Jehovovi svedkovia — chirurgicko–etická výzva
Dodatok
Jehovovi svedkovia — chirurgicko–etická výzva
Prevzaté so zvolením Amerického lekárskeho združenia z The Journal of The American Medical Association (JAMA), 27. novembra 1981, zväzok 246, č. 21, strany 2471, 2472. Copyright 1981, American Medical Association.
Pri liečbe Jehovových svedkov lekári stoja pred zvláštnym problémom. Zástancovia tejto viery majú hlboké náboženské presvedčenie, že je nesprávne prijať homológnu alebo autológnu celú krv, koncentrované červené krvinky, biele krvinky alebo krvné doštičky. Mnohí súhlasia s použitím umelého srdca–pľúc, naplneného bezkrvnou tekutinou, dialýzy alebo podobného zariadenia, ak sa mimotelový obeh nepreruší. Lekársky personál si nemusí robiť starosti s právnou zodpovednosťou, lebo svedkovia urobia úmerné právne kroky, aby ich zbavili zodpovednosti za odmietnutie krvi po predchádzajúcom poučení. Prijímajú bezkrvné náhradné tekutiny. Ich využitím a pomocou jemnej techniky lekári robia veľkú chirurgiu všetkých typov na dospelých svedkoch, aj na detských pacientoch. Vyvinula sa štandardná prax pre týchto pacientov, ktorá je v súlade so zásadou liečiť „celého človeka“. (JAMA 1981; 246:2471–2472)
LEKÁRI stále častejšie stoja pred problémom, ktorý sa dotýka vážnych zdravotných otázok. V USA je vyše pol milióna Jehovových svedkov, ktorí neprijímajú transfúziu krvi. Počet svedkov a tých, ktorí sú s nimi spojení, narastá. Hoci sa predtým mnoho lekárov a prednostov v nemocniciach pozeralo na odmietnutie transfúzie ako na právny problém a usilovali sa o súdne oprávnenie pre metódu, o ktorej si mysleli, že z lekárskeho hľadiska je vhodná, súčasná lekárska literatúra odhaľuje, že tu došlo ku značnej zmene postoja. Môže to byť dôsledkom väčšej chirurgickej skúsenosti s pacientmi, ktorí majú nízku hladinu hemoglobínu, a môže to odzrkadľovať aj zvyšujúcu sa snahu dbať na právnu zásadu ‚súhlas po poučení‘.
Dnes sa zvládnu bez transfúzie krvi akékoľvek chirurgické zákroky a poranenia dospelých aj nedospelých svedkov. Zástupcovia Jehovových svedkov sa nedávno stretávali s chirurgami a administratívnym personálom v najväčších lekárskych centrách v krajine. Tieto schôdzky zlepšili porozumenie a pomohli riešiť otázky zachovávania krvi, transplantátov a možnosti vyhnúť sa lekársko– právnym konfrontáciám.
POSTOJ SVEDKOV K LIEČBE
Jehovovi svedkovia prijímajú lekárske a chirurgické ošetrenie. Mnohí sú lekármi a chirurgami. Ale svedkovia sú hlboko nábožensky založení ľudia, ktorí veria, že transfúzia krvi je pre nich zakázaná biblickými výrokmi, ako napríklad: „Iba mäso s jeho dušou, to jest s jeho krvou, nebudete jesť“ (Genesis 9:3, 4, RP); „[Nech] vyleje jeho krv, pokryje ju zemou“ (Levitikus 17:13, 14, RP); a „aby sa zdržiavali... smilstva, zaduseného a krvi“ (Skutky 15:19–21).1
Hoci tieto verše nie sú formulované v lekárskych pojmoch, svedkovia sa na ne pozerajú ako na verše vylučujúce transfúziu celej krvi, koncentrovaných červených krviniek a plazmy, takisto aj bielych krviniek a doštičiek. Náboženské porozumenie svedkov im v absolútnom zmysle nezakazuje použitie takých zložiek ako je albumín, imunoglobulíny a preparáty pre hemofilikov; každý svedok sa musí rozhodnúť sám, či ich prijme.2
Svedkovia veria, že krv odňatá z tela sa musí vyliať, a preto neprijímajú autotransfúziu uskladnenej krvi. Techniky odberu [krvi] počas operácie alebo zrieďovania krvi, zahŕňajúce skladovanie krvi, sú pre nich nevhodné. Na druhej strane mnohí svedkovia pripustia použitie dialýzy alebo umelého srdca–pľúc (nenaplneného cudzou krvou) a tak isto uskladňovanie krvi počas operácie, keď obeh krvi nie je prerušený; lekár by sa mal poradiť s pacientom o tom, čo mu hovorí jeho svedomie.2
Svedkovia si nemyslia, že Biblia priamo hovorí o transplantácii orgánu. Preto o transplantácii rohovky, obličiek alebo iných tkanív sa musí rozhodnúť každý svedok sám.
VEĽKÁ CHIRURGIA JE MOŽNÁ
Hoci chirurgovia často odmietli ošetriť svedkov, lebo sa im zdalo, že ich postoj k použitiu krvných derivátov „zväzuje lekárom ruky“, mnoho lekárov sa dnes pozerá na situáciu len ako na ďalšiu komplikáciu, ktorá je výzvou ich šikovnosti. Pretože svedkovia nemajú námietky voči koloidným alebo kryštaloidným náhradným tekutinám, ani voči elektrokauterizácii, hypotenznej anestézii,3 alebo podchladeniu, to všetko sa už úspešne použilo. Súčasné alebo budúce používanie hetaškrobu,4 veľkých dávok dextranu so železom v intravenóznych injekciách5,6 a „sónický skalpel“7 sú sľubné, a proti nim niet náboženských námietok. Ak bude aj nedávno vyvinutá fluorovaná krvná náhrada Fluosol–DA bezpečná a účinná,8 jej používanie nebude v rozpore s vierou svedkov.
Ott a Cooley9 písali v roku 1977 o 542 kardiovaskulárnych operáciách svedkov bez transfúzie krvi a dospeli k názoru, že tak sa dá pracovať „s prijateľne nízkym rizikom“. Ako odpoveď na našu prosbu Cooley nedávno zostavil štatistický prehľad 1 026 operácií, z ktorých 22 percent bolo na maloletých, a dospel k názoru, „že riziko chirurgického zákroku u pacientov zo skupiny Jehovových svedkov nebolo podstatne vyššie ako u ostatných.“ MUDr. Michael E. DeBakey hovorí v podobnom zmysle, „že vo veľkej väčšine situácií [týkajúcich sa svedkov] riziko operácie bez použitia transfúzie krvi nie je väčšie ako u tých pacientov, kde používame transfúziu krvi“ (podľa rozhovoru, marec 1981). V literatúre sú aj správy o veľkých urologických10 a ortopedických chirurgických zákrokoch.11 MUDr. G. Dean MacEwen a MUDr. J. Richard Bowen napísali, že operačné odstránenie spina bifida väčšieho rozsahu „sa úspešne vykonalo na 20 nedospelých [svedkoch]“ (nepublikované údaje, august 1981). Pripájajú: „Chirurg musí presadiť filozofiu úcty voči pacientovmu právu odmietnuť transfúziu krvi a napriek tomu robiť chirirgické zákroky tak, aby to bolo pre pacienta bezpečné.“
Herbsman12 hovorí o úspešných prípadoch, aj o mladistvých, u ktorých došlo „k masívnej strate krvi pri nehode“. Pripúšťa, že „Svedkovia sú v určitej nevýhode, ak potrebujú krv. Predsa len je však jasné, že alternatívy na náhradu krvi máme.“ Všíma si, že mnohí chirurgovia sa cítia obmedzení, keby prijali svedkov za pacientov, pre „strach z právnych následkov“, ale vysvetľuje, že to nie je opodstatnené.
PRÁVNE ZÁBRANY A MALOLETÍ
Svedkovia ochotne podpíšu formulár Amerického lekárskeho združenia, ktorý sníma právnu zodpovednosť z lekárov a nemocníc13 a väčšina svedkov so sebou nosí kartu ‚Upozornenie pre zdravotníkov‘, s dátumom a svedeckými podpismi, ktorá bola pripravená po porade s lekárskymi a právnymi zástupcami. Tieto dokumenty sú záväzné pre pacienta (alebo jeho dediča) a ochraňujú lekára, lebo sudca Warren Burger usúdil, že postih za zanedbanie povinnej starostlivosti „by sa javil ako neopodstatnený“ tam, kde sa podpísalo takéto vyhlásenie. K tejto otázke sa vyjadruje aj analýza „povinného lekárskeho ošetrenia a náboženskej slobody“. Jej autor Paris14 v nej píše: „Komentátor, ktorý prečítal príslušnú literatúru, poznamenal, že ‚nebol schopný nájsť žiadnu autoritu na tvrdenie, že lekár by si spôsobil... trestnú... zodpovednosť za to, že nevnútil transfúziu neochotnému pacientovi‘. Riziko je skôr výplodom bujnej právnickej mysle, ako skutočnou možnosťou.“
Najväčšie starosti robí pomoc neplnoletým, kde často dochádza k právnemu konaniu proti rodičom podľa štatútu o zanedbaní starostlivosti o dieťa. Ale takýto postup mnohí lekári a právni zástupcovia považujú za pochybné, lebo poznajú prípady svedkov a vedia, že rodičia — svedkovia sa usilujú o dobrú lekársku starostlivosť pre svoje deti. Svedkovia sa nechú zrieknuť svojej rodičovskej zodpovednosti alebo ju prenášať na sudcu, alebo na akúsi tretiu stranu, ale naliehajú, aby sa bral ohľad na náboženské cítenie rodiny. Dr. A. D. Kelly, bývalý tajomník Kanadského lekárskeho združenia, napísal,15 že „rodičia neplnoletých a najbližší príbuzný pacienta v bezvedomí má právo interpretovať vôľu pacienta... Neobdivujem konanie teoretizujúceho súdu, ktorý sa zhromaždil o druhej hodine v noci, aby odobral dieťa jeho rodičom.“
Je axiómom, že rodičia majú hlavné slovo v starostlivosti o deti aj vtedy, keď riešia otázku potencionálneho nebezpečenstva alebo prínosu chirurgického zákroku, ožarovania alebo chemoterapie. Pre mravné dôvody, ktoré siahajú nad rámec rizika transfúzie,16 rodičia–svedkovia žiadajú, aby sa použila liečba, ktorá nie je nábožensky zakázaná. To je v súlade s lekárskym pravidlom, že má byť liečený „celý človek“ a že sa nemá prehliadať možné aj trvalé psychosociálne poškodenie z agresívneho spôsobu, ktorý znásilňuje zásady rodinnej viery. Veľké centrá po celej krajine majú skúsenosti so svedkami a teraz často prijímajú pacientov prevezených k nim z ústavov, ktoré nie sú ochotné svedkov ošetrovať; sú to aj pediatrické prípady.
VÝZVA PRE LEKÁROV
Starostlivosť o Jehovových svedkov môže pochopiteľne spôsobiť dilemu lekárovi, ktorý sa oddal myšlienke zachovať život a zdravie použitím všetkej techniky, ktorú má k dispozícii. Harwey17 pripustil vo svojom redakčnom článku, ktorý predchádzal sérii článkov o veľkej chirurgii na svedkoch: „Takáto vierouka, ktorá môže zasahovať do mojej práce, je naozaj znepokojujúca. Azda príliš ľahko zabúdame, že chirurgia je remeslo, ktoré závisí od osobnej techniky jednotlivcov. A techniku možno vylepšiť.“
Profesor Bolooki18 si všimol znepokojivú správu, že jedna veľmi vyťažená úrazová nemocnica v okrese Dade na Floride mala „paušálny prístup, keď odmietala ošetriť“ svedkov. Povedal, že „väčšina chirurgických zákrokov na tejto skupine pacientov je spojená s menším rizikom ako obvykle. Hoci chirurgovia sa cítia byť ochudobnení o jeden nástroj modernej medicíny... som presvedčený, že keby týchto pacientov operovali, veľa by sa naučili.“
Stále viac lekárov berie túto situáciu za výzvu pre lekárov a nepovažujú pacienta, svedka, za problematického. Výsledkom je už štandardná prax pre túto skupinu pacientov, ktorá sa prijíma v mnohých lekárskych centrách po celej krajine. Títo lekári súčasne pomáhajú tak, že to najlepšie slúži celkovému blahu pacienta. Ako si všimol Garner19 a spol.: „Kto by mal z toho úžitok, keby pacientova telesná choroba bola vyliečená, ale jeho duchovný život s Bohom by bol skompromitovaný? To potom spôsobuje život, ktorý stráca zmysel a je azda horší ako smrť.“
Svedkovia uznávajú, že — z lekárskeho hľadiska — ich pevné presvedčenie zrejme pridáva určitý diel rizika a môže skomplikovať starostlivosť o nich. Preto obvykle dávajú najavo, že si vážia pomoc, ktorú dostali. Okrem oživujúcich prvkov hlbokej viery a intenzívnej vôle žiť, radi spolupracujú s lekármi a zdravotníckym personálom. Tak je spokojný aj pacient aj lekár, keď čelia tomuto výnimočnému problému.
ODKAZY
1. Jehovah‘s Witnesses and the Question of Blood. Brooklyn, NY, Watchtower Bible and Tract Society, 1977, pp. 1–64.
2. The Watchtower 1978; 99 (June 15):29–31.
3. Hypotensive anesthesia facilitates hip surgery, MEDICAL NEWS. JAMA 1978; 239:181.
4. Hetastarch (Hespan)—a new plasma expander. Med Lett Drugs Ther 1981; 23:16.
5. Hamstra RD, Block MH, Schocket AL: Intravenous iron dextran in clinical medicine. JAMA 1980; 243:1726–1731.
6. Lapin R: Major surgery in Jehovah‘s Witnesses. Contemp Orthop 1980; 2:647–654.
7. Feuerst ML: ‚Sonic scalpel‘ spares vessels. Med Trib 1981; 22:1, 30.
8. Gonzáles ER: The saga of ‚artificial blood‘: Fluosol a special boon to Jehovah‘s Witnesses. JAMA 1980; 243:719–724.
9. Ott DA, Cooley DA: Cardiovascular surgery in Jehovah‘s Witnesses. JAMA 1977; 238:1256–1258.
10. Roen PR, Velcek F: Extensive urologic surgery without blood transfusion. NY State J Med 1972; 72:2524–2527.
11. Nelson CL, Martin K, Lawson N, et al: Total hip replacement without transfusion. Contemp Orthop 1980; 2:655–658.
12. Herbsman H: Treating the Jehovah‘s Witness. Emerg Med 1980; 12:73–76.
13. Medicolegal Forms With Legal Analysis. Chicago, American Medical Association, 1976, p. 83.
14. Paris JJ: Compulsory medical treatment and religious freedom: Whose law shall prevail? Univ San Francisco Law Rev 1975; 10:1–35.
15. Kelly AD: Aequanimitas Can Med Assoc J 1967; 96:432.
16. Kolins J: Fatalities from blood transfusion. JAMA 1981; 245:1120.
17. Harwey JP: A question of craftsmanship. Contemp Orthop 1980; 2:629.
18. Bolooki H: Treatment of Jehovah‘s Witnesses: Example of good care. Miami Med 1981; 51:25–26.
19. Gardner B, Bivona J, Alfonso A, et al: Major surgery in Jehovah‘s Witnesses. NY State J Med 1976; 76:765–766.