Ako táto kniha prežila?

Staroveké spisy mali prirodzených nepriateľov — oheň, vlhkosť, pleseň. Biblia nebola imúnna proti týmto nebezpečenstvám. História toho, ako prežila túto nepriazeň času a stala sa najdostupnejšou knihou sveta, je medzi starovekými spismi výnimočná. Táto história si zasluhuje viac než len zbežný záujem.

BIBLICKÍ pisatelia nevyryli svoje slová do kameňa ani ich nevtlačili na trvanlivé hlinené tabuľky. Ako vieme, svoje slová zaznamenali na materiály podliehajúce skaze — na papyrus (vyrobený z egyptskej rastliny rovnakého mena) a na pergamen (vyrobený zo zvieracích koží).

Čo sa stalo s pôvodnými spismi? Pravdepodobne sa už dávno rozpadli, väčšina v starovekom Izraeli. Učenec Oscar Paret vysvetľuje: „Obidva tieto materiály na písanie [papyrus a koža] sú rovnako silne ohrozované vlhkosťou, plesňou a rôznymi červami. Z každodenných skúseností vieme, ako ľahko sa papier, a dokonca aj silná koža znehodnocuje na vzduchu alebo vo vlhkej miestnosti.“¹

Ak originály už neexistujú, ako potom slová biblických pisateľov prežili až dodnes?

Uchovávaná pedantnými odpisovačmi

Krátko po tom, čo boli napísané originály, začali vznikať ručne odpisované kópie. Odpisovanie Písiem sa v starovekom Izraeli stalo dokonca profesiou. (Ezdráš 7:6; Žalm 45:1) Ale aj tieto kópie sa robili na materiáloch, ktoré podliehali skaze. Napokon museli byť nahradené ďalšími písanými kópiami. Keď originály zmizli zo scény, tieto odpisy sa stali podkladom pre budúce rukopisy. Odpisovanie odpisov bol proces, ktorý prebiehal mnoho storočí. Zmenili chyby, ktoré odpisovači urobili v priebehu stáročí, nejako podstatne text Biblie? Doklady hovoria, že nie.

Profesionálni odpisovači boli veľmi lojálni. Mali hlbokú úctu k slovám, ktoré odpisovali. Boli tiež pedantní. Hebrejské slovo prekladané ako „odpisovač“ je sofer a vzťahuje sa na počítanie a zaznamenávanie. Na znázornenie presnosti odpisovačov si všimnime masoretov. * Učenec Thomas Hartwell Horne o nich hovorí: „Vypočítali, ktoré písmeno je v strede Pentateuchu [prvých päť kníh Biblie], ktorá veta je v strede každej knihy, a spočítali, koľkokrát sa v celých Hebrejských Písmach vyskytuje každé písmeno [hebrejskej] abecedy.“³

Zruční odpisovači teda využívali niekoľko kontrolných pomôcok. Aby sa vyhli vynechaniu čo len jediného písmena z biblického textu, išli tak ďaleko, že počítali nielen odpisované slová, ale aj písmená. Všimnime si, akú mimoriadnu pozornosť si to vyžadovalo: V Hebrejských Písmach údajne počítali 815 140 jednotlivých písmen!⁴ Také horlivé úsilie zaručovalo vysoký stupeň presnosti.

No odpisovači neboli neomylní. Sú nejaké doklady o tom, že napriek stáročiam opakovaného odpisovania sa text Biblie zachoval v hodnovernej podobe?

 Pevný základ pre dôveru

Máme dobrý dôvod veriť, že Biblia bola až do našich dní odovzdávaná presne. Doklady sú v existujúcich rukopisoch — odhady hovoria o 6000 rukopisoch celých Hebrejských Písiem alebo ich častí a asi o 5000 rukopisoch Kresťanských Písiem v gréčtine. Medzi nimi je aj jeden rukopis Hebrejských Písiem objavený v roku 1947, ktorý je príkladom práve toho, aké presné bolo odpisovanie Písiem. Odvtedy je tento nález označovaný za „najväčší rukopisný objav novoveku“.⁵

Začiatkom toho roku jeden mladý beduín, ktorý strážil svoje stáda, objavil pri Mŕtvom mori jaskyňu. V nej našiel niekoľko kameninových džbánov, väčšinou prázdnych. No v jednom džbáne, ktorý bol vzduchotesne uzavretý, našiel kožený zvitok, ktorý bol starostlivo zabalený do plátna a obsahoval kompletnú biblickú knihu Izaiáš. Na tomto dobre zachovanom, ale ošúchanom zvitku bolo vidno, že už bol opravovaný. Tento mladý pastier si vtedy sotva uvedomoval, že starý zvitok, ktorý drží v rukách, si nakoniec získa celosvetovú pozornosť.

Čím bol tento jeden rukopis taký významný? Do roku 1947 sa najstaršie dostupné kompletné hebrejské rukopisy datovali asi do desiateho storočia n. l. Ale tento zvitok bol datovaný do druhého storočia pred n. l. — viac než o tisíc rokov prv. * Učencov veľmi zaujímalo, aký bude tento zvitok v porovnaní s rukopismi, ktoré vznikli oveľa neskôr.

V jednej štúdii porovnali učenci 53. kapitolu Izaiáša vo Zvitku od Mŕtveho mora s masoretským textom, ktorý vznikol o tisícročie neskôr. Kniha A General Introduction to the Bible (Všeobecný úvod k Biblii) hovorí o výsledkoch štúdie toto: „Zo 166 slov v 53. kapitole Izaiáša je otáznych iba sedemnásť písmen. Desať z týchto písmen je len otázkou pravopisu, čo neovplyvňuje zmysel. Štyri ďalšie písmená sú menšie štylistické zmeny, napríklad spojky. Zostávajúce tri písmená tvoria slovo ,svetlo‘, ktoré je dodané v 11. verši a význam veľmi neovplyvňuje... Takže v jednej kapitole so 166 slovami je po tisícročí prepisovania otázne len jedno slovo (tri písmená) — a toto slovo výrazne nemení význam pasáže.“⁷

Profesor Millar Burrows, ktorý pracoval s týmito zvitkami niekoľko rokov a analyzoval ich obsah, prišiel k podobnému záveru: „Mnohé rozdiely medzi... Izaiášovým zvitkom a masoretským textom možno vysvetliť ako chyby pri odpisovaní. Odhliadnuc od toho sa text ako celok pozoruhodne zhoduje s textom stredovekých rukopisov. Taká zhoda v rukopise, ktorý je o toľko starší, je presvedčivým svedectvom o celkovej presnosti tradičného textu.“⁸

„Presvedčivé svedectvo“ jestvuje aj v súvislosti s odpisovaním Kresťanských gréckych  Písiem. Napríklad keď bol v 19. storočí objavený Codex Sinaiticus, velínový rukopis datovaný do štvrtého storočia n. l., pomohlo to potvrdiť presnosť rukopisov Kresťanských gréckych Písiem, ktoré vznikli o stáročia neskôr. Jeden papyrusový fragment Evanjelia Jána, objavený v oblasti egyptského mesta Faiyūm, je datovaný do prvej polovice druhého storočia n. l., menej ako 50 rokov po tom, čo bol napísaný originál. Celé stáročia bol uchovaný v suchom piesku. Tento text sa zhoduje s textom, ktorý sa nachádza v oveľa neskorších rukopisoch.⁹

Doklady teda potvrdzujú, že odpisovači boli naozaj veľmi precízni. No predsa len robili chyby. Žiaden rukopis nie je bezchybný — Izaiášov zvitok od Mŕtveho mora nevynímajúc. Aj tak sa však učencom podarilo nájsť a opraviť takéto odchýlky od originálu.

Opravovanie chýb odpisovačov

Povedzme, že by 100 ľudí bolo požiadaných, aby urobili odpis nejakého dlhého dokumentu. Nepochybne prinajmenšom niektorí z týchto odpisovačov by urobili chyby. Ale všetci by neurobili rovnaké chyby. Keby ste zobrali všetkých tých 100 odpisov a veľmi pozorne ich porovnali, dokázali by ste rozlíšiť chyby a určiť presný text pôvodného dokumentu, hoci by ste ho nikdy nevideli.

Podobne ani odpisovači Biblie nerobili všetci rovnaké chyby. Textoví učenci, ktorí dnes majú k dispozícii na porovnávaciu analýzu doslova tisíce biblických rukopisov, dokážu rozlíšiť chyby, určiť pôvodné znenie textu a zaznamenať potrebné opravy. Vďaka takému pozornému štúdiu vytvorili textoví učenci vzorové texty v pôvodných jazykoch. Tieto vycibrené vydania hebrejských a gréckych textov používajú slová, ktoré sú väčšinou prijímané ako pôvodné, a v poznámkach pod čiarou často uvádzajú obmeny alebo alternatívne znenia, ktoré možno existujú v určitých rukopisoch. Práve tieto vycibrené vydania, ktoré vyhotovili textoví učenci, používajú prekladatelia Biblie pri prekladoch do súčasných jazykov.

Teda keď čítate nejaký súčasný preklad Biblie, máte všetky dôvody veriť, že hebrejské a grécke texty, na ktorých je tento preklad založený, predstavujú s pozoruhodnou vernosťou slová pôvodných pisateľov Biblie. * História toho, ako Biblia prežila tisíce rokov opakovaného prepisovania, je naozaj výnimočná. Sir Frederic Kenyon, dlhoročný kurátor Britského múzea, mohol preto povedať: „Nemožno ani dostatočne zdôrazniť, že text Biblie je v podstate spoľahlivý... To nemožno povedať o žiadnej inej starovekej knihe na svete.“¹⁰

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na strane 8]

Biblia sa zachovala vďaka zručným odpisovačom

[Obrázky na strane 9]

Izaiášov zvitok od Mŕtveho mora (na obrázku faksimile) je prakticky identický s masoretským textom, ktorý vznikol o tisíc rokov neskôr