Na začiatku roka 1942, krátko po tom, čo sa Spojené štáty zapojili do druhej svetovej vojny, som bol v piatom ročníku na vysokej škole a mal som niekoľko mesiacov pred ukončením bakalárskeho štúdia na stavebnej fakulte. Mal som dvoch spolubývajúcich a raz mi jeden z nich navrhol, aby som sa porozprával s človekom, ktorý „navštevuje chalanov pod nami“. Tak som sa stretol s Johnom (Johnnym) Brehmerom, ktorý bol Jehovovým svedkom. Mal som pocit, že dokáže v Biblii nájsť odpoveď na akúkoľvek otázku. Urobilo to na mňa veľký dojem, a tak som začal s Johnnym pravidelne študovať Bibliu. Neskôr som ho sprevádzal vo zvestovateľskej službe vždy, keď som mohol.

Johnnyho otec Otto bol prezidentom banky v meste Walnut, ale keď sa stal Jehovovým svedkom vzdal sa tejto pozície, aby mohol každý mesiac venovať 100 hodín zvestovateľskej službe. Jeho príklad, ako aj príklad jeho rodiny ma časom podnietil urobiť veľmi dôležité rozhodnutie.

Jedného dňa mi dekan našej fakulty vytkol, že som si zhoršil známky, a že ak chcem školu dokončiť, nemôžem sa spoliehať na svoje predchádzajúce výsledky. Pamätám si, ako som sa úpenlivo modlil k Bohu Jehovovi a prosil ho, aby mi ukázal správny smer. Onedlho si ma zavolal jeden z mojich učiteľov a oznámil mi, že sa dozvedel o voľnom mieste technika a dovolil si v mojom mene odpovedať, že to miesto prijímam. Poďakoval som mu a vysvetlil, že som sa rozhodol urobiť svojou životnou dráhou službu Jehovovi. A tak som bol 17. júna 1942 pokrstený a krátko nato som začal slúžiť ako priekopník, teda aj ja som každý mesiac zvestoval 100 hodín.

Neskôr v tom istom roku som dostal povolávací rozkaz. Pred odvodovou komisiou som vysvetlil, že svedomie mi nedovoľuje podieľať sa na vojne. Predložil som komisii čestné vyhlásenia mojich profesorov z univerzity, v ktorých potvrdili môj dobrý charakter a výnimočné schopnosti stavebného inžiniera. Napriek tomu som dostal pokutu 10 000 dolárov a bol som odsúdený na päť rokov väzenia v štátnej väznici v Leavenworthe v štáte Kansas.

Vo väzení v Leavenworthe bolo viac ako 230 odsúdených mladých Jehovových svedkov.  Pracovali sme na väzenskej farme pod dohľadom viacerých strážnikov. Niektorí z nich vedeli o tom, prečo sme odmietli nastúpiť vojenskú službu, a boli nám priaznivo naklonení.

Usilovali sme sa naďalej mať pravidelné biblické zhromaždenia a niekoľko strážnikov nám v tom bolo nápomocných. Pomáhali nám tiež dostať do väzenia biblickú literatúru. Správca väznice dokonca pravidelne odoberal časopis Útecha (dnes Prebuďte sa!).

Po troch rokoch som bol 16. februára 1946 z väzenia prepustený. Bolo to niekoľko mesiacov po skončení druhej svetovej vojny. Okamžite som opäť začal slúžiť ako priekopník. Kam som bol poslaný? Naspäť do mesta Leavenworth! Desil som sa čo i len pomyslenia na to, lebo ľudia tam mali voči Jehovovým svedkom veľké predsudky. Nájsť si prácu, ktorá by ma uživila, bolo veľmi ťažké a o ubytovaní ani nehovoriac.

Raz som v službe stretol jedného z mojich bývalých strážnikov, ktorý kričal: „Zmizni z môjho pozemku!“ Keď som zbadal v jeho ruke bejzbalovú palicu, nebolo mi všetko jedno a rýchlo som odišiel. V inom dome mi domáca povedala: „Počkajte chvíľočku“ a zatvorila dvere. Po chvíli otvorila okno na poschodí a vyliala na mňa špinavú vodu z riadu. Napriek tomu moja služba priniesla aj požehnania. Neskôr som sa dozvedel, že niektorí z tých, ktorí si odo mňa vzali biblickú literatúru, sa stali Jehovovými svedkami.

V roku 1943 spoločnosť Watchtower otvorila v štáte New York novú biblickú školu pre misionárov. Táto škola sa neskôr stala známou ako Gileád. Dostal som pozvanie do desiatej triedy a po ukončení školy, 8. februára 1948, som bol poslaný slúžiť na Zlaté Pobrežie (dnes Ghana).

Na Zlatom Pobreží bolo mojou úlohou zvestovať vládnym úradníkom a Európanom. Cez víkendy som spolupracoval s niektorým zborom a pomáhal som jeho členom v službe z domu do domu. Navštevoval som aj spolukresťanov, ktorí bývali na odľahlých miestach, a školil som ich vo zvestovateľskej službe. Navyše som ako cestujúci dozorca navštevoval zbory na Pobreží Slonoviny.

V Afrike som sa snažil žiť ako domorodci — spával som v hlinenej chatrči, jedol som prstami a potrebu som vykonával vonku podobne ako Izraeliti na pustatine. (5. Mojžišova 23:12–14) Týmto postojom sme si spolu s ďalšími misionármi  vytvorili u ľudí dobrú povesť. Manželky niektorých miestnych úradníkov s nami študovali Bibliu, a preto keď nám odporcovia začali spôsobovať problémy a dosiahli, aby bol vydaný príkaz na zamietnutie našich víz, tieto ženy ovplyvnili svojich manželov a príkaz bol stiahnutý!

Tak ako mnohých misionárov v Afrike, aj mňa napokon zložila malária. Mal som záchvaty triašky striedané horúčkami, pri ktorých som blúznil. Niekedy som si doslova musel držať sánku, aby sa netriasla. Napriek tomu mi služba naďalej prinášala radosť a hlboké uspokojenie.

Počas prvých štyroch rokov mojej služby v Afrike som si dopisoval s Evou Hallquistovou, s ktorou som sa zoznámil predtým, ako som odišiel zo Spojených štátov. Aj ona bola pozvaná do školy Gileád, a to do 21. triedy. Dozvedel som sa, že slávnostné ukončenie školy má byť 19. júla 1953. Malo sa konať na medzinárodnom zjazde Jehovových svedkov na štadióne Yankee v New Yorku. S kapitánom jednej lode som sa dohodol, že ma zoberie do Spojených štátov a že cestovné si na lodi odpracujem.

Po 22 dňoch plavby, niekedy na rozbúrenom mori, som sa konečne v brooklynskom ústredí Jehovových svedkov stretol s Evou. Tam na streche jednej z budov s nádherným výhľadom na prístav a panorámu mesta som ju požiadal o ruku. Eva neskôr prišla za mnou na Zlaté Pobrežie.

Po niekoľkých rokoch spoločnej služby v Afrike mi mama napísala, že otec zomiera na rakovinu. Požiadali sme o mimoriadne voľno a vrátili sme sa do Spojených štátov. Otcov zdravotný stav sa rýchlo zhoršoval a zakrátko zomrel.

O štyri roky sme sa dozvedeli, že mojej mame zdravie už neslúži ako kedysi. Niektorí priatelia nám navrhli, aby sme sa vrátili domov a postarali sa o ňu. Bolo to pre nás najťažšie rozhodnutie v živote. Napokon sme sa po 11 rokoch spoločnej misionárskej služby rozhodli vrátiť do Spojených štátov.

Nasledujúce roky sme sa s Evou striedali v starostlivosti o mamu a brali ju na zhromaždenia vždy, keď mohla. Zomrela 17. januára 1976 vo veku 86 rokov. No o deväť rokov prišla ešte väčšia rana — Eve zistili rakovinu. Robili sme všetko, čo bolo v našich silách, aby sme nad chorobou zvíťazili. Napriek tomu boj s chorobou prehrala a 4. júna 1985 vo veku 70 rokov zomrela.

V roku 1988 som bol pozvaný na zasvätenie nových priestorov odbočky v Ghane. Bol to nezabudnuteľný zážitok! Keď som asi pred 40 rokmi po ukončení školy Gileád prišiel do Ghany, bolo tam len niekoľko stoviek Jehovových svedkov. V roku 1988 ich tam bolo viac ako 34 000 a dnes je ich skoro 114 000!

Dva roky po návšteve Ghany som si 6. augusta 1990 vzal za manželku Evinu dobrú priateľku Betty Millerovú. Našou spoločnou životnou dráhou je naďalej služba Jehovovi. Tešíme sa na deň, keď sa tu na zemi po vzkriesení opäť stretneme s našimi starými rodičmi, rodičmi a Evou. (Skutky 24:15)

Keď uvažujem o tom, že už viac ako 70 rokov ma Jehova používa vo svojej službe, tlačia sa mi slzy do očí. Je to pre mňa úžasná výsada! Často mu ďakujem za to, že ma viedol, aby som službu jemu urobil svojou životnou dráhou. Hoci mi už do stovky veľa nechýba, Jehova, najväčší stavebný inžinier vo vesmíre, mi stále dáva silu a odvahu pokračovať v tejto životnej dráhe.