„Som chorá, ale nie navždy!“

Rozpráva Sara van der Mondeová

Ľudia mi hovorievajú: „Sara, tak milo sa usmievaš. Čím to je, že si stále taká šťastná?“ A ja im poviem, že mám výnimočnú nádej. Dala by sa zhrnúť slovami: „Som chorá, ale nie navždy!“

NARODILA som sa v roku 1974 v Paríži. Pôrod bol komplikovaný a neskôr mi lekári diagnostikovali mozgovú obrnu. Len ťažko som dokázala hýbať končatinami a mojej reči bolo zle rozumieť. Prejavila sa u mňa aj epilepsia a bola som náchylná na infekcie.

Keď som mala dva roky, naša rodina sa presťahovala do Melbourne v Austrálii. O dva roky nás otec opustil. Spomínam si, že vtedy som prvýkrát pocítila, že Boh je mojím Priateľom. Mamička je Jehovovou svedkyňou, takže ma pravidelne brávala na kresťanské zhromaždenia, kde som sa dozvedela, že Boh ma miluje a stará sa o mňa. Toto vedomie spolu s mamičkiným uisťovaním o tom, že ma ľúbi, mi dodávalo pocit istoty aj napriek zmeneným okolnostiam.

Mamička ma tiež naučila, ako sa modliť k Jehovovi. Musím povedať, že modliť sa je pre mňa oveľa ľahšie ako rozprávať. Pri modlitbe sa nemusím namáhať, aby som vyslovovala slová, ale vo svojej mysli ich jasne „počujem“. A keďže mojej reči ťažko rozumieť, je pre mňa utešujúce vedieť, že Jehova rozumie všetkému, či už to poviem v mysli, alebo zadŕhavou rečou. (Žalm 65:2)

Vyrovnávam sa so zhoršeným stavom

Kým som dovŕšila päť rokov, môj stav spôsobený mozgovou obrnou sa natoľko zhoršil, že som k chôdzi potrebovala ťažké ortézy. S nimi som sa skôr kývala ako chodila! V jedenástich som už nemohla ani chodiť. Neskôr som sa sama nedokázala dostať do postele ani z postele, a tak som potrebovala elektrický zdvihák. Pomocou neho si sadnem do elektrického vozíka, ktorý ovládam pákovým ovládačom.

Priznávam, že moje postihnutie ma občas skľučuje. V takých chvíľach si pripomínam naše rodinné motto: „Netráp sa tým, čo nemôžeš robiť, sústreď sa na to, čo dokážeš.“ Vďaka tomu sa mi podarilo jazdiť na koni, plaviť sa na lodi i na kanoe, kempovať a dokonca jazdiť autom na uzavretom okruhu! Keďže som umelecky založená, rada  maľujem, šijem, vyšívam, vyrábam prešívané prikrývky a keramiku.

Pre moje vážne postihnutie niektorí prišli k záveru, že nie som schopná sama sa rozhodovať v otázke uctievania Boha. Keď som mala 18, učiteľka na mňa naliehala, aby som odišla z domu, a tak „ušla“ pred matkiným náboženstvom. Dokonca sa ponúkla, že mi pomôže nájsť ubytovanie. No ja som jej povedala, že svoju vieru nezanechám a z domu odídem až vtedy, keď budem lepšie pripravená postarať sa sama o seba.

Krátko po tejto príhode s učiteľkou som sa dala pokrstiť ako Jehovova svedkyňa. O dva roky som sa presťahovala do malého bytu. Som tu šťastná, lebo dostávam potrebnú pomoc a zároveň som samostatná.

Nečakaný návrh

V priebehu rokov som zažila ďalšie skúšky viery. Jedného dňa mi úplne vyrazilo dych, keď ma spolužiak, ktorý je tiež postihnutý, požiadal o ruku. V prvom momente mi to polichotilo. Tak ako väčšina mladých žien, aj ja by som sa rada vydala. No to, že sú dvaja ľudia postihnutí, ešte nie je záruka šťastného manželstva. Okrem toho ten mladý muž neveril tomu, čo ja. Naše presvedčenie, činnosti i ciele boli úplne odlišné. Ako by sme potom dokázali spolu žiť? Bola som tiež rozhodnutá poslúchnuť Boží jasný príkaz vstúpiť do manželstva iba so spoluveriacim. (1. Kor. 7:39) Preto som mu láskavo povedala, že jeho ponuku nemôžem prijať.

Dodnes som presvedčená, že som sa rozhodla správne. A vôbec nepochybujem o tom, že v Božom sľúbenom novom svete budem šťastná. (Žalm 145:16; 2. Petra 3:13) Dovtedy som rozhodnutá zostať verná Jehovovi a byť za súčasných okolností spokojná.

Nedočkavo túžim po dni, keď vyskočím z vozíka a pobežím s vetrom opreteky. Potom zvolám: „Bola som chorá, ale teraz som zdravá — navždy!“