Zdĺhavý právny boj sa končí víťazstvom!

ZAČAL sa v roku 1995 a trval 15 rokov. Za celý ten čas praví kresťania v Rusku zažívali útoky zo strany odporcov slobody náboženstva. Títo odporcovia boli rozhodnutí postaviť Jehovových svedkov v Moskve a v iných častiach Ruska mimo zákona. Ale Jehova považoval za vhodné odmeniť rýdzosť našich drahých ruských bratov a sestier právnym víťazstvom. Čo však viedlo k tejto konfrontácii?

KONEČNE SLOBODA!

V prvej polovici 90. rokov 20. storočia naši bratia v Rusku znova získali náboženskú slobodu, ktorú stratili v roku 1917. V roku 1991 boli vládou Sovietskeho zväzu zaregistrovaní ako oficiálne náboženstvo. Po rozpade Sovietskeho zväzu boli Jehovovi svedkovia zaregistrovaní v Ruskej federácii. Okrem toho svedkovia, ktorí zažívali náboženské prenasledovanie desaťročia predtým, boli štátom oficiálne uznaní ako obete politického útlaku. V roku 1993 moskovský úrad spravodlivosti zaregistroval Jehovových svedkov pod právnym názvom Náboženská spoločnosť Jehovových svedkov v Moskve. Ten istý rok vstúpila do platnosti nová ruská ústava, ktorá zaručuje slobodu náboženstva. Nie div, že jeden brat zvolal: „Nikdy sme ani nesnívali, že by sme mohli zažiť takú slobodu!“ A dodal: „Na túto slobodu sme čakali 50 rokov!“

Bratia a sestry v Rusku dobre využili toto ‚priaznivé obdobie‘ tým, že rýchlo zvýšili svoju zvestovateľskú činnosť, a mnoho ľudí spoznalo pravdu. (2. Tim. 4:2) „Ľudia sa veľmi zaujímajú o náboženstvo,“ poznamenal jeden pozorovateľ. Čoskoro sa niekoľkonásobne zvýšil počet zvestovateľov, priekopníkov i zborov. Od roku 1990 do roku 1995 počet svedkov v Moskve prudko vzrástol z asi 300 na viac ako 5 000! Ako sa rady nových služobníkov Jehovu v Moskve rozširovali, odporcovia náboženskej slobody začali byť znepokojení. V polovici 90. rokov zaútočili tým, že vyvolali právny boj. Tento spor prešiel štyrmi zdĺhavými fázami, až kým nebol úplne vyriešený.

VYŠETROVANIE SA KONČÍ NEČAKANÝM ZVRATOM

Prvá fáza sporu sa začala v júni 1995. Moskovská skupina, ktorá je verejne spojená s ruskou pravoslávnou cirkvou, podala na našich bratov žalobu a obvinila ich z trestnej činnosti. Skupina tvrdila, že koná v záujme členov rodín, ktorí zazlievali svojim manželským partnerom alebo deťom, že sa stali svedkami. V júni 1996 vyšetrovatelia začali hľadať dôkazy, ale nijaké nenašli. Napriek tomu skupina podala ďalšiu žalobu a opäť obvinila našich bratov z trestnej činnosti. Znova prebehlo vyšetrovanie, ale všetky obvinenia boli vyvrátené. Odporcovia však podali tretiu žalobu založenú na tých istých obvineniach. Jehovovi svedkovia v Moskve boli opätovne vyšetrovaní, ale prokurátorka dospela k rovnakému záveru — nenašla žiadny podklad na začatie trestného konania. Potom odporcovia podali rovnakú žalobu štvrtýkrát, prokurátorka však ani tentoraz nenašla žiadne dôkazy.  Je to neuveriteľné, ale tá istá skupina žiadala ďalšie vyšetrovanie. Napokon 13. apríla 1998 nový vyšetrovateľ prípad uzavrel.

„Ale potom sa stalo niečo zvláštne,“ povedal právnik zapojený do tohto prípadu. Hoci zástupkyňa prokuratúry, ktorá viedla piate vyšetrovanie, pripustila, že sa nenašli žiadne dôkazy o trestnej činnosti, stále navrhovala, aby bola proti našim bratom vznesená občianskoprávna žaloba. Zástupkyňa tvrdila, že Náboženská spoločnosť Jehovových svedkov v Moskve porušila národné a medzinárodné právo. Prokurátor severnej administratívnej oblasti Moskvy súhlasil a podal občianskoprávnu žalobu. * Dňa 29. septembra 1998 sa začalo vypočúvanie na moskovskom mestskom súde v obvode Golovinskij. Začala sa druhá fáza sporu.

BIBLIA NA SÚDE

V preplnenej súdnej sieni v severnej Moskve žalobkyňa Tatiana Kondratievová spustila právny boj, citujúc federálny zákon podpísaný v roku 1997, podľa ktorého sú tradičné náboženstvá pravoslávna cirkev, islam, judaizmus a buddhizmus. * V praxi tento zákon sťažuje iným náboženstvám možnosť získať zákonné uznanie. Súdom tiež umožňuje zakázať náboženstvá, ktoré podnecujú k nenávisti. Pomocou tohto zákona žalobkyňa nepravdivo tvrdila, že Jehovovi svedkovia podnecujú k nenávisti a prispievajú k rozbíjaniu rodín, a preto by mali byť zakázaní.

Právnička, ktorá obhajovala našich bratov, sa opýtala: „Ktorí jednotlivci z moskovského zboru sú vinní z porušovania zákona?“ Žalobkyňa nevedela uviesť žiadne meno. No tvrdila, že literatúra Jehovových svedkov podnecuje k náboženskej neznášanlivosti. Na podporu svojho tvrdenia čítala z časopisov Strážna veža a Prebuďte sa! a z ďalších publikácií (pozri hore). Keď dostala otázku, akým spôsobom tieto publikácie podnecujú k neznášanlivosti, povedala: „Jehovovi svedkovia učia, že ich náboženstvo je pravé.“

Právnik, jeden z našich bratov, podal jednu Bibliu sudkyni a jednu žalobkyni a prečítal Efezanom 4:5: „Jeden Pán, jedna viera, jeden krst.“ Netrvalo dlho a sudkyňa, žalobkyňa a obhajkyňa — všetky s Bibliou v ruke — rozoberali také texty ako Ján 17:18 a Jakub 1:27. Súd sa spýtal: „Podnecujú tieto texty k náboženskej neznášanlivosti?“ Žalobkyňa odpovedala, že nie je kompetentná vyjadrovať sa k Biblii. Právnik ukázal publikácie vydané ruskou pravoslávnou cirkvou, ktoré ostro kritizujú Jehovových svedkov, a opýtal sa: „Porušujú tieto vyjadrenia zákon?“ Žalobkyňa odpovedala: „Nie som kompetentná komentovať vyjadrenia cirkvi.“

ŽALUJÚCA STRANA STRÁCA PEVNÚ PÔDU POD NOHAMI

V obvinení z rozbíjania rodín žalobkyňa uviedla, že svedkovia neoslavujú také sviatky, ako sú napríklad Vianoce. Neskôr však  pripustila, že ruské zákony od občanov nevyžadujú, aby oslavovali Vianoce. Rusi — vrátane ruských Jehovových svedkov — majú možnosť voľby. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že naša organizácia ‚oberá deti o normálny oddych a citové šťastie‘. No na otázku, či sa niekedy rozprávala s mladými, ktorí vyrastali v rodine svedkov, odpovedala nie. Keď sa obhajkyňa opýtala žalobkyne, či sa niekedy zúčastnila na zhromaždení Jehovových svedkov, odpovedala: „Nebolo to potrebné.“

Žalujúca strana predstavila ako odborného svedka profesora psychiatrie. Tvrdil, že čítanie našej literatúry spôsobuje duševné problémy. Keď obhajkyňa poznamenala, že profesorovo písomné vyjadrenie k súdu je totožné s dokumentom, ktorý pripravil Moskovský patriarchát, profesor pripustil, že niektoré časti sú rovnaké, slovo za slovom. Povedal: „Pracujeme z jednej diskety.“ Ďalšie vypočúvanie odhalilo, že nikdy neliečil žiadneho Jehovovho svedka. Naproti tomu ďalší profesor psychiatrie pred súdom vypovedal, že pozoroval viac ako 100 svedkov v Moskve. Zistil, že táto skupina prejavuje normálne duševné zdravie, a dodal, že odkedy sa jej členovia stali svedkami, sú tolerantnejší k iným náboženstvám.

VÍŤAZSTVO, ALE NIE KONEČNÉ

Dňa 12. marca 1999 sudkyňa poverila piatich akademických pracovníkov, aby študovali literatúru Jehovových svedkov, a súdne pojednávanie odročila. Ešte predtým však aj ministerstvo spravodlivosti ruskej federálnej vlády zostavilo komisiu akademických pracovníkov, aby študovali našu literatúru. Táto komisia poverená ministerstvom podala 15. apríla 1999 správu, že v našich publikáciách nenašla nič škodlivé. A tak 29. apríla 1999 ministerstvo spravodlivosti obnovilo registráciu Jehovových svedkov  v celej krajine. Napriek tomu sudkyňa v Moskve trvala na tom, aby našu literatúru preskúmala nová komisia. Tak vznikla nezvyčajná situácia — ruské ministerstvo spravodlivosti celonárodne uznalo Jehovových svedkov za náboženstvo, ktoré dodržiava zákony, no v tom istom čase moskovský úrad spravodlivosti prešetroval svedkov za údajné porušovanie zákona!

Súdne pojednávanie bolo obnovené o necelé dva roky a 23. februára 2001 sudkyňa Jelena Prochoryčevová vyniesla rozsudok. Po zvážení výsledkov skúmania komisie, ktorú sudkyňa zostavila, rozhodla: „Nie je žiaden podklad na likvidáciu a zákaz činnosti náboženskej spoločnosti Jehovových svedkov v Moskve.“ Nakoniec bolo na základe zákona dokázané, že naši bratia sú nevinní, a všetky obvinenia vznesené proti nim boli vyvrátené! Žalobkyňa však s rozsudkom nesúhlasila a odvolala sa na Moskovský mestský súd. O tri mesiace, 30. mája 2001, tento súd zrušil rozsudok sudkyne Prochoryčevovej. Nariadil obnovu pojednávania s tou istou žalobkyňou, ale s iným sudcom. Začala sa tretia fáza.

PREHRA, ALE NIE KONEČNÁ

Dňa 30. októbra 2001 sudkyňa Vera Dubinskaja začala nové pojednávanie. * Žalobkyňa Kondratievová prepracovala obvinenie, že Jehovovi svedkovia podnecujú k nenávisti, no potom dodala, že zákaz právnej spoločnosti Jehovových svedkov prispeje k ochrane práv svedkov v Moskve! V reakcii na toto zvláštne tvrdenie všetkých 10 000 svedkov v Moskve okamžite podpísalo petíciu, v ktorej žiadali súd, aby odmietol ponuku žalobkyne na „ochranu“.

Žalobkyňa tvrdila, že nie je potrebné, aby predkladala dôkazy usvedčujúce svedkov z nesprávneho konania. Súd sa podľa jej slov týkal literatúry a učenia Jehovových svedkov, nie ich činnosti. Povedala, že predstaví hovorcu ruskej pravoslávnej cirkvi ako odborného svedka. Toto vyjadrenie, samozrejme, len potvrdilo, že duchovenstvo sa veľmi angažuje za zákaz svedkov. Dňa 22. mája 2003 sudkyňa nariadila, aby výbor odborníkov opäť preskúmal publikácie Jehovových svedkov.

Dňa 17. februára 2004 súd zasadol, aby si vypočul výsledky skúmania komisie. Odborníci zistili, že naše publikácie povzbudzujú čitateľov k tomu, aby „zachovávali rodinné a manželské usporiadanie“, a že tvrdenie, podľa ktorého naša literatúra podnecuje k neznášanlivosti, je „nepodložené“. Ďalší odborníci súhlasili. Profesor náboženských dejín dostal otázku: „Prečo Jehovovi svedkovia zvestujú?“ Súdu odpovedal: „Zvestovanie je pre kresťana nevyhnutnosť. O tom hovorí evanjelium a touto prácou poveril Kristus svojich učeníkov — ‚ísť a zvestovať vo všetkých krajinách‘.“ Napriek tomu 26. marca 2004 sudkyňa zakázala činnosť Jehovových svedkov v Moskve. Šestnásteho júna 2004 Moskovský mestský súd potvrdil toto rozhodnutie. * Jeden dlhoročný svedok sa k tomuto rozsudku vyjadril: „Za sovietskej éry musel byť Rus ateistom. Dnes musí byť pravoslávnym.“

Ako bratia na zákaz zareagovali? Podobne ako Nehemiáš v staroveku. Keď nepriatelia Božieho ľudu odporovali jeho snahám znovu postaviť jeruzalemské múry, Nehemiáš ani ľud sa nenechali zastaviť žiadnou formou odporu. Naopak, „pokračovali... v stavaní“  a „ľud bol naďalej srdcom pri práci“. (Neh. 4:1–6) Podobne naši bratia v Moskve nedovolili, aby ich odporcovia zastavili v diele, ktoré sa má dnes vykonávať — vo zvestovaní dobrého posolstva. (1. Petra 4:12, 16) Boli presvedčení, že Jehova sa o nich postará, a boli pripravení podstúpiť štvrtú fázu tohto zdĺhavého právneho boja.

NEPRIATEĽSTVO NARASTÁ

Dňa 25. augusta 2004 naši bratia priniesli do Kremľa petíciu adresovanú vtedajšiemu prezidentovi Ruska Vladimirovi Putinovi. Petícia, v ktorej vyjadrili hlboké znepokojenie nad zákazom, pozostávala zo 76 zväzkov a obsahovala viac ako 315 000 podpisov. Medzitým ruská pravoslávna cirkev ukázala svoju pravú tvár. Hovorca Moskovského patriarchátu vyhlásil: „Sme zásadne proti činnosti Jehovových svedkov.“ Moslimský vodca sa vyjadril, že rozhodnutie o zákaze bolo „míľnikom a pozitívnou udalosťou“.

Ako sa dalo predpokladať, niektorí ľudia v Rusku uverili falošným obvineniam a posmelilo ich to k útokom proti Jehovovým svedkom. Niektorých svedkov, ktorí v Moskve zvestovali, odporcovia bili a kopali. Rozzúrený muž vyhnal sestru z budovy a kopol ju do chrbta tak silno, že spadla a udrela si hlavu a potrebovala lekárske ošetrenie. Polícia proti tomuto útočníkovi nepodnikla žiadne kroky. Iných svedkov polícia zatkla, zobrala im odtlačky prstov, odfotografovala ich a nechala ich cez noc vo väzbe. Prevádzkovateľom priestorov v Moskve, kde sa svedkovia zhromažďovali, sa vyhrážali prepustením, ak by svedkom naďalej prenajímali sály. Zakrátko mnoho zborov prišlo o priestory, ktoré si prenajímali na zhromaždenia. Štyridsať zborov sa muselo deliť o jeden komplex sál Kráľovstva pozostávajú ci zo štyroch sál. Jeden zbor musel mať verejné zhromaždenie ráno o pol ôsmej. „Hoci zvestovatelia museli vstávať o piatej, aby prišli na zhromaždenie, ochotne to robili vyše roka,“ povedal istý cestujúci dozorca.

„NA SVEDECTVO“

Aby sa dokázalo, že zákaz v Moskve bol nezákonný, v decembri 2004 sa naši právnici obrátili o pomoc na Európsky súd pre ľudské práva. (Pozri rámček „Prečo sa ruský rozsudok prehodnocoval vo Francúzsku“ na strane 6.) O šesť rokov, 10. júna 2010, súd vyniesol jednohlasné rozhodnutie, ktoré zbavilo Jehovových svedkov všetkých obvinení! * Súd sa zaoberal všetkými obvineniami vznesenými proti nám a zistil, že nie sú vôbec podložené. Vyhlásil tiež, že Rusko má právnu povinnosť „skoncovať s porušovaním práva, ktoré zistil súd, a napraviť následky do tej miery, ako je to len možné“. (Pozri rámček „Rozsudok súdu“ na strane 8.)

Jasný záver súdu, že Európsky dohovor o ľudských právach chráni činnosť Jehovových svedkov, je záväzný nielen pre Rusko, ale aj pre 46 ďalších štátov, ktoré sú členmi Rady Európy. Navyše vzhľadom na rozsiahle a dôkladné preskúmanie zákonov a faktov bude tento prípad zaujímať odborníkov na právo, sudcov, zákonodarcov a odborníkov na ľudské práva po celom svete. Prečo to môžeme povedať? Pri vynesení rozsudku sa súd odvolával nielen na osem skorších rozsudkov, ktoré vyniesol v prospech Jehovových svedkov, ale aj na deväť víťazstiev, ktoré Jehovovi svedkovia dosiahli na najvyššom súde v Argentíne, Japonsku, Južnej Afrike, Kanade, Rusku, Spojenom Kráľovstve, Spojených štátoch a v Španielsku. Spomenuté víťazstvá a jednoznačné vyvrátenie obvinení obžaloby v Moskve poskytnú Jehovovým svedkom na celom svete mocný nástroj na obhajobu ich viery a činnosti.

Ježiš svojim nasledovníkom povedal: „Budú vás vláčiť kvôli mne pred miestodržiteľov a kráľov na svedectvo im a národom.“ ​(Mat. 10:18) Právny boj, ktorý prebiehal posledných 15 rokov, umožnil našim bratom dostať Jehovovo meno do povedomia ľudí v Moskve a iných častiach krajiny v takej miere ako nikdy predtým. Pozornosť zameraná na svedkov počas vyšetrovaní, súdnych pojednávaní a vynesenia rozsudku na medzinárodnom súde, bola skutočne „na svedectvo“ a prispela k ‚pokroku dobrého posolstva‘. (Fil. 1:12) Keď dnes svedkovia v Moskve zvestujú, mnohí ľudia sa ich pýtajú: „Vy nie ste zakázaní?“ Vďaka tejto otázke majú naši bratia často možnosť povedať domácim viac o tom, čomu veríme. Je jasné, že žiadni odporcovia nás nezastavia pri zvestovaní o Kráľovstve. Modlíme sa, aby Jehova naďalej požehnával a podporoval našich milovaných a odvážnych bratov a sestry v Rusku.

[Poznámky pod čiarou]

[Rámček/obrázok na strane 6]

Prečo sa ruský rozsudok prehodnocoval vo Francúzsku

Dňa 28. februára 1996 Rusko podpísalo Európsky dohovor o ľudských právach. (Rusko ratifikovalo Dohovor 5. mája 1998.) Podpísaním tejto zmluvy ruská vláda vyhlásila, že ruskí občania majú:

‚právo na slobodu náboženského vyznania a právo slobodne prejavovať svoje náboženské vyznanie v súkromí alebo na verejnosti a právo zmeniť svoje náboženské vyznanie, ak si to želajú‘ (článok 9);

‚právo zodpovedne povedať a napísať, čo si myslia a dávať informácie iným‘ (článok 10);

‚právo zúčastniť sa na pokojných zhromaždeniach‘ (článok 11).

Jednotlivci alebo organizácie, ktoré sú obeťou porušovania tejto zmluvy a vyčerpali všetky právne prostriedky nápravy, ktoré štát umožňuje, môžu predložiť svoj prípad na Európsky súd pre ľudské práva vo francúzskom Štrasburgu (obrázok hore). Pozostáva zo 47 sudcov — presne toľko krajín podpísalo Európsky dohovor o ľudských právach. Rozsudky súdu sú záväzné. Krajiny, ktoré Dohovor podpísali, sa musia prispôsobiť týmto rozsudkom.

[Rámček na strane 8]

Rozsudok súdu

Uvádzame tri výňatky z rozsudku súdu.

Jedno obvinenie sa týkalo toho, že Jehovovi svedkovia rozbíjajú rodiny. Súd rozhodol inak. Vyhlásil:

„Zdrojom konfliktu je odmietanie a neochota členov rodiny, ktorí nie sú nábožensky založení, akceptovať a rešpektovať náboženskú slobodu svojho príbuzného a právo na prejavovanie a praktizovanie jeho náboženstva.“ ​(článok 111)

Súd tiež nenašiel žiaden dôkaz, ktorý by potvrdzoval obvinenie z „ovládania mysle“, a vyhlásil:

„Súd považuje za zvláštne, že [ruské] súdy neuviedli meno ani jedinej osoby, ktorej právo na slobodu svedomia bolo údajne porušené týmito metódami.“ ​(článok 129)

Podľa ďalšieho obvinenia Jehovovi svedkovia spôsobujú veriacim ujmu na zdraví tým, že odmietajú prijať krvnú transfúziu. Súd však rozhodol takto:

„Právo prijať alebo odmietnuť určitý druh liečby alebo vybrať si alternatívnu formu liečby je nevyhnutné pre princípy sebaurčenia a osobnej autonómie. Právne spôsobilý dospelý pacient má napríklad právo rozhodnúť sa, či podstúpi operáciu, alebo prijme určitú liečbu, a rovnako je to aj s prijatím krvnej transfúzie.“ ​(článok 136)