Zambia

Afrika je ako obrovský vyšívaný odev. Od bielych pláží Stredozemného mora cez zlatistú Saharu a smaragdové lesy až po vetrom ošľahané biele pobrežie Mysu dobrej nádeje je tento kontinent domovom desatiny ľudstva. Pretkávajú ho mnohé rieky: Níl, Niger, Kongo, Zambezi a iné. A hlboko v jeho záhyboch ležia bohaté zásoby zlata, medi a drahokamov.

Tam, kde sa tropický dažďový les v povodí Konga stretáva s jemne zvlnenou savanou na stredoafrickej plošine, je vsadená Zambia. Niektorí hovoria, že táto krajina sa podobá veľkému nesúmernému motýľovi, ktorý si sadol na mapu. Netradičná hranica, ktorá je dedičstvom kolonializmu, ohraničuje územie vyše 750 000 štvorcových kilometrov.

Na severovýchode územia dnešnej Zambie sa tiahne Veľké riftové údolie. Zo západu na juh tečie mohutná rieka Zambezi. Táto krajina bola pre cudzincov, ktorí plienili Afriku pre zlato, slonovinu a otrokov, do konca 19. storočia nedostupná. V roku 1855 bádateľ David Livingstone, syn škótskeho robotníka v mlyne, upriamil pozornosť sveta na krajinu za „dymom, ktorý hrmí“ — impozantným zázrakom, ktorý Livingstone neskôr na počesť anglickej kráľovnej Viktórie pomenoval Viktóriinými vodopádmi.

 Zanedlho prišli misionári kresťanstva s túžbou presadzovať „kresťanstvo, obchod a civilizáciu“, aby sa otvorilo srdce kontinentu. Spôsoby ich misijnej činnosti málokedy odporúčali ich službu. No zakrátko mali prísť ľudia, ktorí sa s Božou pomocou skutočne odporúčali ako Boží služobníci. — 2. Kor. 6:3–10.

Začiatky

Do roku 1890 pôsobilo na území dnešnej Zambie päť misionárskych spoločností. Na prelome 19. a 20. storočia stále viac Afričanov, sužovaných rastom koloniálnej moci a obchodu, hľadalo vedenie. Po celom kontinente sa objavovali exotické a bizarné náboženské hnutia. No skutočná duchovná pomoc bola na dosah. Už v roku 1911 sa výtlačky Štúdií Písiem dostali do rúk úprimných jednotlivcov v Zambii. Biblické pravdy z týchto kníh sa rýchlo šírili smerom na sever, i keď na tom nemali vždy podiel ľudia, ktorí sa úprimne zaujímali o službu Bohu.

V roku 1910 Charles Taze Russell, ktorý v tom čase dozeral na dielo zvestovania o Kráľovstve, poslal Williama W. Johnstona, zodpovedného a rozvážneho brata z Glasgowa v Škótsku, do Ňaska (dnes Malawi), aby pomáhal bratom. Žiaľ, niektorí jeho predchodcovia — tak domáci, ako aj zahraniční — skreslili biblické pravdy, keď sa snažili presadzovať sebecké záujmy. Počas nasledujúcich rokov prišli do Severnej Rodézie (dnes Zambia) samozvaní kazatelia a pastori s omamnou zmesou náboženstva, sľubov o slobode a nečistých praktík. Brat Johnston pomáhal obyvateľom Ňaska, ktorých opísal ako ľudí, ktorí „veľmi túžia bližšie spoznať Božie Slovo“. Územiam na západ od Ňaska sa venovalo málo priamej pozornosti. Biblická literatúra  sa síce dostávala do Severnej Rodézie poštou a prostredníctvom ľudí sťahujúcich sa za prácou, no dielo kázania o Kráľovstve zostávalo v tých rokoch zväčša bez dohľadu.

Obdobie neistoty

Začiatky 20. rokov 20. storočia boli obdobím neistoty. Domorodé „hnutia Watch Tower“ do veľkej miery znevážili kresťanskú službu pravých Božích služobníkov. Niektorí jednotlivci, ktorí nielenže nemali pochopenie biblických právd, ale tiež falošne vyhlasovali, že sú spojení s Bádateľmi Biblie, ako sa vtedy volali Jehovovi svedkovia, si vymieňali manželky a robili aj iné nesprávne veci. Napriek tomu tu zjavne boli mnohé skupiny, ktoré boli úprimne oddané biblickým zásadám a horlivému zvestovaniu a dokazovali, že žijú pravdou.

Bolo potrebné nájsť tých, ktorí sa úprimne zaujímali o službu Bohu. Thomas Walder a George Phillips, obaja z Británie, docestovali v roku 1924 do Južnej Afriky, do kancelárie Bádateľov Biblie v Kapskom Meste. Brat Walder, muž po tridsiatke, precestoval Severnú i Južnú Rodéziu, aby zistil, koho ľudia spájajú s menom Watch Tower. Nasledujúci rok bol z Európy vyslaný William Dawson, aby navštívil vznikajúce skupiny. Všimol si, že niektorí samozvaní pastori oduševnene krstia veľa ľudí, ktorí zväčša nerozumeli biblickým pravdám a necenili si ich. Llewelyn Phillips (nie je príbuzným Georgea Phillipsa) neskôr napísal: „Bolo úplne zrejmé, že veľká väčšina z nich bola ako ľudia z Ninive, ktorí ‚nepoznali rozdiel medzi svojou pravicou a ľavicou‘.“ ​(Jon. 4:11) Mnohí z nich boli úprimní, ale v miestnych jazykoch nebola dostupná takmer žiadna  literatúra, a tak bolo pre nich náročné pochopiť pravdu. Keď sa napriek opakovaným snahám nepodarilo získať od vlády povolenie na stály dohľad nad dielom, odbočka v Kapskom Meste rozhodla obmedziť zvestovanie na verejnosti a krsty. Aj keď brat Walder neodrádzal skupiny záujemcov od štúdia Biblie a spoločného uctievania, napísal im list, v ktorom ich nabádal, aby prijali toto dočasné opatrenie, kým nebude môcť byť vymenovaný trvalý zástupca Bádateľov Biblie.

Pozdĺž železničnej trate

Stáročia miestni obyvatelia vyrábali ozdoby a náradie z medi, ktorú získavali z povrchových ložísk. V polovici 20. rokov 20. storočia už Britská juhoafrická spoločnosť, ktorá nielen ovládala územie, ale aj udeľovala ťažobné oprávnenia, začala využívať obrovské podzemné ložiská. Boli potrební pracovníci a tisícky ľudí prichádzali z vidieka do novovytvorených dedín a miest pozdĺž železničnej trate, ktorá sa mala pôvodne tiahnuť z Kapského Mesta do Káhiry.

James Luka Mwango si zaspomínal: „Skupiny, ako sa vtedy volali zbory, boli organizované úplne inak než dnes. Pred rokom 1930 sa Biblia študovala len v malých skupinách. Niektorí záujemcovia komunikovali s kanceláriou v Kapskom Meste, iní posielali svoje požiadavky na literatúru priamo do Brooklynu. Literatúra bola v angličtine, a tak bolo pre mnohých ťažké správne porozumieť pravde.“ Aj keď boli skupiny zvyčajne malé, robili pokrok a svoju horlivosť a odhodlanie postupne zamerali na organizované kázanie. To neuniklo pozornosti duchovenstva kresťanstva.

 Kampaň na potlačenie diela

Do mája 1935 sa vplyvným náboženským skupinám podarilo presadiť takú zmenu trestného zákonníka Severnej Rodézie, aby bol dovoz a rozvoz takzvanej podvratnej literatúry považovaný za vážny trestný čin. Samozrejme, tí, ktorí rozhodujú o tom, či je niečo podvratné, sú ovplyvnení vlastným politickým či náboženským presvedčením. Z nasledujúcich udalostí bolo zjavné, že odporcovia hľadali zámienku na zákaz diela Jehovových svedkov.

Keď správa o novom zdanení vyvolala v komunitách baníkov nepokoje, odporcovia v tom videli príležitosť, aby označili svedkov za protivládnu organizáciu. Začiatkom mája mali svedkovia zjazd v Lusake. Odporcovia zjavne tvrdili, že tento malý zjazd nejako súvisí s nepokojmi, ktoré prebiehali vyše 300 kilometrov severne odtiaľ. Thomson Kangale, ktorý bol v tom čase mladíkom, si spomína: „Vedeli sme, že sa schyľuje k ťažkostiam. Namiesto zvestovania sme sa rozhodli zostať dnu a spievať piesne Kráľovstva. Vedeli sme, že sa nesmieme zapojiť do štrajkov a do násilností.“ Napriek tomu začali byť bratia zatýkaní a v mnohých dedinách boli vyštvaní z domov a bola im skonfiškovaná alebo zničená biblická literatúra. Guvernér vydal zákaz 20 našich publikácií.

Na preskúmanie nepokojov bola zriadená vyšetrovacia komisia. Okresný komisár v oblasti, v ktorej boli najväčšie nepokoje, uznal: „Jehovovi svedkovia ani Watchtower ako organizácia sa do štrajkov nezapojili.“ Žiaden  Jehovov svedok sa nezapojil do výtržností. Napriek tomu, ako uviedla kniha Christians of the Copperbelt (Kresťania Medeného pásu), „vyšetrovacia komisia... prijala veľa vážnych obvinení, ktoré boli slabo podložené, [a] na základe jej správy bola literatúra Jehovových svedkov zakázaná. V niekoľkých oblastiach [kmeňoví] náčelníci podnikli ráznu kampaň na potlačenie diela, pričom vypálili miesta, na ktorých sa Watchtower stretávala.“

Medzitým odbočka v Kapskom Meste opakovane apelovala na britského ministra pre kolónie, aby bolo svedkom „povolené uplatniť si svoje právo od Boha na uctievanie Jehovu Boha podľa svojho svedomia bez zasahovania“. Odbočka tiež žiadala o trvalú kanceláriu so zástupcom Spoločnosti. Jehova tieto snahy požehnal. V marci 1936 minister schválil zriadenie skladu v Lusake a ako zástupcu Llewelyna Phillipsa.

Štyri požiadavky

Zriadenie skladu v Lusake bolo dôležitým víťazstvom. No guvernér nesúhlasil, aby boli Jehovovi svedkovia zákonne uznaní ako náboženská organizácia, kým nepodajú prijateľný dôkaz, že nad zbormi funguje systematickejší dohľad. V nasledujúcich rokoch brat Phillips aktívne spolupracoval s vernými bratmi, aby úprimným jednotlivcom pomohol a posilnil ich a tiež aby vylúčil tých, ktorí propagovali nebiblické praktiky. Priekopníci boli školení v náukových, mravných a organizačných záležitostiach a potom pomáhali skupinám a zborom.

 Jeden brat sa o tomto období vyjadril: „Najlepší rok pre zvestovateľov v Zambii bol rok 1940. Od toho roku sa opäť mohli konať krsty. Krstiť sa nemohlo od roku 1925.“

„Kým mohol byť záujemca pokrstený,“ spomína si James Mwango, „musel si preštudovať to, čo sme nazývali štyrmi požiadavkami. Potom mu brat, ktorý krstil, alebo iný brat, ktorého určil služobník skupiny, kládol otázky o význame požiadaviek. Prvou požiadavkou bolo počuť pravdu, druhou pokánie, treťou učiť sa z Božieho Slova a štvrtou bola oddanosť. Ak záujemca správne pochopil štyri požiadavky, mohol byť pokrstený. Tento postup mal zaisťovať, že krstenci vedia, čo robia.“

Zákaz literatúry

Hlavne počas druhej svetovej vojny si vládni úradníci nesprávne zamieňali neutralitu svedkov s opozíciou proti odvodom na vojenskú službu. V decembri 1940 bola do zoznamu zakázaných publikácií zaradená všetka literatúra Jehovových svedkov. Zakázaný bol aj dovoz našej literatúry. Na jar roku 1941 vláda nariadila, aby všetci, ktorí vlastnia publikácie spoločnosti Watchtower, ich vydali. Inak im hrozilo prenasledovanie či väznenie.

Solomon Lyambela, ktorý slúžil ako cestujúci dozorca a neskôr absolvoval školu Gileád, spomínal: „Našu literatúru sme schovávali v kanoe na rieke Zambezi. Knihy sme priväzovali pod postele a ukrývali sme ich i v našich skladoch kukuričnej múky a prosa.“

Iný brat povedal: „Knihy sme museli zakopávať do zeme. No Berojskú Bibliu, ktorú sme si veľmi vážili, sme  nemuseli skrývať, pretože nebola zakázaná. Prišli sme o mnoho kníh — niektoré zožrali termity, iné ukradli zlodeji. Keďže sme menili miesta, kde boli knihy zakopané, zlodeji si mysleli, že sme zakopali nejaké cennosti. Pamätám sa, ako som jedného dňa išiel študovať do buša a našiel som tam porozhadzované naše knihy. Pozbierali sme ich a opäť sme ich schovali na iné miesto.“

Llewelyn Phillips odvážne napísal guvernérovi sťažnosť v súvislosti so zakázanými publikáciami. Brat bol už v tom roku uväznený za odmietnutie vojenskej služby a teraz bol odsúdený na ďalších šesť mesiacov. Jeden dobrovoľník, ktorý dočasne slúžil v lusackom sklade, povedal: „Často k nám zavítali z oddelenia kriminálneho vyšetrovania a brat Phillips dostal veľa predvolaní na policajnú stanicu.“ No brat naďalej udržiaval poriadok a horlivého ducha v zboroch. Schopní bratia, ktorí sa dávali k dispozícii, boli školení a vysielaní ako cestujúci dozorcovia, vtedy známi ako služobníci bratov. Vďaka ich pomoci bol v roku 1943 dosiahnutý vrcholný počet 3409 zvestovateľov.

Stály postup k väčšej slobode

Keď sa skončila vojna, odbočky Jehovových svedkov v Británii a v Južnej Afrike opakovane naliehali na Ministerstvo pre kolónie v Londýne, aby legalizovalo naše publikácie. Keď potom vláda Severnej Rodézie dostala petíciu, ktorú podpísalo vyše 40 000 jednotlivcov, ktorí vyjadrili podporu vzdelávaciemu dielu Jehovových svedkov, vyňala niektoré naše publikácie zo zoznamu zakázaných publikácií. No časopis Strážna veža bol stále zakázaný.

 V januári 1948 po prvýkrát prišli do Zambie Nathan Knorr a Milton Henschel z ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne. Zúčastnili sa štvordňového zjazdu v Lusake. Potom sa stretli s ministrom vnútra a s generálnym prokurátorom, ktorí im povedali, že zanedlho budú zrušené aj ďalšie obmedzenia. Aké bolo radostné, keď bolo dielo Jehovovho ľudu konečne zákonne uznané! Prvého septembra 1948 bola zriadená nová kancelária odbočky s názvom Jehovovi svedkovia, nie Spoločnosť Watch Tower. Úradníci, obyvatelia i samotní bratia mohli jasne vidieť rozdiel medzi Jehovovými svedkami a stúpencami domorodých siekt „Watch Tower“, ktoré však so skutočnou Watch Tower nemali nič spoločné.

Počas predchádzajúcich 40 rokov sa náboženskí odporcovia, ktorých veľmi nezaujímalo robenie Kristových učeníkov, zameriavali na rúcanie viery tých ľudí, ktorí počúvali dobré posolstvo. No hoci boli Jehovovi svedkovia nesprávne opísaní ako „podvodníci“, naďalej sa preukazovali ako pravdiví Boží služobníci. (2. Kor. 6:8) V očakávaní povojnovej slobody začali podnikať dôležité kroky, aby sa postarali o budúci vzrast.

 Misionárska služba

„Odmeňujúce na misionárskej službe je okrem iného to, že vidíte, ako Jehova používa mužov a ženy každého druhu, aby splnil svoje predsavzatie. Radosťou je tiež vidieť vďačnosť tých, ktorí dostávajú duchovnú pomoc,“ vyjadril sa Ian (John) Fergusson, ktorý slúžil v Zambii mnoho rokov. Misionári iných náboženstiev sa neraz príliš zaoberajú sociálnymi a ekonomickými problémami, no misionári Jehovových svedkov sa zameriavajú na dielo robenia Kristových učeníkov. Tým, že si spĺňajú toto božské poverenie, dokazujú, že majú ‚lásku bez pokrytectva‘. — 2. Kor. 6:6.

Misionársky duch bol typický napríklad pre Williama Johnstona, ktorý niekoľko rokov pred vypuknutím prvej svetovej vojny prišiel do južnej Afriky a krížom-krážom ju precestoval. Piet de Jager, Parry Williams a ďalší prišli začiatkom roku 1921 do Salisbury (dnes Harare), hlavného mesta Južnej Rodézie (dnes Zimbabwe), ktorá susedí so Zambiou. George Phillips, Thomas Walder a William Dawson sa v polovici 20. rokov 20. storočia sústredili na  Severnú Rodéziu. Niektorí z tých, ktorí sa narodili v Severnej Rodézii a išli pracovať do iných krajín, kde stretli Bádateľov Biblie, sa vrátili domov, aby šírili „dobré posolstvo o dobrých veciach“. (Rim. 10:15) Na tomto diele sa v tých raných rokoch do veľkej miery zúčastnili aj Manasse Nkhoma a Oliver Kabungo. Joseph Mulemwa, ktorý pochádzal zo Zambie, sa dostal do kontaktu s pravdou v bani vo Wankie (dnes Hwange) v severnom Zimbabwe a neskôr verne slúžil na západe Zambie. Fred Kabombo slúžil v tejto oblasti ako prvý cestujúci dozorca. Títo bratia boli skutočnými priekopníkmi. Dostali sa na územia, kde sa o dobrom posolstve ešte vôbec nezvestovalo alebo sa o ňom zvestovalo len málo, a kládli pevný základ na budúci vzrast.

Ako sa blížil koniec druhej svetovej vojny, George Phillips z odbočky v Kapskom Meste poveril Charlesa Hollidaya z Južnej Afriky, aby navštevoval skupiny záujemcov v Západnej provincii. Brat Holliday a miestny brat, ktorý bol jeho tlmočníkom, cestovali vlakom prevážajúcim drevo, kanoe a drezinou, malým, ručne poháňaným koľajovým vozidlom. Keď dorazili do dedinky Senanga, vzdialenej 250 kilometrov severne od Viktóriiných vodopádov, privítal ich veľký zástup ľudí. Niektorí z nich šli niekoľko dní, pretože dychtivo túžili vypočuť si, ako bude tento návštevník vysvetľovať biblické pravdy.

Prichádzajú misionári z Gileádu

V roku 1948 pricestovali do Zambie dvaja misionári: Harry Arnott a Ian Fergusson. Zamerali sa na tisícky Európanov, ktorí sa tam presťahovali kvôli ťažbe medi. Reakcia bola ohromujúca. V tom roku vzrástol počet činných zvestovateľov o 61 percent.

 Na mnohých miestach mali misionári dokonca zoznamy čakateľov na biblické štúdiá. Kancelária odbočky zaobstarala desaťročné dodávkové auto značky Dodge, ktoré potom využívali dvaja misionári, ktorí slúžili ako cestujúci dozorcovia, aby sa dostali do obvodov mimo priemyselných centier. „Slúžilo dobre,“ písalo sa v jednej správe z odbočky, „aj keď sa z času na čas vrátilo domov na troch kolesách alebo vlieklo za sebou polovicu podvozku.“

V roku 1951 bolo v krajine šesť misionárov. V decembri 1953 prišli na pomoc ďalší šiesti misionári. V tejto skupine boli Valora a John Milesovci, ktorí v Zambii slúžili šesť rokov. Potom boli preložení do Zimbabwe a neskôr do Lesotha. V priebehu nasledujúcich desiatich rokov prišli ďalší misionári: Joseph Hawryluk, John a Ian Rentonovci, Eugene Kinaschuk, Paul Ondejko, Peter a Vera Palliserovci, Avis Morganová a iní. Všetci prispeli svojím láskavým úsilím. Samozrejme, aby mohli účinne vykonávať túto zvláštnu službu, museli prinášať obete a prispôsobovať sa.

„Je to ešte dieťa!“

„Bol som si istý, že je to omyl,“ hovorí Wayne Johnson, keď si spomína na to, čo cítil, keď dostal pridelenie do Zambie. Tento absolvent 36. triedy Gileádu docestoval do Zambie začiatkom roku 1962 spolu s Earlom Archibaldom. Dnes slúži s manželkou Grace ako cestujúci dozorca v Kanade. Na to obdobie si spomína: „Mal som len 24 rokov a vyzeral som na menej. Už som sa učil jazyk čiňandža [nazývaný aj čičeva], keď som začul, ako si sestry, ktoré ma prvýkrát videli, šepkajú: ‚Akali mwana‘, teda: ‚Je to ešte dieťa!‘“

 „Uvedomil som si, že sa musím plne spoliehať na Jehovu a na jeho organizáciu,“ hovorí Wayne. „Chcel som, aby bolo každému jasné, že len sprostredkúvam vedenie a informácie od Jehovu a jeho organizácie tak, ako sa píše v Skutkoch 16:4. Snažil som sa správať tak, aby to bolo pre druhých prijateľné. Keď sa v myšlienkach vraciam do tých rokov, stále sa čudujem, že mi bola zverená taká veľká výsada.“

Deportovaní!

V 60. a 70. rokoch nastala zmena. V krajine sa šírilo prenasledovanie. Po vyhlásení nezávislosti Zambie v roku 1964 pribudli bratom ťažkosti spojené so zdravením zástavy a so štátnou hymnou. Koncom 60. rokov si niektorí politici mysleli, že vplyv misionárov odporuje vládnym zámerom. Jedna správa odbočky uvádza, čo sa stalo: „Zavčas rána 20. januára 1968 prišli prvé telefonáty od dozorcov takmer z každého anglicky hovoriaceho zboru. Dozorcovia informovali kanceláriu odbočky, že dostali príkaz na deportáciu. Tieto príkazy však nedostali len Jehovovi svedkovia z iných krajín, ale aj občania Zambie. Dvaja z nich boli George Morton a Isaac Chipungu.“

Udalosti nadobudli rýchly spád. V ten istý deň prišli o desiatej dopoludnia do kancelárie odbočky úradníci z prisťahovaleckého úradu, aby vypovedali z krajiny päť misionárskych dvojíc. „Skôr ako sme si to stihli uvedomiť,“ spomína misionár Frank Lewis, „stáli predo dvermi. Už vopred sme sa dohodli, že misionári z kancelárie uniknú cez zadný vchod a pôjdu do domu istého brata, aby rozbehli opatrenia, ktoré sme urobili pre prípad zákazu. No váhali sme, či odísť, pretože jedna misionárka bola vážne chorá na maláriu a ležala na poschodí. Ale miestni  bratia na nás naliehali, aby sme odišli, a sľúbili nám, že sa o sestru postarajú. Vedeli sme, že to urobia.

Bol to zvláštny pocit, keď sme čítali v novinách Times of Zambia, že Watchtower, ako nás nazývali, bola zakázaná a že ‚vodcovia‘ sa ukrývajú. Naše mená sa objavili na titulnej strane novín, v ktorých sa písalo, že úrady prehľadávajú všetky domy v meste, aby nás našli! Miestni bratia, ktorí zostali v odbočke, si počínali dobre. Záznamy a literatúru rozmiestnili na rôzne miesta. Keď to dokončili, vrátili sme sa na ďalší deň do odbočky, aby sme sa vydali do rúk úradov.“

Kanceláriu odbočky strážili policajti. Zakrátko niektorí misionári a ďalší bratia z iných krajín dostali príkazy na deportáciu. „Odchádzali sme medzi poslednými,“ spomína si brat Lewis. „Stále nám zviera hrdlo, keď si spomenieme na skupinu sestier, ktoré sme osobne nepoznali, ale ktoré so svojimi deťmi prešli 25 kilometrov z dediny Kalulushi, len aby sa s nami rozlúčili a podali nám ruku!“

Druhá vlna deportácií

Čas plynul. Albert Musonda, ktorý dnes slúži ako člen výboru odbočky v Zambii, mal 22 rokov a slúžil ako dobrovoľník v Bételi v účtovnom oddelení, keď jedného dňa v roku 1975 prišla náhle polícia. Hovorí: „Misionári dostali ani nie dva dni na to, aby opustili krajinu.“

John Jason dodáva: „V decembri 1975 nám z prisťahovaleckého úradu poslali stručný list, v ktorom nám nariaďovali, aby sme do 36 hodín opustili krajinu.“ Prostredníctvom miestneho právnika misionári podali odvolanie a dostali povolenie zostať dlhšie, aby si mohli zbaliť osobné  veci. „Potom,“ hovorí brat Jason, „sme museli opustiť ľudí, ktorých sme si veľmi zamilovali.“

Albertova manželka Dailes si spomína: „Odprevadili sme našich bratov na letisko Southdown, aby sme sa s nimi rozlúčili. John Jason odletel do Kene a Ian Fergusson do Španielska.“ Prečo nastala druhá vlna deportácií?

Podľa mnohých bol tou príslovečnou poslednou kvapkou oblastný zjazd v roku 1975. „Bol to jeden z najväčších zjazdov počas toho búrlivého obdobia. Celkovo sa na ňom zúčastnilo vyše 40 000 prítomných,“ spomína si John Jason. Zhodou okolností sa neďaleko konalo politické stretnutie. Niektorí zo zúčastnených sa vyjadrili za rozhodný krok proti Jehovovým svedkom pre ich neutralitu v politických záležitostiach. Brat Jason si spomína, ako ktosi povedal, že za malý počet prítomných na politickom stretnutí môže zjazd Jehovových svedkov.

Misionári sa vracajú

Malo prejsť desať rokov, kým mohli do Zambie opäť prísť misionári. Osemdesiate roky boli obdobím väčšej politickej stability a ubúdajúcich obmedzení. V roku 1986 prišli z Gambie Edward Finch s manželkou Lindou. Potom prišli ďalší vrátane Alfreda a Helen Kyhovcov a Dietmara a Sabine Schmidtovcov.

V septembri 1987 prišli Dayrell a Susanne Sharpovci, ktorí prišli zo Zairu (dnes Konžská demokratická republika) cez Južnú Afriku. V roku 1969 absolvovali Gileád a v Kongu slúžili v krajskom diele. Život v strednej Afrike im nebol neznámy. Dayrell, muž robustnej postavy, slúži vo zvláštnej službe celým časom už vyše 40 rokov. Hovorí: „Mnoho rokov sme bývali v misionárskom domove  v Lubumbashi neďaleko hraníc a odtiaľ sme pravidelne cestovali do Zambie.“

Susanne si na toto obdobie živo spomína. „Začiatkom 70. rokov bol v Kongu nedostatok potravín, a tak sme museli každých niekoľko mesiacov cestovať do Zambie, aby sme si kúpili zásoby,“ hovorí. „Potom nás začiatkom roku 1987 vedúci zbor požiadal, aby sme odišli z Konga a išli na nové miesto nášho pridelenia. Kam? Do Zambie!“ Keďže činnosť Sharpovcov bola v Kongu stále viac obmedzovaná, boli radi, že sa môžu presťahovať do krajiny, v ktorej sa bratia tešili z väčšej náboženskej slobody.

No boli potrebné úpravy v diele i v odbočke. Keďže čiastočný zákaz obmedzoval verejnú službu, väčšina bratov  viedla iba biblické štúdiá. Mnohým zvestovateľom bola myšlienka kázať verejne z domu do domu cudzia, ba až nepríjemná, hoci tento spôsob kázania je podstatnou stránkou verejnej služby Jehovových svedkov. A tak bratia dostali povzbudenie, aby boli v diele kázania z domu do domu smelší, hlavne keď sa už situácia v krajine uvoľňovala a polícia nevenovala našej činnosti veľkú pozornosť.

Vpred, nie naspäť

Výbor odbočky znepokojovala zreteľná stagnácia v 70. rokoch. Pod vplyvom miestnej tradície bolo pre bratov ťažké študovať s vlastnými deťmi, a keďže služba z domu do domu bola zakázaná, stalo sa zvykom, že otcovia prenechali štúdium so svojimi deťmi iným a študovali s deťmi, ktoré neboli ich. Teraz nastal čas na odvážne rozhodnutia. V nasledujúcich rokoch boli zvestovatelia povzbudení, aby sa vzdali nebiblických tradícií a praktík. Keď na to zbory zareagovali, boli požehnané. Bratia tvrdo pracovali, aby uviedli svoj život do súladu s biblickými zásadami a s celosvetovým bratstvom.

Za päť rokov od deportácií roku 1975 klesol počet zvestovateľov takmer o 11 percent. No za päť rokov, odkedy sa misionári v roku 1986 vrátili, vzrástol počet zvestovateľov o vyše 50 percent. Od toho roku sa počet činných zvestovateľov viac než zdvojnásobil.

Silas Chivweka, bývalý cestujúci dozorca, napísal odbočke: „Od 50. rokov misionári vyškolení v Gileáde pomáhali ďalším, aby speli k zrelosti. Misionári boli veľmi trpezliví, chápaví a priateľskí. Priblížili sa k zvestovateľom, a tak si uvedomili, čo treba napraviť.“ Taká nepokrytecká, láskavá pomoc zo strany misionárov podporuje vzrast dodnes.

 Tlačené slovo

V súčasnosti Jehovovi svedkovia podobne ako Pavol a jeho spoločníci dokazujú, že sú Božími služobníkmi, keď používajú ‚zbrane spravodlivosti po pravici a po ľavici‘. (2. Kor. 6:7) V duchovnom boji stále používajú spravodlivé ‚zbrane‘, teda prostriedky na presadzovanie pravého uctievania.

Spočiatku bola naša literatúra dostupná len v angličtine. Aj keď už v roku 1909 niektorí ľudia v južnej Afrike odoberali časopis Strážna veža, biblická pravda sa šírila zväčša hovoreným slovom. Jeden brat vtedy napísal: „V každej dedine je [miesto na zhromaždenia], kde sa hovorí o tom, čo ľudí všeobecne zaujíma. Brat, ktorý vie po anglicky, putuje z miesta na miesto a zjednodušene prekladá odseky do jazyka miestnych ľudí. Spolu uvažujeme o otázkach.“ Samozrejme, to, či boli pravdy vyjadrené presne, záviselo hlavne od schopností a pohnútok prekladateľa. Aby mali záujemcovia úžitok z presného poznania a boli jednotní, bolo nutné zabezpečiť pravidelný a spoľahlivý prísun biblických publikácií v ich vlastnom jazyku.

Prvé publikácie v miestnych jazykoch

Začiatkom 30. rokov 20. storočia boli v jazyku čiňandža vydané niektoré brožúrky a kniha Harfa Božia. Do roku 1934 niekoľko aktívnych zvestovateľov rozšírilo vyše 11 000 kusov literatúry. Táto činnosť podráždila odporcov, a tak vytvárali „prostredníctvom rozhodnutí... ťažkosti“. (Žalm 94:20) No keď bol koncom roku 1949 zrušený zákaz časopisu Strážna veža, mesačné vydanie Strážnej veže v jazyku cibemba sa začalo rozmnožovať cyklostylom a rozposielať predplatiteľom.

 Jonas Manjoni si spomína, ako začiatkom 50. rokov pracoval na výrobe časopisov. „Bol som jediný, kto prekladal do jazyka cibemba,“ hovorí. „Dostal som anglický text, preložil som ho a opravil som si po sebe chyby. Potom som preložený text prepísal na blany a urobil som z neho kópie. Trvalo mi to dlho. Niekedy bolo potrebných z každého čísla 7000 výtlačkov. Každý časopis som vyrobil ručne a potom som ho zošil. Potom som časopisy rozposlal do zborov. Nalepiť na rolky časopisov známky a v kartónoch ich odniesť na poštu bola zdĺhavá práca.“

Aj keď v tom čase boli technické možnosti obmedzené, bratia, ktorí sa zapojili do prekladania, pracovali horlivo, pretože si uvedomovali, aký úžitok plynie z ich práce. James Mwango, ktorý slúžil ako cestujúci dozorca, písal preklady rukou a väčšinou pri svetle sviečky. „Nikdy som sa na túto prácu necítil príliš unavený,“ hovorí. „Tešilo ma, keď som si uvedomil, že aj vďaka môjmu úsiliu môžu mať moji bratia duchovný pokrm a spieť k zrelosti.“

‚Výmena rúk‘

Na správne vyjadrenie pravdy je nutné, aby prekladateľ dobre rozumel nielen cieľovému jazyku, ale aj angličtine v pôvodnom texte. Aaron Mapulanga povedal: „Pri preklade sa stretnete s frázami, ktoré strácajú svoj význam, keď sa preložia od slova do slova. Spomínam si, ako sme diskutovali o anglickej fráze na vyjadrenie myšlienky ‚zmeniť majiteľa‘, ktorá bola v jednej publikácii použitá pri opise toho, ako Eliáš poveril zodpovednosťou Elizea. Jeden brat preložil túto frázu doslovne. Opýtal som sa ho, či sa v texte naozaj hovorí o ‚výmene rúk‘.  Keď sme sa o tom porozprávali s ďalšími bratmi, pochopili sme správny význam. Spomínam si tiež na radu, aby sme neprekladali „slovo za slovo“, pretože by preklad vyznieval anglicky. Snažili sme sa neprekladať texty doslovne, ale prirodzene pre jazyk, do ktorého sme text prekladali.“

Na pomoc prichádza technika

Od roku 1986 bol odbočkám k dispozícii systém MEPS (mnohojazyčný elektronický systém fotosadzby). To veľmi urýchlilo preklad, kontrolu a zalamovanie textu. Neskôr sa začal vo veľkej miere používať prekladateľský softvér Watchtower Translation System, ktorý obsahuje rôzne pomôcky na prekladanie. Teraz tímy prekladajú publikácie založené na Biblii do niekoľkých hlavných miestnych jazykov, ktorými hovorí väčšina Zambijčanov. Preklad nového sveta a iné ‚zbrane spravodlivosti‘ budú naďalej pomáhať ľuďom čestného srdca spoznať Jehovu. — 2. Kor. 6:7.

Pomoc utečencom

Mnohí ľudia v Afrike žijú šťastným a pokojným životom. No, žiaľ, stále viac ľudí postihujú vojny. Zo dňa na deň sa susedia stávajú nepriateľmi, nevinní ľudia musia utiecť zo svojich domovov a dediny sú pustošené. Utečenci majú so sebou len niekoľko vecí a hľadajú miesto, kde by mohli nájsť bezpečie. Dnes to zažívajú milióny ľudí.

V marci 1999 sa tisícky ľudí hrnuli do Zambie, aby unikli pred konfliktom v Konžskej demokratickej republike. Ako to vo vojnách býva, postupujúce vojská rabovali majetok, nútili mužov nosiť ťažký náklad a zle zaobchádzali so ženami a deťmi. Keďže Jehovovi svedkovia  odmietajú nosiť zbraň, mnohí z nich boli ponižovaní a brutálne bití. Katatu Songa, vyše 50-ročný horlivý pravidelný priekopník, si spomína: „Donútili ma, aby som si ľahol pred ženami a deťmi a bičovali ma, až kým som neupadol do bezvedomia.“

Mnohé rodiny utiekli, aby sa vyhli podobnému krutému zaobchádzaniu. Pri úteku cez buš sa Mapengovi Kitambovi stratili synovia. Opisuje to takto: „Nemali sme čas niekoho hľadať. Museli sme ísť iba vpred, hoci sme sa veľmi strachovali o našich milovaných.“ Mnohí prešli stovky kilometrov pešo alebo na bicykli, aby sa dostali do bezpečia.

Mestečko Kaputa zaplavili utečenci. Medzi nimi bolo takmer 5000 bratov s rodinami. Boli vyčerpaní z dlhej a strastiplnej cesty. Dvesto zvestovateľov Kráľovstva, ktorí žili v mestečku, s radosťou prejavili kresťanskú pohostinnosť  bratom a sestrám, hoci na utečencov neboli pripravení. Utečenec Manda Ntompa si spomína: „Hlboko na nás zapôsobila láska a pohostinnosť, ktorú nám prejavili miestni bratia. Keď zistili, že sme svedkovia Jehovu, prichýlili nás do svojich príbytkov. Podobne ako vdova z Carefatu, aj oni boli ochotní deliť sa s nami o skromné zásoby.“

Neďaleko jazera Mweru na severe sa niekoľko miestnych svedkov staralo o stovky utečencov. Organizovane ich zásobovali potravinami a poskytli im prístrešie. Okolité zbory ich zásobovali kasavou a rybami. Po troch mesiacoch boli svedkovia z Konga zaregistrovaní a premiestnení do utečeneckého tábora.

Ľudia, ktorí unikajú pred násilným konfliktom, si zriedkakedy berú so sebou knihy a časopisy. Často musia zanechať aj to  najcennejšie, keď zúfalo utekajú do bezpečia. No medzi Božím ľudom to bolo inak. Aj pri horúčkovitom úteku si niektorí stihli so sebou vziať literatúru. No i tak bolo Biblií a biblickej literatúry málo. Často sa stávalo, že na zhromaždení so 150 prítomnými bolo k dispozícii len päť kníh. Ako sa prítomní zapájali do programu? Jeden brat to objasnil: „Tí, čo mali Bibliu, vyhľadávali texty, a tí, čo ju nemali, dávali dobrý pozor. A tak všetci oslavovali Jehovu a vzájomne sa povzbudzovali komentármi.“

Starostlivosť o hmotné potreby

Väčšinu utečencov tvoria ženy a deti. Často prídu s podlomeným zdravím a nemajú čo jesť. Ako im pomohli Jehovovi svedkovia? Noviny Times of Zambia uviedli: „Je príjemné vidieť, že Asociácia Jehovových svedkov v Zambii vyslala do bývalého Zairu dobrovoľníkov a humanitárnych pracovníkov, aby uľahčili bremeno utečencov v oblasti veľkých afrických jazier.“ V článku sa ďalej písalo, že svedkovia z Belgicka, Francúzska a Švajčiarska „poslali utečencom 500 kg liekov, 10 ton vitamínových doplnkov, 20 ton potravín a vyše 90 ton oblečenia, 18 500 párov topánok a 1000 diek, v celkovej hodnote takmer 1 m[ilión] amerických dolárov.“

Brat Ntompa si spomína: „Deň, keď sme dostali všetky tie veci, bol veľmi vzrušujúci a posilnil vieru nás všetkých. Aká starostlivá je organizácia, do ktorej patríme! Tento veľký prejav lásky zmenil postoj mnohých neveriacich príbuzných našich bratov. Odvtedy sa k nám niektorí pripojili a robia pekný pokrok v uctievaní Boha.“ Materiálna pomoc bola poskytnutá všetkým utečencom bez rozdielu.

 Do konca roku 1999 vzrástol v krajine počet utečencov na vyše 200 000. Miestne noviny uviedli: „Zambia sa stala jednou z najväčších azylových krajín pre afrických utečencov unikajúcich pred konfliktmi.“ Aj keď sa úrady snažili uspokojiť ich potreby, frustrácia a nespokojnosť medzi utečencami viedla k násilným protestom. Po jedných nepokojoch prišli za krajským dozorcom úradníci z tábora a obvinili ho, že im veľmi nepomohol pri zabezpečovaní poriadku, hoci sa Jehovovi svedkovia do nepokojov vôbec nezapojili. Krajský dozorca im láskavo, ale pevne povedal: „Pomohol som vám! Viete si predstaviť, čo všetko sa ešte len mohlo stať, keby sa k davu pridalo ďalších 5000 ľudí? Vážte si, prosím, že aspoň 5000 utečencov sa do výtržností nezapojilo, pretože sú svedkami, mojimi bratmi!“

Jehovovi svedkovia sú považovaní za stabilizujúci prvok v komunite utečencov. Jeden vládny úradník sa vyjadril: „Dopočuli sme sa, že Jehovovi svedkovia sú veľmi nábožní, a mnohých z nich sme poverili dohľadom nad jednotlivými časťami tábora. Odvtedy je vďaka ich pomoci v tábore pokoj a každý sa sústreďuje na čítanie Biblie. Ďakujem Bohu, že sú takíto ľudia s nami a v tábore vládne pokoj.“

Poslúchajú Boží zákon o krvi

Hoci je z biblického príkazu ‚zdržiavať sa krvi‘ už dlho zjavná praktická múdrosť, v subsaharskej Afrike bolo voči bezkrvnej liečbe mnoho predsudkov a vznikalo veľa nedorozumení. (Sk. 15:28, 29) Žiaľ, Jehovovi svedkovia zažívali drsné a ponižujúce zaobchádzanie. Často sa stávalo, že dieťa, ktoré ležalo v nemocnici, vzali v noci bez vedomia rodičov a podali mu transfúziu.

 Šesťročného Michaela, o ktorého sa starala jeho stará matka Jenala Mukusaová, prijali do nemocnice s ťažkou anémiou. Lekári nariadili transfúziu. Sestra Mukusaová odmietla dať na to súhlas. Viedlo to k štyrom dňom zastrašovania a urážok. Sestra rozpráva: „Neboli ochotní počúvať, ani keď som ich prosila a ukázala im kartičku Pokyn pre lekárov. Sestričky ma obvinili, že som bosorka, ktorá chce zabiť vnúča.“

Pre takýto odpor sa niektorí zdráhali ísť do nemocnice. Mnohí lekári ignorovali právo pacienta na informovaný súhlas. Niekoľko lekárov, ktorí nám boli ochotní pomôcť, riskovalo, že kolegovia ich budú drsne kritizovať, ba dokonca ich vylúčia spomedzi seba, pretože liečia pacientov netradičným spôsobom. Problém spočíval aj v nedostatočne rozvinutej infraštruktúre a v tom, že alternatívy krvi boli dostupné len v obmedzenej miere. No v roku 1989 hlavný lekár pre priemysel ťažby medi povedal: „Krvné transfúzie by sa nemali podávať ľuďom proti ich vôli.“ Bolo zjavné, že postoj niektorých zdravotníckych pracovníkov sa zmierňoval.

Práca výborov prináša výsledky

V roku 1995 boli v Zambii zriadené Nemocničné informačné služby spolu s výbormi pre styk s nemocnicami. Málokto by bol mohol predvídať, ako mocne tieto výbory ovplyvnia postoj lekárskej obce voči bezkrvnej liečbe a právam pacientov. Práca výborov spočíva okrem iného v návšteve nemocníc, v rozhovoroch s lekármi a v prezentáciách pre zdravotníckych pracovníkov — to všetko s cieľom rozvíjať spoluprácu a predísť nedorozumeniam. Na zdravotnícky personál zapôsobila profesionálna úroveň prezentácií. V istej nemocnici na juhu  krajiny bol jeden nemocničný úradník podnietený povedať bratom: „Vy ste lekári — len to nechcete priznať.“

Lekár z Holandska, ktorý pracuje v jednej oblastnej nemocnici na západe Zambie, povedal: „Pred dvoma týždňami sme diskutovali o spôsoboch, ako obmedziť používanie krvných transfúzií pre riziká, ktoré sú s nimi spojené. Dnes tu máme expertov, ktorí s nami o tejto otázke hovoria.“ Pred časom istý zdravotnícky personál videl prezentácie výboru pre styk s nemocnicami a začal ich odporúčať aj svojim kolegom. Program si získal uznanie lekárskej obce a konflikty vystriedala spolupráca.

Niektorí členovia výborov museli prekonať pocit nedostatočnosti, keď stáli zoči-voči lekárom, ktorí boli roky považovaní takmer za bohov. Brat Smart Phiri, ktorý slúžil ako predsedajúci v lusackom výbore, si spomína: „Nebol som v medicíne doma a cítil som sa veľmi neisto.“

Vytrvalosť a dôvera v Jehovu bola však časom odmenená. Iný člen výboru si spomína na začiatky: „Traja z nás sa mali stretnúť s jedným lekárom, veľmi vplyvným človekom, ktorý pracoval ako minister zdravotníctva. Boli sme veľmi nervózni. Na chodbe pred jeho kanceláriou sme sa pomodlili k Jehovovi a prosili sme ho o pomoc, aby sme dokázali hovoriť so smelosťou. Potom sme vošli do kancelárie a mali sme dobrý rozhovor. Ako sa ukázalo, tento lekár bol veľmi ochotný s nami spolupracovať. Uvedomil som si, že máme Jehovovu podporu a že nemáme dôvod na obavy.“

To, že zdravotnícky personál stále viac spolupracuje s výbormi pre styk s nemocnicami, vidno z ochoty lekárov zaoberať sa náročnými prípadmi, ktoré by pred niekoľkými rokmi neprijali, keby neboli mohli podať  transfúziu. V októbri 2000 sa dvaja chirurgovia odvážne podujali operovať šesťmesačnú Beatrice z Konžskej demokratickej republiky. Hoci operácia biliárnej atrézie bola úspešne vykonaná bez krvi, prípad bol verejnosti podávaný v nepriaznivom svetle.

No správa, ktorú pre tlač uviedol profesor Lupando Munkonge, vedúci tímu, ktorý vykonal operáciu, znamenala obrat. Profesor Munkonge sa vyjadril, že rešpektuje stanovisko Beatriciných rodičov. To mediálnu kritiku dosť ochromilo. O dva mesiace televízia odvysielala o tomto prípade dokumentárny film a predložila pozitívny pohľad na naše stanovisko v otázke bezkrvnej liečby a chirurgie.

„Ponáhľajte sa“

Len málo lekárov je stále skeptických voči postoju ku krvi, ktorý zastávajú svedkovia v súlade so svojím svedomím. Väčšina lekárov uznáva, že alternatívne postupy sú bezpečné, jednoduché a účinné — aj na africkom vidieku. Mnohí pacienti sa naučili smelo obhajovať svoje práva. Naštudovali si dôležité otázky a naučili sa vyjadriť to, k čomu ich pobáda svedomie.

Aj deti dostali „jazyk učených“. (Iz. 50:4) Osemročný Nathan trpel osteomyelitídou ľavej stehnovej kosti. Pred operáciou lekárskemu tímu povedal: „Keď ma budete operovať, prosím, ponáhľajte sa, aby som nestratil veľa krvi. Nepodajte mi transfúziu, lebo vám to moji rodičia a Jehova neodpustia.“ Po operácii jeden člen chirurgického tímu pochválil Nathanových rodičov, že školia svojho syna. Lekár pokorne povedal: „To je prvýkrát, čo mi detský pacient pripomenul, že je dôležité rešpektovať Boha.“

 „Odporúčame [sa] ako Boží služobníci... bezsennými nocami,“ povedal apoštol Pavol. Božích služobníkov môžu často oberať o spánok starosti o spolukresťanov a o rozmach diela. (2. Kor. 6:3–5) Často to platí o tých, ktorí slúžia vo výboroch pre styk s nemocnicami. Ich obetavosť nezostáva bez povšimnutia. Jedna sestra povedala: „Nedokážem slovami vyjadriť, ako veľmi som bratom z výboru vďačná. Duch obetavosti, akého prejavili, ma utešil a povzbudil. Bratia mi ihneď prišli na pomoc a boli mi k dispozícii v ktorúkoľvek dennú i nočnú hodinu. Keď som po druhý raz v priebehu 24 hodín šla do operačnej sály, bola som úplne pokojná. Veľmi ma posilnili povzbudzujúce slová bratov.“ Áno, napriek ‚zlej povesti‘ sa Jehovovi svedkovia ďalej odporúčajú ako Boží služobníci ochotnou spoluprácou s lekárskou obcou. (2. Kor. 6:8) Posilnení ‚dobrou povesťou‘ sú rozhodnutí ďalej poslúchať božský príkaz ‚zdržiavať sa krvi‘.

Škola služobného vzdelávania

„V mnohých krajinách sa môžu ľudia pozerať na skupinu asi 25 mladých mužov podozrievavo, ako na možný zdroj problémov,“ vyjadril sa Cyrus Nyangu, člen výboru zambijskej odbočky. „No 31 tried školy služobného vzdelávania dôkladne vyškolilo skupiny energických, oddaných kresťanov, ktorí sa na miestach, kde slúžia, prejavujú ako požehnanie.“ Vyše 600 absolventov tejto medzinárodnej školy slúži v rôznych odvetviach služby celým časom v šiestich krajinách južnej Afriky. Viac než polovica cestujúcich dozorcov v Zambii sú absolventi tejto školy. Prečo je táto škola potrebná a aké výsledky priniesla?

Odvtedy, čo v roku 1993 ukončila školu prvá trieda, vzrástol v Zambii počet činných zvestovateľov takmer  o 60 percent. No ešte stále sú potrební vyškolení muži, ktorí by sa starali o zbory, keďže je tu silný tlak prispôsobiť sa tradíciám a zvykom, ktoré sú v rozpore s biblickými zásadami. Jeden absolvent zdôraznil potrebu spôsobilých mužov, ktorí by pásli a vyučovali Boží ľud, slovami: „Problémom v našom poli je to, že ľudia majú sklon tolerovať nesprávne konanie. Zistil som, že sa musíme pevne zastávať toho, čo je správne, a nejsť nad to, čo je napísané.“

Študenti spočiatku nie sú zvyknutí na širokú paletu rozoberaných informácií ani na hĺbkové štúdium. No inštruktori sú pripravení pomôcť im. Jeden z nich, Sarel Hart, povedal: „V každej triede som sa pri vyučovaní cítil ako sprievodca turistov po horskom chodníku. Spočiatku sú všetci nováčikmi, ktorí sa snažia privyknúť si na neznáme a bázeň vzbudzujúce okolie. Z času na čas im v ceste  stoja balvany. Keď študenti zdolajú prekážky a pokračujú vo výstupe, pri spätnom pohľade vidia, že prekonali zdanlivo neprekonateľné bariéry, ktoré sa im teraz stále viac javia ako bezvýznamné.“

Mnohí opisujú svoj duchovný pokrok, ktorý vďaka škole zažili, ako metamorfózu. Elad, ktorý teraz slúži ako zvláštny priekopník, povedal: „Myslel som si, že nie som spôsobilý vyučovať a že som príliš mladý na to, aby mi boli zverené ďalšie zodpovedné úlohy v zbore. Škola mi pomohla uvedomiť si, že môžem byť užitočný. V zbore, do ktorého som bol pridelený najprv, malo 16 zvestovateľov problém viesť progresívne biblické štúdium. Pred službou sme pravidelne uvažovali o návrhoch a nacvičovali sme si ich. Do roku 2001 sa zbor rozrástol na 60 zvestovateľov vrátane jednej 20-člennej izolovanej skupiny.“

 Meradlo úspechu

Prečo je škola služobného vzdelávania úspešná? „Veľmi zdôrazňujeme pokoru, že nikto si nikdy nemá o sebe myslieť viac, ako treba,“ vysvetlil Richard Frudd, jeden z inštruktorov. „Snažíme sa o zrelosť, súcit a schopnosť riešiť náročné situácie a stále sa usmievať. Ak bratia dokážu priateľsky hovoriť s inými a dokazujú, že chcú slúžiť, a nie byť obsluhovaní, potom máme pocit, že škola splnila svoj účel.“

Študenti s týmito slovami súhlasia. Emmanuel, absolvent 14. triedy, hovorí: „Keď dostaneme pridelenie do zboru, neznamená to, že máme okamžite začať naprávať každú maličkosť. Skôr by sme sa mali zamerať na spoluprácu so zborom pri najdôležitejšej činnosti, pri hlásaní dobrého posolstva.“

Priekopník Moses povedal: „Pochopil som, že Jehova môže použiť hociktorého pokorného služobníka a niekedy vôbec nezáleží na poznaní či skúsenostiach. To, na čom Jehovovi záleží, je láska k ľuďom v zbore a v poli, ako aj spolupráca s inými.“

Veľké zhromaždenia

Predkresťanské sviatky v Izraeli a ‚sväté zhromaždenia‘ boli radostnou príležitosťou a pomáhali prítomným zamerať sa na duchovné veci. (3. Mojž. 23:21; 5. Mojž. 16:13–15) To isté platí aj o zhromaždeniach Božieho ľudu dnes. V Zambii sa zjazdy neusporadúvajú v nejakom modernom športovom komplexe. Bratia postavia takzvanú zjazdovú dedinu s malými prístreškami na spanie.

V priebehu rokov sa na týchto miestach budovali trvalejšie stavby. No rané roky boli rušným obdobím plným  zmien k lepšiemu. Jeden oblastný dozorca si spomína: „Na mieste konania oblastného zjazdu mi bratia obvykle postavili chatrč z trávy. Potom hľadisko ohradili plotom. Sedadlá boli vlastne kopy zeminy, na ktoré sa položili ‚podušky‘ z trávy. Niekedy bratia urobili pódium tak, že zarovnali vrchol opusteného termitiska. Na ňom postavili malý prístrešok pre účinkujúcich.“

Misionár Peter Palliser si spomína: „Pri príprave jedného zjazdu sa bratia rozhodli mať vyvýšené pódium. Jeden brat vedel používať výbušniny. Pripravil si všetko na odstrel a odpálil vrcholec opusteného termitiska, ktoré bolo vysoké asi šesť metrov. A tak sme mali vyvýšenú kopu, na ktorej sme postavili pódium.“

Úsilie dostať sa na zjazd

Väčšina zjazdov sa konala ďaleko od hlavných ciest a bolo ťažké sa na ne dostať. Robinson Shamuluma si spomína na zjazd, na ktorom sa zúčastnil v roku 1959. „Asi pätnásti sme šli na bicykloch do Kabwe v Strednej provincii,“ hovorí. „Na jedlo sme si niesli kukuričnú múku a sušené ryby. Každú noc sme spali v buši. V Kabwe sme nasadli na vlak a napokon sme sa takmer po štyroch dňoch dostali na miesto konania zjazdu.“

 Lamp Chisenga sa pamätá na jedného brata, ktorý so svojimi šiestimi deťmi prešiel 130 kilometrov pešo a na bicykli, aby mohol byť prítomný na zjazde. Opisuje to takto: „Na cestu si pripravili jedlo — opečenú kasavu, arašidy a arašidové maslo. Často sa museli len tak utáboriť v buši.“

Wayne Johnson, ktorý slúžil ako oblastný dozorca, si všimol, aké úsilie mnohí vynakladali, aby mohli byť na zjazde. Napísal: „Jeden zvláštny priekopník šiel takmer týždeň na bicykli, aby sa dostal na zjazd. Iní sa doviezli na korbe nákladného auta. Mnohí pricestovali už na začiatku týždňa, v ktorom sa konal krajský alebo oblastný zjazd. Večer si posadali okolo ohňa a spievali. Niekedy sme šli do služby toľkí, že sme za týždeň opracovali obvod trikrát.“

 Zjazdy napriek odporu

Veľké zhromaždenia stále bratov posilňujú a povzbudzujú. Dnes sa zjazdom dostáva veľa priaznivej publicity. No v období politických zmien a hlavne v 60. a 70. rokoch sa na takéto podujatia pozeralo podozrievavo. Jednotlivci vo vláde robili, čo mohli, aby bránili nášmu uctievaniu. Keď bratia odmietli spievať štátnu hymnu, nedostali od polície potrebné povolenie na verejné zhromaždenia. Neskôr sa obmedzenia týkali počtu prítomných. „V roku 1974 to bolo naposledy, čo sa Jehovovi svedkovia mohli stretnúť na otvorenom priestranstve,“ spomína si Darlington Sefuka. „Minister vnútra oznámil, že sa nemôžu konať verejné zhromaždenia, ak sa nespieva hymna a nevztýči zástava.“ Ale bratia dostali povolenie stretávať sa v sálach Kráľovstva na pozemkoch obohnaných plotom z trávy. Odbočka sa tejto situácii prispôsobila a zariadila, aby bol program krajského zjazdu prednesený v sálach Kráľovstva, v ktorých často bol len jeden či dva zbory.

Aj oblastné zjazdy sa konali v malom. „Miesto toho, že by sme mali jeden veľký oblastný zjazd, mali sme 20 malých,“ spomína si jeden brat, ktorý pomáhal pri organizovaní zjazdov. „Mnohí bratia boli školení, zapájali sa do programov a pracovali v rôznych oddeleniach, a tak keď bol zákaz zrušený, bolo tu mnoho skúsených mužov, ktorí mohli byť užitoční pri organizácii krajských a oblastných zjazdov.“

Krsty

Od začiatku 40. rokov sa vyvíjalo úsilie, aby uchádzači o krst plne rozumeli závažnosti tohto kroku. Pre  niektorých bolo ťažké celkom opustiť „Veľký Babylon“ a zvyky falošného náboženstva. (Zjav. 18:2, 4) Navyše dobre čítať vedeli len niekoľkí a mnohé zbory nemali dostatočné množstvo pomôcok na štúdium Biblie. Preto sa krajskí a oblastní dozorcovia osobne rozprávali s každým uchádzačom o krst, aby zistili, nakoľko je spôsobilý. Geoffrey Wheeler, absolvent 33. triedy Gileádu, si spomína: „Pozorne sme sledovali bábätká, ktorých matky sa chceli dať pokrstiť, aby sme si overili, že nemajú koráliky a amulety, ktoré súvisia s poverami. V týždni, keď sa mal konať zjazd, sme často každý deň zostávali hore až do polnoci — tak veľa uchádzačov tam bolo.“ Láskavá pomoc, ktorú zborovým starším poskytli cestujúci dozorcovia, publikácie, akou bola aj kniha „Tvoje slovo je lampou mojej nohe“, a ďalšie organizačné zlepšenia obmedzili nutnosť takýchto rozhovorov.

Tréma!

Biblické drámy v dobových kostýmoch sú stále jedným z najobľúbenejších bodov zjazdového programu. Každý z hercov berie vážne zodpovednosť verne zahrať pocity postavy, ktorú predstavuje, a máloktorý  Zambijčan vie hrať zdržanlivo. Frank Lewis, bývalý misionár, ktorý je dnes členom rodiny Bétel v Spojených štátoch, si spomína: „Prvé drámy sme nemali na kazetách. Bratia, ktorí hrali jednotlivé roly, si museli pamätať svoje repliky. Pamätám sa, ako som bol na zjazde v Severnej provincii, kde sme mali našu prvú drámu, ktorá bola o Jozefovi. Keďže sa trochu omeškala pošta a bratia nedostali text, museli sme pracovať dlho do noci, aby sme pomohli bratom zapamätať si repliky. V dráme bola scéna, ako Putifárova manželka volá na manžela, že ju Jozef chcel znásilniť. Brat, ktorý hral Putifára, dostal trému a odišiel z javiska. Bol som v zákulisí ako našepkávač a zbadal som ho, ako odchádza z javiska. Rýchlo som mu pripomenul niekoľko jeho prvých viet a postrčil som ho späť na javisko. Veľmi dobre vtedy vyhŕkol, ako opovrhuje mužom, ktorý bol obvinený z pokusu o znásilnenie! Aj keď nám to takmer narušilo program, vždy si pri čítaní tejto biblickej správy pomyslím: ‚Možno to tak bolo. Možno Putifár naozaj v hneve odišiel z miestnosti, upokojil sa a potom sa vrátil, aby Jozefa odsúdil!‘“

Keď sa v roku 1978 zmiernil štvorročný vládny zákaz, ktorý obmedzoval veľkosť zjazdov, bratia usporiadali zjazd „Víťazná viera“. Tento zjazd bol náročný. Bývalý cestujúci dozorca si na to spomína: „Na tomto zjazde sme zahrali všetky drámy, ktoré sme nemohli vidieť počas uplynulých rokov, keď sme sa museli stretávať v sálach Kráľovstva. Zjazd trval päť dní a mali sme päť drám, teda každý deň jednu. Dohnali sme všetky drámy, ktoré nám unikli! Bolo to veľmi pekné, ale bolo to náročné pre zástupcu Bételu, ktorý musel všetky tie drámy preskúšať. Bolo to dosť veľa práce.“

 „Môžem povedať, že som nikdy nezažil radostnejšie zjazdy,“ povedal jeden člen výboru odbočky. „Ráno rodinky vychádzajú zo svojich prístreškov. Všetci sú pekne upravení a čistí. Prichádzajú k Jehovovi, a tak vyzerajú výborne. Často nesedia v tieni, ale na slnku. Aj tak však zostávajú celý deň a sústredene počúvajú. Je príjemné ich vidieť.“ Zhromažďovanie sa je pre Jehovových svedkov neodmysliteľnou súčasťou uctievania. (Hebr. 10:24, 25) Aj keď sa stane, že Jehovov ľud následkom osobných ťažkostí či náboženského odporu ‚smúti‘, vie, že účasť na veľkých zhromaždeniach je dôvodom ‚vždy sa radovať‘. — 2. Kor. 6:10.

 Výstavba sál Kráľovstva

„Týmto listom oprávňujem uvedený zbor, aby mal svoj vlastný pozemok. Je to ich trvalý pozemok a súhlasím, aby to tak bolo na 150 rokov. Nikto im nemá robiť ťažkosti, až kým nepríde raj.“ — Náčelník Kalilele.

Už začiatkom minulého storočia ľudia v južnej Afrike, ktorí hľadali pravdu, rozpoznali potrebu stretávať sa a spoločne uctievať Boha. Okolo roku 1910 William Johnston oznámil, že rýchlo rastúce skupiny stavajú z tradičných materiálov sály na zhromaždenia, niektoré z nich až pre 600 ľudí. Mnohí veľmi túžili mať miesto uctievania, no nie všetci. Holland Mushimba, ktorý spoznal pravdu začiatkom 30. rokov, si spomína: „Hoci sme boli povzbudzovaní, aby sme sa stretávali a spoločne uctievali, miestni bratia netrvali na tom, aby sme mali miesto na pravidelné zhromaždenia. Obvykle sme sa stretávali na každom vhodnom mieste v tieni nejakého veľkého stromu alebo na dvore niektorého brata. Mnohí zakladali svoj postoj na Lukášovi 9:58. Hovorili: ‚Prečo by sme sa mali zaťažovať stavbou sály, keď ani Ježiš nemal trvalú sálu?‘“

Do roku 1950 sa zhromaždenia konali väčšinou v jednoduchých, chatrných stavbách z neopracovaného dreva a blata. V rušnej oblasti Medeného pásu presvedčil Ian Fergusson jedného riaditeľa bane, aby bratom vyčlenil malý pozemok na sálu Kráľovstva. V roku 1950 bola vo Wusikili postavená prvá sála Kráľovstva. Trvalo desať rokov, kým bratia vytvorili projekty pre jednotnú výstavbu. Prvá sála Kráľovstva postavená podľa týchto projektov bola kvalitná budova s rovnou strechou, ktorá stála okolo 12 000 zambijských kwách. Hoci to bolo v tom čase veľa, následkom inflácie sa dnes táto suma rovná hodnote ani nie troch eur!

 Keďže svedkovia odmietali kúpiť si preukaz politickej strany, zažívali nespútané násilie zo strany vlastenecky naladených ozbrojencov. Miesta uctievania boli pálené. Niektorí bratia sa obávali ďalších útokov, a tak považovali za najrozumnejšie nestavať sály Kráľovstva, ale stretávať sa vonku. Keď začiatkom 70. rokov pribudli ďalšie obmedzenia, bolo stále ťažšie získať pozemok. Hoci bolo všeobecne známe, že Jehovovi svedkovia nepodporujú žiadnu politickú stranu, úradníci v niektorých oblastiach trvali na tom, aby boli ku každej žiadosti priložené stranícke preukazy.

Wiston Sinkala si spomína: „Bolo veľmi ťažké získať pozemok, nieto ešte stavebné povolenie. Keď sme mestskej rade povedali, že ich dáme na súd, mysleli si, že žartujeme. No my sme si našli schopného právnika a po dvoch rokoch súd rozhodol v náš prospech a mestskej rade nariadil, aby nám poskytla pozemky. Tento prípad bol krokom k ďalšej slobode.“

Čierny kôň

Zbory zriedkavo získali pozemok s listom vlastníctva. Bratia často našli nezastavaný pozemok, ale bez náležitých dokumentov na ňom nemohli postaviť trvalú stavbu. Stavebný materiál bol drahý, a tak mnohí využívali plech alebo prázdne sudy z paliva, ktoré rozrezali, vyrovnali a priklincovali k drevenej konštrukcii. O jednej takejto stavbe sa istý starší vyjadril: „Plech sme natreli asfaltom. Sála vyzerala z diaľky ako veľký čierny kôň. Vnútri bolo neznesiteľne horúco.“

Bývalý cestujúci dozorca povedal: „Keď si teraz predstavím tieto stavby, ťažko sa mi o nich hovorí ako o sálach Kráľovstva. Naozaj neboli vhodné, aby reprezentovali Najvyššieho Boha, Jehovu.“

 Niektoré zbory sa rozhodli, že si budú sálu prenajímať. Hoci toto riešenie nevyzeralo nákladné, boli s ním spojené ťažkosti. Edrice Mundiová, ktorá v 70. rokoch patrila do jediného anglického zboru v Lusake, si spomína: „Prenajali sme si sálu, v ktorej boli usporadúvané aj diskotéky. Ľudia každú sobotu pili a tancovali až do rána, a tak sme museli v nedeľu zavčas rána ísť sálu poupratovať. V miestnosti bolo cítiť pivo a cigarety; vôbec to nebolo vhodné miesto na uctievanie Jehovu.“

Jackson, Edricin manžel, si spomína: „Raz v nedeľu vošiel do sály uprostred programu jeden mladý muž. Išiel priamo dopredu, vzal si debnu piva, ktorú tam večer nechal, a bez mihnutia oka odišiel.“ Nie div, že bratia túžili mať vlastné sály Kráľovstva!

Program, ktorý sa zapísal do histórie

Čím viac ľudí priaznivo reagovalo na posolstvo o Kráľovstve, tým viac boli potrebné dôstojné sály. No hoci bratia boli nadšení a horliví, niektorí ledva dokázali zabezpečiť jedlo pre rodinu, nieto ešte platiť za sálu Kráľovstva. Jehova, ktorého ruka sa nikdy neskracuje, im pripravil príjemné prekvapenie.

Keď sa jedným prieskumom zistilo, že v 40 rozvojových krajinách po celom svete je potrebných vyše 8000 sál Kráľovstva, vedúci zbor sa rozhodol výstavbu urýchliť. Zistilo sa, že na niektorých miestach nie je veľa remeselníkov, ktorí by sa mohli dať k dispozícii pri výstavbe. Ani stavebného náradia nebolo veľa. Navyše, v rozvojových krajinách si mnohé zbory nemohli dovoliť splácať vysoké pôžičky. Okrem toho pre odbočky v niektorých krajinách, kde rýchlo vzrastal počet zvestovateľov, bolo ťažké vypracovať dobre fungujúci stavebný program. Po zvážení  všetkých týchto skutočností vedúci zbor zriadil v Spojených štátoch projektový a stavebný výbor, aby dohliadal na vytvorenie programu výstavby sál Kráľovstva v krajinách po celom svete. Boli vydané pokyny na výstavbu sál Kráľovstva v krajinách s obmedzenými finančnými zdrojmi a schopní dobrovoľníci boli pridelení na stavbu sál v zahraničí.

Niekedy bolo treba zmeniť tradičné stavebné metódy i tradičné predstavy. Napríklad v Zambii ženy pomáhali pri výstavbe tak, že čerpali vodu, nosili piesok a varili. No stavebné tímy sa nemohli dočkať, kedy zapoja sestry priamo do výstavby, a tak naplno využijú každú ruku.

Jeden náčelník z Východnej provincie neveriacky sledoval, ako jedna sestra stavia stenu sály Kráľovstva. Zvolal: „Odkedy som na svete, nikdy som nevidel, že by žena kládla tehly a robila to tak dobre! Vidieť to je pre mňa zážitok.“

„Duchovná nemocnica“

Program výstavby má na ľudí nesmierny vplyv. Mnohí, ktorí boli kedysi voči Jehovovým svedkom ľahostajní alebo im odporovali, sú dnes tolerantnejší. Napríklad jeden náčelník vo Východnej provincii, ktorý bol najprv proti výstavbe sál Kráľovstva na jeho území, povedal: „Neodporoval som vašej výstavbe z vlastnej vôle, ale ovplyvnilo ma duchovenstvo iných náboženských denominácií. Teraz vidím, že ste tu z dobrého dôvodu. Táto krásna budova nám teraz slúži ako duchovná nemocnica.“

Prvoradou úlohou kresťanov je hlásať „dobré posolstvo o kráľovstve“. (Mat. 24:14) No tak ako svätý duch podnecuje Boží ľud zvestovať, pobáda ich tiež k tomu, aby sa aktívne namáhali podporovať záujmy Kráľovstva výstavbou  dôstojných miest uctievania. Pre zbory je to dobrá vzpruha do ďalšej činnosti. Jeden brat povedal: „Keď teraz ideme do služby a pozývame ľudí na zhromaždenia, cítime istotu, pretože vieme, že neprídu do chatrče, ale do sály Kráľovstva, ktorá prináša Jehovovi česť.“

Iný brat povedal: „My si takú peknú sálu Kráľovstva v buši možno nezaslúžime, ale zaslúži si ju Jehova. Som šťastný, že takéto krajšie miesta uctievania oslavujú Jehovu.“

Práca cestujúcich dozorcov

Boží služobníci potrebujú vytrvalosť. (Kol. 1:24, 25) Cestujúci dozorcovia sú príkladom ľudí, ktorí sa vzdávajú sami seba, aby podporovali záujmy Kráľovstva. Keď s láskou vykonávajú namáhavú prácu pastierov a posilňujú zbory, dokazujú, že sú ‚darmi v podobe ľudí‘. — Ef. 4:8; 1. Tes. 1:3.

Koncom 30. rokov dostali schopní muži školenie na službu zónových a regionálnych služobníkov. Dnes ich nazývame krajskými a oblastnými dozorcami. „Cestovanie do zborov nebolo ľahké,“ spomína si James Mwango. „Mali sme bicykle, ale bratia museli ísť s nami pešo, aby nám pomohli s batožinou. Trvalo niekoľko dní, kým sme sa dostali do cieľa. V každom zbore sme zostávali dva týždne.“

„V tej chvíli odpadol“

Cestovanie na vidieku bolo vždy náročné. Robinson Shamuluma, ktorý má teraz vyše 80 rokov, slúžil ako cestujúci dozorca s manželkou Julianou. Robinson si spomína, ako ich raz v období dažďov zastihla výnimočne prudká búrka. Keď utíchla, mali síce pred sebou voľnú  cestu, no museli sa prebrodiť bahnom, ktoré siahalo až po sedadlá ich bicyklov! Keď sa dostali do ďalšieho zboru, Juliana bola taká vyčerpaná, že sa nevládala ani len napiť vody.

Enock Chirwa, ktorý bol v 60. a 70. rokoch krajským i oblastným dozorcom, hovorí: „Pondelky boli veľmi náročné; bol to čas cestovania. No keď sme sa dostali do zborov, na cestu sme si už nespomenuli. Boli sme šťastní, že sme s bratmi.“

Vzdialenosti a útrapy na cestách neboli jedinou prekážkou. Keď Lamp Chisenga cestoval do jedného zboru na severe krajiny, išli s ním dvaja bratia. Na prašnej ceste zbadali v diaľke nejaké zviera. „Bratia ho nevideli zreteľne,“ povedal brat Chisenga. „Vyzeralo ako sediaci pes. ‚Vidíte ho?‘ opýtal som sa. ‚Vidíte ho?‘ Vtom jeden brat spoznal podľa tvaru, že je to lev. Skríkol a v tej chvíli odpadol. Rozhodli sme sa, že chvíľu počkáme, aby sa lev mohol vrátiť do buša.“

John Jason s manželkou Kay, ktorí strávili v Zambii 26 rokov a istý čas boli v oblastnej službe, sa naučili trpezlivosti pri najrôznejších technických poruchách. John povedal: „Spomínam si, ako som šiel 150 kilometrov autom s polámanými pružinami, pretože sme nemali ani náhradné diely, ani sme nemali kam zavolať o pomoc. Nakoniec nám auto vypovedalo. Zostali sme stáť s prehriatym vozidlom a zostávalo nám urobiť len jedno: všetku vodu, ktorú sme mali, použiť na schladenie motora a na poslednú šálku čaju. Osamotení, sužovaní horúčavou a unavení sme sedeli v aute a modlili sa k Jehovovi o pomoc. O tretej poobede prechádzalo okolo nás vozidlo na cestné práce, prvé  vozidlo v ten deň. Keď posádka videla našu neutešenú situáciu, ponúkli sa, že nás odtiahnu. K bratom sme sa dostali tesne pred zotmením.“

Naučili sa dôvere

Za takýchto podmienok sa cestujúci dozorcovia rýchlo naučia nevkladať dôveru vo vlastné schopnosti ani v hmotné veci, ale v spoľahlivejší zdroj podpory — v Jehovu Boha a v kresťanské bratstvo. (Hebr. 13:5, 6) „Už po troch týždňoch v oblastnej službe sme mali problém,“ spomína si Geoffrey Wheeler. „Bolo to na mieste, kde sa mal v ten víkend konať krajský zjazd. Už dávnejšie som dostal poškodený sporák Primus. V ten deň bolo teplo a fúkal vietor. Keď som v sporáku zapálil, vyšľahol z neho plameň. O chvíľu sa oheň vymkol spod kontroly. Začala horieť predná pneumatika nášho landrovera a onedlho bolo celé vozidlo v plameňoch.“

Wheelerovci nielenže prišli o auto, ale museli sa vyrovnať aj s niečím iným. Geoffrey hovorí: „Šatstvo sme mali v čiernom oceľovom kufri v landroveri. Nezhorelo síce, ale zoškvarilo sa! Bratia obišli auto a z miesta, ktoré nehorelo,  vytiahli posteľ, košeľu a môj písací stroj. Boli sme im veľmi vďační za ich pohotovosť!“ Wheelerovci prišli so zničeným vozidlom aj o osobné veci a do mesta mali naplánované ísť až o dva mesiace. Čo spraviť? Geoffrey hovorí: „Jeden brat mi požičal kravatu a verejnú prednášku som predniesol v nejakých gumákoch. Prežili sme a bratia robili všetko pre to, aby utešili neskúseného oblastného dozorcu.“

Posteľ bez hadov

Láska a záujem zborov, ktoré ‚chodia cestou pohostinnosti‘, povzbudzujú cestujúcich dozorcov a ich manželky, aby pokračovali v tejto obetavej činnosti. Cestujúci dozorcovia s manželkami v mnohých správach vyjadrujú vďačnosť za zbory, ktoré sa o nich napriek hmotnej núdzi láskavo starajú. — Rim. 12:13; Prísl. 15:17.

Ubytovanie pre cestujúcich dozorcov je obyčajne jednoduché, ale vždy je zabezpečované s láskou. Fred Kashimoto, ktorý slúžil začiatkom 80. rokov ako krajský dozorca, si spomína, ako raz večer docestoval do jednej dediny v Severnej provincii Zambie. Bratia ho vrúcne privítali. Všetci vošli do malého domu a bratia položili jeho kufre na veľký stôl vyrobený z kolov, vysoký asi 1,5 metra. Keď už bolo veľa hodín, brat Kashimoto sa spýtal: „Kde budem spať?“

Bratia ukázali na stôl a povedali: „Tam — to je posteľ.“ Zjavne preto, že tam bolo veľa hadov, bratia vyrobili bezpečnejší rám postele. Ako matrac poslúžili otiepky trávy a brat Kashimoto si mohol ľahnúť spať.

Vo vidieckych oblastiach nie je nezvyčajné dostať do daru poľnohospodárske produkty. „Raz,“ spomína si  Geoffrey Wheeler s úsmevom na tvári, „nám bratia dali kurča. Tesne pred zotmením sme ho zavreli do latríny. No tento hlúpučký tvor zoskočil rovno do diery v latríne. Motykou sa nám ho podarilo bezpečne vybrať. Manželka ho potom umyla teplou mydlovou vodou s množstvom dezinfekčného prostriedku. Koncom týždňa sme ho uvarili a chutilo výborne!“

Aj Jasonovci mali úžitok z podobnej pohostinnosti. „Veľakrát sme od bratov dostali živé kurča,“ povedal John. „Po našej oblasti sme cestovali s malým košíkom, v ktorom sme nosili sliepku. Každé ráno zniesla jedno vajce, a tak sme ju nechceli zjesť. Keď sme sa balili na cestu na ďalšie miesto, dávala jasne najavo, že chce ísť s nami.“

Filmy

Začiatkom roku 1954 sa v rámci podnetnej vzdelávacej kampane využívali filmy, napríklad film Spoločnosť nového sveta v činnosti. „Mnohých povzbudili, aby sa namáhali v službe i v zbore,“ uvádzalo sa vtedy v jednej správe z odbočky. Pri demontovaní miesta, kde sa film premietal, si niektorí obľúbili slogan: „Robme to spôsobom ‚Spoločnosti nového sveta v činnosti‘,“ teda energicky! Rok po vydaní tohto filmu ho videlo vyše 42 000 ľudí a zapôsobil aj na vládnych úradníkov a pracovníkov školstva. Napokon bolo o Jehovových svedkoch a ich kresťanskej organizácii informovaných vyše milióna obyvateľov Zambie.

Wayne Johnson si spomína na vplyv filmu. Hovorí: „Ľudia prišli zďaleka, aby si filmy pozreli. Tie ich naučili veľa o Jehovovej organizácii. V priebehu programu často nastal nadšený a neutíchajúci potlesk.“

 Istý čas bolo možné pozrieť si jeden z filmov v sobotu večer po krajskom zjazde. V oblastiach buša to bol strhujúci zážitok. Kampaň na ľudí silno zapôsobila, hoci ľudia, ktorí nepoznali život inde, si niektoré scény nesprávne vysvetlili. V jednom filme bola napríklad scéna, ako ľudia v New Yorku vychádzajú z metra. Mnohí si mysleli, že je to výjav vzkriesenia! No i tak filmy podnietili ľudí viac si vážiť Jehovových svedkov. Časy sa však menili a rastúca túžba po národnej nezávislosti viedla mnohých Zambijčanov k tomu, aby sa postavili proti bratom. Zbory aj cestujúci dozorcovia sa dostávali do situácií, keď museli prejaviť väčšiu vytrvalosť.

Politický zásah

Dňa 24. októbra 1964 získala Severná Rodézia nezávislosť od Británie a stala sa Zambijskou republikou. V tom čase sa vystupňovalo politické napätie. Neutralita Jehovových svedkov bola nesprávne vysvetľovaná ako tichá podpora koloniálnej nadvlády.

Lamp Chisenga si spomína, ako v tom období cestoval do oblasti jazera Bangweulu. Plánoval, že pôjde člnom na ostrovy navštíviť rybárov, ktorí sú svedkami. Najprv sa však k jazeru musel dostať autobusom. Keď vystúpil, bol požiadaný, aby predložil stranícky preukaz. Samozrejme, žiaden preukaz nemal. Politické kádre mu vzali kufrík. Vtedy jeden zbadal škatuľu s označením „Strážna veža“. Nahlas zapískal na píšťalke a začal kričať: „Strážna veža! Strážna veža!“

Jeden úradník sa zľakol rozruchu a postrčil brata Lampa späť do autobusu aj s taškami. Zhŕkol sa veľký dav. Ľudia začali do autobusu hádzať kamene, ktoré zasahovali  dvere, pneumatiky a okná. Vodič šliapol na plyn a nezastavil, až kým nedorazil do Samfye vzdialenej asi 90 kilometrov. V noci sa situácia upokojila. Ráno brat Lamp pokojne nasadol do člna, aby slúžil v malých zboroch okolo jazera.

Cestujúci dozorcovia sa stále odporúčajú ako Boží služobníci „vytrvalosťou v mnohom“. (2. Kor. 6:4) Fanwell Chisenga, ktorého kraj sa rozprestieral pri rieke Zambezi, poznamenáva: „Služba cestujúceho dozorcu si vyžaduje úprimnú oddanosť a obetavosť.“ Cestovanie medzi zbormi v tomto obvode si vyžadovalo celé hodiny sa plaviť po rieke v starých kanoe, do ktorých presakovala voda a ktoré mohol nahnevaný hroch rozhryznúť ako suchú vetvičku. Čo pomohlo bratovi Fanwellovi vytrvať v krajskej službe? S úsmevom si prezerá fotografiu členov zboru, ktorí ho odprevadili k rieke, a hovorí, že ho motivovali aj jeho bratia a sestry. Zamyslene sa pýta: „Kde inde môžete nájsť v tomto nahnevanom svete také šťastné tváre?“

Neutralita

„Nikto z vojakov sa nepletie do zamestnaní každodenného života, aby sa páčil svojmu vojvodcovi.“ To napísal apoštol Pavol. (2. Tim. 2:4, Evanjelický preklad) Kresťania chcú zostať úplne k dispozícii svojmu Vodcovi,  Ježišovi Kristovi, a preto sa nezapájajú do politických a náboženských organizácií sveta. Pre pravých kresťanov, ktorí chcú zostať neutrálni vo svetských záležitostiach, predstavuje tento postoj náročnú úlohu spojenú so „súženiami“. — Ján 15:19.

Cez druhú svetovú vojnu mnohí zažívali brutálne zaobchádzanie pre nedostatok „vlastenectva“. „Videli sme, ako starých mužov hádžu na nákladné vozidlo ako vrece kukurice, pretože odmietli vojenskú službu,“ spomína si Benson Judge, ktorý bol neskôr horlivým cestujúcim dozorcom. „Počuli sme, ako títo muži hovorili: ‚Tidzafera za Mulungu‘ (Za Boha zomrieme).“

Hoci Mukosiku Sinaali nebol vtedy ešte pokrstený, dobre si pamätá, ako sa cez vojnu stále vynárala otázka neutrality. „Všetci ľudia mali vykopávať a zbierať korene popínavej rastliny mambongo, z ktorej sa získava cenný latex. Korene sa olúpali a roztĺkli, čím sa získali pásy, ktoré sa zviazali dovedna, a z toho sa vyrábala náhrada gumy na topánky pre vojakov. Svedkovia odmietli zbierať tieto korene, pretože by tým podporili vojnové úsilie. Keď nechceli spolupracovať, boli tvrdo potrestaní. Stali sa ‚nežiaducimi živlami‘.“

Jedným z týchto ‚nežiaducich‘ bol Joseph Mulemwa. Pochádzal z Južnej Rodézie a v roku 1932 prišiel do Západnej provincie Severnej Rodézie. Niektorí tvrdili, že odrádza ľudí od obrábania polí, lebo hovorí, že ‚Kráľovstvo je blízko‘. Toto falošné obvinenie rozširoval jeden duchovný z misie Mavumbo, ktorý Josephom pohŕdal. Joseph bol zatknutý a spútaný s jedným duševne narušeným mužom. Niektorí si mysleli, že tento muž napadne Josepha. No Joseph tohto muža upokojil. Po prepustení Joseph opäť zvestoval  a navštevoval zbory. Zomrel vo vernosti v polovici 80. rokov 20. storočia.

Posilnení čeliť skúškam

Nacionalizmus a všeobecné napätie viedlo k zastrašovaniu tých, ktorí sa s čistým svedomím nemohli zapojiť do politického diania. Hoci bola v krajine napätá atmosféra, celonárodný zjazd „Odvážni služobníci“ v roku 1963 v Kitwe bol dokladom pokoja a jednoty Jehovových svedkov. Program si v niektorom zo štyroch jazykov vypočulo takmer 25 000 delegátov. Na toto päťdňové podujatie prišli niektorí so stanmi a prívesmi. Významným bodom bola prednáška, v ktorej brat Milton Henschel hovoril o vzťahu kresťana k štátu. Frank Lewis si spomína: „Pamätám sa, že nám hovoril, aby sme pomohli bratom pochopiť otázku neutrality. Boli sme veľmi vďační za časovú radu, ktorú sme dostali, pretože väčšina zambijských bratov úspešne prekonala ťažké skúšky, ktoré nasledovali, a zostali verní Jehovovi.“

V 60. rokoch čelili mnohí Jehovovi svedkovia rozsiahlemu násilnému prenasledovaniu a plieneniu majetku. Ich domy a sály Kráľovstva boli zničené. Bolo pekné, že vláda sa k tomu postavila tak, že zatkla mnoho ľudí, ktorí sa zapojili do tohto zastrašovania. Keď sa Severná Rodézia stala Zambijskou republikou, Jehovovi svedkovia sa zvlášť zaujímali o základné ľudské práva, ktoré zaručovala nová ústava. No onedlho sa prihnala vlna vlastenectva a zasiahla nič netušiaci cieľ.

Štátne symboly

V období kolonializmu znášali deti Jehovových svedkov tresty, keď z náboženských dôvodov nezdravili britskú  zástavu. Boli trestané aj za to, že odmietali spievať štátnu hymnu. Keď bola vláde podaná sťažnosť, ministerstvo školstva zmiernilo svoj postoj a napísalo: „Postoj vašej Spoločnosti k zdraveniu zástavy dobre poznáme a rešpektujeme a žiadne dieťa nemá byť nijakým spôsobom potrestané za to, že odmieta zdraviť zástavu.“ Nová ústava republiky vyvolávala nádeje, že v nej budú zakotvené základné slobody vrátane slobody svedomia, myslenia a náboženského vyznania. Ale nová zástava a hymna posilnili pocit vlastenectva. V školách boli s veľkým nadšením znovu zavedené každodenné obrady zdravenia zástavy a hymny. Niektorým mladým svedkom bola udelená výnimka, ale mnohí boli bití a dokonca vylúčení zo škôl.

Keď bol v roku 1966 prijatý nový zákon týkajúci sa vzdelávania, svitla bratom nádej. Zákon obsahoval klauzulu, na základe ktorej mohol rodič alebo opatrovník žiadať pre dieťa výnimku z náboženských bohoslužieb alebo zo zachovávania náboženských zvykov. A tak mnohé deti, ktoré boli zo školy vylúčené, mohli opäť zasadnúť do školských lavíc. Ale krátko nato, a do istej miery tajne, boli k tomuto zákonu pridané nariadenia, ktoré označovali zástavu a hymnu za svetské symboly, ktoré vyjadrujú národné povedomie. Napriek tomu, že bratia hovorili o tejto veci s vládnymi úradníkmi, do konca roku 1966 bolo vyše 3000 detí vylúčených zo školy za svoje neutrálne stanovisko.

Feliya nemôže chodiť do školy

Nastal čas preveriť oprávnenosť takéhoto konania. Bol vybratý jeden skúšobný prípad. Feliya Kachasuová chodila do školy v Buyantanshi v oblasti Medeného pásu. Hoci bola vzornou žiačkou, bola vylúčená zo  školy. Frank Lewis si spomína, ako sa dostal tento prípad pred súd: „Pán Richmond Smith predložil náš prípad súdu, čo nebolo ľahké, pretože to bolo proti vláde. Ujať sa tohto prípadu ho podnietilo Feliyino vysvetlenie, prečo nezdraví zástavu.“

Dailes Musondová bola v tom čase školáčkou v Lusake. Hovorí: „Keď sa Feliyin prípad dostal pred súd, veľmi sme si želali priaznivý výsledok. Bratia pricestovali z Mufuliry, aby mohli byť na súdnom konaní. Ja i moja sestra sme boli medzi pozvanými. Pamätám si, ako Feliya stála v bielej čiapočke a svetlých šatách pred súdom. Proces trval tri dni. V krajine boli ešte niektorí misionári. Brat Phillips a brat Fergusson si prišli vypočuť pojednávanie. Mysleli sme si, že ich prítomnosť pomôže.“

Hlavný sudca prípad uzavrel: „Tento prípad neposkytuje žiaden náznak, že by Jehovovi svedkovia chceli svojím správaním prejaviť neúctu voči štátnej hymne či zástave.“ Vyhlásil však, že obrady sú svetského rázu, a tak Feliya napriek úprimnej viere nemôže žiadať výnimku na základe klauzuly k zákonu o vzdelávaní. Tieto obrady bolo podľa neho potrebné dodržiavať v záujme národnej bezpečnosti. Nikdy nebolo vysvetlené, ako uloženie takejto požiadavky na neplnoletú poslúži záujmom národa.  Feliya mala zakázané chodiť do školy, pokiaľ sa bude držať kresťanského presvedčenia!

Dailes si spomína: „Boli sme veľmi sklamaní. Nechali sme však všetko v Jehovových rukách.“ Keď sa tlak stále stupňoval, Dailes i jej sestra odišli v roku 1967 zo školy. Do konca roku 1968 bolo zo škôl vylúčených takmer 6000 detí Jehovových svedkov.

Zákaz verejných zhromaždení

Zákon o verejnom poriadku z roku 1966 nariaďoval, aby sa všetky verejné zhromaždenia začínali spevom štátnej hymny. Preto nebolo rozumné pozývať na zhromaždenia verejnosť. Bratia vyhoveli požiadavkám vlády tak, že mali väčšie zhromaždenia na súkromných pozemkoch, často okolo sál Kráľovstva, ktoré boli ohradené plotom z trávy. Veľa záujemcov však prišlo, lebo boli zvedaví, čo sa deje, a tak účasť na zhromaždeniach sústavne rástla a v roku 1967 bolo na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti prítomných 120 025 ľudí.

„V tom období sme opakovane zažívali násilný odpor,“ spomína si Lamp Chisenga. „V oblasti Samfye dav napadol brata Maba zo zboru Katansha a zabili ho. Bratia boli niekedy napadnutí počas zhromaždení a vyhoreli mnohé sály Kráľovstva. No úrady si naďalej vážili svedkov a niektorých odporcov zatkli a potrestali.“

Vlastné vojenské letectvo!

Odporcovia stále falošne obviňovali Jehovových svedkov. Tvrdili, že sú neobyčajne bohatí a že sformujú ďalšiu vládu. Jedného dňa neohlásene došiel do odbočky v Kitwe tajomník vládnucej strany. To, že prichádza, bratia  zistili podľa húfov policajtov, ktorí sa zhromažďovali pri bráne. Pri rozhovore so zástupcami odbočky sa rozčúlil. „Povolili sme vám postaviť tieto budovy,“ povedal, zvyšujúc hlas. „Na čo ich využívate? Sú to kancelárie vašej vlády?“

Niektorí úradníci ďalej verili skresleným správam. V Severozápadnej provincii Zambie sa polícia pokúsila prerušiť zjazd slzným plynom. Bratia poslali odbočke urgentný telegram. Jeden zahraničný farmár vlastnil malé lietadlo a do Kabompa prepravil z odbočky ďalších zástupcov, aby pomohli upokojiť situáciu a vysvetliť nedorozumenia. Žiaľ, neodstránilo to podozrenie niektorých, ktorí teraz tvrdili, že svedkovia majú vlastné vojenské letectvo!

Na mieste zjazdu bratia opatrne pozbierali použité granáty od slzného plynu. Keď potom zástupcovia odbočky vysvetľovali vládnym úradníkom svoje obavy, granáty predložili ako dôkaz zbytočného použitia sily. O tomto incidente sa veľa hovorilo v médiách a ľudia si všimli pokojnú reakciu svedkov.

Vysvetlenie nášho postoja

Úsilie postaviť činnosť Jehovových svedkov mimo zákona sa rýchlo stupňovalo. Odbočka chcela vláde vysvetliť náš neutrálny postoj. Smart Phiri a Jonas Manjoni boli vybratí, aby na jednom stretnutí podali mnohým ministrom vysvetlenie. Počas stretnutia sa jeden minister oboril na bratov. „Najradšej by som vás vyhodil von a zmlátil!“ povedal. „Uvedomujete si, čo robíte? Zobrali ste nám tých najlepších občanov, elitu, a čo ste nám nechali? Vrahov, cudzoložníkov a zlodejov!“

 Bratia pohotovo odpovedali: „Ale práve takými niektorí z nich boli! Boli zlodejmi, cudzoložníkmi, vrahmi. Ale vďaka moci Biblie títo ľudia menia svoj život a stávajú sa najlepšími občanmi Zambie. Preto sa na vás obraciame, aby ste nám dovolili slobodne zvestovať.“ — 1. Kor. 6:9–11.

Deportácie a čiastočný zákaz

Ako sme už spomenuli, misionári dostali príkaz opustiť krajinu. „Nikdy nezabudneme na január 1968,“ povedal Frank Lewis. „Jeden brat nám zatelefonoval a povedal, že práve od neho odišiel úradník z prisťahovaleckého úradu. Úradník mu dal deportačné listiny a brat mal do siedmich dní ukončiť v Zambii podnikanie a odísť z krajiny. Podchvíľou sme dostávali ďalšie a ďalšie telefonáty. Napokon zavolal jeden brat a povedal, že počul, že na rade je veľký komplex v Kitwe.“ Takéto drsné opatrenia boli podniknuté zjavne preto, aby narušili jednotu svedkov a odradili ich od horlivej činnosti.

V ďalšom roku prezident schválil smernicu na udržanie verejnej bezpečnosti, ktorou bolo zvestovanie z domu do domu postavené mimo zákona. Prakticky to bol zákaz, a preto bolo nutné, aby bratia upravili službu a zamerali sa viac na neformálne vydávanie svedectva. Naša služba Kráľovstva bola premenovaná na Náš mesačný list a časť „Predkladanie dobrého posolstva“ sa začala nazývať „Naša interná služba“. Tak sa podarilo uniknúť pozornosti vládnych cenzorov. V apríli 1971 bol zaznamenaný vrcholný počet biblických štúdií: bolo ich takmer 48 000. Bol to jasný dôkaz, že bratov neodradili snahy o obmedzenie diela.

 Clive Mountford, ktorý teraz žije v Anglicku, spolupracoval s mnohými misionármi. Spomína si: „Zvestovali sme napríklad tak, že sme ľudí zviezli autom a pritom sme s nimi hovorili o pravde. Vždy sme mali v aute časopisy, aby si ich mohol všimnúť každý, koho sme viezli.“

Hoci nebolo zakázané hovoriť o Biblii, z obmedzenia vyplývalo, že bratia nemohli ľudí navštíviť bez ich predchádzajúceho súhlasu. Preto bratia navštevovali príbuzných, bývalých spolužiakov, spolupracovníkov a iných. Počas priateľského rozhovoru sa dalo taktne prejsť na Bibliu. Keďže rodiny boli veľké, bolo možné skontaktovať sa s mnohými neveriacimi príbuznými a členmi komunity.

V roku 1975 odbočka podala správu: „Niekoľko tisíc zvestovateľov v našom poli nikdy nezvestovalo z domu do domu. Napriek tomu pribúda nových učeníkov a vydáva sa ohromné svedectvo.“ Keďže činnosť od dverí k dverám bola obmedzená, bratia využívali iné spôsoby na vydanie svedectva. Typickým príkladom je prípad brata, ktorý bol zapisovateľom na jednom ministerstve. V rámci práce mal zaznamenávať mená a podrobnosti o obyvateľoch. Zvlášť sa zaujímal o ľudí s biblickými menami a pýtal sa ich, či poznajú biblickú postavu s ich menom. Tak sa mu naskytlo veľa možností zvestovať. Keď prišla jedna matka s dcérou, brat si všimol, že dievča sa volá Eden. Keď sa opýtal matky, či vie, čo znamená „Eden“, povedala, že nie. Brat to stručne vysvetlil a povedal, že v blízkej budúcnosti sa bude zem podobať pôvodnému raju v Edene. Ženu to zaujalo a dala bratovi svoju adresu. Zaujalo to aj jej manžela. Rodina začala chodiť na zhromaždenia a neskôr boli niektorí z nich pokrstení.

 Iní svedkovia využili na vydanie svedectva príležitosti vo svetskej práci. Royd, ktorý pracoval v banskej spoločnosti, sa cez obedné prestávky pýtal spolupracovníkov, čo si myslia o rôznych textoch. „Kto je podľa vás ‚skalným masívom‘, o ktorom sa píše v Matúšovi 16:18?“ alebo „Kto je ‚kameňom potknutia‘, o ktorom sa píše v Rimanom 9:32?“ Často sa zhromaždili veľké skupiny baníkov, aby si vypočuli vysvetlenie Písma. Vďaka takýmto neformálnym rozhovorom dospeli niekoľkí Roydovi spolupracovníci k oddanosti a krstu.

Aj rozhodný postoj školákov umožnil druhým dozvedieť sa o pravde. Keď jedna skupina detí odmietla spievať vlastenecké piesne, učiteľ sa nahneval a prikázal triede, aby vyšla von. Jeden člen tejto skupiny si spomína: „Učiteľ si určite myslel, že nevieme spievať ani naše náboženské piesne. Asi chcel túto príležitosť využiť, aby nás vysmial. Nariadil žiakom, aby sa rozdelili do skupín podľa náboženstva. Každej skupine nariadil, aby zaspievala jednu alebo dve piesne svojej cirkvi. Keď si dve skupiny nedokázali spomenúť na žiadnu pieseň, učiteľ sa obrátil na nás. Zaspievali sme pieseň ‚Nastal Jehovov deň!‘ Asi sme spievali pekne, pretože miestni ľudia, ktorí prechádzali popri škole, sa zastavili a počúvali nás. Potom sme zaspievali pieseň ‚Jehova kraľuje!‘ Všetci nám zatlieskali — aj učiteľ. Vrátili sme sa do triedy. Mnohí spolužiaci sa nás potom pýtali, kde sme sa naučili také krásne piesne, a niektorí s nami chodili na zhromaždenia a neskôr sa sami stali činnými svedkami.“

„Ľudia, ktorí zanechávajú knihy“

V tom období bratia dokazovali, že sú „obozretní ako hady, a pritom nevinní ako holubice“. (Mat. 10:16) Keďže  Jehovovi svedkovia majú typickú literatúru a zanietene používajú študijné pomôcky, dostali prezývku Abapoňa ifitabo, teda „ľudia, ktorí zanechávajú knihy“. Aj keď odporcovia boli odhodlaní umlčať bratov, dielo kázania o Kráľovstve neutíchalo. Hoci sa celé roky občas vyskytoval násilný odpor, začiatkom 80. rokov utíchol.

Za 25 rokov od vyhlásenia štátnej nezávislosti bolo pokrstených takmer 90 000 ľudí. Ale počet činných zvestovateľov vzrástol len asi o 42 000. Aký bol dôvod? Je pravda, že niektorí zomreli a iní sa odsťahovali. „Ale jedným z činiteľov bol aj strach z človeka,“ spomína si Neldie, ktorý v tom období slúžil v odbočke. Mnohí sa stali  nepravidelnými alebo nečinnými v službe. Navyše, nezávislosť priniesla zmeny. Uvoľnili sa pracovné miesta v manažmente a v obchode, ktoré dovtedy mohli obsadzovať len pracovníci zo zahraničia. Vznikli nové možnosti bývania, zamestnania a vzdelania, a tak mnohé rodiny odvrátili svoju pozornosť od duchovných cieľov a zamerali sa na hmotné ciele.

Napriek tomu dielo napredovalo. Múdry kráľ Šalamún napísal: „Zasievaj ráno svoje semeno a nenechaj svoju ruku odpočinúť až do večera, lebo nevieš, kde to bude mať úspech, či tu, či tam alebo či oboje bude rovnako dobré.“ ​(Kaz. 11:6) Bratia sa snažili siať semená pravdy s tým, že možno vyklíčia v priaznivejších podmienkach. Stály vzrast viedol k tomu, že v roku 1976 bolo potrebné kúpiť nové nákladné auto na väčšie dodávky literatúry. V roku 1982 začali stavať novú tlačiareň niekoľko kilometrov od Bételu. Týmito praktickými krokmi bol položený základ pre budúci vzrast.

Len málo stredoafrických krajín mohlo zažívať také pokojné podmienky bez občianskej vojny ako Zambia. Keďže teraz sú na ‚oznamovanie dobrého posolstva o dobrých veciach‘ mimoriadne priaznivé podmienky, spomienky na ‚súženia‘ podnecujú verných, aby boli ďalej zamestnaní ‚zhromažďovaním ovocia k večnému životu‘. — Rim. 10:15; 2. Kor. 6:4; Ján 4:36.

Rozšírenie odbočky

V 30. rokoch si Llewelyn Phillips so svojimi spolupracovníkmi plnili svoje pridelenie v prenajatom dvojizbovom dome v Lusake. Nikto vtedy netušil, že v Zambii bude raz 110-hektárový komplex Bételu pre vyše 250  dobrovoľníkov. Títo bratia a sestry sa starajú o duchovné potreby vyše 125 000 zvestovateľov a priekopníkov. Pouvažujme v krátkosti, ako došlo k tomuto vzrastu.

Ako sme už spomínali, postoj úradov sa zmiernil natoľko, že v roku 1936 mohol byť v Lusake otvorený sklad literatúry. Pre ďalší vzrast bolo čoskoro potrebné presťahovať sa do väčších priestorov. Pri ústrednej policajnej stanici bola získaná obytná budova. „V dvoch izbách sa spalo,“ spomína si Jonas Manjoni, „a v jedálni sme mali služobné oddelenie a na verande oddelenie expedície.“ V roku 1951 si Jonas vzal dva týždne dovolenky, aby mohol slúžiť v Bételi, a neskôr tam zostal natrvalo. „Práca bola dobre zorganizovaná a vládol tam radostný duch,“ hovorí. „S bratom Phillipsom som pracoval v oddelení expedície, vybavovali sme predplatné a lepili sme známky na rolky časopisov. Tešilo nás, že slúžime bratom.“ K Llewelynovi Phillipsovi sa časom pripojil Harry Arnott a obaja spolupracovali s miestnymi bratmi, napríklad s Jobom Sichelom, Andrewom Johnom Mulabakom, Johnom Mutalom, Potipherom Kachepom a Mortonom Chisulom.

V oblasti Medeného pásu sa darilo banskému priemyslu, rýchlo sa rozvíjala infraštruktúra a prichádzali sem ľudia zo všetkých kútov krajiny. Preto bratia začali hľadať pozemok mimo Lusaky a zamerali sa na oblasť Medeného pásu. Ian Fergusson odporučil kúpiť nehnuteľnosť v niektorom banskom meste a v roku 1954 sa odbočka presťahovala do Luanshye na King George Avenue. No zanedlho bol tento komplex budov primalý, keďže bolo potrebné postarať sa o rýchlo sa zväčšujúce pole, ktoré zahŕňalo väčšinu územia východnej Afriky. V roku 1959 sa  konal oblastný zjazd „Bdelí služobníci“. Pri tejto príležitosti si Nathan Knorr zo svetového ústredia prehliadol možné lokality novej odbočky a povolil výstavbu. Geoffrey Wheeler si spomína: „Frank Lewis, Eugene Kinaschuk a ja sme šli s architektom na nový pozemok v Kitwe, aby sme kolíkmi vyznačili pôdorys nového Bételu.“ Dňa 3. februára 1962 bola Jehovovi zasvätená nová odbočka s ubytovacou časťou, tlačiarňou a sálou Kráľovstva. Na záver programu zasvätenia týchto priestorov vtedajší služobník odbočky Harry Arnott upriamil pozornosť na dôležitejšiu duchovnú stavbu, na ktorej musí človek tvrdo pracovať a ktorú stavia zo stavebných kameňov viery, nádeje a lásky.

Tieto priestory boli zakrátko nedostatočné, pretože za desať rokov vzrástol počet zvestovateľov Kráľovstva z 30 129 na takmer 57 000. „Brat Knorr nás povzbudil, aby sme zväčšili tlačiareň,“ spomínal Ian Fergusson. „Šiel som do juhoafrickej odbočky v Elandsfonteine, aby som sa o tom poradil s bratmi. Zanedlho bol stadiaľ do Kitwe letecky prepravený tlačový stroj.“

Okrem literatúry a časopisov sa v Kitwe mesačne tlačila Naša služba Kráľovstva pre Keňu a ďalšie územia východnej Afriky. Zakrátko bola malá tlačiarenská budova primalá a tlačiareň bolo treba presťahovať. Keď mala mestská rada výhrady k tomu, aby bratia získali jedno miesto, istý brat prišiel s ponukou pozemku. Stavba bola dokončená v roku 1984. Kitwe bolo duchovným strediskom zvestovateľského diela v Zambii po tri desaťročia.

V náročných rokoch po vyhostení misionárov vzrástol počet pracovníkov v odbočke natoľko, že 14 členovia  rodiny Bétel nebývali v Bételi, ale doma. Boli potrebné úpravy, aby sa dalo náležite vykonať ďalšie dielo. V tom čase boli kúpené dva domy a ďalší bol prenajatý, a tak sa mohla rodina Bétel rozrásť. No i tak boli očividne potrebné nové priestory. Čoskoro sa okolnosti výrazne zlepšili. V roku 1986 boli bratia vo vybraných lokalitách poverení hľadaním pozemku na novú odbočku. Asi 15 kilometrov západne od hlavného mesta bratia získali 110-hektárovú farmu. Ukázalo sa, že to bolo múdre rozhodnutie, pretože v tejto oblasti sú veľké zásoby spodnej vody. Dayrell Sharp sa vyjadril: „Myslím si, že na toto nádherné miesto nás doviedol Jehova.“

Zasvätenie a vzrast

V sobotu 24. apríla 1993 sa stovky dlhoročných Jehovových služobníkov zhromaždili na zasvätení nových priestorov odbočky. Okrem 4000 miestnych bratov a sestier prišlo vyše 160 hostí zo zahraničia vrátane misionárov, ktorí asi pred 20 rokmi museli z krajiny odísť. Boli prítomní aj dvaja členovia vedúceho zboru. Jeden z nich, Theodore Jaracz, hovoril na tému „Odporúčame sa ako Boží služobníci“. Dlhoročným verným služobníkom pripomenul, že keby neboli vytrvali, nebolo by nutné stavať. Odvolal sa na Pavlove slová Korinťanom a zdôraznil, že pravý služobník si pestuje ovocie ducha, a tak môže vydržať napriek skúškam, ťažkostiam a súženiu. „Vy sa odporúčate ako Boží služobníci,“ povedal. „Kvôli rozmachu diela sme museli postaviť novú odbočku.“

V roku 2004 bola postavená nová štvorpodlažná ubytovacia budova s 32 izbami. Takmer 1000 štvorcových metrov v tlačiarni bolo prestavaných na 47 kancelárií prekladateľského oddelenia, archív, zasadačky a knižnicu.

 Napriek ekonomickým a iným ťažkostiam boli Jehovovi svedkovia v Zambii obohatení v službe Bohu a považujú to za výsadu, že sa môžu deliť o duchovné bohatstvo s inými. — 2. Kor. 6:10.

Odporúčajú pravdu všetkým

Keďže Zambijčania sú rodinne založení, mnohým to v priebehu rokov umožnilo, aby boli vychovávaní v pravde. Jedno porekadlo v Západnej provincii Zambie znie: Krava nepovažuje svoje rohy za ťažké. Inými slovami: Na povinnosť starať sa o rodinu by sa nemalo pozerať ako  na bremeno. Kresťanskí rodičia si uvedomujú svoju zodpovednosť pred Bohom a pozitívne ovplyvňujú svoje deti. Slovom i skutkom im odporúčajú kresťanskú službu, a tak je dnes veľa zvestovateľov horlivým potomstvom týchto verných. — Žalm 128:1–4.

Jehovovi svedkovia v Zambii sa tešia z výsledkov, ktoré sa dosahujú vďaka Jehovovej trpezlivosti a podpore. (2. Petra 3:14, 15) ‚Pravdivé‘ náuky založené na Biblii ich v raných rokoch previedli cez obdobie neistoty. Aktívna ‚láska bez pokrytectva‘ stále spája ľudí z rozličných kmeňov a vedie k nerušenému duchovnému rastu. „Zbraňami spravodlivosti“, ktoré používajú na obhajobu a informovanie s „láskavosťou“, otvárajú myseľ mnohých ľudí vrátane  úradníkov, čo často vedie k ‚dobrej povesti‘. Vyše 2100 zborov je dnes upevnených „poznaním“, pretože na ne dozerajú schopní absolventi školy služobného vzdelávania. Hoci možno prídu väčšie ‚súženia‘, Jehovovi svedkovia si môžu byť istí, že sa budú ‚vždy radovať‘, keď sa budú spolu stretávať. — 2. Kor. 6:4–10.

V služobnom roku 1940 poslúchlo Ježišov príkaz pripomenúť si jeho smrť okolo 5000 jednotlivcov. To znamená, že bol prítomný približne každý dvestý obyvateľ Zambie. V posledných rokoch si v tento výnimočný večer uctilo Jehovu vyše pol milióna ľudí — konkrétne 569 891 v roku 2005 — teda každý dvadsiaty človek. (Luk. 22:19) Ako dosiahol Jehovov ľud takýto úspech? Bolo to vďaka Jehovovi Bohu, ktorý spôsobil duchovný vzrast. — 1. Kor. 3:7.

Ale aj Jehovovi svedkovia v Zambii pre to niečo urobili. „Nehanbíme sa hovoriť o dobrom posolstve; je to pre nás výsada,“ vyjadril sa jeden člen výboru odbočky. Pozorovateľom je zjavné, že Jehovovi svedkovia vykonávajú službu odhodlane a taktne. Neprekvapuje, že každý 90. obyvateľ je zvestovateľom! Ale ešte sa má vykonať veľa práce.

„Jehovovo meno je silnou vežou. Do nej uteká spravodlivý a dostáva ochranu.“ ​(Prísl. 18:10) Aj dnes je naliehavo potrebné, aby správne naklonení ľudia utiekli na Jehovovu stranu. Takmer 200 000 biblických štúdií, ktoré sa v súčasnosti vedú v Zambii každý mesiac, pomôže mnohým ďalším oddať sa Jehovovi a stať sa jeho horlivými služobníkmi. Vyše 125 000 činných svedkov v Zambii má všetky dôvody na to, aby odporúčali túto cestu ďalším.

 [Rámček na strane 168]

Stručný prehľad o Zambii

Krajina: Rovinatá vnútrozemská krajina s množstvom stromov. Zambia leží na náhornej plošine v nadmorskej výške 1200 metrov. Južnú hranicu tvorí zväčša rieka Zambezi.

Ľudia: Väčšina Zambijčanov je gramotná a hlási sa ku kresťanstvu. Na vidieku žijú ľudia v chatrčiach so slamenou strechou. Pri nich si dorábajú potravu.

Jazyk: Úradným jazykom je angličtina. Hovorí sa tu aj vyše 70 miestnymi jazykmi.

Ekonomika: V priemysle dominuje ťažba a spracovanie medi. Z poľnohospodárskych plodín sa pestuje kukurica, cirok, ryža, arašidy a iné.

Strava: Na prvom mieste je kukurica. K obľúbeným jedlám patrí nšima, hustá kukuričná kaša.

Podnebie: Keďže krajina leží vo vyššej nadmorskej výške, podnebie je miernejšie, než by sa dalo očakávať v krajine na rozmedzí južnej a strednej Afriky. Pravidelne nastáva obdobie sucha.

 [Rámček/obrázok na stranách 173 – 175]

Dostal som 17 mesiacov a 24 úderov bičom

Kosamu Mwanza

Narodený: 1886

Pokrstený: 1918

Stručná charakteristika: Vytrval napriek prenasledovaniu a falošným bratom. Verne slúžil ako priekopník a starší, kým v roku 1989 nedokončil svoj pozemský beh.

Začiatkom prvej svetovej vojny som dobrovoľne vstúpil do armády a slúžil som ako sanitár v Pluku Severnej Rodézie. Keď som bol v decembri 1917 na dovolenke, stretol som dvoch mužov z Južnej Rodézie, ktorí sa stýkali s Bádateľmi Biblie. Dali mi šesť zväzkov Štúdií Písiem. Tri dni som hltal informácie z týchto kníh. K vojsku som sa už nevrátil.

Bolo náročné udržiavať písomný kontakt s odbočkou Jehovových svedkov a s bratmi sme pracovali bez usmernenia. Chodili sme z dediny do dediny. Ľudia sa okolo nás zhromažďovali a my sme im kázali a zaoberali sa ich otázkami. Neskôr sme si za stredisko zhromaždení zvolili miesto nazývané Galilea, na severe krajiny. Odtiaľ sme pozývali záujemcov, aby si prišli vypočuť vysvetlenie Biblie. Bol som poverený dozorom. Žiaľ, povstalo mnoho falošných bratov, ktorí šírili nejednotnosť.

Horlivo sme kázali, ale tým sme narúšali pole pôsobnosti tamojších katolíckych a protestantských  misionárov. Neprestajne sme usporadúvali veľké zhromaždenia a spomínam si, ako sa v januári 1919 zhromaždilo v kopcoch neďaleko Isoky asi 600 ľudí. Polícia a vojaci pochybovali o našich zámeroch, a tak prišli, zničili nám Biblie a knihy a zatkli mnohých z nás. Niektorí boli uväznení neďaleko Kasamy, iní v Mbale a ďalší až na juhu v Livingstone. Niektorí dostali trojročné tresty. Ja som si mal odpykať vo väzení 17 mesiacov a dostal som 24 úderov bičom na zadok.

Po prepustení som sa vrátil domov a pokračoval som v kazateľskom diele. Po čase ma opäť zatkli, uštedrili mi údery bičom a uväznili ma. Odpor pokračoval. Miestny náčelník sa rozhodol vyhnať bratov z dediny. Všetci sme sa presunuli do inej dediny, v ktorej nás náčelník privítal. Tam sme sa usadili a s jeho povolením sme si vybudovali vlastnú dedinu, ktorú sme nazvali Nazaret. Mohli sme tam ostať pod podmienkou, že naša činnosť nebude narúšať pokoj. Náčelník bol s naším správaním spokojný.

Koncom roku 1924 som sa vrátil na sever do Isoky, kde mi súcitný oblastný komisár pomohol s mojou angličtinou. V tom období povstali niekoľkí samozvaní vodcovia, ktorí učili prevrátené veci a mnohých priviedli na scestie. No my sme sa vo všetkej tichosti naďalej stretávali v súkromných domoch. O niekoľko rokov som dostal pozvanie do Lusaky na stretnutie s Llewelynom Phillipsom. Poveril ma, aby som navštevoval zbory pri zambijských hraniciach s Tanzániou. Dostal som sa až do Mbeye v Tanzánii a posilňoval som bratov. Po každom kole návštev som sa vracal do svojho domovského zboru. Túto činnosť som vykonával do 40. rokov 20. storočia, keď boli vymenovaní krajskí dozorcovia.

 [Rámček/obrázky na stranách 184 – 186]

Pomoc severným susedom

V roku 1948 prevzala novovzniknutá odbočka Severnej Rodézie dohľad nad dielom kázania o Kráľovstve na väčšine územia, ktoré sa vtedy volalo Britská východná Afrika. V tom čase bývali vo vysočine severných susedov Zambie len niekoľkí zvestovatelia. Kto pomôže pokorným jednotlivcom spoznať pravdu, keď úrady boli zväčša proti tomu, aby prišli zahraniční misionári?

Keď sa Happy Chisenga prihlásil do pravidelnej priekopníckej služby v Strednej provincii Zambie, prekvapilo ho, že dostal pozvanie, aby slúžil na izolovanom území pri Njombe v Tanzánii. „Keď sme s manželkou videli slovo ‚izolované‘, pomysleli sme si, že budeme spolupracovať so zvestovateľmi na odľahlom území. Zakrátko sme zistili, že sme na tom území prvými zvestovateľmi. Keď sme ľuďom ukázali v ich výtlačkoch Biblie meno Jehova a pojmy Armagedon a iné, zadivili sa. Zanedlho už prezývali moju manželku Armagedon a mňa Jehova. Keď sme sa napokon presťahovali do Arushe, bola už v tomto obvode skupina stabilných zvestovateľov.“

V roku 1957 dostal William Lamp Chisenga pridelenie slúžiť ako zvláštny priekopník v horách okolo Mbeye v Tanzánii. „S manželkou Mary a našimi dvoma deťmi sme pricestovali v novembri a celú noc  sme strávili na konečnej autobusu, pretože miestne hotely boli obsadené. Noc bola chladná a pršalo. Napriek tomu sme sa tešili, že budeme môcť vidieť, ako bude Jehova usmerňovať záležitosti. Ráno som nechal rodinu na zastávke a išiel som hľadať ubytovanie. Nevedel som, kam ísť, ale vzal som si niekoľko výtlačkov Strážnej veže. Kým som sa dostal k pošte, rozšíril som niekoľko časopisov. Vtom som stretol muža menom Johnson. ‚Skadiaľ prichádzate a kam idete?‘ opýtal sa ma. Povedal som mu, že som prišiel, aby som zvestoval dobré posolstvo. Keď sa dozvedel, že som Jehovov svedok, povedal mi, že pochádza z Lundazi z Východnej provincie Zambie a že je síce pokrsteným svedkom, no je nečinný. Dohodli sme sa, že sa s rodinou a so všetkým, čo máme, nasťahujeme do jeho domu. Časom Johnson a jeho manželka znovu nadobudli duchovnú silu a pomohli nám naučiť sa swahilčinu. Napokon sa vrátil do Zambie a stal sa aktívnym hlásateľom dobrého posolstva. Z tejto skúsenosti som sa naučil, že nikdy nesmiem podceňovať Jehovovu schopnosť pomôcť nám a nikdy nesmiem zahodiť žiadnu príležitosť pomôcť ďalším.“

V službe celým časom sa Bernard Musinga, jeho manželka Pauline a ich malé deti dostali do rôznych oblastí: do Ugandy, Kene, Etiópie a inam. O svojom pobyte na Seychelách Bernard rozpráva: „V roku 1976 som dostal pridelenie navštevovať skupinu na prekrásnom ostrove Praslin. Ľudia tam boli silní katolíci a došlo k nedorozumeniam. Napríklad synček nového zvestovateľa odmietol používať znamienko plus na hodinách matematiky. Dôvod? ‚Je to kríž a ja v kríž neverím,‘ povedal. Nato náboženskí vodcovia vzniesli čudné obvinenie: ‚Jehovovi svedkovia nedovolia svojim deťom učiť sa matematiku.‘ Na stretnutí s ministrom školstva sme taktne vysvetlili naše presvedčenie a nedorozumenie sme vyriešili. S ministrom sme si vytvorili priateľský vzťah, a tak sa otvorila cesta na príchod misionárov.“

[Obrázok]

Happy Mwaba Chisenga

[Obrázok]

William Lamp Chisenga

[Obrázok]

Bernard a Pauline Musingovci

 [Rámček/obrázok na stranách 191, 192]

„Zahadzuješ veľkú šancu!“

Mukosiku Sinaali

Narodený: 1928

Pokrstený: 1951

Stručná charakteristika: Absolvent Gileádu a bývalý prekladateľ. Teraz slúži ako starší zboru.

V deň, keď som sa dal pokrstiť, som sa rozprával s misionárom Harrym Arnottom. Boli potrební prekladatelia do jazyka silozi. „Mohol by si nám pomôcť?“ opýtal sa ma. Zakrátko som dostal list s poverením prekladať a výtlačok časopisu Strážna veža. Ešte v ten večer som sa horlivo pustil do práce. Prekladateľská práca bola náročná. Okrem iného to znamenalo písať celé hodiny starým plniacim perom. V jazyku silozi nebol dostupný žiaden slovník. Cez deň som pracoval na pošte a v noci som prekladal. Niekedy som dostal z odbočky pripomienku: „Prosím, ihneď pošli preklad.“ Často som uvažoval: ‚Čo mi bráni vstúpiť do služby celým časom?‘ Napokon som dal v práci výpoveď. Aj keď mi nadriadení dôverovali, moja výpoveď vyvolala podozrenie, či som nespreneveril peniaze. Pošta vyslala dvoch európskych inšpektorov, aby vec preskúmali. Urobili dôkladnú prehliadku, ale nič nezistili. Nedokázali pochopiť, prečo odchádzam. Zamestnávatelia mi ponúkli, že ma povýšia, len aby som ostal. Keď som to odmietol, varovali ma: „Zahadzuješ veľkú šancu!“

Nemali pravdu. V roku 1960 som dostal pozvanie do Bételu. Zanedlho mi prišla pozvánka do školy Gileád. Cítil som úzkosť. Po prvýkrát som letel — najprv do Paríža, potom do Amsterdamu a napokon do New Yorku. Spomínam si, ako som premýšľal: ‚Cítia sa pomazaní tak ako ja, keď idú do neba?‘ Láskavé privítanie, ktorého sa mi vo svetovom ústredí dostalo, na mňa silno zapôsobilo — bratia prejavili veľkú pokoru a vôbec nemali predsudky. Bol som pridelený do Zambie a ďalej som prekladal.

 [Rámček/obrázok na strane 194]

Rýchlejší než orly

Katuku Nkobongo je telesne postihnutý — nemôže chodiť. Raz v nedeľu počas návštevy krajského dozorcu sa bratia dozvedeli, že povstalecké jednotky postupujú smerom k dedine, v ktorej býval Katuku. Všetci utiekli. Medzi poslednými odchádzal z dediny krajský dozorca Mianga Mabosho. Keď nasadol na bicykel a chcel odísť, z neďalekej chatrče začul volanie. „Brat môj, mňa tu necháš?“ Bol to Katuku. Krajský dozorca mu rýchlo pomohol nasadnúť na svoj bicykel a dostať sa preč z dediny.

Pri ceste na juh do Zambie bolo nutné zdolať náročný terén. Brat Nkobongo musel vyliezť na strmé kopce. Krajský dozorca si spomína. „Hoci ja mám zdravé nohy, on bol na vrchole skôr než ja! Povedal som si: ‚Tento muž je chromý, ale vyzerá to tak, akoby mal krídla!‘ Keď sme sa napokon dostali do bezpečia a mali sme pred sebou jedlo, poprosil som brata, aby sa pomodlil. Jeho úprimné vyjadrenia mi vohnali do očí slzy. V modlitbe sa odvolal na slová zo 40. kapitoly Izaiáša: ‚Skutočne sú pravdivé tvoje slová, Jehova. Chlapci sa unavia a ustávajú a mladí muži sa určite potknú, ale tí, ktorí dôverujú v teba, znovu získajú silu. Vznesú sa na krídlach ako orly. Pobežia a neustanú; budú kráčať a neunavia sa.‘ Dodal: ‚Ďakujem ti, Jehova, že si mi pomohol pohybovať sa rýchlejšie než orly na oblohe.‘“

 [Rámček/obrázok na stranách 204, 205]

Kaki šortky a hnedé tenisky

Philemon Kasipoh

Narodený: 1948

Pokrstený: 1966

Stručná charakteristika: Slúži ako cestujúci dozorca a inštruktor a koordinátor v škole služobného vzdelávania v Zambii.

Do služby ma zaškoľoval môj starý otec. Často ma zobral k mojim spolužiakom a potom ma vyzval, aby som im vydal svedectvo. Starý otec viedol v našej rodine aj pravidelné rodinné štúdium a nikto na ňom nesmel driemať! Na toto štúdium som sa vždy tešil.

Pokrstený som bol v rieke neďaleko nášho domu. O mesiac som mal v zbore svoj prvý prejav. Pamätám si, že v ten deň som mal oblečené nové kaki šortky a na nohách hnedé tenisky. Ale šnúrky na teniskách som si uviazal tak tuho, až to bolo nepohodlné. Služobník zboru si to všimol. Láskavo vyšiel na pódium a uvoľnil mi ich. Ja som zatiaľ ticho stál. Prejav mi vyšiel a zároveň som sa z tohto láskavého skutku poučil. Jehova mi poskytoval naozaj veľa školenia.

Na vlastné oči vidím spĺňanie Izaiáša 60:22. S rastúcim počtom zborov rastie potreba starších a služobných pomocníkov, ktorí by boli vyškolení dobre zvládať zborové povinnosti. Škola služobného vzdelávania uspokojuje túto potrebu. Je to radosť, vyučovať týchto mladých mužov. Naučil som sa, že keď nás Jehova poverí nejakou úlohou, určite nám na ňu dá svojho svätého ducha.

 [Rámček/obrázky na stranách 207 – 209]

„Ó, to nič nie je“

Edward a Linda Finchovci

Narodení: 1951

Pokrstení: 1969 a 1966

Stručná charakteristika: Absolventi 69. triedy Gileádu. Edward slúži ako koordinátor výboru odbočky v Zambii.

Raz sme v období konania zjazdov prechádzali severnou časťou krajiny. V tejto oblasti je málo ciest, sú tu väčšinou len vyšliapané chodníky. Niekoľko kilometrov od dediny sme zbadali nejakých ľudí, ako kráčajú oproti nám. Jeden z nich bol zohnutý starec s palicou v ruke. Topánky mal zviazané dokopy a zavesené na chrbte spolu s malým vakom, v ktorom mal svoje veci. Keď sme prišli bližšie, všimli sme si, že všetci majú zjazdové menovky. Zastavili sme, aby sme sa ich opýtali, odkiaľ sú. Starý brat sa trochu vystrel a povedal: „Už ste zabudli. Boli sme spolu v Chanse na zjazde. Teraz sme už skoro doma.“

„A kedy ste odišli zo zjazdu?“ spýtali sme sa.

„V nedeľu po programe.“

„Ale teraz je už streda popoludní. Šli ste tri dni?“

„Áno, a minulú noc sme počuli levy.“

 „Zaslúžite si pochvalu za to, akého úžasného ducha prejavujete, a za to, aké obete prinášate, aby ste sa zúčastnili zjazdov.“

Starý brat si len zodvihol veci a vykročil ďalej. „Ó, to nič nie je,“ povedal. „Choďte a poďakujte odbočke za nové miesto na zjazd. Minulý rok sme museli ísť päť dní, ale tento rok — len tri dni.“

Väčšina ľudí v Zambii si rok 1992 pamätá ako suchý rok. Boli sme vtedy na zjazde na brehu rieky Zambezi asi 200 kilometrov na sever od Viktóriiných vodopádov. Večer sme navštevovali rodiny, ktoré sa väčšinou chúlili okolo ohňa pred malými chatrčami. Jedna skupina asi dvadsiatich bratov a sestier spievala piesne Kráľovstva. Dozvedeli sme sa, že museli ísť pešo osem dní, aby sa dostali na zjazd. Nepovažovali to za niečo výnimočné. Proste naložili na svoje zvieratá deti, jedlo, riad a iné potrebné veci a šli. Spali tam, kde ich zastihla noc.

Na druhý deň zaznel oznam, že sucho postihlo mnohých bratov a tí, ktorí sú v núdzi, dostávajú pomoc. V ten večer prišli k nášmu prístrešku traja bratia. Ani jeden z nich nemal topánky a ich šaty boli staré. Čakali sme, že nám povedia, ako sucho postihlo ich. Ale oni nám začali hovoriť, ako ich zarmútilo, keď počuli o utrpení niektorých bratov. Jeden z nich vytiahol zo saka obálku plnú peňazí a povedal: „Prosím, nenechajte ich odísť hladných.  Kúpte im z týchto peňazí nejaké jedlo.“ Boli sme takí dojatí, že sme neboli schopní im ani poďakovať, a kým sme sa stihli spamätať, boli preč. Keď prišli na zjazd, nerátali s takým výdavkom, a tak to bola od nich veľká obeť. Takéto skúsenosti nás stále viac približujú k našim bratom.

[Obrázky]

Mnohí napriek ťažkostiam prekonávajú veľké vzdialenosti, aby sa dostali na zjazdy

Hore: Varenie večere na mieste konania zjazdu

Vľavo: Pečenie rožkov vonku

 [Rámček/obrázok na stranách 211 – 213]

Rozhodnutí zhromažďovať sa

Aaron Mapulanga

Narodený: 1938

Pokrstený: 1955

Stručná charakteristika: Predtým slúžil ako dobrovoľný pracovník v Bételi, prekladateľ a člen výboru odbočky. Teraz má rodinu a slúži ako starší v jednom zbore.

Bolo to v roku 1974. Náš zjazd sa konal asi desať kilometrov východne od Kasamy. Hoci sme mali povolenie od miestneho náčelníka, polícia trvala na tom, aby sme sa rozišli. Zakrátko prišiel veliaci dôstojník, robustný muž, s asi stovkou príslušníkov polovojenských oddielov a obkľúčili nás. Program pokračoval, zatiaľ čo v kancelárii postavenej z trávy prebiehala vzrušená diskusia o povolení a o tom, či bude hrať hymna.

Keď prišiel čas na môj bod programu, veliaci dôstojník vystúpil so mnou na pódium a chcel mi zabrániť predniesť kľúčový prejav. Poslucháči napäto čakali, čo bude ďalej. Chvíľu tam stál a pozeral na poslucháčov, ktorých bolo okolo 12 000, a potom rázne odkráčal preč. Po skončení prejavu som ho našiel za pódiom, ako na mňa celý zúrivý čaká. Nariadil svojim mužom, aby rozpustili zhromaždenie, ale dôstojníci sa nevedeli dohodnúť, a tak nasadli  do áut a odišli. Krátko nato sa však vrátili a tentoraz mali so sebou nejakú veľkú knihu. Veliaci dôstojník ju položil predo mňa na stôl a povedal mi, aby som prečítal vyznačenú časť. Potichu som si odsek prečítal.

„V tejto knihe sa to hovorí dobre,“ povedal som. „Píše sa tu: ‚Dôstojník má právo rozpustiť akékoľvek zhromaždenie, ktoré ohrozuje pokoj.‘“ Pozrel som sa na jeho opasok a revolvery a pokračoval som: „Jediná hrozba, ktorú tu máme, ste vy a vaši muži, lebo ste ozbrojení. My máme len Biblie.“

Okamžite sa otočil k spravodajskému dôstojníkovi a povedal: „Nehovoril som ti? Poďme!“ A odviedli ma na policajnú stanicu.

Keď prišiel do svojej kancelárie, siahol po telefóne a začal sa rozprávať s iným dôstojníkom. Do tej chvíle sme hovorili po anglicky. Teraz začal hovoriť jazykom silozi. Netušil, že aj ja hovorím týmto jazykom! Hovorili o mne. Ja som len ticho stál a snažil som sa nedať najavo, že rozumiem. Keď položil slúchadlo, povedal: „Teraz počúvaj!“

Odpovedal som v jazyku silozi: „Eni ša na teeleza!“, čo znamená: „Áno, pane, počúvam!“ Bol zjavne prekvapený, lebo si sadol a dobrú chvíľu na mňa hľadel. Potom vstal, prešiel k veľkej chladničke v rohu svojej kancelárie a podal mi chladený nápoj. Atmosféra sa uvoľnila.

Neskôr prišiel aj jeden brat, ktorý bol v tej oblasti váženým podnikateľom. Dali sme tomuto dôstojníkovi niekoľko praktických návrhov, ktoré zmiernili jeho obavy, a napätá situácia bola vyriešená. Odvtedy bolo s Jehovovou podporou ľahšie organizovať zjazdy.

 [Rámček/obrázok na strane 221]

Chudý ako trieska

Michael Mukanu

Narodený: 1928

Pokrstený: 1954

Stručná charakteristika: Slúžil ako krajský dozorca a teraz slúži v zambijskom Bételi.

Môj kraj sa tiahol do údolia za príkrym zrázom. Často ma sužovali muchy tse-tse. Aby som sa vyhol hmyzu a dennej horúčave, vstával som o jednej v noci a vydával som sa na cestu cez kopce a vrchy, aby som sa dostal do ďalšieho zboru. Keďže som musel veľa chodiť, bral som si so sebou len málo vecí. Na jedlo som toho mal veľmi málo, preto som bol chudý ako trieska. Bratia uvažovali, že napíšu odbočke, aby mi zmenila pridelenie, lebo si mysleli, že v týchto podmienkach skôr či neskôr zomriem. Keď mi o tom povedali, odpovedal som: „Je to od vás milé, ale pamätajte, že pridelenie som dostal od Jehovu a on ho môže zmeniť. Ak zomriem, budem prvý, kto tu bol pochovaný? Dovoľte mi pokračovať v tomto pridelení. Ak zomriem, len o tom dajte vedieť odbočke.“

O tri týždne som dostal nové pridelenie. Áno, služba Jehovovi môže byť náročná, ale musíme v nej pokračovať. Jehova je šťastný Boh. Ak jeho služobníci nie sú šťastní, môže urobiť niečo pre to, aby vykonávali jeho službu s radosťou.

 [Rámček/obrázok na stranách 223, 224]

Neriadime sa poverami

Harkins Mukinga

Narodený: 1954

Pokrstený: 1970

Stručná charakteristika: S manželkou slúžil ako cestujúci dozorca a teraz slúži v zambijskom Bételi.

Keď sme s manželkou Idah cestovali, brávali sme so sebou nášho jediného syna, ktorý mal dva roky. V jednom zbore nás bratia vrúcne privítali. Vo štvrtok ráno začal náš syn plakať a nedal sa utíšiť. Zveril som ho do láskavých rúk Idah a šiel som na stretnutie pred zvestovateľskou službou. O hodinu, keď som bol na biblickom štúdiu, som sa dopočul, že náš syn zomrel. Bola to pre nás rana. A akoby to nestačilo, mnohí bratia dospeli k záveru, že mu niekto počaroval. Snažili sme sa im pomôcť, aby uvažovali a nedali sa ovplyvniť bežným strachom, ale po celom obvode sa niesol tento chýr tak rýchlo ako požiar. Poukázal som na to, že Satan je síce silný, ale nie je silnejší ako Jehova a nemôže premôcť Jehovových oddaných služobníkov. Všetkých nás postihuje „čas a nepredvídaná udalosť“, ale nemáme unáhlene vyvodzovať závery, ktoré vyplývajú zo strachu. — Kaz. 9:11.

Na ďalší deň bol náš syn pochovaný a po pohrebe sme mali zhromaždenie. Bratia sa z toho poučili, že sa neobávame zlých duchov ani sa neriadime poverami. I keď nás strata nášho syna hlboko zasiahla, zvláštny týždeň činnosti sme neprerušili a po ňom sme šli do iného zboru. Miesto toho, že by zbor utešoval nás pre to, čo sme zažili, sme my povzbudzovali a utešovali ich, že v blízkej budúcnosti bude smrť vecou minulosti.

 [Rámček/obrázok na stranách 228, 229]

Pozbierali sme odvahu

Lennard Musonda

Narodený: 1955

Pokrstený: 1974

Stručná charakteristika: Od roku 1976 je v službe celým časom. Šesť rokov slúžil ako cestujúci dozorca a teraz slúži v zambijskom Bételi.

Spomínam si, ako som okolo roku 1985 navštevoval zbory ďaleko na severe krajiny. V predchádzajúcich rokoch tu bol veľmi silný politický odpor. Práve som bol vymenovaný za krajského dozorcu, keď sa mi naskytla príležitosť prejaviť vieru a odvahu. Jedného dňa sme hneď po schôdzke pred službou chceli ísť do susednej dediny, keď jeden brat povedal, že počul, že ak sa tam budú Jehovovi svedkovia snažiť kázať, dostanú od celej dediny bitku. Aj keď koncom 60. a začiatkom 70. rokov tam niekoľkokrát došlo k útokom davu, nevedel som si predstaviť, že by nám teraz hrozil násilný útok zo strany celej dediny.

No keď bratia počuli túto správu, niektorí sa zľakli a rozhodli sa, že tam nepôjdu. Ďalší — a nebolo nás málo — sme pozbierali odvahu a vydali sa do dediny. Reakcia dedinčanov nás veľmi prekvapila. Rozšírili sme veľa časopisov a mali sme priateľské rozhovory. No niektorí dedinčania, ktorí nás videli prichádzať, utiekli. Videli sme hrnce, z ktorých kypelo, a domy, ktoré zostali otvorené. A tak namiesto bitky sme boli svedkami ústupu.

 [Rámček/obrázok na stranách 232, 233]

Musel som utiecť, aby som si zachránil život

Darlington Sefuka

Narodený: 1945

Pokrstený: 1963

Stručná charakteristika: Slúžil ako zvláštny priekopník, cestujúci dozorca a dobrovoľník v zambijskom Bételi.

Bol rok 1963 a časy boli nepokojné. Často sa stávalo, že keď sme šli do služby, gangy politicky motivovaných mladých išli pred nami, hovorili ľuďom, aby nás nepočúvali, a vyhrážali sa im, že ak nás budú počúvať, niektorý z nich príde a rozbije im okná a dvere.

Raz večer, ani nie dva dni po mojom krste, ma surovo zbila skupina 15 mladých. Z úst a nosa mi tiekla krv. V iný večer mňa a ešte jedného brata napadla skupina asi 40 ľudí, ktorí nás sledovali až na miesto, kde som býval. Pripomínal som si však, čo zažil Pán Ježiš, a to ma posilnilo. Aj v prejave k môjmu krstu brat John Jason objasnil, že kresťanský život nie je bez problémov. Preto keď sa tieto veci stali, nezaskočili ma, ale ma povzbudili.

V tom čase si politici žiadali podporu v ich boji za nezávislosť, a keďže my sme boli neutrálni, mysleli si, že sme na strane Európanov a Američanov.  Náboženskí vodcovia, ktorí podporovali politické skupiny, len pridávali ku všetkým tým negatívnym správam o nás. Pred vyhlásením nezávislosti bola teda situácia ťažká, ale rovnako to bolo aj potom. Mnohí bratia prišli o prácu, lebo si nechceli kúpiť stranícke preukazy. Niektorí sa vrátili z miest späť do svojich dedín a prijali prácu za nízku mzdu, aby od nich politické skupiny nemohli žiadať finančnú podporu.

V rokoch dospievania sa o mňa staral môj bratranec, ktorý nebol svedkom. Pre môj neutrálny postoj musela jeho rodina znášať zastrašovanie a vyhrážky. Báli sa, a tak jedného dňa mi bratranec pred odchodom do práce povedal: „Keď sa večer vrátim, chcem, aby si bol preč.“ Myslel som si, že žartuje, lebo v tom meste som nemal žiadnych iných príbuzných. Nemal som kam ísť. Ale zanedlho som zistil, že to myslel vážne. Keď prišiel z práce a našiel ma doma, rozzúril sa. Schytil kamene a rozbehol sa za mnou. „Ty pes, choď si k svojim!“ kričal. Musel som utiecť, aby som si zachránil život.

Keď sa o tom dopočul môj otec, poslal mi odkaz: „Ak chceš zostať neutrálny, nevstupuj do môjho domu.“ Bolo to ťažké. Mal som 18 rokov. Kto ma vezme k sebe? Útočište mi poskytol zbor. Často premýšľam o slovách kráľa Dávida: „I keby ma opustil vlastný otec a vlastná matka, i tak by sa ma ujal sám Jehova.“ ​(Žalm 27:10) Verte mi, Jehova plní svoje sľuby.

 [Rámček/obrázok na stranách 236, 237]

Správaním som si získal úctu mnohých učiteľov

Jackson Kapobe

Narodený: 1957

Pokrstený: 1971

Stručná charakteristika: Slúži ako starší zboru.

V roku 1964 sa začalo vylučovanie zo škôl. Odbočka povzbudzovala rodičov, aby na to svoje deti pripravovali. Spomínam si, ako som po škole sedel s otcom a rozoberali sme 2. Mojžišovu 20:4, 5.

Pri školských podujatiach som sa postavil dozadu, aby som sa vyhol konfrontácii. Tých, ktorí nespievali štátnu hymnu, zavolali dopredu. Keď sa ma riaditeľ opýtal, prečo odmietam spievať, odpovedal som mu z Biblie. „Čítaš, ale nespievaš!“ vykríkol učiteľ. Myslel si, že vláda si zaslúži moju oddanosť, keď mi platí školu, v ktorej som sa naučil čítať.

Nakoniec som bol vo februári 1967 vylúčený zo školy. Mrzelo ma to, pretože som sa rád učil a bol som dobrý žiak. Aj keď na mňa spolupracovníci a neveriaci príbuzní robili nátlak, otec  ma uisťoval, že konám správne. Aj na moju mamu bol vyvíjaný nátlak. Keď som s ňou šiel pracovať na pole, iné ženy sa nám posmievali: „Prečo tento nie je v škole?“

No moje vzdelávanie sa neskončilo. V roku 1972 sa v zboroch začal klásť dôraz na kurzy čítania a písania. Časom sa situácia v školách zlepšila. Bývali sme oproti škole. Riaditeľ si k nám často chodil nabrať studenú vodu na pitie alebo si prišiel požičať metly na zametenie tried. Raz si dokonca prišiel požičať peniaze! Láskavosť mojej rodiny naňho iste zapôsobila, pretože jedného dňa sa opýtal: „Chce váš syn chodiť do školy?“ Otec mu povedal, že som stále Jehovovým svedkom. „To nie je problém,“ odvetil riaditeľ. „Do ktorej triedy chceš začať chodiť?“ opýtal sa ma. Vybral som si šiestu triedu. Tá istá škola, ten istý riaditeľ a tí istí spolužiaci — jediný rozdiel bol ten, že som čítal lepšie ako väčšina spolužiakov, pretože som chodil na kurz čítania a písania do sály Kráľovstva.

Usilovnosťou a dobrým správaním som si získal úctu mnohých učiteľov, a tak boli moje školské roky ľahšie. Usilovne som sa učil a urobil som si skúšky, na základe ktorých som mohol získať zodpovedné postavenie v bani a neskôr sa starať o rodinu. Som šťastný, že som nikdy neskĺzol ku kompromisu.

 [Rámček/obrázok na stranách 241, 242]

„Ako by sme mohli prestať zvestovať?“

Jonas Manjoni

Narodený: 1922

Pokrstený: 1950

Stručná charakteristika: Vyše 20 rokov slúžil v zambijskom Bételi. Teraz slúži ako starší a pravidelný priekopník.

Uprostred druhej svetovej vojny sa môj brat vrátil z Tanzánie a priniesol so sebou Bibliu a niekoľko kníh, medzi ktorými boli i knihy Vláda a Zmierenie. Pretože publikácie Jehovových svedkov boli zakázané, zaujímalo ma, prečo je okolo nich taký rozruch. Začal som si čítať knihu Zmierenie, ale nerozumel som jej. O niekoľko rokov som môjho brata navštívil a išiel som s ním na jedno zborové zhromaždenie. Nemali žiadnu sálu Kráľovstva. Stretávali sa na mieste, z ktorého vyklčovali porast a ohradili ho bambusovými tyčkami. Aj keď rečník nemal pred sebou tlačenú osnovu, bolo veľmi uspokojujúce počúvať prednášku výlučne na základe Písiem. Biblický výklad bol dosť odlišný od výkladu, ktorý som počúval v mojej cirkvi, kde prítomní oduševnene zdravili zástavu a bubnovali na bubny. A tie hádky okolo kmeňových rozdielov! Veď sa ani nevedeli dohodnúť, v ktorom jazyku majú spievať! Na zhromaždení Jehovových svedkov som však počul krásne piesne na chválu Jehovu a videl som, ako celé rodiny sedia spolu a prijímajú duchovný pokrm.

 Bol som pokrstený a pokračoval som v mojej svetskej práci sanitára, čo znamenalo sťahovať sa z mesta do mesta v banských oblastiach. V roku 1951 som si vzal dva týždne dovolenky a strávil som ich prácou v kancelárii odbočky v Lusake. Krátko nato som bol pozvaný slúžiť v Bételi. Najprv som pracoval v oddelení expedície a neskôr, keď sa odbočka presťahovala do Luanshye, som pomáhal s korešpondenciou a prekladom. Začiatkom 60. rokov sa schyľovalo k politickým zmenám, ale bratia naďalej prinášali dobré ovocie a zachovávali si uprostred politických nepokojov neutralitu.

V marci 1963 sa odohralo jedno zo stretnutí s Dr. Kennethom Kaundom, ktorý sa mal zakrátko stať prezidentom Zambie. Vysvetlil som mu, prečo odmietame vstupovať do politických strán a kupovať si stranícke preukazy. Požiadali sme Dr. Kaundu, aby nám pomohol zastaviť zastrašovanie zo strany politických odporcov, a on si od nás vyžiadal viac informácií. O niekoľko rokov nás Dr. Kaunda ako prezident pozval do budovy vlády, kde sme mali tú česť hovoriť s ním i s jeho hlavnými ministrami. Toto stretnutie trvalo dlho do noci. Prezident nemal námietky proti Jehovovým svedkom ako náboženskej skupine, ale pýtal sa, či by sme sa nemohli iba stretávať tak ako iné náboženstvá a nezvestovať. „Ako by sme mohli prestať zvestovať?“ odpovedali sme. „Ježiš zvestoval. Nepostavil si jednoducho nejaký chrám vedľa farizejov.“

Napriek našim žiadostiam boli niektoré stránky našej služby zakázané. No my sme si tak ako vždy našli spôsob, ako prinášať česť Jehovovi, ktorý používa svojich služobníkov, aby splnil svoje predsavzatie.

 [Rámček/obrázok na stranách 245, 246]

Mal som silnú túžbu učiť sa

Daniel Sakala

Narodený: 1964

Pokrstený: 1996

Stručná charakteristika: Slúži ako starší v zbore.

Bol som členom jednej protestantskej cirkvi, keď som dostal brožúrku Naučte sa čítať a písať. Bol som negramotný, ale mal som silnú túžbu učiť sa. Preto keď som dostal túto publikáciu, venoval som jej veľa času. Prosil som druhých, aby mi pomohli porozumieť novým slovám. Tak som si aj bez pomoci učiteľa v krátkom čase osvojil základy čítania a písania.

Teraz som si mohol čítať Bibliu! Ale objavil som v nej niekoľko vecí, ktoré sa nezhodovali so zvykmi v mojej cirkvi. Môj švagor, Jehovov svedok, mi poslal brožúru Duchovia mŕtvych — môžu vám pomôcť, alebo ublížiť? Existujú skutočne? To, čo som si prečítal, ma podnietilo položiť môjmu pastorovi niekoľko otázok. Keď som bol jedného dňa v kostole, prečítal som 5. Mojžišovu 18:10, 11 a spýtal som sa: „Prečo robíme veci, ktoré Biblia odsudzuje?“

„My musíme hrať svoju úlohu,“ odpovedal pastor. Tomu som teda nerozumel.

Potom som prečítal Kazateľa 9:5 a spýtal som sa: „Prečo nabádame ľudí, aby uctievali mŕtvych, keď Biblia hovorí, že mŕtvi ‚si nič neuvedomujú‘?“ Ani pastor, ani nikto z prítomných na to nemal odpoveď.

Neskôr za mnou prišli niektorí členovia cirkvi. Povedali: „My nie sme Jehovovi svedkovia, tak prečo by sme si mali prestať ctiť mŕtvych a riadiť sa našimi zvykmi?“ To ma prekvapilo. Hoci som pri diskusii používal iba Bibliu, zbor prišiel k záveru, že som v spojení s Jehovovými svedkami! Odvtedy som začal chodiť do sály Kráľovstva a pridali sa ku mne aj dvaja ďalší členovia mojej bývalej cirkvi. V priebehu prvých troch mesiacov sa mi podarilo povzbudiť niekoľko blízkych príbuzných, aby začali chodiť na kresťanské zhromaždenia. Traja z nich sú teraz pokrstení, medzi nimi aj moja manželka.

 [Časová os/graf na stranách 176, 177]

ZAMBIA — VÝZNAMNÉ UDALOSTI

1910

1911: Do Zambie sa dostávajú Štúdie Písiem.

1919: Kosamu Mwanza a asi 150 ďalší sú zbičovaní a uväznení.

1925: Kancelária Bádateľov Biblie v Kapskom Meste obmedzuje zvestovanie a krsty.

1935: Vláda obmedzuje dovoz literatúry. Je zakázaných 20 publikácií.

1936: Je zriadený sklad v Lusake pod dohľadom Llewelyna Phillipsa.

1940

1940: Vláda zakazuje dovoz a rozširovanie našej literatúry. Opäť sa začínajú krsty.

1948: Prichádzajú prví absolventi Gileádu.

1949: Vláda ruší zákaz Strážnej veže.

1954: Kancelária odbočky sa sťahuje do Luanshye.

 1962: Kancelária odbočky sa sťahuje do Kitwe.

1969: Vláda zakazuje zvestovanie na verejnosti.

1970

1975: Misionári sú deportovaní.

1986: Do krajiny môžu opäť prichádzať misionári.

1993: Zasvätenie priestorov odbočky v Lusake.

2000

2004: Zasvätenie rozšírených priestorov odbočky v Lusake.

2005: V Zambii je činných 127 151 zvestovateľov.

[Graf]

(Pozri publikáciu)

Počet zvestovateľov

Počet priekopníkov

65 000

130 000

1910 1940 1970 2000

 [Mapy na strane 169]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

KONŽSKÁ DEMOKRATICKÁ REPUBLIKA

ZAMBIA

Kaputa

Mbala

Isoka

Kasama

Samfya

Lundazi

Mufulira

Kalulushi

Kitwe

Luanshya

Kabwe

LUSAKA

Senanga

Zambezi

Livingstone

BOTSWANA

ZIMBABWE

MOZAMBIK

MALAWI

 [Celostránkový obrázok na strane 162]

[Obrázok na strane 167]

Thomson Kangale

[Obrázok na strane 170]

Llewelyn Phillips

[Obrázok na strane 178]

Harry Arnott, Nathan Knorr, Kay a John Jasonovci a Ian Fergusson v roku 1952

[Obrázok na strane 193]

Vpravo: Manda Ntompa s rodinou v utečeneckom tábore v Mwange v roku 2001

[Obrázok na strane 193]

Dole: Typický utečenecký tábor

[Obrázok na strane 201]

Prvá trieda školy služobného vzdelávania v Zambii (1993)

[Obrázok na strane 202]

Inštruktori školy Richard Frudd a Philemon Kasipoh v rozhovore so študentom

[Obrázok na strane 206]

Zjazdové vybavenie bolo zhotovené z blata, trávy a iného dostupného materiálu

[Obrázok na strane 215]

Vľavo: Biblická dráma v dobových kostýmoch (1991)

[Obrázok na strane 215]

Dole: Uchádzači o krst na oblastnom zjazde „Poslovia božského pokoja“ v roku 1996

[Obrázok na strane 235]

Pán Richmond Smith s Feliyou Kachasuovou a jej otcom Paulom

[Obrázky na strane 251]

Radostní pracovníci stavajú súčasnú odbočku v Lusake

 [Obrázky na stranách 252, 253]

 (1, 2) Nedávno postavené sály Kráľovstva

(3, 4) Zambijská odbočka v Lusake

(5) Stephen Lett na zasvätení rozšírených priestorov odbočky v decembri 2004

[Obrázok na strane 254]

Výbor odbočky (zľava doprava): Albert Musonda, Alfred Kyhe, Edward Finch, Cyrus Nyangu a Dayrell Sharp