List z Madagaskaru

Znelo to ako nádherná pieseň

SPOLU s manželom sme mali namierené na miesto nášho nového misionárskeho pridelenia — na ostrov Madagaskar. Rozlúčili sme sa s rodinou a priateľmi, utreli sme si posledné slzy a potlačili obavy s dôverou, že Jehova nás ako rastlinku presadí tam, kde budeme rásť.

Nikdy nezabudneme na naše prvé zhromaždenie. Keď brat viedol štúdium Strážnej veže, zdalo sa nám, akoby dirigoval symfonický orchester. Rozumeli sme tak málo, že hovorené slovo nám znelo ako nádherná pieseň. Bude to trvať dlho, kým budeme schopní porozumieť tomu, čo sa hovorí.

Keď som po prvýkrát porozumela doplnkovej otázke, ktorú brat položil, spontánne som nahlas vyhŕkla odpoveď. Tí, ktorí sedeli pri mne, ma počuli, a tak som si musela zakryť ústa, aby som utlmila smiech. Cítila som sa trápne, ale zároveň som mala obrovskú radosť, že som rozumela aspoň niečo z toho, čo sa hovorí!

Namiesto toho, aby som bola v službe príkladom iným, mala som pocit, že som to ja, komu musia iní pomáhať. Bratia a sestry mi s láskou pomáhali pripraviť si zrozumiteľný úvod do zvestovateľskej služby tak, že ma učili, čo mám povedať a aké biblické texty použiť.

Spomínam si, ako sme boli jedného dňa v službe a nejaký chlapec začal vykrikovať: „Vazaha! Vazaha!“, čo v malgaštine znamená „cudzinec“. Zrýchlili sme krok a dúfali sme, že sa k nemu nepridajú aj iné deti. Ale potom nejaký iný chlapec pokarhal toho, ktorý na mňa kričal. Povedal: „Ona nie je cudzinka, hovorí naším jazykom!“ Sestra, s ktorou som bola v službe, mi musela preložiť, čo povedali, lebo hovorili príliš rýchlo na to, aby som rozumela. No aj tak som pocítila hlboké uspokojenie. Madagaskar konečne začínal byť naším domovom.

Keď som sa cítila osamelá, neraz sa mi stalo, že do mojej dlane vkĺzla drobná ručička,  a keď som sa pozrela dole, uvidela som usmievajúcu sa tvár dieťaťa, ktoré bolo šťastné, že ma vidí, hoci som nevedela dobre komunikovať. Mladí v zbore sú takým požehnaním od Jehovu! Jedna mladučká sestra, Hasina, sa stala mojou osobnou tlmočníčkou. Zdá sa, že ona rozumie, čo hovorím, aj keď mi nikto iný nerozumie. Keď sa snažím komunikovať s bratmi a sestrami v zbore, často mi príde na pomoc a vysvetlí im, čo som chcela povedať.

S manželom sme boli v zbore, ktorý sa mal práve rozdeliť na dva. Preto bolo potrebné, aby niektoré biblické štúdiá prevzali iní, lebo študujúci bývali v obvode nového zboru. Jedna sestra ma povzbudila, aby som viedla jedno z jej štúdií. Bála som sa a presviedčala som ju, že na to ešte nie som pripravená, ale ona trvala na svojom. Uistila ma, že s Jehovovou pomocou to dokážem. S láskavým a nežným pohľadom a tými najjednoduchšími slovami mi povedala, že čoskoro budem schopná učiť ľudí tak, že s tým budem spokojná. Jej slová ma veľmi povzbudili.

Žena, s ktorou študujem Bibliu, robí odvtedy pekné pokroky. Raz, keď som bola vonku, som počula, ako na mňa volá. Ona a jej manžel práve išli legalizovať svoje manželstvo. Aj on začal študovať Bibliu a spolu si dali niekoľko duchovných cieľov, ktoré chcú dosiahnuť, vrátane cieľa dať sa pokrstiť. Veľmi sa z toho teším, aj keď viem, že je to Jehova, kto priťahuje človeka k sebe, a nie my.

Veľa sme sa tu naučili. Aj keď nám chýba naša rodina a priatelia, máme pocit, akoby sme si niečo z nich priniesli so sebou. Často o nich hovoríme tunajším bratom a sestrám a teraz sa už na nich pýtajú a zaujímajú sa, ako sa im darí. Tešíme sa na čas, keď sa obe naše „rodiny“ stretnú.

Keď ľudia rozprávajú, stále mi to znie ako pieseň. Ale teraz už rozumiem slovám. Teším sa na čas, keď budem môcť rozprávať tak dobre, že budem prispievať k harmónii tejto hudby, a nielen občas akoby zatrúbim na trúbke. Ježiš povedal: „Nikdy nebuďte úzkostliví o nasledujúci deň, lebo nasledujúci deň bude mať svoje vlastné starosti.“ ​(Matúš 6:34) A tak zatiaľ sa budeme vytrvalo učiť „notu za notou“, teda slovo za slovom. A budeme sa snažiť naladiť si naše uši, myseľ a srdce tak, aby sme boli schopní pracovať bok po boku s našimi trpezlivými a milujúcimi bratmi a sestrami tu na Madagaskare.

[Obrázok na strane 25]

Zvestujem s Hasinou