1. O ktorom zhromaždení Božieho ľudu budeme uvažovať a na aké otázky budeme hľadať odpoveď?

„VSTAŇTE, žehnajte Jehovu, svojho Boha, od neurčitého času na neurčitý čas.“ Tieto burcujúce slová boli výzvou, aby sa Boží služobníci v staroveku pripojili k modlitbe, ktorá je jednou z najdlhších, aké sú v Biblii zaznamenané. (Neh. 9:4, 5) Toto zhromaždenie sa uskutočnilo v Jeruzaleme 24. dňa siedmeho židovského mesiaca tišri v roku 455 pred n. l. Pri spoločnej úvahe o tomto mimoriadnom zhromaždení si položme otázky: Aký dobrý zvyk prispel k tomu, že toto zhromaždenie viedlo k pozitívnym výsledkom? Čo ďalšie sa môžeme naučiť zo spomenutej dobre pripravenej modlitby? Ale najprv sa zamyslime nad udalosťami, ktoré tomuto dňu predchádzali. (Žalm 141:2)

2. V čom nám dali Izraeliti vynikajúci príklad?

² Mesiac pred týmto zhromaždením dokončili Židia obnovu jeruzalemských múrov. (Neh. 6:15) Práca im trvala len 52 dní a po nej sa zvlášť sústredili na svoje duchovné potreby. Preto sa v prvý deň nasledujúceho mesiaca tišri zhromaždili na námestí, aby si vypočuli, ako bude Ezdráš s ďalšími Lévitmi čítať a vysvetľovať Boží Zákon. Celé rodiny vrátane detí „od svitania do poludnia“ stáli a počúvali. Nie je to nádherný príklad pre tých z nás, ktorí môžeme na zhromaždení pohodlne sedieť v sále Kráľovstva? No niekedy si uvedomíme, že nám myseľ zablúdila a premýšľame o menej dôležitých veciach. Stalo sa ti to už niekedy? Ak áno, znova sa zamysli nad príkladom Izraelitov žijúcich v staroveku, ktorí nielenže počúvali to, čo sa hovorí, ale  si to aj brali k srdcu, takže sa rozplakali nad tým, že ako národ neposlúchajú Boží Zákon. (Neh. 8:1–9)

3. Aký pokyn Izraeliti poslúchli?

³ Vtedy však nebol čas verejne vyznávať svoje hriechy. Bol to sviatočný deň a ľud mal radostne uctievať Jehovu. (4. Mojž. 29:1) Preto Nehemiáš ľudu povedal: „Choďte, jedzte tučné veci a pite sladké a posielajte podiely tomu, pre koho nebolo nič pripravené; veď tento deň je svätý nášmu Pánovi, a nebuďte zronení, lebo Jehovova radosť je vašou pevnosťou.“ Je chvályhodné, že ľud poslúchol, a v ten deň sa veľmi tešil. (Neh. 8:10–12)

4. a) Čo urobili hlavy izraelských rodov a čo zistili? b) Čím sa vyznačoval tento Sviatok prístreškov?

⁴ Hneď na druhý deň sa hlavy rodov stretli, aby zistili, ako by mohli ešte lepšie dodržiavať Boží Zákon. Štúdiom Písiem sa dozvedeli, že v siedmom mesiaci sa má od 15. do 22. dňa sláviť Sviatok prístreškov so záverečným slávnostným zhromaždením, a tak sa naň začali pripravovať. Neskôr sa ukázalo, že to bol najlepší Sviatok prístreškov od čias Jozuu, a výsledkom bolo „veľmi veľké plesanie“. Tento sviatok sa vyznačoval tým, že sa „od prvého dňa až do posledného dňa“ „deň čo deň“ verejne čítal Boží Zákon. (Neh. 8:13–18)

5. Čo robili členovia Božieho ľudu krátko predtým, ako za nich Léviti vyslovili modlitbu?

⁵ O dva dni nastal ten správny čas na verejné vyznávanie hriechov, ktorých sa Izrael dopustil tým, že nedodržiaval Boží Zákon. Nebola to príležitosť na oslavu spojenú s hodovaním; bol to deň, keď sa členovia Božieho ľudu postili a boli oblečení do vrecoviny, aby dali najavo svoj zármutok. A Léviti dopoludnia asi tri hodiny ľudu opäť čítali Boží Zákon. Odpoludnia ľudia „robili vyznanie a klaňali sa Jehovovi, svojmu Bohu“. Potom Léviti v mene ľudu vyjadrili dobre pripravenú modlitbu spomenutú v úvode tohto článku. (Neh. 9:1–4)

6. Čo Lévitom pomohlo vysloviť hlbokú modlitbu a čo sa z toho učíme?

⁶ Túto hlbokú modlitbu si Léviti dokázali pripraviť určite aj preto, lebo si pravidelne čítali Boží Zákon. Jej prvých desať veršov sa zameriava výlučne na Jehovove skutky a vlastnosti. Vo zvyšnej časti tejto modlitby sa opakovane spomína Božie „hojné milosrdenstvo“ a jednoznačne sa uznáva, že Izraeliti si také láskavé zaobchádzanie zo strany Boha vôbec nezaslúžia. (Neh. 9:19, 27, 28, 31)  Aj my budeme schopní vysloviť v modlitbách hlboké myšlienky a používať v nich svieže vyjadrenia, ak budeme podobne ako Léviti denne rozjímať o Božom Slove. Tak Jehovovi umožníme, aby sa nám prihováral ešte skôr, ako sa my v modlitbe prihovoríme jemu. (Žalm 1:1, 2)

7. O čo prosili Léviti Boha a čo sa z toho učíme?

⁷ V modlitbe je len jedna skromná prosba. Nachádzame ju v druhej časti 32. verša, ktorý znie: „Teraz, ó, Bože náš, Bože veľký, mocný a bázeň vzbudzujúci, zachovávajúci zmluvu a milujúcu láskavosť, nech sa všetky ťažkosti, ktoré nás postihli, našich kráľov, naše kniežatá a našich kňazov a našich prorokov a našich predkov a všetok tvoj ľud odo dní asýrskych kráľov až po tento deň, nezdajú pred tebou ako malé.“ Teda Léviti sú nám dobrým príkladom v tom, aby sme v modlitbách Jehovu najskôr chválili a ďakovali mu a až potom ho prosili o niečo pre seba.

8., 9. a) Akou pokornou prosbou začínajú Léviti svoju modlitbu? b) O akých dvoch nebeských vojskách sa Léviti zjavne zmieňujú?

⁸ Léviti si síce modlitbu dobre pripravili, ale keďže boli pokorní, uvedomovali si, že slovami nedokážu Jehovovi celkom vyjadriť takú chválu, akú si zaslúži. Preto ju začali touto skromnou prosbou za Boží ľud: „Nech žehnajú tvoje slávne meno, ktoré je vyvyšované nad každé žehnanie a chválu.“ (Neh. 9:5)

⁹ Modlitba pokračuje: „Ty si Jehova, ty sám jediný, ktorý si urobil nebesia, áno nebo nebies, a všetko ich vojsko, zem a všetko, čo je na nej, moria a všetko, čo je v nich; a všetkých zachovávaš nažive; a nebeské vojsko sa ti klania.“ (Neh. 9:6) Je to tak, Boh Jehova stvoril nebesia a „ich vojsko“, čiže nespočetné množstvo galaxií. Rovnako obdivuhodné je všetko, čo stvoril na našej nádhernej planéte. Zem má neuveriteľnú schopnosť umožňovať existenciu nesmierne rozmanitých foriem života, ktoré sa rozmnožujú podľa svojho druhu. Svedkami stvorenia toho všetkého boli Boží anjeli, ktorých je tiež možné označiť za „nebeské vojsko“. (1. Kráľ. 22:19; Jób 38:4, 7) Anjeli pokorne konajú Božiu vôľu tým, že slúžia hriešnym ľuďom, „ktorí majú zdediť záchranu“. (Hebr. 1:14) Aký skvelý príklad nám dávajú, aby sme aj my jednotne slúžili Jehovovi ako dobre vycvičené vojsko! (1. Kor. 14:33, 40)

10. Čo sa učíme z toho, ako Boh zaobchádzal s Abrahámom?

¹⁰ Potom sa Léviti zameriavajú na to, ako Boh zaobchádzal s Abramom, ktorý do veku 99 rokov nemal s neplodnou manželkou Sáraj žiadne dieťa. Práve  v tom čase mu Jehova zmenil meno na Abrahám, čo znamená „otec zástupu“. (1. Mojž. 17:1–6, 15, 16) Okrem toho mu sľúbil, že jeho semeno zdedí kanaansku krajinu. Ľudia na svoje sľuby často zabúdajú, ale Jehova nie. Léviti to v modlitbe opísali týmito slovami: „Ty si, Jehova, pravý Boh, ktorý si si vyvolil Abrama a vyviedol si ho z Ur Chaldejcov a dal si mu meno Abrahám. A našiel si jeho srdce verné pred sebou; a tak bola uzavretá s ním zmluva, že mu dáš krajinu Kanaančanov... aby si ju dal jeho semenu; a uskutočnil si svoje slová, pretože si spravodlivý.“ (Neh. 9:7, 8) Aj my napodobňujme nášho spravodlivého Boha tým, že sa budeme vždy snažiť dodržať slovo. (Mat. 5:37)

11., 12. Objasni význam mena Jehova a povedz, ako sa tento význam prejavil v Jehovovom zaobchádzaní s Abrahámovými potomkami.

¹¹ Meno Jehova znamená „Pôsobí, že sa stane“, čo poukazuje na to, že Boh postupnou činnosťou spôsobuje, že sa jeho sľuby splnia. To krásne vidno z jeho zaobchádzania s Abrahámovými potomkami v čase, keď boli otrokmi Egypťanov. Vtedy sa zdalo nemožné, že by sa mohol celý národ vyslobodiť a usadiť v Zasľúbenej krajine. Lenže Boh postupnými krokmi spôsobil, že sa jeho sľub splnil, a tak dokázal, že je hodný niesť jedinečné a slávne meno Jehova.

¹² V modlitbe Lévitov, ktorú zapísal Nehemiáš, sa o Jehovovi hovorí: „Videl si teda trápenie našich predkov v Egypte a počul si ich krik pri Červenom mori. Potom si dal znamenia a zázraky proti faraónovi a všetkým jeho sluhom a všetkému ľudu jeho krajiny, lebo si vedel, že proti nim si počínali opovážlivo; a urobil si si meno ako v tento deň. A rozdelil si pred nimi more, takže prešli prostriedkom mora po suchej zemi; a ich prenasledovateľov si uvrhol do hlbín ako kameň do silných vôd.“ Potom modlitba pokračuje zmienkou o ďalších skutkoch, ktoré Jehova vykonal kvôli svojmu ľudu: „Podmaňoval si obyvateľov krajiny, Kanaančanov... A dobývali opevnené mestá a žírnu pôdu a brali do vlastníctva domy plné všetkých dobrých vecí, vytesané cisterny, vinice a olivové háje a stromy pre potravu v hojnosti, a začali jesť a sýtiť sa a tučnieť a bujnieť v tvojej veľkej dobrote.“ (Neh. 9:9–11, 24, 25)

13. Ako sa Jehova postaral o uspokojenie duchovných potrieb Izraelitov, ale ako na to zareagovali?

¹³ Jehova v záujme uskutočnenia svojho predsavzatia podnikol aj mnoho ďalších postupných krokov. Napríklad krátko po odchode Izraelitov z Egypta sa postaral o uspokojenie ich duchovných potrieb. „Zostúpil si na vrch Sinaj,“ spomínali Léviti v modlitbe, „a hovoril s nimi z neba a ďalej si im dal priame sudcovské rozhodnutia a zákony pravdy, dobré predpisy a prikázania.“ (Neh. 9:13) Jehova sa pokúšal vyučovať svoj ľud, aby bol hodný nosiť jeho sväté meno a zdediť Zasľúbenú krajinu, ale oni sa nedržali dobrých vecí, ktoré sa naučili. (Prečítajte Nehemiáša 9:16–18.)

14., 15. a) Ako Jehova prejavoval milosrdenstvo svojmu hriešnemu ľudu? b) Čo sa učíme z toho, ako Boh zaobchádzal so svojím vyvoleným národom?

¹⁴ Léviti sa v modlitbe zmieňujú o dvoch konkrétnych hriechoch, ktorých sa Izraeliti dopustili krátko nato, ako pri vrchu Sinaj sľúbili, že budú dodržiavať Boží Zákon. Už len za ne si zaslúžili, aby  ich Jehova opustil a nechal zomrieť. Ale modlitba pokračuje touto chválou Jehovu: „Ty si ich v svojom hojnom milosrdenstve neopustil v pustatine... Štyridsať rokov si im zaobstarával potravu... Nič im nechýbalo. Ani ich odevy sa im neobnosili a nohy im neopuchli.“ (Neh. 9:19, 21) Aj nám dnes Jehova dáva všetko, čo potrebujeme, aby sme mu mohli verne slúžiť. Nikdy nebuďme ako tie tisícky Izraelitov, ktorí zomreli v pustatine za neposlušnosť a nedostatok viery. Nezabúdajme však, že tieto udalosti boli zapísané „ako výstraha pre nás, ktorých zastihli konce systémov vecí“. (1. Kor. 10:1–11)

¹⁵ Žiaľ, keď Izraeliti zdedili Zasľúbenú krajinu, nezostali verní Jehovovi, ale prijali uctievanie kanaanskych bohov, ktoré bolo spojené s nemravnosťou a obetovaním detí. Preto Jehova pripustil, aby ich utláčali okolité národy. No keď sa kajali, milosrdne im odpustil a vyslobodil ich z rúk nepriateľov. A robil to „znovu a znovu“. (Prečítajte Nehemiáša 9:26–28, 31.) Léviti ďalej vyznali: „Po mnoho rokov si bol však k nim zhovievavý a stále si proti nim svedčil svojím duchom prostredníctvom svojich prorokov, a nenaklonili ucho. Nakoniec si ich vydal do ruky národov krajín.“ (Neh. 9:30)

16., 17. a) Ako sa situácia Izraelitov po návrate z vyhnanstva líšila od situácie ich predkov, ktorí zdedili Zasľúbenú krajinu? b) Čo Izraeliti uznali a čo sľúbili?

¹⁶ Po návrate z vyhnanstva začali Izraeliti prejavovať neposlušnosť ako predtým. Ako sa ich situácia líšila od situácie ich predkov? Léviti sa ďalej modlili: „Hľa, dnes sme otroci; a čo sa týka našej krajiny, ktorú si dal našim predkom, aby jedli jej plody a jej dobré veci, hľa, sme na nej otrokmi a jej výnos sa rozhojňuje pre kráľov, ktorých si dosadil nad nami pre naše hriechy... a sme vo veľkej tiesni.“ (Neh. 9:36, 37)

¹⁷ Naznačovali tým, že Boh si počínal nespravodlivo, keď pripustil, aby sa dostali do tejto tiesne? Vôbec nie! „Ty si spravodlivý vo všetkom, čo na nás prišlo,“ uznali, „lebo si konal verne, ale my sme si počínali skazene.“ (Neh. 9:33) Nato zakončili svoju nesebeckú modlitbu slávnostným sľubom, že od tej chvíle už ako národ budú poslúchať Boží Zákon. (Prečítajte Nehemiáša 9:38; 10:29) Nakoniec tento slávnostný sľub zapísali a 84 židovských vodcov ho potvrdilo svojimi pečaťami. (Neh. 10:1–27)

18., 19. a) Čo musíme robiť, aby sme prežili do Božieho nového sveta? b) O čo by sme sa nemali prestať modliť a prečo?

¹⁸ Ak chceme byť v Jehovovom novom svete, aj nás musí Jehova naprávať. „Ktorého syna otec nekázni?“ opýtal sa apoštol Pavol. (Hebr. 12:7) Ako môžeme dať najavo, že naprávanie od Jehovu prijímame? Napríklad tak, že vytrvávame v službe Jehovovi a umožňujeme, aby nás formoval jeho duch. A keď sa dopustíme vážneho hriechu, môžeme si byť istí, že Jehova nám odpustí, ak sa úprimne kajáme a pokorne prijmeme naprávanie.

¹⁹ Čoskoro Jehova oslávi svoje meno ešte veľkolepejšie ako vtedy, keď oslobodil Izraelitov z Egypta. (Ezech. 38:23) A kresťania, ktorí zostanú jeho vernými ctiteľmi, si môžu byť istí, že zdedia život v jeho spravodlivom novom svete, rovnako ako jeho ľud v staroveku zdedil Zasľúbenú krajinu. (2. Petra 3:13) Keďže máme takú nádhernú vyhliadku, neprestávajme sa modliť o posvätenie Božieho slávneho mena. V ďalšom článku sa budeme venovať inej modlitbe, podľa ktorej musíme konať, aby nás Boh schvaľoval teraz i po celú večnosť.