Kapitola 119

Najprv k Annášovi, potom ku Kaifášovi

JEŽIŠ, zviazaný ako obyčajný zločinec, je vedený k Annášovi, vplyvnému bývalému veľkňazovi. Annáš bol veľkňazom, keď Ježiš ako dvanásťročný chlapec ohromil v chráme rabínskych učiteľov. Neskôr slúžili ako veľkňazi niekoľkí z Annášových synov a teraz zastáva tento úrad jeho zať Kaifáš.

Ježiša vedú asi najprv do Annášovho domu. Dôvodom je dlhoročné vedúce postavenie tohto hlavného kňaza v židovskom náboženskom živote. Zastávka u Annáša umožňuje veľkňazovi Kaifášovi zhromaždiť Sanhedrin, sedemdesiatjedenčlenný židovský najvyšší súd, a tiež zhromaždiť falošných svedkov.

Teraz sa hlavný kňaz Annáš pýta Ježiša na jeho učeníkov a na jeho učenie. Ale Ježiš mu odpovedá: „Hovoril som svetu verejne. Vždy som vyučoval v synagóge a v chráme, kde sa schádzajú všetci Židia; a nič som nehovoril tajne. Prečo sa spytuješ mňa? Spýtaj sa tých, ktorí počuli, čo som im hovoril. Hľa, tí vedia, čo som povedal.“

Nato jeden z úradníkov stojacich pri ňom udrel Ježiša po tvári a povedal: „Takto odpovedáš hlavnému kňazovi?“

„Ak som hovoril zle,“ odpovedá Ježiš, „svedč o zle; ale ak správne, prečo ma biješ?“ Po tejto výmene názorov Annáš posiela zviazaného Ježiša ku Kaifášovi.

Vtedy sa už začínajú schádzať všetci hlavní kňazi, starší muži a znalci Písma, skrátka celý Sanhedrin. Miestom ich zhromaždenia je zrejme dom Kaifáša. Lenže konať takýto súdny proces v noci sviatku pesach je jasne proti židovskému zákonu. To však neodradí náboženských vodcov od ich zlého úmyslu.

Už pred niekoľkými týždňami, keď Ježiš vzkriesil Lazara, Sanhedrin rozhodol, že Ježiš musí zomrieť. A len pred dvoma dňami, v stredu, sa náboženské autority radili, ako by Ježiša šikovne chytili, aby ho mohli zabiť. Len si to predstav! Bol odsúdený už predtým, ako zasadol tento súd!

Teraz hľadajú svedkov, ktorí by podali falošné svedectvo, na základe ktorého by Ježiš mohol byť obžalovaný. Ale nedarí sa nájsť svedkov, ktorých svedectvá by sa zhodovali. Napokon predstúpia dvaja a tvrdia: „Počuli sme ho hovoriť: ‚Zborím tento chrám, ktorý bol urobený rukami, a za tri dni postavím iný, ktorý nie je urobený rukami.‘“

„Neodpovieš nič?“ pýta sa Kaifáš. „O čom to svedčia títo proti tebe?“ Ale Ježiš mlčí. Ani v tomto falošnom obvinení sa na hanbu Sanhedrinu svedkovia nevedia zhodnúť. Preto veľkňaz skúša inú taktiku.

Kaifáš vie, akí sú Židia citliví na to, keď sa niekto vyhlasuje za samotného Božieho Syna. Už dva razy nerozmyslene označili Ježiša za rúhača hodného smrti; z toho raz preto, lebo sa mylne domnievali, že sa vyhlasuje za rovného Bohu. Kaifáš sa lišiacky spytuje: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Kristus, Boží Syn!“

Bez ohľadu na to, čo si myslia Židia, Ježiš je naozaj Boží Syn. A mlčanie by sa dalo chápať ako popretie toho, že je Kristus. Preto Ježiš odvážne odpovedá: „Som; a vy uvidíte Syna človeka sedieť po pravici moci a prichádzať s nebeskými oblakmi.“

Nato si Kaifáš s teatrálnym gestom roztrhne svoj odev a zvolá: „Rúhal sa! Potrebujeme ešte svedkov? Hľa, teraz ste počuli rúhanie. Aký je váš názor?“

„Hoden je smrti,“ vyhlási Sanhedrin. Vtedy si začnú z neho robiť žarty a rúhajú sa mu. Fackajú ho a pľujú mu do tváre. Iní mu zakrývajú tvár, bijú ho a posmešne hovoria: „Kristus, prorokuj nám: Kto ťa udrel?“ K tomuto hrubému a nezákonnému správaniu dochádza počas nočného procesu. Matúš 26:57–68; 26:3, 4; Marek 14:53–65; Lukáš 22:54, 63–65; Ján 18:13–24; 11:45–53; 10:31–39; 5:16–18.

▪ Kam odvedú Ježiša najprv a čo sa tam s ním deje?

▪ Kam ho odvedú potom a prečo?

▪ Ako dokázal Kaifáš priviesť Sanhedrin k tomu, aby vyhlásil Ježiša za hodného smrti?

▪ K akému hrubému, nezákonnému správaniu dochádza počas procesu?