho krstu pred troma rokmi si Bibliu prečítal šesť ráz!

Istý čas bol Orchan jediným svedkom v meste. Veľa ľudí sa však o tomto predtým negramotnom mužovi  vyjadrovalo priaznivo a niektorí rodičia prosili bratov, aby začali študovať s ich deťmi, lebo chceli, aby boli ako Orchan. Záujem o pravdu rástol a nakoniec sa v tomto meste začalo konať týždenné zborové štúdium knihy. Jeden záujemca sa stal nepokrsteným zvestovateľom a Orchan teraz slúži ako pravidelný priekopník a služobný pomocník.

PRECHOD DO MACEDÓNSKA

V júli 2004 prišiel z Albánska manželský pár zvláštnych priekopníkov, aby zvestovali ľuďom hovoriacim po albánsky, ktorí tvoria 25 percent obyvateľstva Macedónska. Čoskoro sa ukázalo, že títo manželia potrebujú pomoc, pretože boli jedinými zvestovateľmi na vyše pol milióna ľudí hovoriacich týmto jazykom. Preto boli o rok vyslaní z Albánska ďalší manželia a títo štyria zvláštni priekopníci začali posilňovať skupinku siedmich záujemcov v meste Kičevo, ktoré je centrom albánskej komunity v Macedónsku. Táto skupinka sa veľmi tešila, keď nasledujúcu jar bolo na prednáške na pamiatku Ježišovej smrti, ktorá odznela v albánčine i macedónčine, prítomných 61 ľudí. Skupina sa medzitým rozrástla a dnes ju tvorí 17 horlivých zvestovateľov, pričom na zhromaždeniach sa zúčastňuje priemerne 30 a viac ľudí.

Aby sa mohlo prepracovať celé Macedónsko, vedúci zbor schválil mimoriadnu kampaň trvajúcu od apríla do júla 2007. Cieľom bolo zvestovať na územiach, kde sa predtým nepracovalo, a šíriť dobré posolstvo medzi obyvateľstvom hovoriacim po albánsky.

Tristotridsaťsedem bratov a sestier zo siedmich krajín prejavilo obrovské nadšenie a s radosťou sa dali k dispozícii, aby pomohli v tejto kampani. Aké výsledky  to prinieslo? Dobré posolstvo sa zvestovalo na viac než 200 miestach v celom Macedónsku — domove asi 400 000 ľudí, z ktorých väčšina nikdy nepočula posolstvo o Kráľovstve. Cez túto štvormesačnú kampaň sa rozšírilo viac ako 25 000 kníh a brožúr a vyše 40 000 časopisov. Zvestovatelia strávili v službe asi 25 000 hodín a začalo sa vyše 200 biblických štúdií.

„Keď niektorí počuli, odkiaľ sme prišli a prečo sme ich navštívili, oči sa im zaliali slzami,“ uviedol jeden brat. „Iných dojalo k slzám to, čo sa dočítali v Božom Slove.“

Tí, ktorí sa zapojili do tejto kampane, rozprávali o tom, ako im ľudia zo srdca ďakovali. Istá sestra napísala: „Jedna učiteľka nám povedala: ‚Nech vás Boh žehná. To, čo robíte, je fantastické. Myšlienky, ktoré mi hovoríte, sú pre mňa ozajstným osviežením!‘“

„Je ťažké odísť z takéhoto skoro misionárskeho územia,“ povedal jeden zvestovateľ. „Mali sme možnosť  vidieť, ako veľmi ľudia potrebujú pravdu, a keď sme museli odísť, bolo nám ľúto, že sa musíme s našimi záujemcami rozlúčiť.“

„Ľutovali sme, že sme si nevzali viac dovolenky, lebo teraz vidíme, ako veľmi je tu potrebná pomoc,“ povedali jedni manželia.

Jeden zvestovateľ vyjadril pocity mnohých, keď povedal: „Nepamätám sa, kedy naposledy naša rodina zažila toľko radosti.“

Počas tejto kampane šli svedkovia do jednej horskej dediny neďaleko mesta Tetovo, kde ešte nikto nikdy nezvestoval. Jedna dvojica začala zvestovať na ľavej strane ulice a druhá na pravej. Ešte boli len v treťom dome a celá ulica už vedela, že sú tam Jehovovi svedkovia. Zanedlho sa správa o ich návšteve rozšírila po celej dedine a sestry obstúpila veľká skupina žien, ktoré mali otázky. O kúsok ďalej už 16 mužov nedočkavo čakalo na bratov. Domáci rýchlo vyniesli štyri stoličky, aby si zvestovatelia mohli sadnúť, a jeden z mužov im uvaril kávu. Zvestovatelia dali každému literatúru a začali zhromaždeným dedinčanom hovoriť o pravde, pričom často používali Bibliu.

Viacerí dedinčania im kládli otázky a všetci pozorne počúvali. Na konci návštevy sa mnohí z nich prišli osobne rozlúčiť. Bratov však znepokojilo, keď videli, ako sa k nim blíži nejaká staršia žena a šermuje vo vzduchu paličkou. „Týmto vás vyobšívam!“ pohrozila im. Čo také zvestovatelia urobili, že si ju pohnevali? „Každému ste dali knihu, iba mne nie!“ rozhorčovala sa. „Chcem tú veľkú žltú,“ povedala a ukázala na knihu Biblické príbehy, ktorú dostali jej susedia. Bratia jej bez meškania dali posledný výtlačok, ktorý mali.

 ZVESTOVANIE RÓMOM

V Macedónsku je veľa Rómov, ktorí síce hovoria po macedónsky, ale ich materčinou je hovorová rómčina, ktorá je zmesou niekoľkých rómskych dialektov. V hlavnom meste Skopje je podľa správ najväčšia rómska štvrť v Európe s asi 30 000 obyvateľmi. V dvojsále Kráľovstva, ktorá sa nachádza v časti zvanej Šuto Orizari, sa stretávajú tri rómske zbory. Dvesto tamojších zvestovateľov s radosťou slúži v úrodnom poli, v ktorom je pomer 1 zvestovateľ na 150 obyvateľov — jeden z najlepších pomerov v krajine. Ukazovateľom priaznivého ohlasu medzi Rómami je aj účasť na Pamätnej slávnosti v roku 2008 — 708 prítomných!

Čo sa robí pre pokorných Rómov, ktorí sú hladní po pravde, aby sa mohli učiť o Božom predsavzatí vo svojej materčine? Do rómčiny bola preložená osnova mimoriadnej prednášky na rok 2007, ktorú vďačnému 506-člennému obecenstvu predniesol jeden starší rómskeho pôvodu. Okrem toho zvestovatelia všetkých troch národností — rómskej, macedónskej i albánskej — plesali od radosti, keď bola na oblastnom zjazde v roku 2007 vydaná brožúra Čo od nás Boh vyžaduje? v rómčine. Dovtedy zvestovatelia často viedli biblické štúdiá vo svojom vlastnom jazyku, pričom používali literatúru v macedónčine. Teraz používajú brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? v rómčine a veľmi sa im darí pôsobiť na srdce úprimných Rómov.

Dnes v Macedónsku usilovne napodobňuje príklad apoštola Pavla z prvého storočia 1 277 zvestovateľov v 21 zboroch. Vďačná reakcia mnohých Macedóncov hľadajúcich pravdu je dôkazom toho, že ‚prechod do Macedónie‘ s dobrým posolstvom v novej dobe priniesol vynikajúce ovocie.

 Novodobé dejiny Srbska

Srbsko, nachádzajúce sa uprostred Balkánu, je krajinou rôznorodých kultúr a domovom mnohých národnostných skupín. Práve tu bola v roku 1935 v meste Belehrad založená odbočka, aby sa starala o záujmy Kráľovstva na území Juhoslávie, čo viedlo k úžasnému teokratickému vzrastu. Akú pomoc poskytovali bratia zo Srbska v nedávnej minulosti štátom, ktoré vznikli v tejto časti Balkánu?

V čase, keď sa hranice krajín uzatvárali a všade sa šírila náboženská a rasová nenávisť, bratia rôznych národností pokojne spolupracovali v Bételi v chorvátskom Záhrebe. Nakoniec však pre rasové a národnostné predsudky, ktoré zúrili za múrmi Bételu, boli naši srbskí bratia nútení odísť. V roku 1992 sa prekladanie publikácií do srbčiny opäť vykonávalo v Belehrade v Srbsku, tak ako to bolo takmer 50 rokov predtým. Ukázalo sa, že to bol rozumný krok urobený v pravý čas.

V Bosne, kde prebiehali ťažké boje, bola zúfalo potrebná humanitárna pomoc. Odbočka v Rakúsku láskavo pripravila zásielky pomoci a bratia v Srbsku mali najlepšie možnosti doručiť ich do tých častí Bosny, ktoré boli kontrolované Srbmi.

Hoci boje sa do Srbska nepreniesli, účinky vojny boli citeľné aj tam. Obchodné embargo sťažovalo príjem zásielok literatúry, ktorá sa tlačila v Nemecku. Keď zbory nedostali najnovšie časopisy, bratia jednoducho študovali staršie články, až kým neprišli novšie čísla.  V konečnom dôsledku však neprišli ani o jediné číslo našich časopisov.

‚POSILŇUJÚCA POMOC‘

„Keď sme v roku 1991 prišli do Srbska, v krajine vládol veľký politický chaos,“ povedal absolvent Gileádu Daniel Nizan. „Zapôsobila na nás horlivosť, akú bratia prejavovali napriek tomu, že sa nachádzali v ťažkej situácii. Spomínam si, akí sme boli prekvapení, keď sme na prvom zvláštnom zjazdovom dni, ktorého sme sa s manželkou zúčastnili, videli, že na výzvu rečníka sa postavilo asi 50 záujemcov o krst. Veľmi nás to povzbudilo.“

Nizanovci boli veľmi nápomocní pri rozbehnutí novozaloženého Bételu v Belehrade. Pôvodné priestory na ulici Milorada Mitrovića stačili pre desať ľudí. Na prízemí bola aj sála Kráľovstva. Ako rástol prekladateľský tím, boli potrebné väčšie priestory. Nakoniec sa podarilo nájsť jeden pozemok a začala sa výstavba. Koncom roka 1995 sa rodina Bétel presťahovala do nových budov.

 Narastajúce ťažkosti podnietili ďalších ľudí zareagovať na pravdu, a tak s rastom počtu zvestovateľov rástla aj potreba láskavého dohľadu. Túto potrebu čiastočne uspokojili zvláštni priekopníci z Talianska — energickí a obetaví služobníci celým časom, ktorí ochotne vynakladali svoje sily v prospech druhých. Hoci nebolo ľahké naučiť sa nový jazyk a prispôsobiť sa vo vojnových časoch neznámej kultúre, títo priekopníci sa pre našich bratov v Srbsku stali „posilňujúcou pomocou“. (Kol. 4:11)

Priekopníci z iných krajín poskytli pomoc v mnohých ohľadoch, ale čo bolo najdôležitejšie, „prišli s nimi teokratické skúsenosti,“ povedal Rainer Scholz, koordinátor výboru krajiny v Srbsku. Dnes je v Srbsku 55 zborov, ktoré sú vďačné za pomoc 70 zvláštnych priekopníkov.

BOLESTNÉ ÚČINKY HYPERINFLÁCIE

Srbsko nemohlo uniknúť bolestným účinkom vojny na ekonomiku, najmä závratnej inflácii. „Za 116 dní od októbra 1993 do 24. januára 1994 dosiahla kumulovaná inflácia 500 biliónov percent,“ uvádza jeden zdroj. Mira Blagojevićová, ktorá od roku 1982 slúži v Bételi, spomína, že keď si išla na trh kúpiť trochu zeleniny, musela si vziať plnú tašku peňazí.

Iná sestra, Gordana Siriškiová, spomína, že keď si jej matka vyzdvihla mesačný dôchodok, mal hodnotu len jedného kotúča toaletného papiera. „Naozaj len ťažko pochopiť, ako mohli ľudia prežiť, keď všetko, čo vlastnili, bolo zrazu bezcenné,“ povedala Gordana. „My sme vďaka nášmu celosvetovému bratstvu dostávali zo zahraničia pomoc v núdzi. V čase, keď ľudia prestávali veriť bankám a vláde, mnohí začínali veriť v Boha. A bratia sa vtedy viac zblížili.“

 PREKLAD BIBLIE

Prekladateľské tímy v Juhoslávii roky úzko spolupracovali na jednom mieste, v chorvátskom Záhrebe. Po vojne sa jednotlivé skupiny prekladateľov presťahovali do svojich krajín, no zároveň udržiavali kontakt s prekladateľským tímom v Záhrebe. Ukázalo sa to ako veľmi užitočné, a to najmä keď srbský tím začal prekladať Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem. Cieľom bolo oznámiť jeho vydanie na zjazde Jehovových svedkov v roku 1999.

Ale v čase, keď prekladatelia dokončovali tento preklad, v krajine sa schyľovalo k vojne. Bratia si uvedomovali, že pri bombardovaní budú telefónne linky nespoľahlivé, a to sťaží odoslanie elektronických súborov z Belehradu do tlačiarne v Nemecku. Preto v utorok 23. marca, keď sa už nad mestom vznášala hrozba leteckých útokov, pracovali celú noc a nadránom odoslali hotovú prácu v elektronickej podobe do Nemecka. O niekoľko hodín sa začalo bombardovanie a prekladateľský tím utiekol do úkrytu. Mali však radosť, že to stihli! Ich radosť bola úplná, keď o štyri mesiace na zjazde v Belehrade dostali do rúk vytlačenú Bibliu. Počas bombardovania a popri mnohých výpadkoch elektriny bratia pokračovali v preklade iných publikácií. Často však museli prácu prerušiť a utekať do bezpečia. Je pravda, že to bolo stresujúce obdobie, ale všetci boli radi, že sa môžu podieľať na príprave veľmi potrebného duchovného pokrmu.

Vďaka usilovnej práci a Jehovovmu požehnaniu bol v júli 1999 vydaný Preklad nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v srbčine. Účastníci zjazdu prekypovali radosťou a vďačnosťou, že majú tento preklad vo vlastnom jazyku. Po čase, v roku 2006, bolo na zjazdoch  oznámené vydanie celého srbského Prekladu nového sveta v azbuke i v latinke.

NÁBOŽENSKÝ ODPOR SILNIE

Keďže väčšina ľudí patrí k srbskej pravoslávnej cirkvi, mnohí majú pocit, že byť Srbom rovná sa byť pravoslávnym. Človeka, ktorý nepatrí k pravoslávnej cirkvi, ani nepovažujú za Srba. Napriek tomu v 90. rokoch veľa ľudí prijalo naše posolstvo nádeje z Biblie. Do konca vojny v roku 1999 sa počet zvestovateľov takmer zdvojnásobil na vrcholný počet 4 026.

Tento duchovný blahobyt Jehovovho ľudu vyvolal zášť pravoslávnej cirkvi. Cirkev začala rozdúchavať plamene nacionalistických vášní, a tým sa pokúšala zastaviť naše zvestovateľské dielo. Otvoreným násilím a prekrúcaním zákonov sa snažila zastrašiť našich bratov. Napríklad koncom vojny bolo ešte stále 21 našich bratov vo väzení za to, že trvali na svojej politickej neutralite. Väčšina z nich bola krátko po vojne prepustená a boli vďační, že Jehova v týchto ťažkých skúškach posilňoval ich vieru.

Deviateho apríla 2001 sa stalo niečo nečakané: Federálne ministerstvo vnútorných vecí zakázalo dovoz našej literatúry. Ako to odôvodnilo? Vyhlásilo, že naše publikácie by mali na mladých v krajine negatívny vplyv. Na zozname zakázaných publikácií bola aj Biblia!

Negatívne správy o našej činnosti, ktoré sa objavovali v televíznych a novinových správach, viedli k tomu, že domáci boli niekedy k bratom násilnícki. „Občas nás pri zvestovaní z domu do domu udreli päsťou alebo nám dali facku,“ povedal jeden zvláštny priekopník, „a inokedy po nás hádzali kamene.“ Navyše niektoré sály Kráľovstva boli poškodzované. Dnes našim bratom v Srbsku zákony umožňujú zhromažďovať sa, ale musia byť pri tom rozumní.

 Bratia naďalej horlivo zvestujú. Z ich konania vidno, že Jehovov ľud nemá predsudky a že v prejavovaní pravej lásky napodobňujú Krista. V posledných rokoch sa organizovali zvestovateľské kampane, pri ktorých sa s úspechom pracovalo na nepridelených územiach Srbska a Čiernej Hory. Pomáhali v nich bratia z rôznych európskych krajín, ktorí na to využili svoju dovolenku. No v týchto oblastiach treba ešte stále urobiť veľa práce, aby sa podarilo dostať k asi trom miliónom ľudí, ktorí tam žijú.

Dnešný Bétel v Belehrade tvorí komplex troch budov, ktoré sú obkolesené záhradami pripomínajúcimi park. Na dielo v Srbsku a Čiernej Hore dohliada trojčlenný výbor krajiny. Vďaka Jehovovmu požehnaniu je tento región, ktorý bol kedysi zmietaný vojnou, peknou ukážkou horlivosti a odhodlania Jehovových svedkov.

 Novodobé dejiny Kosova

Napätie, ktoré bolo v 80. rokoch medzi srbskou a albánskou komunitou v Kosove, vyústilo v 90. rokoch do otvoreného boja a viedlo k veľkému utrpeniu a bolesti. V tejto situácii mali naši bratia a sestry možnosť prejaviť ‚nepokryteckú bratskú náklonnosť‘ spoluveriacim všetkých národností, ktoré žijú na tomto území. (1. Petra 1:22) Stále tiež poslúchajú Kristov príkaz „milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, ktorí vás prenasledujú“. (Mat. 5:43–48) Ale niekedy nastali chvíle, keď bolo ťažké pridŕžať sa týchto slov.

„Aktívni moslimovia neprijímajú veľmi láskavo našich bratov, ktorí boli kedysi moslimami, a naše rodiny prišli k nesprávnemu záveru, že sme ich zavrhli, lebo sme sa rozhodli pre nové náboženstvo,“ hovorí Saliu Abazi, bývalý moslim, ktorý hovorí po albánsky. „A napätie medzi Albáncami a Srbmi vedie tiež k tomu, že pre bývalých moslimov nie je jednoduché zvestovať Srbom.“

Napriek tomu všetkému sa v Saliovom dome stretávala viacnárodnostná 30-členná skupina. Saliu spomína: „V tých rokoch sa zhromaždenia konali v srbčine a našu literatúru sme dostávali z Belehradu. Jedného dňa do môjho domu nečakane prišla polícia. V tom čase bratia z Belehradu práve doviezli literatúru a všetci sme boli spolu. Keď som polícii povedal, že sú to moji bratia, nedokázali pochopiť, ako by Srbi a Albánci mohli byť bratmi.“ V roku 1998 sa týmto zvestovateľom podarilo prenajať jedno miesto v najväčšom kosovskom meste,  Prištine, ktoré využívali ako sálu Kráľovstva.

Na jar 1999 etnické napätie a nacionalizmus hrozivo zosilneli. „Môj sused sa vyhrážal, že ak sa aj so synom nezapojíme do vojny, náš dom ľahne popolom,“ spomína Saliu. „Politická klíma mala na ľudí hrozný účinok. Keďže neuznávali bývalú srbskú vládu, nebolo možné zaistiť presadzovanie zákona a ľudia sa stávali násilníckymi a robili si, čo sa im zachcelo.“

So zhoršujúcimi sa politickými pomermi bola situácia Srbov žijúcich v Kosove čoraz ťažšia. Počas konfliktu v roku 1999 boli tisíce Srbov a Albáncov prinútené utiecť do okolitých krajín. V tomto ovzduší zúrivých etnických nepokojov Saliu riskoval život, keď srbským bratom poskytol útočisko vo svojom dome.

PRISPÔSOBILI SA JEHOVOVMU ZMÝŠĽANIU

„Nenávisť medzi Srbmi a Albáncami bola intenzívna,“ povedala jedna sestra. „Boli sme k nej vedení odmalička. Tieto pocity nebolo jednoduché vykoreniť ani po spoznaní pravdy. Mnohí z nás museli urobiť veľké zmeny, aby sme si osvojili Jehovovo zmýšľanie. Pre túto nenávisť som sa dokonca i v čase, keď som sa učila o tom, že Jehova je láska, snažila vyhýbať jednej sestre v zbore len preto, že bola Srbka. Keď som však pokračovala v štúdiu, začala som si hlboko uvedomovať, že zatiaľ čo učenie iných  náboženstiev ľudí rozdeľuje, pravda z Jehovovho Slova ich zjednocuje.“ Pomohla moc Božieho Slova tejto sestre obliecť si novú kresťanskú osobnosť? „Dnes som šťastná, že môžem slúžiť v jednom zbore spolu so srbskými bratmi a sestrami,“ uviedla. (Kol. 3:7–11; Hebr. 4:12)

V tomto nábožensky rozdelenom svete je pravá kresťanská jednota niečím výnimočným. V čase, keď nacionalizmus podnecoval ľudí k tomu, aby podpaľovali domy a hádzali ručné granáty, naši bratia cestovali do Belehradu v Srbsku, kde sa v júli 1998 konal zjazd. V autobuse mierumilovne sedeli vedľa seba Albánci, Chorváti, Macedónci a Rómovia. Dashurie Gashiová, ktorá sa chcela dať na tomto zjazde pokrstiť, povedala: „Keď vojaci zastavili autobus, na ich tvárach sme mohli vidieť, akí sú šokovaní. Uprostred všetkých tých národnostných nepokojov, ktoré prebiehali v týchto krajinách, tu v autobuse sme boli zjednotení ako jeden ľud — Jehovov ľud.“

Jedna mladá žena rómskeho pôvodu spoznala v detstve pravdu od svojich tiet, ktoré žili v cudzine. Prvou prekážkou, ktorú musela prekonať, bola negramotnosť. Láska k Jehovovi ju podnietila k tomu, aby sa v priebehu trojročného štúdia Biblie naučila čítať a písať. Druhou prekážkou bol jej starý otec, u ktorého bývala. „Vždy, keď som išla na zhromaždenie, potajomky som sa vytratila z domu,“ hovorí. Ale keď sa vrátila, starý otec ju zbil. „Fyzicky som pre pravdu trpela, ale bola som rozhodnutá nevzdať sa,“ spomína. „Zamýšľala som sa nad tým, koľko si toho musel vytrpieť verný Jób. Moja láska k Jehovovi bola silná a bola som rozhodnutá, že neprestanem študovať.“ V súčasnosti slúži ako priekopníčka a študuje s dvoma negramotnými dievčatami. Hoci nikdy neabsolvovala svetské vzdelávanie, je vďačná, že v teokratickej škole kazateľskej služby získava vzdelanie, ktoré jej pomáha učiť druhých.

 Adem Grajçevci bol moslimom, keď v Nemecku v roku 1993 spoznal pravdu. Neskôr, v roku 1999, sa vrátil do rodného Kosova a rovnako ako veľa iných nových svedkov musel sa vyrovnať s predsudkami a odporom svojej rodiny. „Keď som spoznával pravdu, veľmi mi pomáhalo, že som vedel, že vládcom tohto sveta je Satan a že on je za všetkými ukrutnosťami, ktoré sa navôkol dejú,“ spomína Adem. Ademova nová kresťanská viera sa nepáčila jeho otcovi, ktorý mu povedal, aby si vybral buď Jehovu, alebo rodinu. Adem si vybral Jehovu, ďalej vytrvalo robil duchovný pokrok a dnes slúži ako kresťanský starší. Je rád, že rokmi sa otcov postoj zmiernil a teraz už viac rešpektuje jeho rozhodnutie.

Ademov syn Adnan sa ako chlapec vôbec nezaujímal o náboženstvo. Bol úplne pohltený bojovými umeniami a jeho súperi mu dali prezývku Zabijak. Ale keď pravda nakoniec zapôsobila na jeho srdce, úplne sa toho vzdal. Robil pekné pokroky a bol pokrstený. „Zanedlho po krste som musel urobiť zásadné rozhodnutie,“ povedal. „Mal som dobrú prácu a hmotne sa mi darilo. Ale duchovne som živoril a mal som málo času na službu. Povedal som si, že je čas na zmenu, a tak som z tej práce odišiel.“ Začal s priekopníckou službou, bol vymenovaný za služobného pomocníka a neskôr bol pozvaný do prvej triedy školy služobného vzdelávania v Albánsku. Teraz je starším a spolu s manželkou Hedije slúžia ako zvláštni priekopníci. Čo si myslí o svojom rozhodnutí? „Vôbec neľutujem, že som si vybral službu celým časom,“ hovorí. „Nemohol by som byť šťastnejší.“

JEDNOTNÉ UCTIEVANIE A VYUČOVANIE

Všetkých šesť zborov v Kosove sa dnes zhromažďuje v prenajatých priestoroch. Niektoré zbory sú malé, čo  je aj prípad zboru v meste Peć, ktorý má 28 zvestovateľov. Keďže je veľmi málo vymenovaných bratov, niektoré zbory nemôžu mať verejnú prednášku každý týždeň. Ale napriek tomu tieto zbory, tak ako bratia a sestry v Peći, sa verne každý týždeň stretávajú na štúdiu Strážnej veže i na ostatných zborových zhromaždeniach.

O bratov v Kosove sa roky s láskou staral srbský výbor krajiny a previedol ich mimoriadne ťažkými časmi. Potreby bratov v tejto oblasti sa však zmenili, a tak v roku 2000 vedúci zbor zveril dozor nad zvestovateľským dielom v Kosove albánskej odbočke.

Až donedávna bola väčšina Jehovových svedkov v Kosove srbskej národnosti, a preto sa zhromaždenia konali v srbčine, pričom bratia s radosťou pomáhali ľuďom hovoriacim po albánsky sledovať program. Teraz je tam opačná situácia. Väčšina bratov v Kosove sú Albánci. Zhromaždenia sa všade, až na jeden zbor hovoriaci po srbsky, konajú v albánčine a bratia ochotne prekladajú prednášky svojim srbským spoluctiteľom. Krajské i oblastné zjazdy sa konajú v oboch jazykoch. Napríklad celý program oblastného zjazdu v roku 2008 bol v albánčine a prekladal sa do srbčiny, pričom kľúčové prejavy predniesli v srbčine starší, ktorí sú pôvodom kosovskí Albánci. Jeden brat hovorí: „Napriek nenávisti, ktorá panuje medzi ľuďmi vonku, my v sále sme jednou rodinou.“

Hoci väčšina obyvateľov Kosova sú moslimovia, vážia si Bibliu a mnohí sa ochotne rozprávajú o náboženstve. Bratia v Kosove sa veľmi radovali, že v roku 2008 mali nový vrchol 164 zvestovateľov. S plnou dôverou v Jehovu sú odhodlaní ďalej vyvíjať úsilie, aby prepracovali svoj obvod a priniesli dobré posolstvo ľuďom všetkých tamojších národností.

 Novodobé dejiny Čiernej Hory

Táto skrytá perla Stredozemia leží na pobreží Jadranského mora. Čierna Hora, nádherná krajinka obkolesená Albánskom, Kosovom, Srbskom a Bosnou a Hercegovinou, prekypuje ohromujúcou rozmanitosťou a dych vyrážajúcou krásou. Patrí jej 293 kilometrov priam rozprávkového Jadranského pobrežia. Kaňon Tare je jedným z najhlbších a najdlhších kaňonov v Európe. Skadarské jazero je najväčšie jazero na Balkáne a je jednou z najväčších vtáčích rezervácií v Európe. A toto všetko je na území, ktoré zaberá len tretinu rozlohy Švajčiarska!

História krajiny je však poznačená vojnami, konfliktmi a utrpením. Ťažkosti, ktorými Čiernohorci prechádzali, silno ovplyvnili ich tradície, mentalitu a kultúru. K ich kultúre neoddeliteľne patrí to, že si vážia črty ako statočnosť, zásadovosť, dôstojnosť, skromnosť, obetavosť a úctu k druhým. Veľa nezlomných Čiernohorcov prijalo dobré posolstvo o Kráľovstve a verne sa zastávajú pravdy.

DUCHOVNÝ RAST

Mohol by niekto z účastníkov pamätného zjazdu v chorvátskom Záhrebe, ktorý sa konal v roku 1991, niekedy zabudnúť na jednotu a lásku bratov zhromaždených zo všetkých častí bývalej Juhoslávie? „Keďže vo vzduchu visela hrozba vojny, cestovať z Čiernej Hory do Chorvátska bolo nebezpečné,“ spomína Savo Čeprnjić, ktorý krátko predtým začal študovať Bibliu. „Žasol som,  keď som videl, že na zjazd bez problémov prichádza toľko autobusov. Ešte pôsobivejší bol ten pokoj a jednota medzi svedkami. V prvý deň tam boli stovky policajtov, ale keď zistili, že sa správame pokojne, na ďalší deň sa ich prihlásilo do služby len zopár.“

Pred začiatkom vojny jedni manželia pravidelne cestovali z Chorvátska do Čiernej Hory a viedli so Savom štúdium. Ale ako bude Savo pokračovať v štúdiu Biblie, keď sa hranica uzavrela?

„Záujemcovia, ktorí už v štúdiu pokročili ďalej, museli vyučovať ďalších,“ vysvetľuje Savo. „Najskôr so mnou študoval knihu Môžeš žiť navždy v pozemskom raji jeden pokrstený brat. Ale keď sa to neskôr už nedalo, pokračoval so mnou v štúdiu jeden nepokrstený muž. Do roku 1992 sa skupina, ktorá sa stretávala na zborovom štúdiu knihy a štúdiu Strážnej veže v meste Herceg Novi, rozrástla na 15 ľudí.“ Savo spolu s manželkou i dcérou ďalej robili pokroky a v roku 1993 boli pokrstení. Dnes je v tomto malebnom pobrežnom meste sála Kráľovstva, v ktorej sa stretáva 25 zvestovateľov.

Začiatkom 90. rokov sa v Podgorici, hlavnom meste Čiernej Hory, stretávalo niekoľko zvestovateľov. Táto skupina stále rástla a v roku 1997 začala uvažovať o kúpe pozemku na sálu Kráľovstva. Pozemok, ktorý bratia kúpili, bol od vedľajšieho domu oddelený múrom a bratia sa rozhodli múr nechať, aby mali súkromie. Ale jeden policajt, ktorý býval na prízemí toho domu, ich poprosil, či by múr nemohli zbúrať, aby do jeho tmavého bytu prenikalo viac svetla. V záujme dobrých susedských vzťahov sa bratia rozhodli, že múr odstránia a namiesto neho postavia plot. A ich priateľský prístup bol odmenený!

 Keď ďalší nájomníci z tohto domu robili bratom ťažkosti, policajt ich varoval, že ak sálu Kráľovstva poškodia, poženie ich pred súd. Teraz majú bratia krásnu sálu Kráľovstva, ako aj byt pre zvláštnych priekopníkov a veľké kryté parkovisko, ktoré sa dá využiť aj na krajské zjazdy.

V meste Nikšić to však bratia už nemali také ľahké. V roku 1996 kúpili pozemok, ale ľudia z okolia sa k myšlienke mať v susedstve sálu Kráľovstva stavali nepriateľsky. Bratia strážili rozostavanú sálu dňom i nocou v obave, že sa ju niekto zo susedstva pokúsi poškodiť. Jedného dňa miestny  kňaz naverboval 200 ľudí, ktorí zaútočili na budovu zbraňami a palicami. Dav strieľal do vzduchu a tehlu po tehle začal sálu Kráľovstva rozoberať. Polícia stála opodiaľ a len sa prizerala.

Keď sa situácia nedala vyriešiť pokojne, bratia začali hľadať iný pozemok. O štyri roky našli budovu, ktorú zrenovovali a prerobili na sálu Kráľovstva. Spočiatku sa zdalo, že so susedmi nebudú žiadne ťažkosti, ale o niekoľko mesiacov sálu Kráľovstva za záhadných okolností zničil požiar. Naši bratia však boli odhodlaní nevzdať sa. Opäť sa dali do práce a sálu znova postavili. Od toho času už nemali nijaké ďalšie problémy.

V Čiernej Hore sú štyri zbory, na ktoré dohliada srbský výbor krajiny. Pri počte 201 zvestovateľov pripadá na jedného zvestovateľa 2 967 obyvateľov. Bratia sú vďační za pomoc šiestich zvláštnych priekopníkov. Čiernohorcom sa vo všeobecnosti náboženstvo spája skôr s tradíciami než s čítaním Biblie. Ale naši bratia a sestry tam verne vytrvávajú v odvážnom zvestovaní dobrého posolstva.

 Novodobé dejiny Slovinska

Predtým než Slovinsko v roku 1991 získalo nezávislosť, tvorilo severozápadnú časť Juhoslávie. Po získaní samostatnosti jeho ekonomika neustále silnela a v roku 2004 sa stalo súčasťou Európskej únie. Napriek pomerne malej rozlohe je to veľmi rozmanitá krajina. Nájdete tam majestátne hory, horské plesá, bujné lesy, obrovské vápencové jaskyne a očarujúcu slovinskú riviéru. Len za niečo vyše hodiny sa človek môže dostať z chladných, osviežujúcich alpských strání do olivových hájov a viníc jadranského pobrežia, kde ho pohladí príjemný teplý vánok. Okrem toho Slovinsko ponúka nevyčerpateľné možnosti objavovania svojho kultúrneho a historického dedičstva. Ale krása tejto krajiny nespočíva len v národných parkoch a historických mestách. Slovinsko sa pýši bohatou históriou aj v duchovnej oblasti.

 SÁLY KRÁĽOVSTVA A PRIEKOPNÍCI

Nepochybne si spomínate, že „biblickí holiči“ zvestovali o svojej novej viere práve v Maribore. Reštaurácia, neskôr príhodne nazvaná Novi Svet, bola príjemným miestom zhromaždení pre skupinu, ktorá tam vznikla. Dnes sú slovinskí svedkovia vďační Jehovovi za krásne sály Kráľovstva, v ktorých sa stretávajú, aby uctievali Jehovu a boli vyučovaní z Biblie. Rastúci počet zvestovateľov a zlepšujúce sa podmienky v 90. rokoch dali podnet na vytvorenie regionálneho stavebného výboru. Od roku 1995 zbory vďaka pomoci vyše sto dobrovoľníkov a finančným prostriedkom zo zahraničia postavili alebo zrenovovali 14 sál Kráľovstva.

S rastúcim počtom zvestovateľov rástol aj počet pravidelných priekopníkov — z 10 v roku 1990 na 107 v roku 2000. Medzi týmito horlivými priekopníkmi bola aj Anica Kristanová, ktorá predtým ako spoznala pravdu, bola členkou Ústredného výboru komunistickej strany Juhoslávie.

Bratia a sestry z iných krajín, ktorí prišli slúžiť do Slovinska, dali zvestovateľskému dielu silný impulz. V roku 1992 prišli prví misionári, Franco a Debbie Dagostiniovci. Keď boli neskôr pridelení do Afriky, do Slovinska prišli dvaja noví misionári, Daniel a Karin Friedlovci z Rakúska. Nedávno sem boli pridelení ďalší misionári vyškolení v Gileáde, Geoffrey a Tonia Powellovci a Jochen a Michaela Fischerovci. Z týchto misionárov i zo zvláštnych priekopníkov z Rakúska, Talianska a Poľska vyžaruje hlboká láska k Jehovovi a vrúcna túžba pomáhať ľuďom.

VÝBORY PRE STYK S NEMOCNICAMI

V roku 1994 bolo v Bételi zriadené oddelenie nemocničných informačných služieb a vytvorili sa dva výbory  pre styk s nemocnicami (VSN). Niekoľkí bratia vymenovaní do týchto výborov sa stretli s ministrom zdravotníctva, ktorý potom zorganizoval stretnutie s riaditeľmi všetkých nemocníc v Slovinsku. Na tomto stretnutí bratia vysvetlili úlohu VSN a objasnili, prečo Jehovovi svedkovia odmietajú transfúzie krvi. Tým sa položil základ dobrej spolupráce medzi lekármi a pacientmi, ktorí odmietajú transfúzie krvi, a viedlo to k tomu, že v lekárskych časopisoch boli uverejnené články na tému bezkrvnej liečby.

V roku 1995 lekári v Slovinsku uskutočnili prvú operáciu na otvorenom srdci bez použitia krvi. O tejto úspešnej operácii informovali aj médiá. Okrem toho chirurg a anestéziológ, ktorí na operácii spolupracovali, o nej napísali odborný článok. Tým sa otvorili dvere bezkrvnej liečbe a teraz je viac lekárov ochotných rešpektovať rozhodnutie Jehovových svedkov v otázke zdravotnej starostlivosti.

 ÚSILIE VYNAKLADANÉ NA PODPORU RASTÚCEHO POĽA

Po politických zmenách v roku 1991 vedúci zbor rozhodol, že v Slovinsku by sa mala zriadiť kancelária, aby bolo lepšie postarané o činnosti súvisiace so zvestovaním Kráľovstva. V centre slovinského hlavného mesta Ľubľane bola kúpená jednopodlažná budova. Objekt bol zrenovovaný a 1. júla 1993 sa tam mohli začať sťahovať bételiti. Spočiatku mala rodina Bétel desať členov, ale za desať rokov sa ich počet zvýšil na 35. Preto bola prenajatá neďaleká budova pre kuchyňu, jedáleň a práčovňu. Zároveň sa bételiti presťahovali do bytov v neďalekom okolí, aby sa mohlo vytvoriť viac pracovných priestorov. Slovinská kancelária začala fungovať ako odbočka Jehovových svedkov v roku 1997.

Keď vedúci zbor schválil výstavbu nových priestorov odbočky v Slovinsku, bratia začali hľadať vhodné miesto. Po preskúmaní asi 40 rôznych možností našli pozemok neďaleko mesta Kamnik, 20 kilometrov od hlavného mesta na úpätí mohutných, krásnych vrchov. Čoskoro bratia splnili požiadavky územného plánu, získali stavebné povolenia, zakúpili pozemok, uzavreli zmluvy so stavebnou firmou a pozvali na výstavbu medzinárodných služobníkov. Zdalo sa, že výstavba sa už-už začne.

Keď sa však správy o plánovanej výstavbe dostali na verejnosť, ľudia z okolia sa takmer okamžite začali stavať na odpor. V deň, keď sa mala začať výstavba, demonštranti zablokovali prístup na stavenisko barikádami. Krátko nato vytiahli transparenty, ktorými vyjadrovali svoj nesúhlas so stavbou. O šesť dní okolo poludnia prišlo asi 30 policajtov, aby chránili pracovníkov mesta, ktorí dostali za úlohu odstrániť barikády. Demonštranti políciu slovne napádali. V ten deň však na stavbe nikto z bratov ani zo stavebnej firmy nebol, pretože medzičasom bola  výstavba pozastavená. Po odložení výstavby začal odpor slabnúť a naši bratia hľadali pokojné riešenie.

Demonštranti trikrát zvalili plot okolo staveniska, ale o mesiac sa práce na výstavbe rozbehli a pokračovali už bez ďalších nepokojov. V skutočnosti to, čo sa začalo ako útok na Jehovov ľud, viedlo nakoniec k požehnaniu, pretože tieto udalosti vyvolali veľký záujem médií. V televízii, rozhlase a novinách sa objavilo vyše 150 správ o tomto projekte. Výstavba bola zhruba po 11 mesiacoch ukončená a v auguste 2005 sa rodina Bétel presťahovala do nových priestorov.

Odvtedy sa vzťah medzi bratmi a ľuďmi zo susedstva úplne zmenil. Mnohí susedia navštívili priestory odbočky. Jeden odporca sa neskôr veľmi začal zaujímať o stavanú budovu. Pýtal sa, kto sme a čo sa v budove bude robiť. Keď bol na prehliadke odbočky, zapôsobilo naňho  priateľské privítanie i čistota priestorov. „Susedia sa ma pýtajú, či som teraz na vašej strane,“ povedal bratom, „a ja im hovorím: ‚Ako som bol predtým proti Jehovovým svedkom, tak sa ich teraz zastávam, lebo sú to dobrí ľudia.‘“

Dvanásty august 2006 bol radostným dňom, keď Theodore Jaracz z vedúceho zboru predniesol prejav zasvätenia, ktorý si vypočulo 144 poslucháčov z asi 20 krajín. Na mimoriadnom zhromaždení v Ľubľane sa prihovoril 3 097 poslucháčom zo všetkých častí Slovinska a tiež z Chorvátska a Bosny a Hercegoviny.

ŽIARIVÁ BUDÚCNOSŤ

Jehovovi svedkovia v Slovinsku sa pozerajú do budúcnosti s plnou dôverou, že ich nebeský Otec ich bude viesť a žehnať. Na oblastnom zjazde v roku 2004 mali radosť z toho, že dostali Preklad nového sveta Kresťanských  gréckych Písiem v slovinčine. Sú naďalej odhodlaní plniť svoje poverenie zvestovať a robiť učeníkov, v čom im pomáha nová, dobre vybavená odbočka a tiež mnohí, ktorí sa veľmi namáhajú v priekopníckej službe. (Mat. 28:19, 20)

V Slovinsku, ktoré je prevažne rímskokatolíckou krajinou, éra komunizmu vychovala z mnohých ľudí ateistov. Okrem toho mnohí sú preťažení úzkostlivými životnými starosťami alebo upadajú do osídla hmotárstva. Iní sa zaujímajú najmä o šport a zábavu. Ale stále sú tu jednotlivci s úprimným srdcom, ktorých priťahujú Božie sľuby zapísané v Biblii.

Dielo ďalej napreduje. V auguste 2008 sa dosiahol vrcholný počet 1 935 zvestovateľov a asi štvrtina zvestovateľov sa zapojila do niektorej formy priekopníckej služby. Organizovane sa zvestuje aj v ďalších jazykoch — albánčine, angličtine, čínštine, chorvátčine, srbčine a slovinskej posunkovej reči. Na rozdiel od skromných začiatkov diela, keď dobré posolstvo v Slovinsku zvestovali iba dvaja holiči, teraz tu slúži veľký mnohonárodnostný zástup horlivých zvestovateľov, ktorí vyhľadávajú ľudí túžiacich slúžiť pravému Bohu, Jehovovi. (Mat. 10:11)

Oblasť Balkánu predtým známa ako Juhoslávia zažila veľa konfliktov, bolesti a utrpenia. Ale v tomto ovzduší náboženskej neznášanlivosti a etnickej nenávisti si Jehovov ľud prejavuje lásku, čo ukazuje, že sú pravými Kristovými nasledovníkmi, a vyvyšuje to pravé uctievanie Jehovu nad všetko, čo môže ponúknuť tento svet. Táto láska, ktorou Jehovovi služobníci napodobňujú Božiu lásku, podnecuje čoraz väčší počet ľudí, aby sa pripojili k pravému uctievaniu, a pomáha našim bratom, aby zostali pevní a rozhodnutí navždy jednotne slúžiť Jehovovi. (Iz. 2:2–4; Ján 13:35)

[Poznámka pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 165]

Hoci Juhosláviou zmietali národnostné a náboženské predsudky, naši bratia boli zjednotení

[Zvýraznený text na strane 173]

‚Som tu preto, aby som sa zapáčil ľuďom? Nie! Závisí azda môj život od toho, čo druhí hovoria, myslia si alebo robia? Nie!‘

 [Rámček na strane 144]

Kontrasty v bývalej Juhoslávii

Ak by ste sa viacerých ľudí opýtali, čím sa jednotlivé časti Juhoslávie líšia, zrejme by ste dostali rôzne odpovede. Na čom by sa však asi zhodli, je to, že v tejto oblasti žije sedem rozdielnych národností, ktoré majú rôzne náboženstvá a dokonca hovoria odlišnými jazykmi s rozličnými abecedami. Národnostné skupiny sa rozlišujú najmä podľa náboženstva. Pred vyše 1 000 rokmi sa takzvané kresťanstvo rozdelilo na rímskokatolíkov a pravoslávnych. Deliaca čiara medzi týmito dvoma skupinami prechádza priamo stredom bývalej Juhoslávie. Ľudia žijúci v Chorvátsku a Slovinsku sú zväčša rímskokatolíci, zatiaľ čo Srbi a Macedónci sú väčšinou pravoslávni. V Bosne žije zmes ľudí hlásiacich sa k islamu a ku katolíckej a pravoslávnej viere.

Okrem náboženstva rozdeľuje ľudí v bývalej Juhoslávii i jazyk. Väčšina ľudí s výnimkou Kosova hovorí niektorým južnoslovanským jazykom. Hoci každá krajina má svoj vlastný jazyk, komunikáciu medzi Srbmi, Chorvátmi, Bosniakmi a Čiernohorcami umožňuje používanie spoločných slov. V Kosove, Macedónsku a Slovinsku to platí už v menšej miere. Hoci koncom 19. storočia boli snahy o zlúčenie podobných jazykov, rozpad Juhoslávie v roku 1991 toto úsilie zmaril. Za posledné desaťročie sa všetky krajiny usilujú zdôrazniť svoju odlišnosť tým, že sa snažia používať slová jedinečné pre svoj jazyk.

 [Rámček/obrázok na strane 148]

Hodinár šíri pravdu v Slavónii

V 30. rokoch 20. storočia cestoval Antun Abramović po chorvátskych dedinách a opravoval hodiny. V jednom hostinci našiel našu brožúrku. Keď si ju prečítal, okamžite si uvedomil, že je to pravda, a zapôsobilo to na jeho srdce. Preto napísal odbočke a požiadal o ďalšiu literatúru. Onedlho sa stal oddaným Jehovovým služobníkom. Odvtedy pri cestách z dediny do dediny ľuďom nielen opravoval hodiny, ale im aj vydával svedectvo. V tých časoch bolo dôležité mať takúto zámienku, lebo zvestovateľské dielo bolo zakázané. Na jednom mieste nazývanom Privlaka stretol ľudí, ktorí nadšene prijali pravdu. Po čase tam bol vytvorený malý zbor. Odtiaľ sa pravda rozšírila do mesta Vinkovci a okolia.

Cez druhú svetovú vojnu brat Abramović pomáhal pri tajnom tlačení literatúry, ktorá sa doručovala do celej Juhoslávie. Za svoju horlivú činnosť bol v roku 1947 spolu s ďalšími 13 bratmi odsúdený na dlhé roky väzenia. Po prepustení slúžil ako cestujúci dozorca. Celý život bol v službe Jehovovi veľmi horlivý.

 [Rámček/obrázok na strane 151]

Dirigent sa stáva priekopníkom

V časti Juhoslávie, ktorá je dnes známa ako Bosna a Hercegovina, dostal pred mnohými rokmi dirigent Orchestra Kráľovskej stráže Alfred Tuček od svojho kolegu Fritza Grögera biblickú literatúru. Niekedy koncom 20. rokov 20. storočia sa skontaktoval so spoločnosťou Maják sídliacou v Maribore a vyjadril svoju túžbu byť pravidelným priekopníkom. Časom sa stal jedným z prvých priekopníkov v Juhoslávii. Hoci mal ako dirigent vojenského orchestra dobre platenú prácu, láska k Jehovovi ho podnietila opustiť svoje zamestnanie a ‚neobzerať sa naspäť‘. (Luk. 9:62) Začiatkom 30. rokov cestoval s priekopníkmi z Nemecka a premietal „Fotodrámu Stvorenie“. Pomáhal tiež pri vytváraní kariet s mapami obvodov, keď sa začínala organizovať zvestovateľská činnosť v Juhoslávii. V roku 1934 sa oženil s nemeckou priekopníčkou Fridou. Ich prvým pôsobiskom bolo bosnianske Sarajevo. Neskôr sa pri zvestovaní dobrého posolstva dostali do rôznych častí Macedónska, Čiernej Hory, Chorvátska a Srbska. Spočiatku používali hlavne bicykle, ale neskôr cestovali na motocykli. Hoci ľudia v tom čase neprijímali pravdu ochotne a dielo bolo zakázané, Alfred a Frida si uvedomovali, že je dôležité hlásať čo najväčšiemu počtu ľudí.

 [Rámček/obrázky na stranách 155, 156]

V zdraví i v chorobe

Martin Pötzinger slúžil v niekoľkých krajinách strednej Európy a potom bol pridelený do Juhoslávie ako dozorca skupiny priekopníkov. V tom čase sa stretol s Gertrud Mendeovou, horlivou priekopníčkou z Nemecka, s ktorou sa neskôr oženil. Priekopníci sa v otázkach zdravotnej starostlivosti museli plne spoliehať na Jehovu. Hoci nemali žiadne poistenie, vždy dostali potrebnú pomoc. Keď niekedy nastala kritická situácia, Jehova použil ľudí, ktorí boli ochotní pomôcť. Napríklad keď brat Pötzinger v Záhrebe vážne ochorel, pomocnú ruku mu podala sestra Mendeová.

Gertrud spomína: „V polovici 30. rokov sme boli s Martinom pridelení do Sarajeva. Ale udalosti sa nevyvíjali podľa našich predstáv. Jeden večer sa Martin necítil dobre a v noci mu horúčka stúpla takmer na 40 stupňov Celzia. Nasledujúce ráno som išla do domu, kde býval, pozrieť sa, ako mu je. Jeho domáca bola znepokojená a robila si oňho starosti. Spolu sme sa pokúšali liečiť ho domácou medicínou — presladeným vareným vínom. Ale jeho stav sa nezlepšoval. Obtelefonovala som veľa lekárov, ktorých som našla v telefónnom zozname, ale nikto nebol ochotný prísť hneď. Každý si našiel výhovorku.

  Domáca navrhla, aby som zavolala do nemocnice, a tak som zavolala primárovi a vysvetlila som mu, že Martin leží v posteli s horúčkou, ktorá medzitým vystúpila na 40 stupňov Celzia. Primár bol veľmi priateľský a poslal sanitku. Keď Martina nakladali do sanitky, domáca mi povedala: ‚Už ho viac neuvidíte.‘

Akoby to ešte nestačilo, vyskytol sa problém s peniazmi. Jediné peniaze, ktoré sme my priekopníci mali, boli príspevky za literatúru a z toho sme ledva vyžili. Nevedeli sme, čo robiť, a ani to, koľko bude liečba stáť. Dr. Thaler vyšetril Martina a stanovil diagnózu: ‚Martin má zápal pohrudnice a potrebuje operáciu. Chvíľu potrvá, kým sa zotaví.‘

Dr. Thaler zjavne pochopil našu náročnú ekonomickú situáciu, lebo nechcel od Martina za operáciu nijaké peniaze. Povedal: ‚Chcem podporiť ľudí s takou vierou, akú máte vy.‘ S Jehovovou pomocou sme túto ťažkú situáciu zvládli. Pre Martinovu chorobu sme nakoniec nemohli ísť do Sarajeva, ale museli sme sa vrátiť do Nemecka.“

[Obrázok]

Martin Pötzinger v Nemecku v roku 1931

 [Rámček/obrázok na stranách 161, 162]

Cez deň práca, v noci výroba literatúry

LINA BABIĆOVÁ

NARODENÁ 1925

POKRSTENÁ 1946

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Od roku 1953, keď bolo dielo uzákonené, slúži v Bételi. Pomáhala pri výrobe a distribúcii časopisov a inej literatúry. Dnes verne slúži v Bételi v Záhrebe.

PO TOM, čo boli bratia prepustení z väzenia, ihneď urobili prípravy, aby sa mohlo začať s výrobou časopisov. Ale bratov bolo málo a práce veľa. Keď som sa dozvedela, aká je situácia, rozhodla som sa, že sa dám k dispozícii. Mala som síce svetské zamestnanie, ale chcela som pomáhať. A tak som celý deň pracovala v zamestnaní a dlho do noci zasa na výrobe literatúry.

V tom čase odbočka ešte nemala v meste vlastné priestory. A tak starší manželia Petar a Jelena Jelićovci poskytli svoj jednoizbový byt, aby sa tam mohla cyklostylovať literatúra. Izba mala len asi 4,5 krát 4,5 metra.  Na posteľ sme položili drevený rám, na ktorom bolo natiahnuté ľanové plátno, a tam sme ukladali vytlačené stránky. Vedľa postele bol stôl, na ktorom bol položený ručný cyklostyl. Za hodinu sme vyrobili asi 800 stránok. V porovnaní so súčasnými rotačkami to nie je veľa, ale boli sme radi, že vďaka trpezlivosti a usilovnej práci sme dokázali vyrobiť toľko literatúry, koľko bolo treba.

Bolo dojímavé vidieť, ako Jelićovci trpezlivo čakali, kým neskončíme prácu a neodložíme z postele naukladané stránky, aby mohli ísť spať. Nikdy sa nesťažovali. Naopak, boli šťastní a ich oči žiarili radosťou, že takto môžu podporovať dielo Kráľovstva. Jelena vždy, keď mohla, pomáhala spolu s ďalšími staršími sestrami zoraďovať, zošívať a skladať vytlačené stránky. Taká pomoc bola neoceniteľná.

V roku 1958 sme zohnali elektrický cyklostyl, takže tlačenie literatúry bolo ľahšie. Keď sa v roku 1931 začínalo s tlačením, vyrábalo sa len 20 časopisov, ale začiatkom 60. rokov to bolo už 2 400 časopisov v troch jazykoch — chorvátčine, srbčine (v azbuke) a v slovinčine. Hoci sme nemohli tlačiť knihy, tlačili sme veľa brožúrok. V roku 1966 sme v tlačení dosiahli rekord. V miestnej tlačiarni bola vytlačená kniha „Veci, v ktorých Boh nemôže luhať“ vo forme 12 brožúrok. Každá sada 12 brožúrok tvorila jednu knihu. Teda na výrobu 50 000 kníh v troch jazykoch bolo potrebné vytlačiť 600 000 brožúrok.

Dnes slúžim v záhrebskom Bételi. Keď spätne hodnotím roky svojej služby a vidím, ako Jehova požehnáva dielo vo všetkých krajinách bývalej Juhoslávie, napĺňa ma to radosťou.

 [Rámček/obrázok na stranách 176, 177]

„Zajtra môže byť všetko inak“

IVICA ZEMLJAN

NARODENÝ 1948

POKRSTENÝ 1961

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Za svoju neutralitu bol päťkrát uväznený. Neskôr slúžil ako víkendový krajský dozorca a dnes slúži ako starší v jednom záhrebskom zbore.

MOJI rodičia boli v pravde a pravda bola námetom našich rozhovorov v kruhu rodiny. Keď som bol povolaný na vojenskú službu, prihlásil som sa na príslušnom mieste a povedal som, že chcem urobiť vyhlásenie. Po tom, čo som vysvetlil svoj neutrálny postoj, bol som predvedený na súd a odsúdený na deväť mesiacov väzenia. Po prepustení už na mňa čakalo ďalšie predvolanie na vojenskú službu. Znova som bol súdený a odsúdený, teraz na jeden rok väzenia. Po prepustení ma čakalo tretie predvolanie a ďalší súd. Tentoraz som dostal 15 mesiacov. Štvrtýkrát som bol odsúdený na 20 mesiacov a piaty raz na dva roky — dohromady som vo väzení strávil vyše šesť rokov. Toto všetko sa udialo v rokoch 1966 až 1980.

Dvakrát som bol poslaný na ostrov Goli Otok v Jadranskom mori. Celý ostrov slúžil ako väznica pre  politických väzňov. Aj ku mne sa správali ako k politickému väzňovi. Našou úlohou bolo „naplniť more“. V drevenej debne sme z jednej strany ostrova na druhú nosili kamene a hádzali ich do mora. Každý náklad vážil vyše sto kilogramov. Potom sme išli späť po ďalšie kamene — a tak sme znova a znova celý deň robili tú istú nezmyselnú prácu.

Keď som prišiel na Goli Otok druhýkrát, bolo tam zvykom dať každého príchodzieho na jeden mesiac do samoväzby. Bolo hrozné byť zavretý a úplne sám. V tom čase som sa modlil viac ako kedykoľvek predtým. Nemal som Bibliu ani biblické publikácie. Neskutočne ťažko som znášal, že som úplne izolovaný. Jediným povzbudením, ktoré som dostal, bol list od rodičov. V tých chvíľach som však precítil silu slov apoštola Pavla: „Keď som slabý, vtedy som mocný.“ ​(2. Kor. 12:10) Keď som bol prepustený a našiel som si zamestnanie, cítil som sa veľmi šťastný a silný.

V inej väznici som musel ísť k psychológovi, ktorý bol veľmi hrubý a slovne ma urážal. Reval na mňa a medziiným mi hovoril, že nie som normálny. Nesmel som nič povedať na svoju obhajobu. Na druhý deň si ma ten istý psychológ znova zavolal k sebe a úplne odlišným tónom hlasu mi povedal: „Uvažoval som o tebe a myslím si, že toto väzenie nie je pre teba tým správnym miestom. Nájdem ti prácu mimo väznice.“ A na moje prekvapenie to naozaj urobil. Neviem, čo ho podnietilo zmeniť postoj, ale naučil som sa z toho, že si nikdy nemusíme myslieť alebo sa obávať, že z nejakej situácie niet východiska. Zajtra môže byť všetko inak. Som vďačný Jehovovi za všetky zážitky, ktoré ma k nemu priblížili.

 [Rámček/obrázok na strane 179]

‚Môžu sa ľudia rozprávať o futbale?‘

HENRIK KOVAČIĆ

NARODENÝ 1944

POKRSTENÝ 1962

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V roku 1973 slúžil ako víkendový krajský dozorca a v rokoch 1974 až 1976 ako krajský dozorca celým časom. Teraz je členom chorvátskeho výboru odbočky.

NIKDY sme nevedeli, či sa zo služby vrátime domov. Polícia nás často zatkla a vypočúvala. Nepravdivé chýry o nás boli bežné.

Raz mi na policajnej stanici povedali, že o náboženstve sa môžeme rozprávať len na registrovaných miestach, a nie na uliciach alebo z domu do domu. Tak ako Nehemiáš rýchlo som sa pomodlil k Jehovovi, aby mi pomohol nájsť tie správne slová. Potom som sa vyšetrovateľa opýtal: „Môžu sa u nás ľudia rozprávať o futbale len na štadióne alebo aj inde?“ Odpovedal, že ľudia sa môžu rozprávať o futbale kdekoľvek. Ja som na to zareagoval: „Vidíte, tak potom sa aj o Bohu môžete rozprávať kdekoľvek, nielen v kostole alebo na mieste uctievania.“ Hoci mňa i môjho partnera vypočúvali päť hodín, nakoniec nás prepustili.

Keď s manželkou Anou spätne hodnotíme 40 rokov svojej služby, môžeme povedať, že by sme ju nevymenili za nič na svete. Mali sme výsadu pomôcť takmer 70 ľuďom spoznať pravdu. Každá úloha, ktorú pre nás Jehova má, môže náš život iba obohatiť.

 [Rámček/obrázok na stranách 195, 196]

Sľúbili sme, že sa vrátime

HALIM CURI

NARODENÝ 1968

POKRSTENÝ 1988

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Pomáhal pri organizovaní a distribúcii humanitárnej pomoci v Sarajeve. Teraz slúži ako starší, je členom výboru pre styk s nemocnicami a tiež právnym zástupcom Jehovových svedkov v Bosne a Hercegovine.

V ROKU 1992 bolo Sarajevo obliehané. Nedostávali sme zásielky novej literatúry, a tak sme študovali staršie časopisy. Bratia odpisovali na starom písacom stroji študijné články, ktoré sme mali k dispozícii. Hoci nás bolo iba 52 zvestovateľov, na zhromaždeniach bývalo vyše 200 prítomných a viedli sme asi 240 biblických štúdií.

V novembri 1993, v čase, keď vojna vrcholila, sa nám narodila dcérka Arijana. Priviesť na svet dieťa v takomto čase bolo spojené s veľkými ťažkosťami. Niekedy sme celé týždne nemali tečúcu vodu ani elektrinu. Kúrili sme nábytkom, a keď sme išli na zhromaždenie, museli sme prechádzať cez nebezpečné oblasti. Ostreľovači pálili na každého bez rozdielu, preto sme museli cez určité ulice a barikády bežať.

V jeden pokojný deň sme sa s manželkou, naším bábätkom a bratom Draženom Radišićom vracali domov zo zhromaždenia, keď sa zrazu ozvala streľba z guľometu. Zaľahli sme na zem, ale jedna guľka ma zasiahla do brucha. Telom mi prenikala úporná bolesť. Veľa ľudí z okien videlo, čo sa stalo, a z domov vybehli akísi odvážni mladíci, aby nás vzali do bezpečia. Rýchlo  ma odviezli do nemocnice, kde mi hneď chceli podať transfúziu krvi. Vysvetlil som lekárovi, že svedomie mi ju nedovoľuje prijať. Naliehali na mňa, aby som to ešte zvážil. Ale moje rozhodnutie bolo nemenné a bol som odhodlaný niesť následky. Nakoniec ma predsa len operovali. Operácia trvala dve a pol hodiny a dostal som sa z toho aj bez transfúzie krvi.

Po operácii som potreboval odpočívať, čo sa vo vojnovej zóne nedalo. Rozhodli sme sa navštíviť našu rodinu v Rakúsku. Ale jediná cesta zo Sarajeva viedla cez tunel pod letiskom. Tunel bol dlhý 900 metrov a vysoký asi 120 centimetrov. Manželka niesla dcérku a ja som sa pokúšal niesť batožinu. Ale keďže som bol tesne po operácii, musela mi pomáhať.

Asi ťažko opísať radosť, ktorú sme pociťovali počas nášho pobytu v Rakúsku. Ale keď sme odchádzali zo Sarajeva, sľúbili sme bratom i nášmu Stvoriteľovi, že sa vrátime. Bolo veľmi ťažké rozlúčiť sa s našou rodinou v Rakúsku, najmä s mojou mamou. Vysvetlili sme im však, že sme sľúbili Bohu, že ak nám pomôže dostať sa zo Sarajeva a trochu si odpočinúť, vrátime sa. Ako by sme mu teraz mohli povedať: „Ďakujeme ti, že si nám pomohol dostať sa sem. Veľmi sa nám tu páči a teraz by sme tu radi ostali“? Navyše naši bratia v Sarajeve nás potrebovali. Moja manželka Amra mi celý ten čas bola obrovskou oporou.

A tak sme v decembri 1994 prišli k tunelu spájajúcemu Sarajevo so svetom. Tentoraz sme sa snažili dostať do mesta. Keď ľudia videli, že sa cez tunel vraciame, pýtali sa nás: „Čo to robíte? Každý sa chce dostať preč a vy sa vraciate do obkľúčeného mesta?“ Nedokážem slovami vyjadriť to úžasné zvítanie s našimi bratmi v sarajevskej sále Kráľovstva. Nikdy sme neľutovali, že sme sa vrátili.

 [Rámček na strane 210]

Chorvátske ostrovy

Pobrežie Chorvátska dlhé 1 778 kilometrov je posiate viac ako tisíc ostrovmi, z ktorých je vyše 50 obývaných. Majú rozlohu od menej než jedného štvorcového kilometra až do 400 štvorcových kilometrov.

Ostrovania sa zaoberajú hlavne rybolovom, pestovaním olív, starostlivosťou o vinice a prácou v záhrade. Národný park Kornati, ktorý je tvorený súostrovím 140 ostrovov a útesov, ponúka úchvatné možnosti pre potápačov. Na ostrovoch Krapanj a Zlarin obyvatelia lovia koraly a hubky. Na Hvare sa pestuje levanduľa a vyrába sa tu med a rozmarínový olej. Nehostinný ostrov Pag je preslávený veľmi žiadaným syrom, ktorý miestni obyvatelia vyrábajú z mlieka odolných oviec spásajúcich rastliny a slanú trávu na ostrove.

Jehovovi svedkovia vynakladajú mimoriadne úsilie, aby sa dostali ku všetkým obyvateľom. Niekde len prejdú cez most a sú na ostrove, ale inde musia použiť trajekt. Zvestovatelia sa veľmi radi zúčastňujú na organizovaných mimoriadnych kampaniach, pri ktorých ako skupina strávia na ostrove niekoľko dní zvestovaním. Rozprávať sa s obyvateľmi ostrovov však môže byť náročné, pretože majú vlastné nárečia, ktorým ľudia z pevniny niekedy ťažko rozumejú.

Je radostné, že ľudia z ostrovov reagujú na dobré posolstvo. Ostrov Korčula je domovom zboru s 52 zvestovateľmi. Keďže zbor je odrezaný od pevniny, pre rečníkov nie je jednoduché prísť tam s prednáškou. Ale ich úsilie pomáha tomuto zboru, aby zostal zjednotený s celosvetovým kresťanským bratstvom. (1. Petra 5:9)

 [Rámček/obrázok na strane 224]

‚Nastúpila som do väzenia o 11 dní skôr‘

PAVLINA BOGOEVSKÁ

NARODENÁ 1938

POKRSTENÁ 1972

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA V roku 1975 začala s priekopníckou službou a v roku 1977 sa stala prvou zvláštnou priekopníčkou v Macedónsku. Dosiaľ pomohla spoznať pravdu 80 ľuďom.

KEĎ som zvestovala, ľudia ma veľa ráz nahlásili na políciu, ktorá ma odviedla na policajnú stanicu, kde ma niekedy aj celé hodiny vypočúvali. Mnohokrát som dostala pokutu. Na súde som bola falošne obvinená z toho, že som politický nepriateľ štátu a že šírim západnú propagandu. Raz som bola odsúdená na 20 dní väzenia a raz na 30 dní.

Svoj 20-dňový trest som si mala odsedieť presne v čase, keď bol naplánovaný oblastný zjazd. Požiadala som súd, aby mi láskavo odložil výkon trestu, ale moja žiadosť bola zamietnutá. Preto som sa rozhodla, že nastúpim do väzenia o 11 dní skôr. Správa väznice bola prekvapená, keď ma tam uvideli. Nemohli uveriť tomu, že by niekto chcel čo najskôr nastúpiť do väzenia. Mala som príležitosť vydať im svedectvo a sľúbili mi, že urobia, čo bude v ich silách, aby mi vyhoveli. O 11 dní prišiel do väznice policajt overiť, či som už nastúpila výkon trestu. Predstavte si jeho prekvapenie, keď ho správa väznice informovala, že som tam už 11 dní! Hoci to spočiatku vyzeralo inak, nakoniec som sa na zjazde mohla zúčastniť.

 [Rámček/obrázok na strane 232]

„Dali to najlepšie, čo mali“

ŠANDOR PALFI

NARODENÝ 1933

POKRSTENÝ 1964

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Jeho rodičia spoznali pravdu krátko po druhej svetovej vojne v tábore založenom partizánmi. Slúžil ako víkendový cestujúci dozorca a teraz je členom srbského výboru krajiny.

KEĎŽE naša rodina je maďarského pôvodu, nakrátko sme boli poslaní do tábora zriadeného partizánmi. Ukázalo sa však, že to bolo požehnanie, pretože práve tam rodičia spoznali pravdu. Ja som sa v čase dospievania o pravdu príliš nezaujímal. Ale veľmi ma ovplyvnil brat Franz Brand, ktorý u nás niekoľko rokov býval. Požiadal ma, aby som preložil jednu maďarskú publikáciu do srbčiny, a ja som súhlasil. Mal som pocit, že robím niečo záslužné. Neskôr som zistil, že ju nepotreboval preložiť; len chcel zaistiť, aby som si ju prečítal. Jeho taktika fungovala a o nejaký čas, v roku 1964, som bol pokrstený.

Jednou z vecí, ktorá mi priniesla najviac radosti, bola služba cestujúceho dozorcu. Nie vždy to bolo jednoduché, lebo bratia mali málo prostriedkov. Mnoho ráz som spal v jednej izbe s rodinou, u ktorej som býval. Všetky tie obete však stáli za to. Bolo úžasné vidieť radosť bratov, ktorí sa nevedeli dočkať mojej návštevy. Robili všetko pre to, aby dali to najlepšie, čo mali. Bolo by možné, aby som za to nebol vďačný?

 [Rámček/obrázok na stranách 236, 237]

„Kde tých ľudí nájdem?“

AGRON BASHOTA

NARODENÝ 1973

POKRSTENÝ 2002

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Bol vojakom Kosovskej oslobodzovacej armády a teraz slúži ako pravidelný priekopník a služobný pomocník.

KEĎ som videl tie hrozné veci, ktoré sa diali vo vojne, vrátane vraždenia malých detí, prišiel som k záveru, že Boh určite neexistuje. Uvažoval som: ‚Ak existuje, prečo niečo neurobí so všetkým tým utrpením?‘ Ďalšou ranou pre moju vieru bolo, keď som videl, ako moslimskí náboženskí vodcovia podporujú vojnu proti Srbom. Pred vojnou som bol moslimom, ale koncom vojny som sa stal ateistom a vstúpil som do Kosovskej oslobodzovacej armády. Hoci som tam bol len krátko, tešil som sa veľkej úcte a požíval som mnohé výhody. To viedlo k tomu, že som začal byť agresívny a pyšný, pretože moje slovo bolo zákon.

Je smutné, že takto som sa správal aj k svojej manželke Merite. Myslel som si, že musí robiť to, čo jej poviem, a že musí vždy konať podľa mojich príkazov. Merita bola počas vojny v kontakte s Jehovovými svedkami a mala od nich nejakú literatúru. Jeden večer, predtým než išla do postele, mi podala nejaké časopisy a brožúrky a povedala: „Zober si ich a prečítaj. Sú o Bohu.“ Rozzúrilo ma, že si myslí, že ma môže poučovať o Bohu. Aby sa vyhla stupňovaniu hádky, odišla do spálne a ľahla si.

  Keď som ostal s literatúrou sám, rozhodol som sa, že si prečítam brožúru Čo od nás Boh vyžaduje? Potom som si prečítal brožúrku Čas na pravú podriadenosť Bohu. Ako moslima ma prekvapilo, že sa v nej uvádzali citáty z Koránu. Potom som si prečítal niekoľko Strážnych veží a Prebuďte sa! O nejaký čas, ešte tej noci, som šiel do spálne a zobudil som manželku. „Od koho si to dostala?“ opýtal som sa. „Kde tých ľudí nájdem?“

Hlboko ma zasiahlo, čo som si prečítal, ale manželka bola nedôverčivá a bála sa toho, čo by som mohol urobiť. Tak či onak, v tú noc sme zavolali jednej svedkyni a zistili sme, kedy a kde sa bude konať zhromaždenie. Malo sa konať nasledujúce dopoludnie, a tak sme naň išli. Láskavosť a prívetivosť bratov na mňa veľmi zapôsobili! Nemyslel som si, že by na zemi mohli jestvovať takíto ľudia. Rozhodne boli iní. Cez zhromaždenie som mal jednu otázku a tak veľmi som chcel vedieť odpoveď, že som sa začal hlásiť. Starší nevedeli, prečo chcem s nimi tak nástojčivo hovoriť, a boli trochu nervózni. Muselo sa im veľmi uľaviť, keď zistili, že chcem iba vedieť, čo musím urobiť, aby som sa mohol stať Jehovovým svedkom!

Hneď v ten deň som začal študovať Bibliu. Chcel som urobiť vo svojej osobnosti veľa zmien a nebolo to jednoduché. Chcel som prestať s fajčením a cítil som, že musím prerušiť kontakty s bývalými priateľmi. Modlil som sa a pravidelne som sa zúčastňoval na zhromaždeniach, čo mi pomohlo urobiť pokánie z predchádzajúceho spôsobu života a obliecť si novú osobnosť. Ako veľmi pravda zmenila môj život i život mojej rodiny! V súčasnosti slúžime s manželkou ako pravidelní priekopníci a v roku 2006 som bol vymenovaný za služobného pomocníka. Teraz môžem pomáhať ďalším pochopiť, prečo ľudia trpia a ako Jehova čoskoro vyrieši všetky naše problémy.

 [Rámček/obrázok na stranách 249, 250]

„Vyzeralo to, akoby im Jehova zaslepil oči“

JANEZ NOVAK

NARODENÝ 1964

POKRSTENÝ 1983

STRUČNÁ CHARAKTERISTIKA Za svoju vieru strávil tri roky vo väzení. V súčasnosti je členom slovinského výboru odbočky.

V DECEMBRI 1984 ma vojenská správa opakovane vyzývala, aby som narukoval. Keď mi do dverí zastrčili predvolanie a vyhrážali sa, že si po mňa príde vojenská polícia, rozhodol som sa, že pôjdem svoj postoj vysvetliť do kasární. Neuspel som a dôstojníci sa rozhodli, že spravia všetko pre to, aby zo mňa urobili vojaka. Ostrihali ma dohola, odobrali mi civilné šaty a dali mi vojenskú uniformu. Keď som si ju odmietol obliecť, obliekli mi ju násilím, a potom mi strčili do ruky pero a nútili ma, aby som podpísal, že nastupujem na vojenskú službu. Odmietol som.

Odmietol som sa tiež zapojiť do takých činností ako ranná rozcvička či zdravenie zástavy. Keď ma štyria vojaci vyvliekli na dvor a prikázali mi, aby som cvičil, nebol som ochotný zdvihnúť ruky. Pokúsili sa mi ich zdvíhať oni, až kým si neuvedomili, aké je to pritiahnuté za vlasy. Namierili na mňa pušku a vyhrážali sa, že ma zabijú. Niekedy sa ma pokúšali podplatiť kávou a keksami.

  Niektorí vojaci sa od zúfalstva rozplakali, keď nemohli zlomiť moje pevné odhodlanie. Iní sa rozzúrili, keď som odmietol napľuť na obraz maršala Tita, ktorý mi držali pred tvárou. Po niekoľkých dňoch sa ma pokúsili prinútiť nosiť zbrane, čo som tiež odmietol urobiť. Bolo to klasifikované ako vojenský priestupok a na jeden mesiac ma zavreli v kasárňach. Potom som niekoľko týždňov strávil vo väzenskej cele v Záhrebe v Chorvátsku, kde som čakal na rozsudok. V cele svietilo celú noc červené svetlo a na toaletu som sa dostal, len ak mal dozorca dobrú náladu.

Nakoniec som bol odsúdený na tri roky väzenia na ostrove Goli Otok v Jadranskom mori, kam posielali najhorších zločincov. S rukami v putách som bol poslaný do väznice, ktorá bola neslávne známa násilím medzi väzňami — a to preto, že som odmietol bojovať. Tam som sa stretol s ďalšími štyrmi svedkami, ktorí boli uväznení za svoju neutralitu.

Nesmeli sme si priniesť Bibliu ani nijakú inú literatúru. Ale jedna Biblia tam už bola a moji príbuzní mi v škatuli s dvojitým dnom posielali Strážnu vežu. Strážcovia nikdy našu literatúru neobjavili ani nezistili, že usporadúvame kresťanské zhromaždenia. Niekedy, keď strážcovia vošli, literatúra ležala priamo pred nimi, a predsa si nič nevšimli. Vyzeralo to, akoby im Jehova zaslepil oči.

Po roku som bol premiestnený do Slovinska, kde som si odsedel zvyšok trestu. Ešte kým som bol vo väzení, oženil som sa s Rahelou. Keď som bol nakoniec prepustený, začali sme spolu s manželkou priekopníčiť a od roku 1993 slúžime v slovinskom Bételi.

 [Časová os/graf na stranách 244, 245]

VÝZNAMNÉ UDALOSTI — krajiny bývalej Juhoslávie

20. roky 20. storočia V Maribore v Slovinsku sa stretáva malá skupina a vedie rozhovory o Biblii.

30. roky 20. storočia Do Juhoslávie prichádzajú priekopníci hovoriaci po nemecky.

1935 V Belehrade v Srbsku je zriadená odbočka, aby dohliadala na dielo.

1940

1941 Invázia nemeckej armády, po ktorej sa začalo prudké prenasledovanie.

1950

1953 Jehovovi svedkovia sú zákonne zaregistrovaní; služba z domu do domu je však naďalej obmedzovaná.

1960

1969 Na tomto štadióne v nemeckom Norimbergu sa koná medzinárodný zjazd.

1970

 1990

1991 V chorvátskom Záhrebe sa koná prvý medzinárodný zjazd. Prichádzajú prví misionári vyškolení v Gileáde. V Slovinsku je zriadená kancelária, ktorá pracuje pod dohľadom rakúskej odbočky. Začína sa vojna.

1993 Jehovovi svedkovia v Macedónsku sú zaregistrovaní.

1994 V Slovinsku je vytvorený výbor pre styk s nemocnicami.

2000

2003 Jehovovi svedkovia v Chorvátsku získavajú zákonnú registráciu. V Macedónsku je zasvätený nový Bétel.

2004 Vydanie Prekladu nového sveta Kresťanských gréckych Písiem v slovinčine.

2006 V Slovinsku je zasvätená nová odbočka. Vychádza úplný Preklad nového sveta Svätých písiem v chorvátčine, srbčine a macedónčine. V srbskom Belehrade je vytvorená čínska skupina.

2007 V Macedónsku zaznieva prvá prednáška v rómčine. V rómčine vychádza prvá publikácia.

2010

[Graf]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

14 000

10 500

7 000

3 500

1940 1950 1960 1970 1990 2000 2010

 [Mapy na strane 147]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ČESKÁ REPUBLIKA

RAKÚSKO

VIEDEŇ

SLOVENSKO

BRATISLAVA

MAĎARSKO

BUDAPEŠŤ

RUMUNSKO

BULHARSKO

GRÉCKO

ALBÁNSKO

TIRANA

IÓNSKE MORE

TALIANSKO

JADRANSKÉ MORE

BÝVALÁ JUHOSLÁVIA

SLOVINSKO

ĽUBĽANA

Maribor

Kamnik

CHORVÁTSKO

ZÁHREB

SLAVÓNIA

Osijek

Vukovar

Vinkovci

Privlaka

Jasenovac

Šibenik

Split

DALMÁTSKE POBREŽIE

Goli Otok

Pag

Kornat

Zlarin

Krapanj

Hvar

Korčula

BOSNA A HERCEGOVINA

SARAJEVO

Bihać

Banja Luka

Tuzla

Travnik

Zenica

Vareš

Mostar

SRBSKO

BELEHRAD

VOJVODINA

Bor

ČIERNA HORA

PODGORICA

Nikšić

Herceg Novi

Tara

Skadarské jazero

KOSOVO

Peć

Priština

MACEDÓNSKO

SKOPJE

Tetovo

Kočani

Štip

Kičevo

Strumica

Resen

Poznámka: Organizácia Spojených národov informovala, že „vo februári [2008] Kosovo vyhlásilo nezávislosť od Srbska“. Valné zhromaždenie OSN v úsilí vyriešiť spor o politickom štatúte Kosova čaká na „odborný posudok Medzinárodného súdneho dvora“.

 [Celostránkový obrázok na strane 142]

[Obrázok na strane 145]

Franz Brand

[Obrázky na strane 146]

Rudolf Kalle a jeden z jeho písacích strojov

[Obrázok na strane 149]

V Slovinsku sa pri zvestovaní používali prenajaté nákladné autá

[Obrázok na strane 154]

Prví priekopníci sa stretávali s mnohými ťažkosťami

[Obrázok na strane 157]

Alfred a Frida Tučekovci so svojimi bicyklami

[Obrázok na strane 158]

Rudolf Kalle pred Bételom v Belehrade v Srbsku

[Obrázky na strane 168]

Franc Drozg a kópia jeho listu

[Obrázok na strane 180]

Vpravo: Stajňa prerobená na sálu Kráľovstva v Ľubľane v Slovinsku

[Obrázok na strane 180]

Dole: Jedna z prvých sál Kráľovstva v Záhrebe v Chorvátsku

[Obrázok na strane 182]

Stojan Bogatinov

[Obrázky na stranách 184, 185]

V pozadí: Medzinárodný zjazd „Mier na zemi“, ktorý sa konal v roku 1969 v nemeckom Norimbergu; vľavo: zjazdový vlak z Juhoslávie; vpravo: Nathan Knorr

[Obrázok na strane 188]

Djuro Landić

[Obrázky na strane 192]

Milton Henschel pri prejave a krst na medzinárodnom zjazde „Ľud milujúci Božiu slobodu“ v roku 1991 v chorvátskom Záhrebe

[Obrázok na strane 197]

Ljiljana s dcérami

[Obrázky na strane 199]

Humanitárna pomoc, ktorú priviezol kamión z Rakúska

[Obrázok na strane 200]

Rodina Djoremovcov v roku 1991

[Obrázok na strane 204]

Krst v kadi na ryby v Zenici, 1994

[Obrázky na strane 209]

Humanitárna pomoc bola uskladnená v chorvátskom Záhrebe

[Obrázok na strane 215]

Elke a Heinz Polachovci

[Obrázky na strane 216]

Výbor odbočky a odbočka v Chorvátsku

[Obrázok na strane 228]

Vykládka humanitárnej pomoci v Bosne

[Obrázky na strane 233]

Srbský výbor krajiny a budovy Bételu v Belehrade

[Obrázok na strane 235]

Saliu Abazi

[Obrázky na strane 243]

Zvestovanie v Podgorici; sála Kráľovstva v Podgorici

[Obrázok na strane 247]

Starobylé mesto Piran v Slovinsku

[Obrázok na strane 251]

Bývalá odbočka v Ľubľane v Slovinsku, 2002

[Obrázok na strane 253]

Odbočka v Kamniku v Slovinsku, 2006

[Obrázok na strane 254]

Slovinský výbor odbočky