Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Biblická kniha číslo 65 — Júda

Biblická kniha číslo 65 — Júda

Biblická kniha číslo 65 — Júda

Pisateľ: Júda

Miesto písania: Palestína (?)

Písaníe dokončené: asi 65 n. l.

1. Následkom akých pomerov v zbore považoval Júda za nutné napísať svoj pôsobivý list na úžitok svojich bratov?

KRESŤANSKÍ bratia Júdu boli v nebezpečenstve. V čase, ktorý uplynul od smrti a vzkriesenia Ježiša Krista, votreli sa do kresťanského zboru cudzie vplyvy. Prenikol doň nepriateľ, aby podkopal vieru, pred čím už asi pred 14 rokmi varoval apoštol Pavol. (2. Tes. 2:3) Ako by mali byť bratia upozornení, aby boli bdelí a na stráži pred týmto nebezpečenstvom? Odpoveď dal Júdov list, silný a priebojný svojou otvorenosťou. Júda jasne opísal vo veršoch 3 a 4 svoju situáciu: ‚Uznal som za potrebné napísať vám, lebo sa vkradli medzi vás istí ľudia, bezbožní ľudia, ktorí obracajú nezaslúženú láskavosť nášho Boha na ospravedlnenie voľného správania.‘ Boli ohrozené základy zdravého učenia a mravnosti. Júda cítil, že je povolaný bojovať za záujmy svojich bratov, aby mohli opäť viesť tvrdý boj za vieru.

2. a) Kto bol Júda? b) Aký vzťah k Ježišovi si Júda najviac vážil?

2 Kto bol však Júda? Úvodné slová nám hovoria, že list napísal „Júda, otrok Ježiša Krista, ale brat Jakuba, povolaným“. Bol Júda čiže Judáš apoštolom, keďže dvaja z Ježišových pôvodných dvanástich apoštolov sa tak volali? (Luk. 6:16) Júda o sebe nehovorí ako o apoštolovi, naopak, hovorí o apoštoloch v tretej osobe a nazýva ich „oni“, a tak sa sám jasne vylučuje. (Júda 17, 18) Okrem toho sa označuje za ‚brata Jakuba‘, čím zrejme myslí pisateľa Jakubovho listu, ktorý bol Ježišovým nevlastným bratom. (Verš 1) Ako jeden zo „stĺpov“ jeruzalemského zboru bol tento Jakub veľmi známy, a preto sa Júda naňho odvoláva. Z toho vyplýva, že aj Júda je Ježišov nevlastný brat, a tak sa aj uvádza. (Gal. 1:19; 2:9; Mat. 13:55; Mar. 6:3) Júda však neťažil zo svojho telesného príbuzenstva s Ježišom, ale pokorne zdôraznil svoj duchovný vzťah ‚otroka Ježiša Krista‘. — 1. Kor. 7:22; 2. Kor. 5:16; Mat. 20:27.

3. Čo dokazuje vierohodnosť Júdovho listu?

3 Vierohodnosť tejto biblickej knihy podporuje zmienka o nej v Muratoriho zlomku z druhého storočia n. l. Okrem toho ju prijal za kanonickú Klement Alexandrijský (2. storočie n. l.). Origenes ju nazýva dielom „niekoľkých veršov, ale plných silných slov nebeskej milosti“. * Aj Tertulián ju považoval za vierohodnú. Niet pochýb, že patrí k ostatným inšpirovaným Písmam.

4. Akým druhom listu je Júdov list, kde bol pravdepodobne napísaný a čo sa predpokladá o čase písania?

4 Júda píše „povolaným“, neurčuje zvláštny zbor alebo jednotlivca, a preto je jeho epištola všeobecným listom, ktorý mal v širokej miere kolovať medzi všetkými kresťanmi. Hoci miesto písania nie je uvedené, bola to s najväčšou pravdepodobnosťou Palestína. Tiež nie je ľahké s istotou určiť dátum. Muselo to však byť počas neskoršieho vývoja kresťanského zboru, lebo Júda upozorňuje na „slová, ktoré hovorili predtým apoštoli nášho Pána Ježiša Krista“ a zrejme cituje 2. Petra 3:3. (Júda 17, 18) Medzi listom Júdudruhou kapitolou Druhého listu Petra je navyše veľká podobnosť. To naznačuje, že písal asi v tom čase ako Peter a že obaja mali veľkú starosť v spojitosti s nebezpečenstvom, ktoré vtedy hrozilo zboru. Preto sa predpokladá, že približným dátumom je rok 65 n. l. Tento dátum podporuje aj skutočnosť, že Júda sa nezmieňuje o príchode Cestia Galla, ktorý mal potlačiť židovskú vzburu v roku 66 n. l., ani sa nezmieňuje o páde Jeruzalema v roku 70 n. l. Júda vo svojej epištole hovorí o určitých Božích rozsudkoch vykonaných nad hriešnikmi. Je teda logické, že keby bol Jeruzalem už padol, svoj argument by bol podporil zmienkou o tomto vykonaní rozsudku, a to najmä preto, že Ježiš túto udalosť predpovedal. — Júda 5–7; Luk. 19:41–44.

OBSAH JÚDU

5. a) Prečo považoval Júda za nevyhnutné napísať povolaným, aby „viedli tvrdý boj za vieru“? b) Aké výstražné príklady Júda uvádza?

5 Výstrahy pred smilstvom a neúctou k vláde (verše 1–16). Po srdečných pozdravoch „povolaným“ Júda hovorí, že chcel písať o „spoločnej záchrane“, ale teraz zistil, že je nutné im napísať, aby „tvrdo bojovali za vieru“. Prečo? Lebo dovnútra vkĺzli bezbožní ľudia, ktorí obracajú Božiu nezaslúženú láskavosť na ospravedlnenie neviazaného správania. Títo ľudia, hovorí Júda, sa ‚prejavujú ako falošní voči nášmu jedinému Majiteľovi a Pánovi, Ježišovi Kristovi“. (verše 1, 3, 4) Pripomína im, že hoci Jehova zachránil ľud z Egypta, potom „zničil tých, ktorí neprejavovali vieru“. Jehova tiež zachoval „pre súd veľkého dňa“ tých anjelov, ktorí opustili svoje pôvodné postavenie. Večný trest Sodomy a Gomory a ich susedných miest je tiež výstražným príkladom, pokiaľ ide o súd nad tými, ktorí ‚až do krajnosti smilnia a idú za neprirodzeným používaním tela‘. — verše 5–7.

6. Čomu sa oddávajú bezbožní ľudia a ako Júda znázorňuje ich zlé správanie a čo to spôsobí?

6 Podobne teraz bezbožní ľudia „poškvrňujú telo a pohŕdajú panstvom a hovoria utŕhačne o slávnych“. Veď ani archanjel Michael nehovoril utŕhačne s Diablom, keď sa s ním prel o Mojžišovo telo, iba povedal: „Nech ťa Jehova pokára.“ Títo ľudia však používajú utŕhačnú reč a ďalej sa znečisťujú ako nerozumné zvieratá. Šli cestou Kaina, Baláma a spurného Kóracha. Sú ako skaly utajené pod vodou, ako oblaky bez vody, ako stromy bez ovocia, dvojnásobne odumreté a vykorenené, ako divé vlny, ktoré sa penia hanbou a ako hviezdy bez určenej dráhy. Pre nich „zostáva navždy uchovaná čierňava tmy“. (verše 8, 9, 13) Enoch prorokoval, že Jehova vykoná nad týmito bezbožníkmi súd. Sú to rebeli, ktorí sa sťažujú a sebecky obdivujú osobnosti.

7. a) Aký súd očakáva bezbožných a akú výstrahu v spojitosti s nimi dali apoštoli? b) Čo by mali „milovaní“ robiť pre seba i pre iných v spojitosti s nádejou na večný život?

7 Rady ako zostať v Božej láske (verše 17–25). Júda pripomína bratom, ako apoštoli Pána Ježiša Krista varovali, že „v poslednom čase prídu posmievači, konajúci podľa vlastných žiadostí bezbožné veci“. Títo pôvodcovia ťažkostí sú „živočíšni ľudia, ktorí nemajú duchovné zmýšľanie“. „Milovaní“ by sa preto mali budovať vo viere a zachovávať sa v Božej láske, kým očakávajú Kristovo milosrdenstvo „s vyhliadkou na večný život“. Nech zase oni prejavujú milosrdenstvo a pomáhajú tým, ktorí kolísajú. Júda končí tým, že prostredníctvom Pána Ježiša Krista pripisuje slávu „Bohu, nášmu Záchrancovi“, tomu, kto ho môže uchovať pred potknutím. — verše 18–21, 25.

PREČO JE UŽITOČNÁ

8. Ako použil Júda inšpirované Písma a ‚knihu prírody‘ na napomínanie svojich bratov?

8 Júda sám zistil, že inšpirované Písma sú užitočné na varovanie, nabádanie, povzbudzovanie, poučovanie a napomínanie „milovaných“. Pri odhaľovaní zjavného hriechu bezbožných votrelcov použil výrečné znázornenia z Hebrejských písiem, napríklad o Izraelitoch, ktorí odpadli, o anjeloch, ktorí zhrešili a o obyvateľoch Sodomy a Gomory. Tak ukázal, že tých, ktorí sa dopúšťajú rovnakých nerestí, postihne ten istý trest. Skazených ľudí porovnával s nerozumnými zvieratami a povedal, že idú Kainovou cestou, rútia sa do Balaamovho omylu a pre svoju spurnú reč zahynú ako Kórach. Odvodzoval živé príklady aj z „knihy prírody“. Júdov priamočiary list sa stal časťou „celého Písma“ a má sa študovať spolu s ostatnými Písmami, pretože nabáda k vhodnému správaniu „v poslednom čase“. — Júda 17, 18, 5–7, 11–13; 4. Mojž. 14:35–37; 1. Mojž. 6:4; 18:20, 21; 19:4, 5, 24, 25; 4:4, 5, 8; 4. Mojž. 22:2–7, 21; 31:8; 16:1–7, 31–35.

9. Prečo je dnes Júdovo varovanie stále nutné a v akých oblastiach sa musia kresťania naďalej navzájom budovať?

9 Odpor a skúšky zvonku nezabránili rastu kresťanstva, ale teraz bratov ohrozovala skazenosť zvnútra. Skaly utajené pod hladinou ohrozovali celý zbor, takže mohol stroskotať. Júda si uvedomoval, že toto nebezpečenstvo by mohlo byť ešte ničivejšie, a preto usilovne dokazoval, že treba viesť „tvrdý boj za vieru“. Jeho list je dnes rovnako časový, ako bol vtedy. Stále je potrebná rovnaká výstraha. Vieru treba stále strážiť a bojovať za ňu, vykoreňovať nemravnosť, milosrdne pomáhať tým, ktorí pochybujú a ak je to možné, ‚vytrhovať ich z ohňa‘. V záujme mravnej rýdzosti, duchovnej zdatnosti a pravého uctievania sa dnes kresťania musia neprestajne budovať v najsvätejšej viere. Musia sa zastávať pravých zásad a približovať sa k Bohu v modlitbe. Potrebujú mať aj pravú úctu pred „panstvom“ a rešpektovať Bohom danú autoritu v kresťanskom zbore. — Júda 3, 23, 8.

10. a) Ako má zbor zaobchádzať so živočíšnymi ľuďmi a čo to spôsobí? b) Aká odmena očakáva dedičov Kráľovstva a v čom sa pripájajú k Júdovi?

10 „Živočíšni ľudia, ktorí nemajú duchovné zmýšľanie“, nikdy neprídu do Božieho kráľovstva a budú iba ohrozovať druhých, ktorí sú na ceste k večnému životu. (Júda 19; Gal. 5:19–21) Zbor musí byť pred nimi varovaný a musí sa ich zbaviť. Tak bude pre milovaných rozmnožené „milosrdenstvo a pokoj a láska“ a zachovajú sa v Božej láske ‚a očakávajú pritom milosrdenstvo svojho Pána Ježiša Krista s vyhliadkou na večný život‘. Boh, Záchranca, postaví dedičov Kráľovstva „bezchybných v ohľade svojej slávy s veľkou radosťou“. Tí sa určite pripoja k Júdovi a pripisujú Bohu prostredníctvom Ježiša Krista ‚slávu, majestát, silu a moc‘. — Júda 2, 21, 24, 25.

[Poznámka pod čiarou]

^ 3. ods. The Canon of the New Testament, 1987, B. M. Metzger, strana 138.

[Otázky]