Grécko

DŇA 25. mája 1993 sa konečne skončil veľký právny boj. Začal sa pred vyše siedmimi rokmi na jednom slnečnom ostrove Stredozemného mora a vyvrcholil na najváženejšom európskom súde. V marci 1986 na gréckom ostrove Kréta chodili starší manželia Kokkinakisovci od dverí k dverám a rozprávali sa so svojimi susedmi o Biblii. Hovorili tiež s jednou ženou, ktorej manžel, ako sa neskôr ukázalo, bol kantorom gréckej ortodoxnej cirkvi. Návšteva Jehovových svedkov ho nijako nepotešila a zavolal políciu. Manželia boli zatknutí.

Minos Kokkinakis bojoval proti svojmu následnému usvedčeniu, rozsudku a pokute až po Kasačný súd, najvyšší grécky súd, ktorý však jeho odvolanie zamietol. Preto sa v roku 1988 Kokkinakis odvolal na Európsku komisiu pre ľudské práva. Táto komisia, ktorú tvoria právnici zastupujúci členské štáty Rady Európy, rozhodla, že prípad by si mal  vypočuť Európsky súd pre ľudské práva. To sa stalo na jeseň roku 1992. Dňa 25. mája 1993 vyniesol tento súd v pomere šesť hlasov k trom svoj rozsudok: Grécko naozaj porušilo ľudské práva — a to slobodu náboženstva.

Ale čo predchádzalo tomuto obrovskému zápasu týkajúcemu sa základných ľudských práv? Prečo Jehovovi svedkovia musia viesť taký boj v krajine, ktorá sa už dávno preslávila svojou oddanosťou vznešeným ideálom? Akou krajinou je Grécko?

Prúdy dejín

Celé stáročia narážajú morské vlny na pobrežie Grécka. Táto krajina leží v dolnej časti širokého polostrova, ktorý na juhu vybieha do Stredozemného mora a je obklopený stovkami ostrovov v Egejskom a Iónskom mori. A tak jeho nespočetné brehy prežili už viac prílivov a odlivov a viac búrok, ako môže človek spočítať. Odvtedy, čo opadli vody potopy v Noachových dňoch, Grécko muselo znášať nápor ešte väčšieho prúdu — prílivu a odlivu ľudských dejín. Niektorí dokonca hovoria, že tu je kolíska západnej civilizácie.

Rod Noachovho vnuka Javana tvoril prílivovú vlnu ľudstva, ktorá prúdila z Východu; Grécko priťahovalo mnoho takýchto usadlíkov. * Títo ľudia si so sebou zjavne priniesli príbehy o veľkej potope a o svete, ktorý kedysi v Noachových dňoch zaplavila. Niektoré mýty starovekého Grécka sú podľa všetkých znakov prekrútenými a skreslenými verziami skutočných udalostí zaznamenaných v Biblii.

História starovekého Grécka je v skutočnosti úzko spojená s biblickými dejinami. V šiestom storočí pred n. l. hebrejský prorok Daniel predpovedal, že sily, ktoré usmerňujú prúdy dejín, vynesú Grécko na vrchol svetovej moci. Danielove  slová sa hodia na ohromujúce výboje Alexandra Veľkého, jeho náhlu smrť a následné rozdelenie ríše na štyri slabšie časti tak presne, že niektorí učenci sa snažili — no neúspešne — dokázať, že tieto pasáže boli napísané až po týchto udalostiach. — Dan. 7:2; 8:5–8, 20–22.

Hoci Biblia neuvádza konkrétne čas, keď Grécko vládlo nad Izraelom, Kresťanské grécke písma rozhodne nesú pretrvávajúcu pečať tejto éry. Veľa Ježišových nasledovníkov v prvom storočí hovorilo a písalo po grécky, pretože gréčtina bola bežným jazykom civilizovaného sveta tej doby. Medzi Židmi v Ježišových dňoch prevládali idey takých gréckych filozofov, ako bol Platón a Aristoteles. Apoštol Pavol mal nepochybne na mysli takýchto povýšených mysliteľov, keď napísal zboru v Korinte, že slovo Boha môže ,boriť silne opevnené úvahy‘. — 2. Kor. 10:4, 5.

Kresťanstvo prekvitá a upadá

Grécko bolo prvou európskou krajinou, ktorú navštívil apoštol Ježiša Krista. Pavol sa vylodil v prístave Neapolis a navštívil mestá na severe vrátane Filipi, Thessaloniké a Beroe a na juhu Atény a Korint. So zápalom typickým pre rané kresťanstvo, v takých mestách čoskoro prekvitali zbory. Pavlove listy kresťanom vo Filipi, v Korinte a Thessaloniké, ako aj listy iným kresťanom, ktoré napísal v čase, keď bol v Grécku, odvtedy posilnili vieru už miliónov kresťanov.

Je však smutné, že zanedlho po smrti posledného apoštola, Jána — ktorý zaznamenal význačné zjavenie, ktoré dostal počas svojho vyhnanstva na gréckom ostrove Patmos — zaplavil Grécko iný prúd. Kresťanský zbor zachvátila temná vlna odpadnutia a poškvrnila vieru väčšiny kresťanov. Zbory prijali také nebiblické učenie, ako nesmrteľnosť duše, muky v pekelnom ohni, Trojica a rozdelenie na duchovenstvo a laikov.

 Nasledovali storočia duchovnej temnoty. V tomto období bol rímsky pápež ustanovený za hlavu takzvaného kresťanstva. No nad cirkvou v Grécku a v krajinách na východe mal dohľad konstantinopolský patriarcha. V roku 1054 roky napätia medzi Východom a Západom vyvrcholili, keď debata o dajakej nejasnej teologickej otázke vyústila do Veľkej schizmy, ktorá odtrhla východnú ortodoxnú cirkev od rímskokatolíckej cirkvi. Grécko zostalo verné východnej ortodoxnej cirkvi. Až dodnes patrí 98 percent z desiatich miliónov obyvateľov Grécka ku gréckej ortodoxnej cirkvi, ktorá je samosprávnym členom východnej ortodoxnej cirkvi.

Politická angažovanosť východnej ortodoxnej cirkvi má za sebou dlhú históriu. Hoci od 15. do 19. storočia vládla nad všetkými európskymi ortodoxnými krajinami okrem Ruska moslimská osmanská ríša, dobyvatelia urobili konstantinopolského patriarchu svetským vládcom nad všetkými ortodoxnými „kresťanmi“ v ríši.

V dvadsiatych rokoch 19. storočia, keď sa Grécko vzbúrilo proti osmanskej nadvláde, grécka ortodoxná cirkev hrala významnú úlohu v tom, že podnecovala Grékov k nacionalizmu a nezávislosti. Duchovenstvo je dodnes prevládajúcou silou v politike Grécka, a dokonca je platené vládou. Vzhľadom na ohromný vplyv duchovenstva v tejto krajine sú novodobé dejiny Jehovovho ľudu v Grécku do veľkej miery dejinami prenasledovania.

Krajina a jej ľud dnes

Už v prvých rokoch tohto storočia sa cez Grécko opäť začala valiť vlna pravého kresťanstva. Raní kazatelia 20. storočia zistili, že táto krajina so svojím ľudom je v mnohých ohľadoch rovnaká, aká bola asi pred 19 storočiami, keď tam prišiel Pavol.

 Keďže pobrežie Grécka je nerovnomerné, veľmi členité a je tu veľa ostrovov — ktoré tvoria 20 percent krajiny — žiadna časť Grécka nemá k moru ďaleko. A tak rybolov a lodná doprava sú stále populárnymi profesiami. Krajina je skalnatá a hornatá a len malú časť zaberá orná pôda, hoci v niektorých pobrežných i vnútrozemských oblastiach sú úrodné údolné nížiny. Letá sú tu horúce a suché, takže je tu ideálne podnebie na pestovanie olivovníkov a hrozna.

A akí ľudia tu žijú? Gréci sú na celom svete známi ako ľudia energickí, mnohotvárni a vášniví, štedrí a plní života. Vo všeobecnosti sa pevne držia svojich názorov a neváhajú oboznámiť s nimi iných. Keď Pavol prvý raz navštívil Atény, zistil, že „všetci Aténčania a cudzinci, čo sa tam zdržiavali, netrávili svoj voľný čas ničím iným ako rozprávaním alebo počúvaním niečoho nového“. (Sk. 17:21) Až podnes Gréci radi sedávajú v agore čiže na trhovisku a debatujú o politike, filozofii a náboženstve. Sú to aj veľmi lojálni ľudia — čo je črta, ktorú ortodoxné duchovenstvo niekedy zneužíva.

Začiatok 20. storočia

Vody pravdy sa do Grécka vrátili vďaka migrácii. Mnohí Gréci sa presťahovali do Spojených štátov, dostali sa do kontaktu s Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy známi Jehovovi svedkovia, a zamilovali si biblickú pravdu. Čoskoro zatúžili podeliť sa o to, čo sa dozvedeli, so svojimi príbuznými doma. Ukázalo sa, že listy a traktáty, ktoré sem posielali, boli semenom, ktoré často padlo na úrodnú pôdu. Mnohí si však uvedomovali, že nestačí len posielať domov traktáty; niektorí pricestovali do Grécka na návštevu, zatiaľ čo iní sa vrátili, aby sa usadili vo svojej domovine.

V roku 1905 poslal Charles Taze Russell, prezident Watch Tower Bible and Tract Society, do Grécka Georgea Kossyfasa, Gréka, ktorý spoznal pravdu v roku 1900 v Spojených  štátoch. Vzal si so sebou Štúdie Písiem. John Bosdogiannis, kazateľ a profesor angličtiny na ostrove Kréta, preložil tieto zväzky do gréčtiny. Potom boli vytlačené a distribuované do kníhkupectiev v Aténach a v prístave Pireus — boli dokonca vystavené v Hestii, známom kníhkupectve na ulici Stadium v Aténach. Brat Kossyfas vykonával aj „službu na ulici“, pretože zväzky rozložil na múriku okolo budovy gréckeho parlamentu a odpovedal na otázky okoloidúcich.

John Bosdogiannis našiel na Kréte horlivého bádateľa — fotografa menom Athanassios Karanassios, ktorý prijal pravdu v roku 1910. Študoval dokonca starú hebrejčinu a koiné, hovorovú gréčtinu, a tiež angličtinu.

K prvým ľuďom, ktorí v Aténach prejavili záujem, patril chromý muž Ekonomou, ktorý žil vo štvrti Exarhia. Približne v roku 1910 aj on dychtivo prijal pravdu a horlivo sa o ňu delil s inými. No bol pripútaný na lôžko. A tak písal biblické verše na kúsky papiera a hádzal ich von oknom dúfajúc, že niektorí okoloidúci ich nájdu. Tým, ktorí prejavili záujem, posielal traktáty a písal im listy. Potom Michael Triantafilopoulos, mladý muž, ktorý práve spoznal pravdu, cestoval po mestečkách a dedinách, rozširoval ďalšie traktáty a pomáhal tým, čo mali záujem, aby sa navzájom skontaktovali.

Prvé zhromaždenia sa konali v dome brata Ekonomoua. Onedlho sa zorganizovala ďalšia skupina v Pireu v dome brata Kossyfasa. Pri svojich rozhovoroch používali Štúdie Písiem a inú literatúru triedy verného a rozvážneho otroka. (Mat. 24:45–47) Nepochybne boli nadšení, keď sa dozvedeli, že brat Russell plánuje navštíviť Grécko.

Brat Russell na návšteve v Grécku

Na svojej ceste okolo sveta v roku 1912 brat Russell navštívil Atény a Korint. Vtedy bolo v Grécku len asi 12 zvestovateľov. Predniesol prejav v sále Klubu podnikateľov  v Aténach, v tom istom meste, kde Pavla asi pred devätnástimi storočiami pobúrilo veľmi rozšírené modlárstvo. (Sk. 17:16) Prejav si prišlo vypočuť toľko ľudí, že sa muselo uskutočniť i druhé zhromaždenie. No tentoraz sa ho zúčastnilo veľa gréckych ortodoxných kňazov a tí prerušili prejav a vyvolali zmätok. Neskôr, sediac na okraji postele brata Ekonomoua, brat Russell zodpovedal veľa biblických otázok.

Potom brat Russell odcestoval vlakom do Korintu. Na jeho veľké prekvapenie bolo dohodnuté, že bude mať prejav v gréckom ortodoxnom kostole sv. Pavla! Prítomný bol starosta mesta a aj niekoľko kňazov a vojenských hodnostárov. Téma jeho prejavu bola „Veľkolepá budúcnosť“. Prejav bol prijatý dobre a brat bol požiadaný, aby ho zopakoval. Potom ho starosta vzal so sebou na prehliadku tohto starobylého mesta, kde kedysi Pavol strávil rok a pol tým, že budoval zbor pomazaných kresťanov. — Sk. 18:11.

Návšteva brata Rutherforda

Dňa 28. septembra 1920 prišiel do stanice v Aténach Simplon-Orient Express, v ktorom sa viezol druhý prezident spoločnosti Watch Tower, J. F. Rutherford. Noviny Athina ohlásili jeho prejav na tému „Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“. Rozprával aj na Areopágu čiže na Martovom pahorku, kde okolo roku 50 n. l. Pavol vydal pôsobivé svedectvo. (Sk. 17:22–34) Brat Rutherford neskôr výstižne napísal: „Grécko je krajina plná kňazov, ale veríme, že ľudia si začínajú uvedomovať skutočnosť, že boli svojimi slepými vodcami oklamaní a zvedení. Veríme, že je tam široké pole pre svedectvo o pravde.“

Brat Rutherford videl v Grécku aj potrebu lepšej organizácie. Do roku 1922 tam nebola žiadna oficiálna organizácia. V roku 1922 bola na ulici Lombardou v Aténach zriadená odbočka Watch Tower Bible and Tract Society a zástupcom  odbočky sa stal Athanassios Karanassios. Keď sa dielo zorganizovalo, do veľkých miest boli poslaní cestujúci rečníci; ďalší boli poslaní do menších miest a dedín. Celkovo bolo vtedy v službe činných asi 20 neúnavných pracovníkov.

Dobré posolstvo sa šíri verejnými prednáškami

V týchto prvých rokoch hrali verejné prednášky kľúčovú úlohu pri šírení dobrého posolstva. Keď mal byť prednesený prejav „Všetky národy pochodujú k Armagedonu, ale milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú“, malý aténsky zbor sa pustil do práce. Mestská rada dovolila použiť aténske mestské divadlo bez poplatku. Noviny Athina inzerovali prejav titulkami cez celú šírku stránky. Brat Karanassios predniesol prejav v preplnenom divadle a zopakoval ho v sále Odeon na ulici Phidiou. Mnohí dostali brožúrku Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú.

George Douras, známy básnik a študent práv, spoznal pravdu v roku 1920 prostredníctvom traktátu. Od roku 1922 do roku 1925 slúžil ako pútnik čiže cestujúci služobník. V novembri 1923 mal verejnú prednášku v kine v prístave Patras na západnom pobreží. Na prednáške bol prítomný Pavlos Grigoriadis, vzdelaný muž, ktorý sa neskôr stal Bádateľom Biblie. Jeho brat Grigoris takisto spoznal pravdu a doposiaľ patrí do rodiny bétel v Grécku.

V tom istom roku mal brat Douras verejnú prednášku v meste Kalamata. Dimitris Logiotatos spomínal: „Všetci obyvatelia boli tak ako aj ja veľmi prekvapení, keď videli reklamné pútače prednášky ,Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú‘. Rozhodol som sa, že tam pôjdem a vypočujem si ju. Keď som prišiel, sála bola plná. Sadol som si za pána Trempelu, teológa a profesora na Aténskej univerzite, ktorý bol známy ako ,slávik ortodoxnej cirkvi‘. Zachytil som každý detail duchovného boja medzi Bádateľmi Biblie a týmto  popredným teológom. Bol to triumf PRAVDY! Nato som dostal veľa výtlačkov brožúrky s rovnakým názvom, aký mala prednáška. Brožúrku som prečítal za jednu noc. Naplnený radosťou som bežal rozšíriť tieto nádherné brožúrky medzi svojich priateľov a príbuzných.

„Prejdi do Macedónie a pomôž nám“

Kresťania na celom svete poznajú naliehavú výzvu, ktorú dostal apoštol Pavol prostredníctvom Božieho ducha, aby kázal v oblasti Macedónie: „Prejdi do Macedónie a pomôž nám.“ ​(Sk. 16:9) Zatiaľ čo Pavlove cesty viedli najprv do Macedónie, v tomto storočí sa tu dobré posolstvo rozšírilo trocha neskôr ako v južnej a strednej časti Grécka.

Verejná prednáška znamenala začiatok kazateľského diela práve v prvom európskom meste, do ktorého Pavol prišiel — v Kavalle, starovekom Neapolise. Nicolas Kouzounis si spomína, ako to tam bolo v roku 1922: „Cítil som sa duchovne chorý. Asi v tom čase noviny Simaia oznámili verejnú prednášku s názvom ,Milióny dnes žijúcich nikdy nezomrú‘, ktorá mala byť prednesená v jednej kaviarni. Po prednáške som dostal brožúrku Môžu sa živí rozprávať s mŕtvymi?“ Brat Kouzounis, hlboko pohnutý tým, čo sa dozvedel, si čoskoro našiel spoločníka a strávili mesiace cestovaním autom a kázaním v dedinách a mestách až po turecké hranice. Dobré posolstvo sa rozšírilo do Alexandroupolisu na severovýchode i do Nea Orestiady, Sakkosu a oblasti Chalkidiké.

Solún (alebo Thessaloniké) je druhé najväčšie mesto v Grécku. Je to starobylé mesto, úzko spojené so službou apoštola Pavla a jeho spoločníkov. Už v roku 1926 kázal na tomto území Spyros Zacharopoulos, bývalý vojak, a Thanasis Tsimperas, ktorý bol učiteľom. V rokoch 1928 až 1933 prinášal Diogenis Kontaxopoulos dobré posolstvo do dedín v prefektúre Serrai. Do východnej Macedónie a západnej  Trákie sa posolstvo o Kráľovstve dostalo prostredníctvom verného kázania Yiannakosa Zachariadisa.

Ako sa dostalo dobré posolstvo do odľahlých oblastí? Niektorým bratom, ktorí boli odsúdení do vyhnanstva za svoju neúnavnú kazateľskú činnosť, bolo umožnené, aby si vybrali miesto svojho vyhnanstva. Brat Kouzounis z Kavally bol poslaný do vyhnanstva do prefektúry Chalkidiké v roku 1938. Najprv poprosil Jehovu o vedenie, a potom si vybral dedinu Nea Simantra. Keď sa ho tam dedinčania pýtali, prečo bol poslaný do vyhnanstva, hovorieval im, že príčinou je to, že je kresťan. Táto odpoveď podnecujúca k zamysleniu viedla k mnohým rozhovorom — a brat naozaj obratne používal Písma. Časom bol v Nea Simantre založený zbor. Odtiaľ sa dobré posolstvo rozšírilo do Galátisty, kde bol vytvorený ďalší zbor. V Nea Moudanii sa stala veriacimi skupina žien — sestry Mastorakiová, Stampouliová a Ntenikiová. Tie vyučovali ďalších ľudí vo Floyite, čo viedlo k tomu, že i tam sa vytvoril zbor. Potom sa pravda rozšírila do Kassándry.

Prvé roky v Tesálii

V Tesálii, oblasti v strednom Grécku, sa dobré posolstvo začalo rýchlo šíriť. Najpozoruhodnejší pokrok sa prejavil v dvoch malých dedinách, v Kalamaki v Larisse a v Eleftherohori v Trikkale. George Koukoutianos, učiteľ, ktorý stratil prácu preto, že bol Bádateľom Biblie, bol v novembri 1922 práve na ceste, keď ho zlé počasie prinútilo, aby strávil noc v Kalamaki v dome Dimitrisa Pardalosa. Svojmu pohostinnému hostiteľovi vydal svedectvo. Aký bol výsledok? Dimitris a dvaja ďalší miestni obyvatelia, Theodoros Pardalos a Apostolos Vlahavas, spoznali Jehovu.

Títo traja začali vydávať svedectvo z domu do domu v okolitých dedinách. Každý rok strávili dva alebo tri mesiace kázaním na vzdialených územiach a vracali sa do svojej dediny  nabrať sily a zarobiť dosť peňazí na ďalšie kampane. Cestovali peši, nesúc si náklad literatúry a všetky veci, čo za ňu dostali.

No v ich živote nechýbali ani zábavnejšie chvíle. Jeden z nich si zaspomínal: „Raz sme sa museli prebrodiť cez rieku. Bola zima a voda bola studená. Keďže z nás dvoch som bol vyšší, navrhol som svojmu spoločníkovi, že ho odnesiem na chrbte. Aby som si ušetril druhú cestu, niesol som tašku s literatúrou v jednej ruke a naše topánky a ponožky v druhej. Zároveň som v zuboch zvieral rúčku koša plného vajec. Ale keď som prišiel do stredu rieky, urobil som chybu, keď som sa spýtal druha na mojom chrbte, či je v poriadku. Samozrejme, kôš s vajcami ihneď spadol. Keď som sa ho pokúšal zachytiť, pustil som topánky, ponožky i literatúru. A keď som sa snažil zachrániť tieto veci, brat mi spadol z chrbta do rieky!“ Ešte po rokoch sa smiali pri spomienke na tento pamätný prechod.

Práca vo vidieckych oblastiach bola náročná. Keď svedkovia rozširovali traktát Obvinenie duchovných, niekedy boli zadržaní na policajnej stanici a potom postavení pred súd. Ale prenasledovanie posilnilo ich vieru a horlivosť pre Kráľovstvo. Výsledkom bolo to, že od roku 1930 zbor v Kalamaki čo do počtu stále rástol.

Odpor zvnútra

V roku 1931 Boží ľud prijal meno Jehovovi svedkovia. No nie každý ho prijal. Kostas Ekonomou z Larissy spomína: „Hneď ako som sa dozvedel nové meno, bežal som oznámiť túto radostnú správu bratom v našej oblasti. Bolo však zvláštne, že títo bratia povedali: ,Nemôžeme si zmeniť meno.‘ Nechceli sa nazývať Jehovovi svedkovia.

Na našom ďalšom zhromaždení som ich pokarhal za ich postoj. Aká bola reakcia? Všetkých desať bratov vstalo a vyhodili ma zo zhromaždenia! No na ďalší deň som začal  kázať a veril som, že Jehova sa mi postará o iný zbor. Táto prvá skupina bratov sa prestala spolu stretávať a postupne sa rozpadla. V Larisse zostal verný len jeden alebo dvaja bratia.“

V Jehovovej organizácii sa objavili aj iní, ktorí nereagovali pohotovo na vedenie organizácie. Pre niektorých bola skúškou kazateľská služba. V roku 1928 na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti prijímalo symboly 168 ľudí. Ale v tom istom roku bolo v Grécku len 97 zvestovateľov dobrého posolstva! Keď sa kazateľské dielo lepšie zorganizovalo, tí, ktorí odmietali zúčastňovať sa na ňom, sa postupne oddelili.

Vzrast napriek odporu v Eleftherohori

Dedinu Eleftherohori v oblasti Trikkala osvietil prvý záblesk pravdy v roku 1923. Brat John Kostarellos sa vrátil z Ameriky do svojej rodnej dediny Exalofos a začal kázať z domu do domu. Jeho brat Dimitris zareagoval a obaja pravidelne kázali v neďalekej dedine Eleftherohori. V roku 1924 stretli Georgea Papageorgioua, ktorý neskôr rozprával: „Spočiatku som odporoval. Povedal som im: ,Povedzte mi, prosím vás, či nás chcete vy, nevzdelaní zlodeji kôz z Exalofu, učiť evanjelium? My máme svojich kňazov a biskupov, vzdelaných ľudí! Choďte, odkiaľ ste prišli.‘ Odišli, ale neskôr prišli znova. Prišiel som k nim, aby som si vypočul, čo chcú povedať. A čo som počul? ,Je napísané,‘ či už v tejto alebo tamtej knihe Biblie. To ma priviedlo k premýšľaniu.“ Onedlho sa k nim tento muž pripojil v kazateľskej práci.

V roku 1925 všetci títo traja bratia cestovali do Atén a boli pokrstení. Spolu ďalej pokračovali v kazateľskom diele a v roku 1928 prijali pravdu synovec i zať Georgea Papageorgioua z neďalekej dediny Valtino.

Keď Nicos Karathanassis prijal pravdu, príbuzní mu povedali, aby opustil Valtino. Bratranci ho dokonca chytili za vlasy a chceli ho zhodiť na zem, no zasiahol otec. Aj jeho  brat George začal slúžiť Jehovovi, čo viedlo k ďalšiemu prenasledovaniu. Fanatickí príbuzní dokonca presvedčili Georgeovu manželku, aby sa ho pokúsila v spánku zabiť. Ale George sa zobudil práve vo chvíli, keď sa ho jeho manželka so sekerou v ruke chystala udrieť. Rozprával sa s ňou tak láskavo, že sekeru odložila, lebo videla rozdiel medzi správaním manžela a správaním tých, ktorí ho obviňovali. Robila pokroky v pravde, a rovnako aj iní príbuzní — celé rodiny začali slúžiť Jehovovi. Jeden z Georgeových synov, Kostas Karathanassis, absolvoval v roku 1975 Biblickú školu Strážnej veže Gileád. Spolu s manželkou Mariou slúžia ako misionári na Cypre.

Vasilis Avgerinos sa s Bádateľmi Biblie stretol prvý raz v septembri 1927, keď bol učiteľom v Eleftherohori. „Len čo som prišiel,“ spomína, „povedali mi, že dajaký ,slobodomurár‘ menom George Papageorgiou znepokojuje ľudí v dedine falošnými náukami. Ako učiteľ som ho mal ,uviesť do správnych medzí‘.“ Brat Papageorgiou rozprával: „Mal som s týmto učiteľom rozhovor a na dedinčanov zapôsobil rečnícky spôsob, akým mi odpovedal. Smiali sa a hovorili: ,My dedinčania toho veľa nevieme, a ty vystupuješ ako vzdelaný človek. No teraz sa obháj pred učiteľom!‘“ Ale už o niekoľko dní tento učiteľ požiadal brata Papageorgioua o prvý zväzok Štúdií Písiem a čoskoro chcel celú sériu. Aká bola jeho reakcia? Spomína si: „Teraz som konečne našiel PRAVDU!“ Spolu s manželkou sa zapojili do kazateľského diela.

V tejto oblasti bolo teraz sedem zvestovateľov. Prenasledovanie prichádzalo zo všetkých strán. Brat Avgerinos rozprával: „Verejne nám nadávali, preklínali nás na uliciach, udávali nás na polícii a na Ministerstve výchovy, vodili nás pred súdy a znevažovali nás. No na našu veľkú radosť sa niektorí títo posmievači a žalobcovia neskôr stali našimi bratmi a pripojili sa k nám v kazateľskom diele.“

 Grécke ostrovy — Kréta

Grécke ostrovy sú na celom svete známe svojou krásou prežiarenou slnkom. Apoštol Pavol navštívil niektoré z miest na skalnatom vápencovom pobreží týchto ostrovov v Egejskom mori. Keď sa v roku 56 n. l. vracal zo svojej tretej misionárskej cesty, zastavil sa na ostrovoch Mityléne, Chios a Sámos. (Sk. 20:14, 15) Podľa dostupných dokladov strávil nejaký čas i na Kréte; ale či navštívil aj iné grécke ostrovy, to sa nevie. (Tít. 1:5) Apoštol Ján bol vo vyhnanstve na ostrove Patmos a niektoré iné grécke ostrovy boli v dnešnej dobe takisto použité ako miesto vyhnanstva. — Zjav. 1:9.

Keď brat Rutherford v roku 1920 navštívil Atény, navštívil aj mestá Canea a Iráklion na ostrove Kréta. O tri roky uvidel Nicos Benierakis z dediny Douliana v obchode s obuvou knihu Harfa Božia. Neskôr sa v Canei spojil s Johnom Bosdogiannisom, ktorý prekladal knihy C. T. Russella. V Douliane vytvorili skupinu traja bratia. Je však smutné, že profesor Bosdogiannis začal vydávať vlastné brožúrky a odmietol ďalej spolupracovať so Spoločnosťou.

No pokorný učiteľ Manolis Lionoudakis robil pokroky v pravde. Keď ho vyhnali z domu, vzdal sa svojho učiteľského zamestnania a zapojil sa v Iráklione do priekopníckej služby. Chodil z domu do domu a prepracovával celé mesto. Za túto činnosť bol postavený pred súd a odsúdený na rok vyhnanstva na ostrove Amorgos v súostroví Kyklady. Spomína: „Keď som tam bol šesť mesiacov, zrazu prišiel z Kréty istý muž menom Kokkinakis. Vtedy na Kréte som mu hovoril o pravde. Prejavil záujem a teraz bol tu, vo vyhnanstve za svoje nové presvedčenie! Konečne som mal spoločníka, s ktorým som mohol študovať Strážnu vežu. Tam, v mori pri ostrove Amorgos, bol môj spoločník pokrstený.“

Brat Kokkinakis má teraz 84 rokov a verne slúži Jehovovi už 54 rokov. Práve on bol prvým Jehovovým svedkom  v Grécku, ktorý bol v roku 1938 zatknutý za porušenie zákona zakazujúceho obracanie ľudí na inú vieru. Jeho posledný právny boj bol spomenutý v úvode tejto správy. Vcelku bol viac ako šesťdesiat ráz zatknutý za to, že sa pokojne venoval svojmu uctievaniu.

Po takýchto malých začiatkoch je teraz na Kréte 13 zborov, ktoré sú svedectvom vytrvalosti a usilovnej práce bratov a sestier počas mnohých ťažkých rokov.

Sámos

Jeden z prvých svedkov na ostrove Sámos, Dimitris Makris, spomína, ako prvýkrát počul o pravde: „V januári 1926 som v obchode počul rozprávať jedného Bádateľa Biblie a zoznámil som sa s ním. Na druhý deň sme sa s Penelopou zúčastnili na rozhovore. Pýtal som sa bratov, ako môžu tak pohotovo odpovedať z Biblie. ,Musíte Bibliu študovať,‘ povedali mi. Ukázali mi knihu Harfa Božia i spôsob, ako ju študovať. A tak sme ako päťčlenná skupina každú noc až do skorých ranných hodín študovali túto knihu. Koncom roku, keď prišiel na návštevu pútnik, brat Koukoutianos, sme boli pokrstení. V roku 1927 sme na Sáme usporiadali malý krajský zjazd, na ktorom bolo prítomných 40 ľudí z ostrova.

Rozhodli sme sa, že všetky dediny na ostrove navštívime s jedinou publikáciou, ktorú sme mali, s brožúrkou nazvanou Peklo. Podtitulky brožúrky zneli: ,Čo je to? Kto je tam? Môžu odtiaľ vyjsť?‘ V jednej dedine za druhou nás bili. V marci 1928 mňa a jednu sestru, ktorá bola zo Spojených štátov, priviedol dajaký kňaz pred súd — hoci on bil nás. Pri vypočúvaní sa predsedajúci sudca opýtal kňaza: ,Nemali ste v dedine [strom], na ktorý by ste ho povesili?‘ Bol som odsúdený na dva mesiace väzenia; v tom roku som slávil Pamätnú slávnosť sám.“

Jehova požehnal vytrvalosť a usilovnú prácu týchto bratov. Dnes sú na ostrove Sámos tri prekvitajúce zbory.

 Malé začiatky na ostrove Korfu

V roku 1923 boli na Korfu, krásnom ostrove blízko západného pobrežia Grécka oproti talianskej pevnine, štyria bratia. George Douras a Christos Papakos spomínali na prácu v tých rokoch: „Rozhodli sme sa predniesť verejnú prednášku v divadle v hlavnom meste. O desiatej hodine bolo divadlo plné; prítomných bolo asi tisíc ľudí. V predných radoch sedelo niekoľko právnikov. Prišiel však policajný náčelník a informoval nás o tom, že prednášku nemožno predniesť. Jeden právnik v publiku sa rozčúlil a chcel vedieť dôvod. Keď sa dozvedel, že je za to zodpovedný arcibiskup, zakričal: ,Páni, som francúzsky konzul. V tomto divadle je zakázané vypočuť si túto prednášku. Poďte so mnou na francúzsky konzulát. Tam to bude dovolené.‘ Rečník, brat Douras, bol prvý, kto konzula nasledoval; potom šli za nimi všetci prítomní. Len si predstavte ten pohľad, keď sa ulicami Korfu uberal zástup ľudí na francúzsky konzulát, aby si tam vypočuli prednášku!“

Aj jeden kolportér (služobník celým časom), Charalampos Beratis, sa v roku 1923 stretol na Korfu s odporom. Rozprával: „V dedine Pagi sa na námestí zhromaždili všetci dedinčania. Ponúkol som im literatúru Spoločnosti a mnohí prijali knihy. Potom sa tam objavil dedinský kňaz, zaťahal ma za kabát a vyhlásil: ‚V mene zákona a kráľa vás zatýkam.‘ Pokúšal sa telefonicky zavolať políciu, ale telefón bol pokazený. Potichu som sa modlil k Jehovovi, aby mi ukázal, čo mám robiť. Napokon som len zdvihol svoju tašku s knihami a zakričal som: ‚V mene Jehovu si beriem tašku a odchádzam.‘ Nastalo úplné ticho; nikto nepovedal ani slovo. A tak som proste odišiel a pokračoval vo svojej kazateľskej práci!“

Na roztrúsených ostrovoch okolo Grécka je dnes asi 2500 svedkov v 47 zboroch.

 Priekopnícka služba

Aj v týchto ťažkých raných rokoch túžili niektorí horliví Gréci urobiť službu svojou životnou cestou. Michael Kaminaris, jeden z prvých priekopníkov, sa vrátil do Grécka v roku 1934, prekypujúc túžbou kázať dobré posolstvo celým časom. Onedlho sa k nemu pripojil Michael Triantafilopoulos. Títo dvaja prepracovali v Grécku niekoľko krajov. Brat Kaminaris spomína: „S postupom diela silnel odpor. V dedine Magouliana sme čelili davu a v dedine Prasino miestny kňaz zorganizoval proti nám útok. V prefektúre Messenia i v prefektúrach Aetolia a Acarnania sme mali desiatky súdnych sporov, v ktorých išlo o otázku obracania ľudí na inú vieru.

Aby sa obmedzil počet zatknutí, Spoločnosť nám poradila, aby sme pracovali sami, a nie spolu. Bolo ťažké pracovať osamote, bez možnosti pozhovárať sa s niekým, ale vložil som dôveru v Jehovu a pokračoval som ďalej bez ohľadu na nebezpečenstvá a osamelosť. Ľudia veľa ráz hovorievali: ,Vieme si predstaviť, koľko peňazí dostávate, že ste prišli a navštívili nás až tu.‘ No vôbec si neuvedomovali, že často som bol hladný a nevedel som ani to, či budem mať kde spať. Niekedy, keď som bol na nejakom nepriateľskom území, najbezpečnejším miestom na spanie bol miestny cintorín.“ Brat Kaminaris je od roku 1945 členom rodiny bétel. Počet pravidelných priekopníkov prudko stúpol z 8 priekopníkov v roku 1938 na vyše 1800 v roku 1993.

Snahy umlčať kazateľské dielo

Na podporu klíčiaceho kazateľského diela začala 19. februára 1936 v suteréne domu na ulici Lombardou 51 v Aténach pracovať prvá grécka tlačiareň Spoločnosti, ktorá používala starší stroj značky Offenbach na tlač z plochy. A tak v máji toho roku bol tento tlačiarenský stroj použitý na  tlačenie Zlatého veku (dnes Prebuďte sa!). Strážna veža sa ešte stále vyhotovovala v Spojených štátoch.

No duchovenstvo si neželalo, aby bol tento nový časopis v obehu. A tak vo vydaní Zlatého veku z augusta 1936 bolo oznámené, že námestník ministra spojov a poštových služieb pod vplyvom duchovenstva zakázal distribuovať časopis poštou. Predplatitelia však dostali uistenie, že aj naďalej budú časopis dostávať pravidelne. No najhoršie ešte len malo prísť.

Dňa 4. augusta 1936 sa zmenila vláda. Ioannis Metaxas sa stal novým prezidentom a získal absolútnu moc. V roku 1938, keď počet zvestovateľov dosiahol 212, bol vydaný zákon zakazujúci obracať ľudí na inú vieru. Odvtedy bol tento zákon jednou z najväčších prekážok kazateľského diela v Grécku. V októbri 1939 bolo na jednom zhromaždení v Aténach zatknutých 85 bratov a sestier. Tajná polícia držala 35 sestier v jednej miestnosti, kým bratov rozvážali na rôzne policajné stanice, kde boli daní do väzby.

Na druhý deň bol v kancelárii Spoločnosti zatknutý brat Karanassios, služobník odbočky. Tlačiareň bola zatvorená a majetok Spoločnosti skonfiškovaný. Na podnet duchovenstva bol na všetkých zatknutých bratov vyvíjaný nátlak, aby podpísali vyhlásenie, podľa ktorého sa vracajú do gréckej ortodoxnej cirkvi. Hrozili im vyhnanstvom na odľahlých ostrovoch v Egejskom mori.

Kostas Christou, jeden z tých 85 zatknutých, spomína na typickú nečestnú nátlakovú taktiku: „Pán Christou, vaša manželka už vyhlásenie podpísala. Bude prepustená. Bola by to škoda, keby ona bola sama a vy by ste boli vo vyhnanstve na ostrove Sérifos!“ Ale brat Christou odpovedal: „Moja manželka je závislá od Jehovu, a nie odo mňa. Môže sa slobodne rozhodnúť. Ale ja som si istý, že moja manželka nepodpísala. A okrem toho, čo by mala podpísať? Že je zlé uctievať nášho Stvoriteľa?“

 Istý muž, ktorý mal priateľské vzťahy s prezidentom, tiež dobre poznal Jehovových svedkov; rozhodnutie poslať ich do vyhnanstva považoval za celkom nezmyselné. Prezidentovi povedal: „Títo ľudia nie sú našimi politickými odporcami. Čo vlastne robia? Očakávajú Božie Kráľovstvo. Bude dobré, keď toto Kráľovstvo príde. Aj my naň čakáme.“ Diktátor s tým súhlasil a ihneď nariadil, aby bolo rozhodnutie zrušené. Bratia boli nadšení. Vcelku len šesť bratov spomedzi tých 85 zatknutých sa pod nátlakom dopustilo kompromisu. Po súdnom vypočúvaní bol odbočke vrátený celý majetok i všetky peniaze. Kancelária odbočky a tlačiareň začali opäť slobodne pracovať. No nie nadlho!

Vojnové roky

Dňa 28. októbra 1940 Taliansko vyhlásilo vojnu Grécku, čím túto krajinu zatiahlo do druhej svetovej vojny. Nemecké a bulharské vojská vpadli do Grécka, a zabili pritom mnoho ľudí. Devätnásť bratov prišlo o život. Bolo vyhlásené stanné právo. Spomedzi 225 zvestovateľov bolo veľa bratov postavených pred vojenské súdy pre svoj neutrálny postoj. Niektorí boli odsúdení na sedem až dvadsať rokov väzenia, iní na doživotie. V niekoľkých prípadoch, napríklad v prípade Emmanuela Paterakisa z Kréty, boli odsúdení na smrť. No v čase nemeckej okupácie nebol v Grécku vykonaný žiaden rozsudok smrti.

Počas okupácie boli knihy Spoločnosti zakázané, ale bratia aj tak niektoré knihy dostávali ďalej. Od apríla 1941 bol duchovný pokrm zabezpečovaný podzemnými cestami. Akákoľvek komunikácia s bratmi v ústredí bola prerušená; na rozmnožovacom stroji sa rozmnožovali články zo starších časopisov Strážna veža i knihy Náboženstvo a Záchrana a brožúrka Utečenci. Bratia kázali ďalej, ale neformálne. Požičiavali brožúry ľuďom, ktorí mali záujem, a tých, ktorí prejavili ďalší  záujem, pozývali na zhromaždenia v malých skupinách. Takto spoznalo pravdu veľa ľudí.

Niektorí unikli o vlások

Medzi gréckym ľudom sa vytvorili partizánske skupiny, aby bojovali proti nemeckým okupačným vojskám. Dňa 18. októbra 1943 napadla nemecká armáda Kalamaki v Tesálii, kde bol už dlhý čas činný zbor. Ľavicoví partizáni, ktorí tam mali základňu, povedali dedinčanom, že by mali utiecť do hôr. Bratia sa po modlitbe rozhodli zostať. Keď prišli Nemci, plienili domy a prázdne podpaľovali. Zhoreli dve tretiny domov, ale neboli medzi nimi domy Jehovovho ľudu. Z menej ako 80 rodín v Kalamaki bolo zabitých 65 ľudí. Nikto z nich nebol svedkom.

Bolo to 24. augusta 1944, keď partizáni v Tourkolekas, v dedine pri meste Megalópolis, obžalovali štyroch našich bratov z vlastizrady a odsúdili ich na smrť. Keď viedli bratov na miesto popravy, nemecké delostrelectvo podniklo prekvapivý útok a partizáni sa rozpŕchli. Bratia boli slobodní!

Nemeckí vojaci dakedy obkľúčili určité územie a ako odplatu za sabotáž zabili všetkých mužov. V Kallithéi, na predmestí Atén, nemeckí vojaci nahnali všetkých mužov na popravu. Prehľadali dom Thanasisa Paleologosa a práve sa ho chystali zatknúť, keď v nejakých knihách a časopisoch na stole dôstojník zrazu spoznal zakázané publikácie Jehovových svedkov. Opýtal sa: „Vy ste Bádateľom Biblie?“ Brat Paleologos odpovedal: „Áno!“ Dôstojník sa priznal: „Moja matka je Bádateľom Biblie v Nemecku.“ Potom vzal svojich vojakov a odišiel!

Prenasledovanie v čase vojny

V Eleftherohori vytrvával počas vojnových rokov iný dávno založený zbor. Elias Panteras podáva správu: „Desaťročie rokov 1940 až 1950 bolo časom ohnivých skúšok. Keď  bratia chodili z domu do domu, kostolné zvony zvonili a starosta dediny spolu s kňazmi a dedinskou strážou bratov zatýkali a vláčili ich pred súdy. Pri dvoch príležitostiach nacionalistické skupiny vedené policajným úradníkom prehľadali domy bratov a priviedli ich do pravoslávneho kostola. Pokúšali sa prinútiť ich, aby sa prežehnali a pobozkali náboženské ikony. Keď to bratia odmietli, boli nemilosrdne zbití.“

Komunistické skupiny a miestni vodcovia raz zatkli bratov a nariadili im, aby stáli ako stráž. Keď to odmietli, priviedli ich do neďalekej dediny a odovzdali ich úradom, ktoré rozhodli, že Nicos Papageorgiou, Costas Christanas a Costas Papageorgiou majú byť popravení. Zo siedmich členov komisie len jeden nehlasoval za popravu. Bratia boli privedení do jednej dediny na horskom úbočí. Prečítali im rozsudok smrti, zviazali ich a zbili. Keď ich bili, Nicos Papageorgiou, ktorý mal zviazané ruky a nohy, sa skotúľal po úbočí a zastavil sa až na brehu tesne nad riekou. Bratia boli osem dní opakovane bití a potom ich prepustili.

Nicos Papageorgiou spomína: „Skupinový vodca Frontu národného oslobodenia ma vzal do svojej kancelárie a povedal mi, že mi musí s ľútosťou oznámiť, že dostal splnomocnenie na moju popravu. Povedal, že sa bude snažiť pomôcť mi, ale že mu budem musieť pomôcť aj ja. Načiahol som sa a chytil som ho za pravú ruku so slovami: ,Ak ma máte rád, tak ma popravte hneď teraz. Plakať by ste mohli za mňa vtedy, keby som zaprel svoju vieru.‘“ Očividne dojatý sa tento vodca postaral o to, aby bol brat Papageorgiou prepustený na slobodu. Je zaujímavé, že vojna si čoskoro vyžiadala životy všetkých tých, ktorí nariadili túto popravu.

Brat Papageorgiou má dnes 90 rokov a stále čulo slúži Jehovovi. V Eleftherohori teraz prekvitajú dva zbory. Je zrejmé, že Jehova požehnal jedného verného brata — Johna  Kostarellosa z Exalofu — tak, že dnes sú ich tam stovky. — Porovnaj Izaiáša 60:22.

Cirkevný hodnostár spoznáva pravdu

Napriek všetkému tomu prenasledovaniu, ktoré cez vojnu roznecovalo duchovenstvo, Helen Kouzioniová spoznala pravdu prostredníctvom kňaza! Rozpráva: „Pracovala som ako učiteľka na jednej dievčenskej strednej škole v Aténach. V roku 1941 bol na moju školu pridelený istý archimandrita [cirkevný hodnostár, ktorý v hodnosti nasleduje po biskupovi] a učiteľ teológie, ktorého som dobre poznala, Polikarpos Kinigopoulos. Raz sa stalo, že nejaký pouličný čistič topánok, jeden z Jehovových svedkov, popri čistení topánok pánu Kinigopoulosovi aj kázal. Je zaujímavé, že mi Polikarpos o rozhovore povedal; spolu sme išli do domu Georgea Dourasa. Vtedy som prvý raz počula o Božom predsavzatí urobiť zo zeme raj. Keď sme odišli, povedala som tomuto teológovi: ,Toto je pravda. Ja už do kostola viac nejdem.‘ ,Len sa neponáhľaj,‘ varoval ma, ,musíme najprv študovať.‘ ,Iste, budeme študovať,‘ povedala som, ,ale ja už zostanem pri tomto. Ty môžeš ísť, kde sa ti zapáči.‘ Medzitým ponavštevoval všetkých biskupov, ktorých v oblasti Atén poznal, ale nikto mu nevenoval pozornosť.

Nato začal jeden miestny kňaz hľadať svedkov, ktorí by vzniesli obžalobu proti pánu Kinigopoulosovi. Upozornila som svojho priateľa na nebezpečenstvo a on si okamžite dal oholiť bradu, ostrihať vlasy a obliekol si hnedý oblek, takže napokon vyzeral ako iný človek. Pripravil si písomnú obhajobu, v ktorej uviedol dôvody, pre ktoré sa stal Jehovovým svedkom, a osobne ju odovzdal cirkevným autoritám.“ Na konci roku 1943 bol on i so svojou telesnou sestrou Sophiou Iasonidouovou a Helen Kouzioniovou pokrstený. Teraz už nebol „otcom Polikarpom“, ale bratom Kinigopoulosom.

 Vzrast v oblasti Filipi

V blízkosti starobylého macedónskeho mesta Filipi, kde bol okolo roku 50 n. l. zbitý a uväznený apoštol Pavol a jeho spoločník Sílas, leží dedina Kyria. V našich časoch, keď Yiannakos Zachariadis, ktorý spoznal pravdu v roku 1926, navštevoval okolité územie s dobrým posolstvom, v dedine Rodholívos prijala jedna rodina knihu Vláda. Po rokoch, v roku 1940, bol 19-ročný Timoleon Vasiliou u tejto rodiny na návšteve a na streche našiel hromadu kníh — medzi nimi i Vládu. Spomína: „Strávil som na streche hodiny, kým som neprečítal celú knihu. Našiel som pravdu!“

Tento mladý muž začal vydávať svedectvo na uliciach, a takto sa stretol s iným svedkom, bývalým policajtom Christosom Triantafillouom. Od Christosa dostal ďalšie knihy a čoskoro sa v dedine Rodholívos vytvoril zbor ôsmich mladých ľudí. Z týchto bratov Timoleon Vasiliou, Thanasis Kallos a Panagiotis a Nikos Zinzopoulosovci boli 3. októbra 1945 zatknutí, a to len preto, že boli Jehovovými svedkami. Vzali ich na policajnú stanicu, kde ich 24 hodín sústavne bili — najmä po podošvách nôh. Títo mladí muži neboli mesiac schopní chodiť.

V roku 1940 si duchovenstvo najalo nejakého muža, aby zabil brata Zachariadisa, ktorý vtedy slúžil ako cestujúci dozorca. Tomuto najatému vrahovi sľúbili, že nebude potrestaný. A tak sa počas jedného zhromaždenia v dome brata Zachariadisa ozvalo nečakané klopanie na dvere. Bol to nejaký cudzí človek. Pýtal sa na brata Zachariadisa, ktorý mal práve prednášku. Bratia požiadali toho muža, aby si sadol. Brat Zachariadis si všimol, že je prítomný nejaký cudzí človek a s ohľadom na to prispôsobil svoju prednášku. Po zhromaždení sa bratia s mužom privítali a brat Zachariadis sa s ním zoznámil. Cudzinec potom požiadal brata Zachariadisa, aby s ním išiel sám do vedľajšej izby. Vybral z vrecka revolver  i s peniazmi, ktoré mu boli vyplatené, a povedal: „Biskupstvo ma poverilo, aby som sem za vami prišiel a zabil vás. Toto je revolver a toto sú peniaze, ktoré som dostal, aby som spáchal tento zločin. Ale Boh ma uchránil pred tým, aby som prelial nevinnú krv. Pomohol mi uvedomiť si, že ste Boží človek, a nie to, čo mi hovorili.“

Vďaka vernému úsiliu týchto bratov boli zorganizované zbory v dedine Rodholívos, Dhravískos, Palaeokomi a Mavrolofos. V týchto severných častiach Grécka dielo ďalej rastie.

Obnovené spojenie s Brooklynom

Spojenie s organizáciou mimo Grécka bolo obnovené až v roku 1945, keď prišla nejaká literatúra od bratov z Alexandrie (Egypt). Keď sa gréckej odbočke napokon opäť podarilo nadviazať spojenie s Brooklynom, podala správu: „Pravda sa nedá spútať. Jehovov duch viedol Božích služobníkov v diele zhromažďovania jeho oviec.“ Od roku 1940 do roku 1945 počet zvestovateľov Kráľovstva vzrástol takmer desaťnásobne, zo 178 na 1770.

Keďže grécka odbočka mala na starosti dielo v Albánsku, z času na čas bola táto krajina navštívená. Ročenka 1938 o diele v tejto krajine napísala: „Aj tam Satan pôsobí prostredníctvom rímskokatolíckej hierarchie proti hlásaniu posolstva o Kráľovstve. Knihy boli zhabané a, napriek petíciám podaným na albánsku vládu, dosiaľ neboli vrátené.“ V roku 1939 tu bol počet zvestovateľov 23. Keď v roku 1948 navštívil Albánsko jeden brat, bolo tu asi 35 tých, čo kázali. Potom však vzhľadom na politickú situáciu nastali ťažkosti v udržiavaní kontaktu s bratmi v tejto krajine. Aké príjemné bolo dozvedieť sa, že po desaťročiach zákazu bolo v máji 1992 dielo v Albánsku zákonne uznané! V tom čase tam bolo 50 zvestovateľov.

 Prichádzajú absolventi Gileádu

Rok 1946 bol míľnikom. Do Grécka boli poslaní dvaja absolventi Gileádu: Anthony Sideris a James Turpin. Athanassios Karanassios, ktorý veľa rokov verne slúžil ako služobník odbočky, ochorel a bol nahradený bratom Siderisom. V diele kázania i v prekladateľskej práci prebehla reorganizácia.

V júni 1946 prišlo loďou z Brooklynu 152 kartónov literatúry. Len čo sa duchovenstvo dozvedelo o tejto zásielke, začalo vyvíjať odpor. Colné úrady dostali obežník, v ktorom bolo uvedené, že ,by sa malo všetkými možnými prostriedkami zabrániť dovozu týchto kníh‘. No obežník prišiel príliš neskoro — bratia si už knihy vyzdvihli. Okamžite ich rozdelili medzi svedkov. Keď prišli splnomocnenci cirkvi na odbočku, aby zhabali knihy, tie už boli dávno preč!

Duchovenstvo sa však nedalo odradiť a v roku 1947 skúsilo novú taktiku. Ministerstvo výchovy a náboženstva vydalo obežník pre všetky vládne ministerstvá, v ktorom bolo uvedené, že všetky publikácie Jehovových svedkov by mali byť označené slovami „Kacírstvo Jehovových svedkov“. Následkom toho nám poštové úrady a colnice odmietali odovzdať literatúru zo Spojených štátov alebo čokoľvek doručiť v Grécku, kým to nebolo takto opečiatkované. Dôležitou udalosťou toho roku bola návšteva Grécka brata N. H. Knorra, tretieho prezidenta Spoločnosti, a M. G. Henschela, ktorý sa nakoniec stal jej piatym prezidentom. Podarilo sa získať novú budovu odbočky na ulici Tenedou 16 v Aténach. Žiaľ, v novembri toho roku boli dvaja absolventi Gileádu donútení opustiť Grécko. Ako zástupca odbočky Spoločnosti bol vymenovaný Plato Idreos.

Správa o prenasledovaní zaslaná vláde

Po tom, čo vládni úradníci vyhlásili, že v Grécku neexistuje náboženské prenasledovanie, bola v auguste 1946  vláde predložená správa dokumentujúca zlé zaobchádzanie s Jehovovými svedkami. Prenasledovanie bolo v skutočnosti ešte väčšie. V roku 1946, len za obdobie piatich mesiacov, bolo privedených pred súd 442 našich bratov. Niektorí boli dokonca popravení.

V marci 1946 vo Fiki v Tesálii bolo kyjakmi a puškami bitých desať svedkov, ktorí odmietli porušiť kresťanské zásady. Zhodili ich na zem a tak brutálne po nich šliapali, že boli celkom zmrzačení. Potom ich zhodili do vápennej jamy a vyváľali ich vo vápne. Dedinčania pri tom stáli a prizerali sa. Keď jeden spoluveriaci išiel bratov večer navštíviť, urobili s ním to isté.

Hneď na druhý deň prepuklo podobné násilie v neďalekej dedine Eleftherohori. Iniciátorom bol trikkalský biskup. Jeden brat sa pomocou tlače pokúsil protestovať proti takému týraniu Jehovových svedkov. Odviedli ho na policajnú stanicu a tam ho vzali do nejakej suterénnej miestnosti a zbili ho do bezvedomia. Krvácajúceho ho vyhodili do uličky za policajnou stanicou. Okoloidúci ho vzali na ošetrenie do nejakej lekárne. Pätnásť dní bol v bezvedomí a až po mesiaci bol schopný porozprávať, čo sa mu stalo.

Grigoris Karagiorgos, otec rodiny a svedok z Paleokastra v Karditse, sa takisto odmietol dopustiť kompromisu vo svojich náboženských zásadách. Bolo to 15. augusta 1946, keď padol do rúk skupine samozvaných strážcov poriadku, ktorí ho podrobili praktikám stredovekej inkvizície. To nakoniec viedlo k jeho smrti.

Podobné ukrutnosti sa udiali 26. júna 1947 v blízkosti Sparty. V dedine Vrondamás pristihla skupina ozbrojených policajtov Panagiotisa Tsembelisa pri vedení biblického štúdia s novou záujemkyňou. Obidvoch zbili; polícia chcela ženu obesiť, ale niektorí dedinčania sa proti tomu postavili. Brata najprv mučili a rozbili mu čeľusť, potom ho zviazali a odvliekli  ho asi jeden a pol kilometra za dedinu. Tam doňho ozbrojení policajti strieľali a zabili ho.

V tej istej dedine jednej sestre zlomili rameno, pretože sa neprežehnala. V neďalekej dedine Goritsá sa jedna sestra ocitla vo svojom dome tvárou v tvár ozbrojenej polícii. Vyzliekli ju, zavesili dole hlavou a mučili. Priekopník George Constantakis bol odvedený do blízkeho lesa a popravený.

Pravdaže, ani takáto brutalita nezastavila kazateľské dielo. Počas služobného roku 1949 bol dosiahnutý nový vrchol 2808 zvestovateľov, hoci vyše 700 bratov a sestier bolo predvedených pred súd.

Vyhnanstvo!

Mnoho hláv rodín bolo poslaných do vyhnanstva na odľahlé ostrovy, napríklad na Yíaros a Makrónisos. Ostrov Makrónisos bol bez vody a spustnutý a bol povestný tým, že sa tam kruto zaobchádzalo s väzňami, ktorí tam boli držaní. Theodoros Neros spomínal: „Na Makrónisos sme boli odvezení loďou vo februári 1952. Boli so mnou Michalis Garas a George Panagiotoulis, ktorí už boli vo väzení päť rokov. Boli prepustení a teraz boli opäť potrestaní za svoju kresťanskú neutralitu. Keď sme prišli, obidvoch neľútostne zbili.

Po mnohých dňoch nútenej práce prišli v jednu noc do našej cely nejakí vojaci a zobudili ma so slovami: ,Vstávaj! Ideme ťa popraviť!‘ ,Dobre,‘ povedal som a začal som sa obliekať. ,Nie!‘ povedali. ,Zostaň tak, ako si.‘ Po chvíli mi povedali: ,Ty nič nepovieš?‘ ,Nie! Čo mám povedať?‘ odpovedal som. ,Ideme ťa popraviť, a ty nič nehovoríš?‘ ,Nemám nič, čo by som povedal.‘ ,No a nejdeš napísať svojim príbuzným?‘ ,Nie,‘ odpovedal som, ,oni už vedia, že asi zomriem.‘ ,Tak teda poďme,‘ povedali. Vonku nejaký dôstojník zakričal: ,Postavte ho k stene! Otočte ho!‘ No potom mi jeden vojak povedal: ,Nevieš, že bez vojenského súdu ťa nemôžeme popraviť?‘ To všetko bol trik, ktorý mal zlomiť moju rýdzosť!“

 Brat Neros tiež rozprával, ako Jehova zabezpečil bratom vo vyhnanstve duchovný pokrm. „Jedného dňa som dostal škatuľu s [gréckymi cukrovinkami] loukoumia. Samozrejme, všetky balíky boli prehľadané. Tí, ktorí ich kontrolovali, tak horlivo ochutnávali loukoumie, že prehliadli balíček pod nimi. Ukázalo sa, že to bola kompletná Strážna veža. Bratia k tomu poznamenali: ,Vojaci jedli loukoumie, ale my sme jedli Strážnu vežu!‘ No z celého toho utrpenia vzišlo niečo dobré. Jeden väzenský dozorca, ktorý mal za úlohu strážiť svedkov, keď študovali s inými vyhnancami, sa po 25 rokoch sám stal svedkom — a takisto i mnohí členovia jeho rodiny. Keď sa stretneme, spomíname na udalosti tých uplynulých rokov.“

Popravy tých, ktorí zachovávali rýdzosť

Časopis Prebuďte sa! z 8. apríla 1948 priniesol správu o prenasledovaní Jehovových svedkov v Grécku. Gréckemu ministrovi verejného poriadku bol zaslaný zvláštny list, ktorý obsahoval protest proti poprave 37-ročného Christosa Moulotasa, otca štyroch detí. Popravili ho partizáni 5. marca 1948 za to, že im odmietol poskytnúť svoje služby. Hovorilo sa tam o tom, že 9. februára 1949 popravili vládne autority Johna Tsoukarisa z Karytsy v Larisse.

Bratia v larisskom zbore sa márne snažili o jeho prepustenie. V tých niekoľkých dňoch pred jeho smrťou mu mohli poslať nejaké listy. Vo svojom poslednom liste zo 7. februára 1949 brat Tsoukaris napísal:

„Môj drahý brat, moja situácia je v rukách Jehovu zástupov. Dnes ráno... ma odviedli na Mizourlo [miesto popravy], ale nepopravili ma, lebo povedali, že je už veľa hodín. No videli moju odvahu a to na nich zapôsobilo. Neviem, či budem popravený zajtra ráno, ale majme stále nádej a úpenlivo prosme Jeho. Nebojme sa človeka, lebo Biblia hovorí: ,Chvieť sa pred ľuďmi, to kladie osídlo, ale kto dôveruje Jehovovi, bude ochránený.‘ Majme takú vieru, ako  mali Sadrach, Mézach a Abednego, ktorí veľmi jasne povedali: ,Ak to má byť, náš Boh, ktorému slúžime, je schopný nás oslobodiť. Oslobodí nás z horiacej ohnivej pece a z tvojej ruky, ó, kráľu. Ale ak nie, nech je ti známe, ó, kráľu, že tvojim bohom neslúžime a zlatý obraz, ktorý si postavil, uctievať nebudeme.‘“

Deviateho februára bol odvedený na Mizourlo a bol popravený. Čitatelia Prebuďte sa! poslali na vládne ministerstvá, veľvyslanectvá a konzuláty tisíce listov na protest proti takýmto popravám. Ale istý teológ gréckej ortodoxnej cirkvi a profesor na Aténskej univerzite podporil popravu brata Tsoukarisa slovami: „Odmietnuť chopiť sa zbrane z dôvodu svedomia je medzi nami niečo celkom neznáme a nemysliteľné.“ Tieto slová vyjadrujú smutnú pravdu!

Koniec stanného práva

Keď sa stanné právo konečne skončilo, bratia a sestry mali väčšiu slobodu pohybu pri kázaní dobrého posolstva. Prvý raz po mnohých rokoch mohli verejnosti ponúknuť viazanú knihu — „Boh nech je pravdivý“. V rokoch 1950 a 1951 bol zaznamenaný 26-percentný vzrast počtu zvestovateľov, 28-percentný vzrast v radoch priekopníkov a 37-percentný vzrast počtu biblických štúdií.

Prenasledovanie sa však nezastavilo. V roku 1950 sa grécka ortodoxná cirkev uchýlila k inej taktike. Pokúšala sa násilím pokrstiť deti Jehovových svedkov. Jeden sedemnásťročný mladík menom Timothy, ktorého rodičia od detstva vychovávali v pravde, bol násilím pokrstený a dostal meno „Demetrius“!

V decembri 1951 prišiel do Grécka na svoju druhú návštevu brat Knorr a brat Henschel. Keď polícia odmietla vydať povolenie na zjazd, títo bratia hovorili v mnohých domoch k 905 svedkom.

 S rozvojom teokratickej činnosti bolo potrebné postaviť nové budovy odbočky. Na stavbu bolo vybrané miesto v centre Atén na ulici Kartali. Práca sa začala v roku 1953; v októbri 1954 bola pripravená nová trojposchodová budova, v ktorej bol domov rodiny bétel, tlačiareň a kancelárie. V tom roku bol dosiahnutý nový vrchol 4931 zvestovateľov.

Napriek útokom ďalšie požehnania

Keď sa v roku 1955 premietal v Aténach film Spoločnosti s názvom Spoločnosť nového sveta v činnosti, bolo zatknutých 80 bratov a sestier. Film i projektor boli skonfiškované. Deväť bratov bolo obvinených z obracania ľudí na inú vieru. Aby sa zistilo, aký je to film, úrady ho premietli asi 200 hosťom, medzi ktorými boli kňazi, profesori a policajní hodnostári. Film urobil na prítomných hlboký dojem a písalo o ňom veľa novín. Rozhodnutie súdu bolo priaznivé a film bol i s vybavením vrátený bratom.

Grécka ortodoxná cirkev vyhlásila rok 1959 za „antikacírsky“. Podľa istých aténskych novín cieľom bolo „vyhladiť Jehovových svedkov“. No namiesto vyhladenia bol Boží ľud v tom roku veľmi požehnaný.

V máji prišiel na návštevu brat Knorr a hovoril pred 1915 prítomnými v jednom divadle a v domove bétel v Aténach. O týždeň brat Henschel navštívil Solún a hovoril pred 1250 prítomnými v Olympione, najväčšom mestskom kine. Po celej krajine sa konali menšie zjazdy. V Macedónii, neďaleko starobylého Filipi, bolo 27 bratov a sestier pokrstených práve v tej rieke, pri ktorej kedysi Pavol kázal ľuďom, s ktorými sa stretol. — Sk. 16:12–15.

Na jednodňový krajský zjazd, ktorý sa mal konať 30. júla 1963, Spoločnosť prenajala štadión „Panathinaikos“ v Aténach. Polícia dala povolenie, boli pozvané tisíce návštevníkov zo zahraničia a rezervované hotelové izby. Ale zrazu padla  vláda! Nová vláda pod nátlakom ortodoxnej cirkvi zjazd zakázala.

Sklamanie, ktoré to spôsobilo, sa v roku 1965 trocha zmiernilo, keď Spoločnosť ohlásila päťdňový zjazd v gréčtine, ktorý sa mal konať vo Viedni (Rakúsko). Radosť 1250 bratov a sestier, ktorí cestovali na zjazd, bola bezhraničná. Dvanásťvozňový vlak prenajatý na cestu sa stal „pohyblivou sálou Kráľovstva“.

V polovici roku 1966 bol za svoj postoj kresťanskej neutrality odsúdený na smrť mladý svedok Christos Kazanis. Tento prípad si získal širokú publicitu a viedol k vydaniu obrovského svedectva v celom Grécku i za hranicami. Najvýznamnejšie aténske noviny každý deň obšírne písali o rozsudku i o viere Jehovových svedkov. Nakoniec bol rozsudok zmiernený na štyri a pol roka väzenia. Arcibiskup Chrisostomos bol pre túto záležitosť vystavený tvrdej kritike, lebo vyvolal dojem, že schvaľuje popravu mladého človeka, ktorý odmietol použiť zbraň.

Politický prevrat

V noci 21. apríla 1967 sa vlády v Grécku náhle zmocnila armáda. Platnosť článkov ústavy, ktoré zaisťovali slobodu zhromažďovania a tlače, bola na istý čas zrušená. Musela sa prestať tlačiť Strážna veža. Podľa zákona sa žiadneho zhromaždenia nemohlo zúčastniť viac než päť osôb. Kazateľské dielo sa muselo vykonávať obozretne. Ako obvykle, ortodoxné duchovenstvo využilo momentálne okolnosti na to, aby bratom spôsobovalo ťažkosti.

Dielo pokračovalo v podzemí. Bratia sa museli stretávať na odľahlých miestach v lesoch. Keď v roku 1969 navštívil Grécko F. W. Franz, ktorý sa neskôr stal štvrtým prezidentom Spoločnosti, rozprával pred vyše tisíc bratmi v lese neďaleko Solúna.

 Nenávisť k Jehovovým svedkom bola zjavná najmä z jedného prípadu v roku 1974. Manželia Polykandritisovci, ktorým zomrelo dieťa krátko po narodení, nedostali povolenie dieťa pochovať. Prečo? Správy v novinách vysvetlili, že rodičia boli Jehovovi svedkovia a ako takí boli zosobášení v roku 1954. Ale za predošlej vlády ministerstvo vnútra vydalo rozhodnutie, v ktorom sa hovorilo, že všetky manželstvá uzavreté Jehovovými svedkami sú neplatné, a toto rozhodnutie podporuje grécka ortodoxná cirkev. Preto miestny matrikár trval na tom, že pohreb dovolí až vtedy, keď rodičia vyhlásia, že ich dieťa bolo nelegitimné. To otec odmietol. Nebol ochotný klamať, a tak pošpiniť meno svojej rodiny i svoje svedomie. Keďže spor sa preťahoval, telo dieťaťa bolo štyri dni uložené v chladiacom boxe. Verejná mienka v Grécku odsúdila toto bigotné prenasledovanie. Aténske noviny To Vima túto situáciu označili za „stredovek v celej svojej ohavnosti“.

Aj napriek útrapám pod vojenskou nadvládou dielo kázania o Kráľovstve postupovalo ďalej. Počet zvestovateľov vzrástol z 10 940 v roku 1967 na 17 073 v roku 1974. V tomto ťažkom období prudko stúpol i počet biblických štúdií a návštevnosť zhromaždení.

Stavebné projekty pre rozširujúcu sa organizáciu

Jehovovi svedkovia majú v Grécku veľa miest, na ktorých sa zhromažďujú, ale až donedávna ich nemohli volať sály Kráľovstva. Preto sa mnohé označovali len ako „prednáškové sály“. Dosiaľ je v Grécku len asi 25 miest na zhromažďovanie, ktoré nesú názov „Sála Kráľovstva Jehovových svedkov“. No iba v samotných Aténach sa zhromažďuje asi 9500 svedkov v približne 117 zboroch!

Jehovov ľud však môže v Grécku stavať. V roku 1977 bratia kúpili asi päť hektárov zalesneného územia približne 35  kilometrov severne od Atén. V nádhernej oblasti hôr a borovicových lesov bola postavená malakaská zjazdová sála s kapacitou 1800 miest. Sála má jednu zvláštnosť — posuvné steny sa môžu otvoriť a vznikne priestor až pre 3500 ľudí. Okolo pozemku je dosť miesta, takže sa tu môžu konať oblastné zjazdy; zvláštne zhromaždenia tu navštívilo až 20 000 osôb. A na zjazdovom pozemku v Solúne sa z krajských a oblastných zjazdov môžu tešiť tisíce ľudí.

Pred niekoľkými rokmi bratia kúpili na jednom úbočí medzi horami, údoliami a vinicami na ostrove Kréta kus pozemku. Postavili tam amfiteáter a dve sály Kráľovstva; dnes sa toto zjazdové miesto vyníma na tomto území. Terasovitý svah s rozmanitými kvetmi a kríkmi nádherne ladí s okolitou krajinou. Pokojná atmosféra je priam ideálna. Keď z pódia zaznie výklad Božieho Slova, bratia často poznamenajú: „Je to ako v raji.“

Dvadsaťpäť rokov sídlila odbočka na ulici Kartali v Aténach. Počas tohto obdobia sa počet zvestovateľov zvýšil z menej ako 5000 na viac než 18 000; bolo teda zrejmé, že sú potrebné väčšie priestory. V roku 1962 bol v Marousi, na predmestí Atén, zakúpený pozemok o rozlohe jedného hektára. To bolo ideálne miesto na stavbu nových budov bételu, v ktorých by bolo 27 spální, tlačiareň, kancelárie a ďalšie miestnosti. Zasvätenie sa konalo 16. júla 1979 a vedúci zbor pri tejto príležitosti zastupoval Lyman Swingle.

Ďalšie technické vymoženosti umožnili bratom vyrábať v novej odbočke časopisy a knihy vyššej kvality. Od júla 1986 začala Strážna veža a Prebuďte sa! vychádzať simultánne s anglickým vydaním.

Obdobie ďalších úprav

V osemdesiatych rokoch sa ukázala potreba ďalších úprav v organizácii odbočky. V rokoch 1977 až 1981 sa prejavila istá  stagnácia. Počet zvestovateľov zostal pri čísle 18 500, hoci v tomto období bolo pokrstených 2134 osôb. V čom bol problém? Istý druh nečistoty v zboroch si vyžadoval pozornosť. A zdá sa, že niektorí bratia sa pozerali na slová „starší“ a „služobný pomocník“ ako na tituly, a nie ako na slová naznačujúce zodpovednosť starať sa o Jehovove ovce. V týchto rokoch ukázalo svoju škaredú tvár aj odpadlíctvo, a tak zbory museli byť očistené i od tohto rozvratného vplyvu. Keď sa také opatrenia uskutočnili, viedlo to potom k ďalšiemu pravidelnému rastu.

Plato Idreos, ktorý slúžil ako zástupca Spoločnosti vyše 30 rokov, bol teraz už pokročilého veku a v nasledujúcich rokoch po ňom slúžilo niekoľko iných koordinátorov výboru odbočky. Pre rodinu bétel v Aténach to bolo ťažké obdobie. Občas stáli dielu v ceste konflikty medzi osobnosťami a pýcha. Ale vďaka sústavnej pomoci vedúceho zboru a iných verných bratov bola organizácia posilnená.

Vydávanie svedectva na ulici

V roku 1983 duchovenstvo gréckej ortodoxnej cirkvi utrpelo šok. V súvislosti s oblastným zjazdom bratia prvý raz zorganizovali vydávanie svedectva na ulici.

Reakcia bola dramatická. Stovky svedkov boli zatknuté a odvedené na miestne policajné stanice. Výsledkom bolo 38 súdnych prípadov, z ktorých 35 bratia jednoznačne vyhrali a 3 prípady postúpili na odvolací súd. Duchovenstvo bolo nútené uvedomiť si, že viedlo vopred prehraný boj. Podráždení zvolali protestné zhromaždenie, aby na ňom demonštrovali proti Jehovovým svedkom. Prenajali si desiatky autobusov, ktoré mali odviezť demonštrantov, ale nakoniec neprišlo dosť ľudí ani na to, aby naplnili čo len jeden autobus! Boží ľud odvtedy ďalej vydáva svedectvo na uliciach, a to s veľkým úspechom.

 Mimoriadny zjazd v roku 1985

V roku 1985 Spoločnosť vybrala Grécko ako jedno z miest, kde sa v tom roku mali konať mimoriadne zjazdy. Boli vybrané tri miesta: štadión Apollo v Aténach; zjazdová sála a jej okolie v Malakase, mimo Atén; a zjazdový pozemok blízko Solúna.

Prišli stovky delegátov zo 17 krajín. Boli prítomní dvaja členovia vedúceho zboru, bratia Gangas a Barry. Na úžitok návštevníkov boli prejavy prekladané do niekoľkých európskych jazykov i do japončiny. George Gangas, sám Grék, hovoril k účastníkom zjazdu v gréčtine, na veľkú radosť svojich poslucháčov. Na všetkých troch zjazdoch bolo spolu 37 367 prítomných a pokrstených bolo 368 osôb.

Láska medzi bratmi z toľkých častí sveta sa očividne prejavila najmä v čase poludňajších prestávok. Sediac v tieni borovíc na zjazdovom pozemku, mohol človek počuť množstvo hlasov spievajúcich piesne Kráľovstva.

Útok proti zjazdom

Nasledujúce leto, v júni 1986, noviny I Larisa uviedli správu o tom, ako sa nejaký zástup ľudí vedených kňazmi zhromaždil pred kinom Galaxias, kde sa 700 svedkov zišlo na krajský zjazd. Dav bol rozhodnutý zjazd prerušiť, ale prišla ich rozohnať polícia. Larisské noviny I Alithia prirovnali náladu tohto davu k nálade zástupu, ktorý sa krikom dožadoval Ježišovej smrti. Napísali: „A, žiaľ, ich ,vodcom‘ bol nepríčetný... kňaz! Vyhrážal sa a rúhal sa. V jednej chvíli... dal tým vnútri päťminútové ultimátum, aby opustili sálu, lebo inak ,prídeme dnu a rozbijeme im hlavy‘.“

Vzhľadom na takéto útoky sa vedúci zbor rozhodol uverejniť na tento námet dva články. A tak časopis Prebuďte sa! z 22. októbra 1986 (angl.) priniesol článok s názvom „Náboženské prenasledovanie v Grécku — prečo?“ a Strážna  veža z 1. decembra 1986 (angl.) obsahovala článok „Útok na náboženskú slobodu v Grécku“. Aký bol výsledok? Členovia gréckej vlády dostali záplavu listov! Noviny Eleftherotipia oznámili: „Dvestotisíc listov z 208 krajín zaslaných Jehovovými svedkami.“ Noviny Avgi sa zmienili o tom, že Ministerstvo spravodlivosti muselo zriadiť zvláštnu službu na vybavovanie tisícov protestných listov, ktoré každý deň prichádzali.

Na oblastný zjazd v roku 1988 bratia prenajali moderný Štadión pokoja a priateľstva neďaleko prístavu Pireus. Bola podpísaná zmluva a Jehovovi svedkovia strávili 6000 hodín čistením týchto priestorov. Ale napriek idealistickému menu štadióna jeden popredný duchovný vyvolal mohutný protest — dokonca nariadil, aby v kostoloch zvonili zvony, takže mnohí si mysleli, že nastala nejaká pohroma, možno vojna. Zašiel až tak ďaleko, že sa vyhrážal okupáciou štadióna, ak povolenie použiť štadión nebude zrušené. Pod takým nátlakom bola, žiaľ, zákonná zmluva zrušená — hoci do začiatku zjazdu zostávali už len tri dni. Bratia pracovali dňom i nocou, aby pripravili iné miesto pre štvordňový program. Dopadlo to dobre — na potešenie všetkých 30 000 prítomných, ktorí mohli sledovať jednotlivé časti programu priamo alebo pomocou telefonického prenosu.

Pozoruhodné súdne prípady a rozhodnutia, ktoré prispeli k obhajobe dobrého posolstva

Keď apoštol Pavol písal zboru vo Filipi v starovekej Macedónii, zmienil sa o „obhajobe a zákonnom upevňovaní dobrého posolstva“. (Fil. 1:7) Aby novodobá organizácia Jehovových svedkov v Grécku mohla kázať dobré posolstvo, musela sa opakovane obracať na súdy. Najväčším nepriateľom Jehovovho ľudu v tejto krajine bola a stále je grécka ortodoxná cirkev. Ovplyvňovaním rôznych vládnych inštitúcií duchovenstvo spôsobovalo Božiemu ľudu strašné utrpenie.  No niektoré rozhodnutia, ktoré urobili nezaujatí sudcovia, pomohli Jehovovým svedkom v kazateľskom diele.

Napríklad v „antikacírskom“ roku 1959 Jehova zabezpečil pozoruhodné víťazstvo. Hierarchia gréckej ortodoxnej cirkvi predložila Najvyššiemu súdu otázku, či sú Jehovovi svedkovia „uznaným“ náboženstvom. Najvyšší súd sa vyjadril, že Jehovovi svedkovia sú uznaným náboženstvom, a sú teda chránení ústavou krajiny.

V snahe donútiť bratov ku kompromisu Satan používa rafinované prostriedky — dokonca v súvislosti s platením šekov. Obyvatelia mesta Patras zistili, že vo svojich účtoch za elektrinu majú zahrnutú nejakú zvláštnu položku. Bol to dodatočný príspevok na „stavbu kostola sv. Andreja“. Samozrejme, svedkovia odmietli platiť tento mimoriadny poplatok. Elektráreň im hrozila, že im vypne elektrický prúd. Záležitosť sa dostala na súd a ten rozhodol, že takéto povinné príspevky sú protiústavné.

Ďalšou taktikou, ktorú grécka ortodoxná cirkev často používala, je tvrdenie, že Jehovovi svedkovia sú židovskou organizáciou podporujúcou svetový sionizmus. Židovská komunita v Grécku bola touto propagandou znepokojená, lebo vedeli, že to môže poškodiť aj ich.

V liste z 21. septembra 1976 predstavitelia Ústrednej židovskej rady v Grécku oznámili vodcom gréckej ortodoxnej cirkvi, že také obvinenia nemajú nijaké opodstatnenie. V jednom súdnom spore na Kréte, kde grécka ortodoxná cirkev protestovala proti tomu, aby svedkovia vytvorili korporáciu, bolo jedným z hlavných argumentov cirkvi obvinenie, že sme sionistická organizácia. Právny zástupca židovskej komunity vyhlásil, že Jehovovi svedkovia nemajú žiadne spojenie s judaizmom. Pri konaní na odvolacom súde sudcovia toto vyhlásenie prijali. Ďalšia podvodná taktika duchovenstva bola zmarená!

 Víťazstvá týkajúce sa neutrality

Všetci bratia, ktorí sú povolaní na vojenskú službu, stoja pred otázkou neutrality. Pred rokom 1977 si bratia museli opakovane odpykávať trest vo väzení; niektorí strávili vo väzení vyše 12 rokov! Dvadsiateho piateho apríla 1977 predložil istý holandský predstaviteľ túto záležitosť Rade Európy v Štrasburgu. Rozhodnutie Rady viedlo napokon k obmedzeniu dĺžky väznenia na jedno štvorročné obdobie. No i tak je v Grécku stále priemerne 400 bratov vo väzení.

Podľa oficiálneho vládneho vestníka grécke ozbrojené sily v skutočnosti tvrdia, že oslobodia od vojenskej služby tých, „ktorí sú náboženskými služobníkmi, mníchmi a práve školenými mníchmi uznaného náboženstva, ak si to prajú“. No aj tak v rokoch 1988 až 1992 si niekoľko bratov, ktorí sú uznaní ako náboženskí služobníci, odpykávalo trest vo väzení za svoju neutralitu.

Jeden z nich predložil svoj prípad Štátnej rade. Odvolal sa proti nariadeniu nastúpiť vojenskú službu a proti trestu vo väzení, ktorý mu bol vymeraný, a uviedol, že je uznaným náboženským služobníkom. Jeho odvolanie bolo prijaté — čo bolo dvojnásobné víťazstvo, lebo prípad potvrdil jednak to, že Jehovovi svedkovia sú uznaným náboženstvom, a jednak to, že svedkovia, ktorí sú vládou uznaní ako náboženskí služobníci, sú oslobodení od vojenskej služby. Aj ďalší traja bratia podnikli podobné kroky a aj oni boli oslobodení.

Zákon o obracaní ľudí na inú vieru

Zákon proti obracaniu ľudí na inú vieru bol v Grécku obrovskou prekážkou. Prvý raz bol prijatý v roku 1938 a upravený v roku 1939 a znovu bol potvrdený v ústave z roku 1975.

Najvýznačnejším prípadom týkajúcim sa obracania ľudí na inú vieru je prípad Kokkinakis verzus Grécko. Brat  Kokkinakis bol pokutovaný a odsúdený na štyri mesiace väzenia za obracanie ľudí na inú vieru. Keď podal odvolanie, jeho rozsudok bol zmiernený na tri mesiace väzenia a premenený na pokutu. Na Kasačný súd, najvyšší grécky súd, bola podaná žiadosť o zrušenie rozsudku. V apríli 1988 najvyšší súd odmietol uznať odvolanie. To dalo bratovi Kokkinakisovi príležitosť predložiť individuálne odvolanie na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Dňa 7. decembra 1990 Európska komisia pre ľudské práva prípad preskúmala. Jednohlasne sa zhodla na tom, že Grécko sa dopustilo vážneho porušenia 9. článku Európskej dohody o ľudských právach, ktorý hovorí o náboženskej slobode. Prípad bol vyhlásený za „prípustný“ a bol postúpený Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Ako bolo uvedené v úvode tejto správy, výsledkom bolo prenikavé víťazstvo v prospech náboženskej slobody v Grécku. Pokiaľ ide o to, ako grécke súdy, sudcovia a sudcovské komisie zareagujú na rozsudok, ktorý 25. mája 1993 vyniesol tento vysoký súd, to ukáže čas. No všetci tí, ktorí milujú spravodlivosť, môžu nájsť útechu v poznaní, že existuje Súd, ktorý je oveľa vyšší ako ktorýkoľvek ľudský súd. Jeho božsky vymenovaný Sudca číta v srdci každého človeka; bez ohľadu na to, či ľudia súdia spravodlivo, alebo nie, tento Sudca presadí spravodlivosť. — Iz. 11:1–5.

Extrémne telesné týranie

Časopis Human Rights Without Frontiers vydávaný v Belgicku priniesol nedávno obšírnu správu o tomto zákone proti obracaniu ľudí na inú vieru. Označil tento zákon za „hanebný“ a ďalej uviedol: „[Zákon] zabezpečil ,zákonné alibi‘ pre rozpútanie pogromu náboženského prenasledovania v Grécku namiereného proti všetkým, ktorí sa opovážili nebyť stúpencami ,najviac prevládajúceho‘ náboženstva krajiny.“ Napísal, že tento zákon viedol k „úmyselnému porušovaniu ľudských  práv“ siahajúcemu od súdnych konaní, pokút a vyhnanstva až po „brutálne telesné týranie, všetky formy neľútostnej deprivácie a mučenia, ktoré malo v mnohých prípadoch za následok trvalú telesnú chorobu a invaliditu nevinných mučených obetí, či dokonca bolestivú smrť“.

Ten istý časopis obšírne cituje výpovede svedkov, ktorí také prenasledovanie prežili. Verní bratia a sestry rozprávajú o krajnom týraní: o tom, ako dostávali údery, zauchá, ako boli bodaní, zbití až do modra, ako ich vrátili zakrvavených a v bezvedomí; ako boli bičovaní, napadnutí davmi, ako na nich pľuvali, zhadzovali ich na zem a šliapali po nich, ako boli kameňovaní, podpálení, mučení, zviazaní povrazmi a reťazami a postrelení. Savvas Tzezmetzidis spomína: „Strhli zo mňa šaty a zviazali mi spolu ruky a nohy a celkom nahého ma vliekli cez tŕnie a bodľačie po holej zemi a zároveň ma bili a kopali.“

Vo väzení bratia strašne trpeli. Hovoria o tom, ako boli odtrhnutí od rodiny, ako strávili týždne vo väzenských celách zaplavených vodou, ako v zimných mesiacoch mrzli v nevykurovaných celách nechránených pred vetrom, o pomalom vyhladovaní, nedostatočnej alebo žiadnej lekárskej starostlivosti, o jedle zámerne znečistenom výkalmi a inou nevýslovnou špinou a o všetkých druhoch psychologického a emocionálneho mučenia.

Časopis napríklad cituje jedného takého väzňa, ktorý sa vyjadril: „Keď človeka zavrú, začína zostupovať do väzenského suterénu. Čím ide hlbšie, tým viac si uvedomuje, že každé zdanie ľudskej slušnosti a osobnej dôstojnosti v tomto labyrinte zaniká a celkom sa stráca. Odteraz už len základná snaha prežiť za každú cenu a potreba uniknúť ovláda všetko a každého... Na špinavých múroch tohto podzemia sú zapísané dejiny, bolesť a bieda ľudí, ktorí mali to nešťastie, že určitú časť svojho života museli stráviť tu. Odporná špina,  kopy smetí a odpadkov, potkany, dusný vzduch, jedna biedna žiarovka, ktorá sa tak statočne snaží presvietiť temnotu, upchaté a pretekajúce záchody, špinavé... kaluže, použité ihly a striekačky, krvavé škvrny na podlahe a betónových laviciach, roztrhané matrace zo špongiovitej gumy, ktoré ponúkajú niekoľko minút okamžitého, ale nepokojného spánku, skleslé a zbedačené tváre pripomínajúce niektorého z obyvateľov útulku pre duševne chorých na ostrove Leros, a stratené duše, ktoré sa ťa zúbožene pýtajú: ,Aký je vlastne deň?‘, utečenci odvšadiaľ, ktorí si potichu pre seba nôtia smutné piesne v cudzo znejúcich jazykoch, predavač kávy, ktorý každého uráža a bez hanby pýta tristo drachiem za vodu vo fľaške z umelej hmoty, väzni odsúdení na doživotie, ktorí sa za dajakou plentou pokúšajú uvoľniť celé svoje sexuálne napätie, a v človeku rastúca zúfalá potreba konečne počuť hromový hlas hlavného dozorcu volajúceho jeho meno, čo znie ako posolstvo z neba, ktoré ho volá z tohto ,pekla na zemi‘ von do raja.“

Podobne to opisuje Fotis Lazaridis: „Spával som na hlinenej podlahe pokrytej použitými papierovými vreckami... Oblečenie, ktoré som mal na sebe, bolo veľmi ľahké. Ani plachtu som nemohol používať dlho. Musel som ju roztrhať na kúsky, aby som pozapchával potkanie diery v múroch... Prvé noci sa po mne počas spánku potkany doslova hemžili. Čo sa týka toaletných ,priestorov‘, mohol som použiť len kúty mojej cely, ktorá merala len 2 krát 1... meter... Múry [boli] presiaknuté vlhkosťou.“

Za obdobie od roku 1938 (keď bol schválený zákon zakazujúci obracať ľudí na inú vieru) až do roku 1992 časopis napočítal takmer 20 000 zatknutí za obracanie ľudí na inú vieru; čo sa týka „tých, ktorí odmietli vojenskú službu z dôvodu svedomia“, časopis uvádza, že 2269 ľudí bolo súdených, 68 poslaných do vyhnanstva, 42 odsúdených na  smrť, dvaja popravení a štyria umučení na smrť; a nakoniec sa zmieňuje o 4828 prípadoch telesného týrania, pričom v 2809 prípadoch boli páchateľmi vojenskí dôstojníci, v 1059 polícia a v 252 kňazi. K tomuto poslednému zoznamu časopis dodáva: „Tisíce ďalších ľudí bolo podrobených všetkým druhom ponižujúceho zaobchádzania.“

Ako môžu ľudské bytosti vydržať také neľudské zaobchádzanie? Silné prenasledovanie nie je pre pravých kresťanov nič nové. Apoštol Pavol bol týraný a väznený práve v tejto krajine a jasne ukázal, že to nebolo z jeho vlastnej sily, keď vytrval. Napísal: „Na všetko mám silu prostredníctvom toho, ktorý mi ju prepožičiava.“ ​(Fil. 4:13) A práve taká stála viera v Jehovu Boha umožnila tisícom Jehovových svedkov vydržať také utrpenie.

Avšak grécky národ je už z dejín známy svojou láskou k spravodlivosti a slobode. Jehovovi svedkovia na celom svete dúfajú, že ľudia s čestným srdcom, ktorí sú v gréckej vláde, čoskoro podniknú kroky, aby obhájili povesť svojej krajiny medzi národmi tým, že oslabia vplyv gréckej ortodoxnej cirkvi a ochránia nevinných ľudí pred prenasledovaním.

Rozmach si vyžaduje nové budovy odbočky

Napriek všetkému odporu sa kazateľskému dielu v Grécku ďalej dobre darí. Na konci služobného roku 1985 tu bolo vyše 20 000 zvestovateľov. Budovy odbočky v Marousi boli už príliš malé na ubytovanie rastúcej rodiny bétel. Odbočka tento problém vyriešila najprv tak, že nablízku prenajala byty; neskôr kúpila malý hotel vzdialený asi štyri kilometre. No takéto opatrenia boli len dočasné.

So súhlasom vedúceho zboru sa začal hľadať pozemok, na ktorom by sa mohli postaviť nové budovy odbočky. Nebolo to ľahké, pretože prísne stavebné zákony nedovoľujú kombinovať obytnú budovu s tlačiarňou. Nakoniec bol  60 kilometrov severne od Atén pri štátnej diaľnici spájajúcej Atény a Solún kúpený 22-hektárový pozemok. Po dvaapolročnom čakaní na stavebné povolenie mohli bratia v roku 1989 začať na projekte pracovať.

Pozemok sa nachádza v Eleone, na úbočí s výhľadom na hory a dobre zavlažované údolia. Tí, ktorí idú okolo autom alebo vlakom, môžu vidieť budovy odbočky. Obytné priestory sa skladajú z 22 domov; v každom je možné ubytovať osem ľudí. Všetky budovy v komplexe sú postavené v rovnakom pôvabnom vidieckom štýle.

Pravdaže, ortodoxné duchovenstvo už od začiatku odporovalo tomuto projektu. Dokonca zorganizovali na mieste stavby demonštráciu, na ktorej sa zúčastnilo okolo 2500 osôb. No úrady poslali 200-členný policajný oddiel, aby výtržníkom zamedzil vstup na majetok, a tak protest neuspel. Kňazi viedli aj pochody po uliciach Atén, nesúc transparenty na protest proti stavbe.

Nová odbočka bola zasvätená 13. apríla 1991 a bratov potešilo, že pri tomto míľniku v dejinách Jehovovho ľudu v Grécku boli s nimi bratia Milton Henschel a Albert Schroeder z vedúceho zboru. Tisíce bratov a sestier dobrovoľne  venovali svoj čas a energiu, aby pomohli pri stavbe. Zjavne sa prejavila láska a starostlivosť Jehovu Boha a jeho pozemskej organizácie. Ešte aj svetskí pozorovatelia sa s úžasom prizerali, keď budovy „rástli ako huby po daždi“. Napriek všetkému odporu Jehova vykonal v Eleone novodobý zázrak. Teraz prichádzajú na myseľ Pavlove slová v 2. Korinťanom 13:8: „Lebo nemôžeme robiť nič proti pravde, ale iba pre pravdu.“

Prúd pravdy silnie!

Od malých začiatkov v roku 1905 počet tých, ktorí chvália Jehovu, dnes presiahol číslo 25 000. Vody pravdy zosilneli z pramienka na ozajstný príval. Činnosť Jehovovho ľudu v tejto krajine viedla k obrovskému svedectvu pre meno Jehovu, nášho Boha. Táto správa sa zmieňuje len o niekoľkých menách, ale v skutočnosti k tomu prispeli tisíce našich bratov a sestier. Plameň pravdy jasne horí v mnohých gréckych srdciach, v srdciach pokorných mužov a žien, ktorí nebojácne oznamujú dobré posolstvo po celom Grécku a jeho ostrovoch. Nejeden z nich nesmierne trpel, a dokonca položil svoj život za Jehovovo meno. Ich lojálna rýdzosť rozradostňuje Jehovovo srdce. — Prísl. 27:11.

Boj proti lži musí pokračovať až do konca tohto systému vecí. V tejto krajine, kde Pavol stál na Areopágu a obhajoval dobré posolstvo, a kde Ján počas svojho vyhnanstva na ostrove Patmos dostal zjavenie, vedú Jehovovi svedkovia naďalej tvrdý boj za vieru. Napriek tisícom právnych prípadov, napriek prenasledovaniu zosnovanému duchovenstvom, a dokonca i napriek smrti niektorých verných ctiteľov, svetlo pravdy nikdy nevyhaslo. Dnes svieti jasnejšie než kedykoľvek predtým. A bude svietiť stále! Stúpajúci prúd vôd pravdy bude ďalej silnieť, až kým nielen grécka krajina, ale celá zem nebude „naplnená poznaním o Jehovovi tak, ako vody pokrývajú samotné more“. — Iz. 11:9.

[Poznámka pod čiarou]

 [Rámček na strane 109]

ĽAHKO ZROZUMITEĽNÁ BIBLIA

Oblastný zjazd „Božské vyučovanie“ v roku 1993 znamenal ďalší míľnik v dejinách Jehovových svedkov v Grécku. Desaťročia používali kazatelia dobrého posolstva preklad Biblie s názvom Vamvas. Tento preklad bol vyhotovený v 19. storočí a používa katharevusu, puristickú gréčtinu. Hoci je katharevusa modernejší jazyk ako gréčtina koiné, v ktorej boli napísané pôvodné Kresťanské písma, napriek tomu je pre dnešného čitateľa príliš zastaralá. Najmä pre mladých ľudí je v preklade Vamvas veľa vecí ťažko zrozumiteľných. To bráni pokroku v porozumení Biblie.

A tak v nedeľu 18. júla 1993, v posledný deň oblastného zjazdu „Božské vyučovanie“, boli grécki svedkovia nadšení, keď Albert Schroeder, člen vedúceho zboru, oznámil vydanie novej knihy — Kresťanské písma preložené z Prekladu nového sveta. Na troch miestach, kde sa konal zjazd a ktoré boli telefonicky spojené, usporiadatelia za necelých päť minút rozdali účastníkom zjazdu okolo 30 000 výtlačkov. Všetci tak mohli spoločne s bratom Schroederom sledovať niektoré výhody tejto novej publikácie oproti prekladu Vamvas. Najpozoruhodnejšou výhodou je to, že v texte je 237 ráz použité Božie meno Jehova. Nový preklad obsahuje aj 68 strán s indexmi, odbornými poznámkami k textu, mapami a Biblickými námetmi na rozhovor. Niet sa teda čo čudovať, že toto nové vydanie bolo uvítané hojným potleskom, prejavmi radosti a dokonca i slzami.

[Grafy na strane 114]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Zvestovatelia

25 000

20 000

15 000

10 000

5 000

0

1938 1950 1960 1970 1980 1992

Zatknutia (úhrnne)

25 000

20 000

15 000

10 000

5 000

0

1938 1950 1960 1970 1980 1992

 [Mapa na strane 66]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

Filipi

Thesaloniké

Larissa

Korint

Atény

Eleona

TESÁLIA

KORFU

KRÉTA

 [Obrázky na stranách 72, 73]

1. George Koukoutianos v roku 1927. 2. Nicolas Kouzounis v neslávne známom kavallskom väzení v roku 1948.  3. Grigoris Grigoriadis pri svojom stole v bételi na ulici Kartali v Aténach. 4. Oprava rybárskych sietí v Levkade. 5. George Douras (pozri šípku) s aténskym zborom. V pozadí: Kavalla, staroveký Neapolis, prístav, kde sa apoštol Pavol prvý raz vylodil v Európe.

 [Obrázky na stranách 88, 89]

1. Plato Idreos s manželkou Phyllis.  2. Athanassios Karanassios, prvý zástupca odbočky Spoločnosti v Grécku. 3. Rybár v dedine Molivos na ostrove Mytiléne. 4. Michael Kaminaris (druhý zľava), ktorý je stále členom rodiny bétel v Grécku. 5. Korintský prieplav. V pozadí: Patmos, ostrov, kde v roku 96 n. l. dostal apoštol Ján zjavenie od Ježiša Krista.