Vyrastal som v Alicante, meste ležiacom na východnom pobreží Španielska. Naša rodina bola úplná katastrofa, a preto som väčšinu času trávil mimo domu. Spriatelil som sa s Josém Maríom, ktorý pracoval v pneuservise neďaleko nášho domu. Bol to milý a priateľský človek a venoval mi pozornosť, po ktorej som tak veľmi túžil. Keď som zažíval ťažké obdobie, bol mi ako brat. Boli sme blízkymi priateľmi, hoci bol odo mňa o 20 rokov starší.

José María študoval Bibliu s Jehovovými svedkami. Bolo na ňom vidieť, že to, čo sa učí, mu prináša veľkú radosť, a často mi hovoril o tom, čo sa dozvedel. Vždy som ho úctivo počúval, ale nevenoval som tomu veľkú pozornosť, lebo v čase dospievania ma zaujímali iné veci. To sa však zakrátko zmenilo.

Nerád o tej nehode rozprávam — poviem len toľko, že som bol hlúpy a nezodpovedný. Ten deň drasticky zmenil môj život. Predtým som bol plný elánu a sily, a zrazu som sa ocitol na nemocničnom lôžku — ochrnutý! Zmieriť sa s touto krutou realitou nebolo ľahké. Veľakrát som si kládol otázku, či má zmysel ďalej žiť.

José María prišiel za mnou do nemocnice a zariadil, aby ma zakrátko navštívili Jehovovi svedkovia z miestneho zboru. Ich pravidelné návštevy na mňa urobili silný dojem. Hneď ako som sa dostal z jednotky intenzívnej starostlivosti, začal som študovať Bibliu. Z Biblie som sa naučil, prečo ľudia trpia a zomierajú a prečo to Boh dovoľuje. Dozvedel som sa aj, čo Boh urobí v budúcnosti — že celá zem bude rajom, v ktorom budú žiť dokonalí ľudia a nikto z nich nepovie: „Som chorý.“ ​(Izaiáš 33:24) Táto vyhliadka dala môjmu životu zmysel.

Keď som sa vrátil z nemocnice, ďalej som študoval Bibliu a robil rýchly pokrok. Na špeciálnom invalidnom vozíku som začal chodiť na niektoré zhromaždenia Jehovových svedkov a zapájať sa aj do zvestovateľskej činnosti. Piateho novembra 1988 som bol pokrstený v špeciálne upravenej vani — mal som vtedy 20 rokov. Boh Jehova mi pomohol získať úplne nový pohľad na život. Uvažoval som, ako mu môžem ukázať, že som mu vďačný.

Napriek mojej situácii som chcel v službe Jehovovi robiť všetko, čo bolo v mojich silách, a chcel som napredovať. (1. Timotejovi 4:15) Spočiatku to nebolo ľahké, pretože mi rodina odporovala. Ale moji spoluveriaci stáli pri mne. Správali sa ku mne ako ozajstní duchovní bratia a sestry. Postarali sa o to, že som nevynechal ani jedno zhromaždenie, a pomohli mi ďalej sa aktívne zapájať do zvestovateľskej činnosti.

Časom však bolo stále jasnejšie, že budem potrebovať 24-hodinovú odbornú starostlivosť. Po dlhom hľadaní som napokon našiel vhodné centrum pre telesne postihnutých vo Valencii asi 160 kilometrov severne od Alicante. Tento ústav sa stal mojím domovom.

Napriek tomu, že som zostal pripútaný na lôžko, bol som odhodlaný ďalej napredovať. Dostávam invalidný dôchodok a ďalšie príspevky, vďaka čomu som si mohol zadovážiť počítač. Kúpil som si aj mobilný telefón. Každé ráno mi opatrovateľka zapne počítač, ktorý mám vedľa postele, i telefón. Počítač ovládam bradou pomocou joysticku. Používam aj dotykové pero, ktoré držím v ústach. Môžem ním písať na klávesnici a vytáčať telefónne čísla.

Ako mi technika pomáha v mojej duchovnej činnosti? V prvom rade mi umožňuje prístup na internetovú stránku jw.org a na Internetovú knižnicu Strážnej veže, ktoré si pozerám každý deň. Často si hodiny študujem biblické publikácie a ďalej si prehlbujem poznanie Boha a jeho nádherných vlastností. Vždy, keď sa cítim skľúčený alebo osamotený, nájdem si na internetovej stránke niečo, čo ma povzbudí. Tieto prostriedky sú mi úžasnou pomocou!

Počítač mi umožňuje počúvať zhromaždenia nášho zboru a mať na nich aktívnu účasť. Môžem odpovedať na otázky, modliť sa, prednášať prejavy a dokonca aj čítať na štúdiu Strážnej veže. Hoci na týchto zhromaždeniach nemôžem byť osobne, takto mám pocit, že som platnou časťou zboru.

Vďaka telefónu a počítaču sa môžem naplno podieľať aj na zvestovateľskej činnosti. Nemôžem síce chodiť z domu do domu, ako to robí väčšina Jehovových svedkov, ale to ma nezastavilo. A keďže veľmi rád zvestujem ľuďom o Biblii cez telefón, naši starší ma dokonca požiadali, aby som túto formu služby v našom zbore organizoval. Tento spôsob zvestovania využívajú najmä tí členovia zboru, ktorí nemôžu vychádzať z domu.

 Môj život sa však netočí len okolo techniky. Každý deň ma prídu navštíviť priatelia. Niekedy privedú aj príbuzných alebo známych, ktorí majú záujem o štúdium Biblie. Často ma požiadajú, aby som ich učil. Inokedy ma navštívia celé rodiny, aby som mohol byť na ich rodinnom štúdiu Biblie. Najradšej mám, keď si ku mne na posteľ sadnú malé deti a rozprávajú mi, prečo majú rady Jehovu.

Som vďačný, že ma priatelia chodia navštevovať. Moja izba je často plná ľudí, plná priateľov zblízka i zďaleka. Asi nemusím vysvetľovať, ako takáto pozornosť zo strany spolukresťanov prekvapuje mojich ošetrovateľov. Každý deň ďakujem Jehovovi, že mi dovolil byť časťou tohto úžasného bratstva.

Kedykoľvek sa ma niekto opýta, ako sa mám, jednoducho poviem: „Dobre, žijem a bojujem ďalej.“ Viem, že v tomto boji nie som sám. Všetci kresťania musia bojovať — viesť „znamenitý boj viery“ —, nech už sú naše okolnosti akékoľvek. (1. Timotejovi 6:12) Čo mne osobne už toľko rokov pomáha v mojom boji? Každý deň sa modlím k Jehovovi a ďakujem mu za to, že dal môjmu životu zmysel. Snažím sa byť naplno zamestnaný službou Bohu a zameriavať sa na našu vyhliadku na nádhernú budúcnosť.

Často myslím na nový svet a na to, aké to bude, keď budem môcť znovu behať a skákať. Niekedy si uťahujem z Josého Maríu, ktorý má detskú obrnu: „Kto z nás vyhrá, keď budeme bežať maratón?“ On mi odpovie: „Nezáleží na tom, kto vyhrá. Podstatné je, že budeme v raji a budeme sa môcť spolu pretekať.“

Zmieriť sa s tým, že budem pripútaný na lôžko, bolo veľmi ťažké. Za mlada som urobil veľkú hlúposť, za ktorú som draho zaplatil. Som však Jehovovi vďačný, že ma neopustil. Bohato ma požehnal — dal mi veľkú duchovnú rodinu, túžbu žiť, možnosť pomáhať druhým a nádhernú vyhliadku do budúcnosti. Ak by som mal zhrnúť svoje pocity do jednej vety, asi by som povedal, že Jehova mi dal viac, ako si zaslúžim.