JAMES Bruce, odvážny cestovateľ zo Škótska, nemôže uveriť vlastným očiam. Spod piesku v Alžírsku vyčnieva rímsky víťazný oblúk! Keď ho v roku 1765 objavil, ešte netušil, že priamo pod jeho nohami sa nachádzajú rozvaliny najväčšieho rímskeho mesta postaveného na území severnej Afriky — starovekého Thamugadi, dnes známeho ako Timgad.

Až o viac ako sto rokov, v roku 1881, začali francúzski archeológovia odkrývať zachovalé ruiny tohto mesta. Prišli k záveru, že napriek nehostinným podmienkam sa obyvatelia Timgadu tešili z pohodlného až luxusného životného štýlu. Ale prečo sa Rimania rozhodli postaviť takéto honosné mesto na takom pustom mieste? A v čom nám môže byť história Timgadu na poučenie?

Keď v prvom storočí n. l. Rimania rozšírili svoju ríšu aj na územie severnej Afriky, stretli sa s prudkým odporom miestnych kočovných kmeňov. Uvažovali preto, ako možno v tejto oblasti nastoliť mier. Najskôr tam poslali tretiu Augustovu légiu, ktorá v rozľahlej hornatej oblasti dnešného severného Alžírska postavila opevnené kasárne a vojenské základne. Neskôr Rimania postavili mesto Timgad, ale s úplne iným zámerom.

Oficiálne bol Timgad rímskou osadou pre vojnových veteránov, ale v skutočnosti ho postavili so zámerom oslabiť odpor miestnych kmeňov. A ich zámer vyšiel. Miestnych ľudí, ktorí do Timgadu prichádzali predávať svoj tovar, začal zakrátko priťahovať pohodlný spôsob života v tomto meste. V Timgade však mohli žiť len rímski občania, preto mnohí domorodci ochotne vstúpili na 25 rokov do rímskej légie, aby tak sebe a svojim synom zabezpečili rímske občianstvo.

Niektorí Afričania sa však neuspokojili s tým, že získali rímske občianstvo, a postupne dosiahli v Timgade alebo v iných rímskych koloniálnych mestách významné postavenie. Ľstivý plán Rimanov asimilovať miestnych obyvateľov bol natoľko úspešný, že Timgad bol už pol storočia po založení obývaný prevažne Afričanmi.

Ako je možné, že sa Rimanom podarilo získať si domorodé obyvateľstvo tak rýchlo? Jedným  dôvodom bolo, že presadzovali rovnosť medzi obyvateľmi mesta — tak ako to učil rímsky štátnik Cicero. Pozemky boli rozdelené medzi rímskych veteránov a občanov afrického pôvodu rovným dielom. Mesto bolo starostlivo naprojektované a obytné domy, oddelené úzkymi uličkami, stáli na pozemku s pôdorysom 20 krát 20 metrov. Také úhľadné a spravodlivé usporiadanie bolo pre miestnych obyvateľov nepochybne mimoriadne príťažlivé.

Podobne ako v mnohých rímskych mestách, aj v Timgade sa obyvatelia v dni, keď sa konali trhy, stretávali na fóre, čiže rušnom námestí, aby sa dozvedeli, čo je nové, alebo aby si zahrali nejakú hru. Pre domorodých obyvateľov, ktorí žili v okolitých vyprahnutých vrchoch, bolo iste príjemnou predstavou môcť sa v horúcich dňoch prechádzať v tieni kolonád. A určite ich lákala aj možnosť oddychovať za žblnkotu vody v niektorých z mnohých verejných kúpeľov s voľným vstupom. Akoby sa už videli, ako posedávajú okolo osviežujúcich fontán a rozprávajú sa s priateľmi. Všetko im to muselo pripadať ako sen.

Ďalším z miestnych lákadiel bol amfiteáter. Poskytoval najmenej 3 500 miest na sedenie, a tak mohol pojať zástupy Timgadčanov, ako aj davy z okolitých mestečiek. Diváci sa tu zoznamovali s obscénnou zábavou Rimanov, ktorých hry boli často nemravné či násilné.

Nezanedbateľnú úlohu zohralo aj náboženstvo Rimanov. Dlažba a steny kúpeľných domov boli bohato zdobené farebnými mozaikami s výjavmi z mytológie. Keďže kúpeľ bol každodennou súčasťou života, Timgadčania postupne spoznávali rímskych bohov a náboženstvo. Rímsky zámer asimilovať Afričanov sa natoľko vydaril, že náhrobky v Timgade často zobrazovali miestne i rímske božstvá súčasne.

Keď cisár Traján v roku 100 n. l. toto mesto založil, Rím začal v severnej Afrike podporovať produkciu obilia, olivového oleja a vína. Táto oblasť sa čoskoro stala obilnicou Ríma, ktorá ríšu zásobovala týmito dôležitými produktmi. Timgad, tak ako iné koloniálne mestá, pod rímskou nadvládou prosperoval a časom sa rozrástol ďaleko za svoje hradby.

Vďaka obchodu s Rímom obyvatelia mesta, ako aj vlastníci pôdy zbohatli, no miestnym farmárom sa ušlo len veľmi málo. Nadmerné dane a sociálna nespravodlivosť viedli v treťom storočí k tomu, že sa malí farmári začali búriť. Niektorí z farmárov, ktorí predtým prijali katolícke náboženstvo, sa pripojili k donatistom — skupine hlásiacej sa ku kresťanstvu, ktorá sa postavila proti korupcii v katolíckej cirkvi. (Pozri rámček „ Boli donatisti naozaj ‚pravá cirkev‘?“)

Stáročia náboženských konfliktov, občianskych vojen a barbarských nájazdov spôsobili, že  Rímska ríša stratila kontrolu nad severnou Afrikou. V šiestom storočí arabské kmene Timgad vypálili a napokon toto mesto na viac než 1 000 rokov upadlo do zabudnutia.

Archeológov pri odkrývaní ruín starovekého Timgadu pobavil latinský nápis, ktorý našli na fóre. Znel: „Poľovačka, kúpanie, hry, smiech — to je život!“ Jeden francúzsky historik sa vyjadril, že v tomto nápise „sa odráža filozofia, ktorej tak trochu chýba ambicióznosť, ale ktorá iste niektorým znie ako skrytá múdrosť“.

A Rimania sa nejaký čas naozaj riadili touto životnou filozofiou. Apoštol Pavol hovoril, že niektorí ľudia v prvom storočí žili podľa kréda: „Jedzme a pime, lebo zajtra máme zomrieť.“ Hoci Rimania boli nábožní, zameriavali sa na okamžité uspokojovanie túžob a nad hlbším zmyslom života sa veľmi nezamýšľali. Pavol varoval spolukresťanov, aby sa pred takými ľuďmi chránili. Napísal: „Nedajte sa zviesť. Zlá spoločnosť kazí užitočné zvyky.“ (1. Korinťanom 15:32, 33)

Postoje dnešných ľudí sa veľmi nelíšia od tých, ktoré mali obyvatelia Timgadu pred viac ako 1 500 rokmi. Aj dnes mnohí žijú len pre prítomnosť. Úplne sa stotožňujú so životnou filozofiou Rimanov — mať sa dobre teraz bez ohľadu na následky. Biblia však otvorene hovorí, že „scéna tohto sveta sa mení“, a preto kresťanov povzbudzuje k presnému opaku — neužívať svet naplno. (1. Korinťanom 7:31)

Rozvaliny starovekého mesta Timgad svedčia o tom, že tajomstvo šťastného a zmysluplného života nespočíva v tom, že sa držíme slov nápisu ukrytého v piesku v severnej Afrike. Tajomstvo šťastného života tkvie v tom, že sa človek riadi biblickým nabádaním: „Svet sa pomíňa, ako aj jeho žiadosť, ale ten, kto koná Božiu vôľu, zostáva naveky.“ (1. Jána 2:17)