V PÍSME nachádzame veľa zmienok o tom, ako si niektorí ľudia úmyselne roztrhli svoje šaty. Súčasným čitateľom sa to môže zdať zvláštne. No Židia tým dávali najavo silné emócie — zúfalstvo, žiaľ, potupu, hnev či hlboký zármutok.

Napríklad Rúben „si roztrhol svoj odev“, keď zistil, že jeho brata Jozefa predali do otroctva a už sa mu nepodarí ho oslobodiť. Ich otec Jakob si „roztrhol plášte“, keď dospel k záveru, že Jozefa muselo zožrať divé zviera. (1. Mojž. 37:18–35) Jób „roztrhol svoj plášť“, keď sa dozvedel, že všetky jeho deti zahynuli. (Jób 1:18–20) Posol „s roztrhnutými odevmi“ dobehol za veľkňazom Élim a podal mu správu, že Izraeliti v boji prehrali, Éliho dvaja synovia boli zabití a nepriatelia sa zmocnili truhly zmluvy. (1. Sam. 4:12–17) Keď Joziáš počul slová, ktoré mu čítali z knihy Zákona, a uvedomil si, akých hriechov sa dopúšťal jeho ľud, „roztrhol svoje odevy“. (2. Kráľ. 22:8–13)

Pri súdnom procese s Ježišom veľkňaz Kaifáš „roztrhol svoj odev“, keď počul Ježišove slová, ktoré nesprávne posúdil ako rúhanie. (Mat. 26:59–66) Rabínska tradícia diktovala, že každý, kto počuje, ako sa niekto rúha Božiemu menu, je povinný roztrhnúť si odev. Podľa iného rabínskeho názoru, ktorý sa rozšíril po zničení jeruzalemského chrámu, však platilo, že „ten, kto dnes počuje rúhanie Božiemu menu, nemusí roztrhnúť svoj odev, inak by ho musel roztrhať na franforce“.

Pravda je taká, že ak si niekto roztrhol svoje šaty, ale jeho zármutok nebol úprimný, v Jehovových očiach nemal takýto skutok žiadnu cenu. Preto Jehova vyzýval svoj ľud, aby „roztrhli svoje srdcia, a nie svoje odevy, a vrátili sa k nemu“. (Joel 2:13)