PRED nejakým časom boli dvaja muži v istej krajine na základe falošných dôkazov obvinení z vraždy a odsúdení na smrť. Keď právnici chybu zistili, zo všetkých síl sa snažili odsúdených oslobodiť. Hoci sa im to v prípade jedného z nich nakoniec podarilo, druhému už nemohli pomôcť — medzičasom bol popravený.

Takéto chyby môžu nastať v ktoromkoľvek právnom systéme, a preto je namieste biblická rada: „Právo — právo máš sledovať.“ (5. Mojžišova 16:20) Keď sa sudcovia držia tohto príkazu, ľuďom to prináša veľký úžitok. Boží Zákon daný starovekému izraelskému národu bol založený na nestrannosti a spravodlivosti. Pozrime sa na tento Zákon trochu bližšie a preskúmajme, či „všetky [Božie] cesty sú právom“. (5. Mojžišova 32:4)

Ak majú sudcovia súdiť na úžitok ľudí, musia byť skúsení, spravodliví a nepodplatiteľní. Boží Zákon zdôrazňoval, že sudcovia musia mať tieto kvality. Keď na začiatku prechodu cez pustatinu dostal Mojžiš za úlohu ustanoviť sudcov, mal vybrať „schopných mužov bojacich sa Boha, dôveryhodných mužov, ktorí nenávidia nepoctivý zisk“. (2. Mojžišova 18:21, 22) O štyridsať rokov Mojžiš opäť sudcom pripomenul, že národ potrebuje „múdrych a rozvážnych a skúsených mužov“. (5. Mojžišova 1:13–17)

O niekoľko storočí judský kráľ Jehošafat * sudcom prikázal: „Hľaďte, čo robíte, pretože nesúdite za človeka, ale za Jehovu; a on je s vami v záležitostiach súdu. A teraz nech spočinie na vás des pred Jehovom. Dávajte pozor a konajte, lebo u Jehovu, nášho Boha, niet žiadnej nespravodlivosti ani predpojatosti, ani prijímania úplatku.“ (2. Paralipomenon 19:6, 7) Týmito slovami kráľ sudcom pripomenul, že ak budú ich rozhodnutia ovplyvnené predsudkami alebo chamtivosťou, Boh ich bude brať na zodpovednosť za všetky škody, ktoré tým vzniknú.

Keď sa izraelskí sudcovia držali týchto vysokých noriem, ľudia sa cítili chránení a v bezpečí. Okrem týchto noriem Boh vo svojom Zákone sudcom poskytol zásady, ktoré im mali pomôcť robiť spravodlivé rozhodnutia aj v tých najkomplikovanejších prípadoch.

Hoci za sudcov mali byť vyberaní múdri a skúsení muži, nemuseli sa spoliehať na vlastný úsudok a schopnosti. Boh Jehova im dal zásady alebo smernice, ktoré im mali pri súdení pomáhať. Pozrime sa na niektoré z nich.

Dôkladné preskúmanie prípadu. Boh dal prostredníctvom Mojžiša sudcom tento pokyn: „Pri vypočúvaní medzi svojimi bratmi budete spravodlivo súdiť.“ (5. Mojžišova 1:16) Sudcovia môžu vyniesť spravodlivý verdikt len za predpokladu, že poznajú všetky fakty. Preto im Boh povedal: „Budeš tiež hľadať a pátrať a dôkladne sa vypytovať.“ Ešte predtým ako sa súdny proces  začal, sudcovia museli mať istotu, že „sa vec potvrdila ako pravdivá“. (5. Mojžišova 13:14; 17:4)

Vypočutie svedkov. Pri vyšetrovaní prípadu boli smerodajné výpovede svedkov. V Božom Zákone sa uvádzalo: „Nemá povstať len jediný svedok proti mužovi vzhľadom na akékoľvek previnenie alebo akýkoľvek hriech, v prípade akéhokoľvek hriechu, ktorého by sa dopustil. Na ústach dvoch svedkov alebo na ústach troch svedkov má záležitosť pevne stáť.“ (5. Mojžišova 19:15) A svedkovia dostali tento príkaz: „Nespolupracuj so zlými tak, že sa staneš svedkom, ktorý úkladne plánuje násilie.“ (2. Mojžišova 23:1)

Čestnosť na súdnom pojednávaní. Klamanie na súde bola vážna vec, ktorá sa prísne trestala. Boží Zákon uvádzal: „Sudcovia budú dôkladne skúmať, a ak je ten svedok falošný svedok a vzniesol proti svojmu bratovi falošné obvinenie, urobíte mu potom tak, ako úkladne plánoval urobiť svojmu bratovi, a odpraceš zo svojho stredu to, čo je zlé.“ (5. Mojžišova 19:18, 19) Preto si svedkovia dvakrát rozmysleli, či uvedú nepravdivú informáciu. Keď muž na súde klamal, aby získal majetok niekoho iného, bol mu vzatý majetok v rovnakej hodnote. Ak klamal, aby bol na základe jeho falošného svedectva niekto usmrtený, zaplatil za to vlastným životom.

Nestrannosť sudcov. Keď sudcovia zhromaždili všetky dostupné dôkazy, mali sa poradiť a vyniesť rozsudok. V tomto kroku mali uplatniť jeden mimoriadne dôležitý prvok uvedený v Božom Zákone: „Nebudeš zaobchodiť s poníženým predpojato a nebudeš dávať prednosť osobe veľkého. Máš súdiť svojho spoločníka podľa práva.“ (3. Mojžišova 19:15) Teda sudcovia mali prípad vždy posudzovať podľa skutkovej podstaty, a nie  na základe vonkajšieho vzhľadu či spoločenského postavenia zúčastnených.

Hoci tieto zásady dal Boh izraelskému národu pred stáročiami, sú stále užitočné. Keby sa uplatnili aj v dnešných súdnych sieňach, predišlo by sa mnohým súdnym omylom a chybným verdiktom.

Mojžiš položil izraelskému národu túto otázku: „Ktorý veľký národ má spravodlivé predpisy a sudcovské rozhodnutia ako celý tento zákon, ktorý vám dnes predkladám?“ (5. Mojžišova 4:8) Žiaden iný národ nemal úžitok z takého spravodlivého súdneho systému. Pod vládou kráľa Šalamúna, ktorý sa v mladosti usiloval uplatňovať Jehovove zákony, Izraeliti „bývali v bezpečí“, tešili sa z pokoja a prosperity a „jedli a pili a radovali sa“. (1. Kráľov 4:20, 25)

Izraeliti sa, žiaľ, svojmu Bohu napokon otočili chrbtom. Boh prostredníctvom proroka Jeremiáša vyhlásil: „Hľa, zavrhli samotné Jehovovo slovo, a akú teda majú múdrosť?“ (Jeremiáš 8:9) Následkom toho sa z Jeruzalema stalo „mesto vinné krvou“, v ktorom sa diali „odporné veci“. Nakoniec bolo toto mesto zničené a 70 rokov zostalo neobývané. (Ezechiel 22:2; Jeremiáš 25:11)

Prorok Izaiáš prežil väčšinu svojho života počas veľmi náročného obdobia dejín izraelského národa. Keď sa obzrel späť, bol podnietený o Bohu Jehovovi a jeho Zákone vyhlásiť: „Keď sú tu tvoje súdy pre zem, obyvatelia úrodnej zeme sa istotne budú učiť spravodlivosti.“ (Izaiáš 26:9) S týmto výrokom sa nedá inak ako súhlasiť.

Izaiáš bol určite nesmierne rád, keď ho Boh inšpiroval zapísať proroctvo o Ježišovi Kristovi, vládcovi Božieho Kráľovstva: „Nebude súdiť iba podľa zdania svojich očí ani karhať iba podľa toho, čo počujú jeho uši. A ponížených bude súdiť so spravodlivosťou a s priamosťou bude udieľať pokarhanie na úžitok miernych zeme.“ (Izaiáš 11:3, 4) Aká nádherná vyhliadka pre všetkých, ktorí budú žiť pod vládou tohto Kráľovstva! (Matúš 6:10)