Mám stále veľa práce v Jehovovej organizácii

Rozpráva Vernon Zubko

VYRASTAL som na farme neďaleko Stenenu v provincii Saskatchewan v Kanade. Moji rodičia Fred a Adella sa veľmi namáhali, aby sa duchovne i hmotne postarali o moju staršiu sestru Aurelliu a mňa, ako aj o mojich mladších súrodencov Alvina, Allegru a Daryla. Dodnes sme rodičom vďační za to, že nás učili pravde.

Otec, ktorý patril k pomazaným kresťanom, bol nebojácnym zvestovateľom. Tvrdo pracoval, aby nás uživil, no veľmi sa usiloval aj o to, aby o ňom každý vedel, že je svedok. Stále rozprával o pravde. Jeho horlivosť a odvaha urobila na mňa trvalý dojem. Často mi hovorieval: „Maj stále veľa práce v Jehovovej organizácii a vyhneš sa mnohým problémom.“

Často sme vydávali svedectvo na uliciach v Stenene a susedných mestečkách. Pre mňa to však nebolo vždy ľahké. V každom meste sa našli nejakí bezočiví výrastkovia, ktorí sa zhŕkli okolo nás mladších a posmievali sa nám. Raz, keď som mal osem rokov a stál som na ulici s časopismi Strážna veža a Prebuďte sa!, obstúpila ma skupina mladíkov. Strhli mi z hlavy novú čiapku a dali ju na drevený stĺpik, vedľa ktorého som stál. Našťastie istý starší brat, ktorý na mňa dával pozor, videl, čo sa robí. Prišiel bližšie a opýtal sa: „Vern, deje sa niečo?“ Chlapci sa hneď stratili. Hoci ma tá skúsenosť trochu nahnevala, naučila ma, že pri službe na ulici by sa mal človek pohybovať a nemal by len stáť ako ten stĺpik. Také školenie v rokoch, keď som rástol, mi dodalo potrebnú odvahu na službu z domu do domu.

Alvin a ja sme sa dali pokrstiť v máji 1951. Mal som 13 rokov. Dodnes si pamätám, ako nás brat Jack Nathan, ktorý mal prejav ku krstu, nabádal, aby sme nenechali prejsť ani mesiac bez toho, že by sme nehovorili o Jehovovi. * V našej rodine sa priekopnícka služba vždy považovala za najlepšiu životnú dráhu. Preto keď som v roku 1958 vychodil školu, presťahoval som sa do Winnipegu v Manitobe a začal som slúžiť ako priekopník. Hoci otec bol rád, že som mu pomáhal v našej rodinnej firme pri práci s drevom, spolu s mamou ma veľmi povzbudzovali do služby celým časom, a preto ma v mojom rozhodnutí odsťahovať sa podporili.

Nový domov a nový partner do služby

V roku 1959 bratia z odbočky vyzývali, aby sa každý, kto môže, presťahoval do Quebecu,  kde bolo veľmi potrebných viac zvestovateľov. Ja som išiel slúžiť do Montrealu. To bola zmena! Otvorila sa nová kapitola môjho života. Učil som sa po francúzsky a prispôsoboval som sa inej kultúre. Náš krajský dozorca mi povedal: „Nikdy nehovor: ‚Doma sme to robili inak.‘“ Bola to dobrá rada. (1. Kor. 9:22, 23)

Keď som prišiel do Quebecu, nemal som žiadneho partnera v priekopníckej službe. No kým som bol ešte vo Winnipegu, zoznámil som sa s mladou sestrou Shirley Turcottovou, ktorá sa stala mojou celoživotnou partnerkou, keď sme sa vo februári 1961 zosobášili. Aj ona pochádzala z rodiny, ktorá milovala Jehovu. V tom čase som si ešte celkom neuvedomoval, akým neoceniteľným zdrojom sily a povzbudenia bude pre mňa za tie roky.

Zvestovateľská cesta po Gaspé

Dva roky po svadbe sme boli vyslaní ako zvláštni priekopníci do Rimouski v Quebecu. Nasledujúcu jar nás bratia z odbočky požiadali, aby sme išli na zvestovateľskú cestu po polostrove Gaspé, ktorý sa tiahne pozdĺž východného pobrežia Kanady. Našou úlohou bolo zasiať toľko semien pravdy, koľko len bude možné. (Kaz. 11:6) Do auta sme naložili vyše 1 000 časopisov, takmer 400 kníh, nejaké potraviny a šaty a vydali sme sa na zvestovateľskú cestu, ktorá trvala jeden mesiac. Systematicky sme prepracúvali všetky dedinky na Gaspé. Miestna rozhlasová stanica varovala obyvateľov, že prichádzajú svedkovia, a odporúčala im, aby si od nich nebrali žiadnu literatúru. Väčšina ľudí však tento oznam nepochopila správne; mysleli si, že to bola reklama na našu literatúru, a tak ju prijímali.

V tých rokoch bola v niektorých častiach Quebecu sloboda zvestovania pomerne nová a nebolo nezvyčajné, keď svedkov zastavili policajti. Nám sa to stalo v jednom meste, kde sme zanechali literatúru skoro v každej domácnosti. Policajt nás požiadal, aby sme s ním išli na policajnú stanicu, a my sme poslúchli. Zistil som, že príkaz, aby nám zabránili zvestovať, vydal mestský právnik. Keďže náčelník polície tam v ten deň nebol, predložil som právnikovi podrobne vypracovaný list od odbočky v Toronte, ktorý vysvetľoval naše právo na zvestovanie. Keď si ho právnik prečítal, povedal len: „Pozrite, ja nechcem nijaké problémy. Farár mi povedal, aby som vás zastavil.“ Keďže sme chceli, aby ľudia v obvode vedeli, že naše dielo nie je protizákonné, hneď sme sa vrátili na miesto, kde nás zastavila polícia, a pokračovali sme v službe.

Na druhý deň sme sa vrátili za náčelníkom polície, a keď sme mu povedali, čo sa nám stalo, rozčúlil sa. Mali ste počuť jeho telefonát s právnikom! Náčelník nám povedal, že keď budeme mať akýkoľvek problém, môžeme zatelefonovať priamo jemu a on to vybaví. Hoci sme tam boli cudzincami a po francúzsky sme veľmi nevedeli, ľudia k nám boli milí a pohostinní. No uvažovali sme: ‚Spoznajú niekedy pravdu?‘ Odpoveď prišla o niekoľko rokov, keď sme sa na Gaspé vrátili stavať sály Kráľovstva. Dozvedeli sme sa, že mnohí z tých, ktorým sme vydali svedectvo, sú dnes našimi bratmi. Skutočne, Jehova je ten, kto dáva vzrast. (1. Kor. 3:6, 7)

Dostávame dedičstvo

V roku 1970 sa nám narodila dcéra Lisa. Toto dedičstvo od Jehovu vnieslo do nášho života mnoho radosti. Shirley a Lisa pracovali spolu so mnou na výstavbe mnohých sál Kráľovstva. Keď Lisa doštudovala, povedala nám: „Mami, ocko, vy ste kvôli mne prerušili službu celým časom a ja to chcem teraz vynahradiť. Stanem sa priekopníčkou.“ Lisa slúži ako priekopníčka už viac ako 20 rokov,  teraz aj spolu s manželom Sylvainom. Mali tiež výsadu pracovať na niekoľkých medzinárodných stavebných projektoch. Cieľom našej rodiny je žiť jednoducho a dávať sa k dispozícii pre službu Jehovovi. Nikdy som nezabudol na slová, ktoré Lisa vyslovila predtým, než sa stala priekopníčkou. V skutočnosti ma motivovala, aby som sa v roku 2001 vrátil do služby celým časom, v ktorej vytrvávam dodnes. Priekopnícka služba ma učí stále dôverovať Jehovovi vo všetkom, čo robím, a žiť jednoduchým, ale uspokojujúcim a šťastným životom.

Stavebné projekty si vyžadujú lásku a vernosť

Jehova ma naučil, že keď sa dáme k dispozícii a prijmeme akúkoľvek úlohu, ktorú nám dá, zožneme bohaté požehnania. Slúžiť v regionálnom stavebnom výbore a pracovať na stavebných projektoch s bratmi a sestrami v Quebecu aj na iných miestach je pre mňa drahocenná výsada.

Niektorí dobrovoľníci možno neprednášajú vynikajúce prejavy z pódia, ale pri práci na stavbách sál Kráľovstva vidno, že majú zlaté ruky. Títo drahí bratia vkladajú do práce svoje srdce a ich talent je očividný. Výsledkom je zakaždým krásna budova, ktorá slúži na uctievanie Jehovu.

Raz som dostal otázku: „Ktoré vlastnosti sú u dobrovoľníka na stavbách sál Kráľovstva najdôležitejšie?“ Z vlastnej skúsenosti viem, že človek musí predovšetkým milovať Jehovu a jeho Syna, ako aj celé bratstvo. (1. Kor. 16:14) Okrem toho je potrebná vernosť. Keď veci nejdú tak, ako by sme chceli — a to sa stáva —, verný človek bude stále poslúchať teokratické pokyny. Vernosť ho tiež podnieti, aby sa zapojil aj do ďalších projektov v budúcnosti.

Za čo som Jehovovi vďačný

Hoci môj otec v roku 1985 zomrel, jeho rada, aby som mal stále veľa práce v Jehovovej organizácii, zostáva hlboko vrytá v mojej mysli. Spolu s ďalšími, ktorí už dostali úlohu v nebeskej časti Jehovovej organizácie, má určite aj on veľa práce. (Zjav. 14:13) Mama má teraz 97 rokov. Je po mozgovej príhode, a preto nemôže rozprávať tak ako predtým — Bibliu však pozná stále. Cituje biblické texty vo svojich listoch a povzbudzuje nás, aby sme ďalej verne slúžili Jehovovi. Všetky deti sme nesmierne vďačné, že sme mohli mať takých milujúcich rodičov!

Som vďačný Jehovovi aj za Shirley, moju vernú manželku a partnerku. Stále pamätá na radu, ktorú dostala od svojej matky: „Vern bude mať v pravde veľmi veľa práce a ty sa budeš musieť naučiť deliť oňho s inými.“ Keď sme sa pred 49 rokmi zobrali, povedali sme si, že v službe Jehovovi spolu zostarneme, a ak obaja prežijeme koniec tohto systému, tak spolu aj omladneme a budeme slúžiť Jehovovi večne. Mali sme skutočne „hojnosť práce v Pánovom diele“. (1. Kor. 15:58) A Jehova sa o nás vždy staral a dbal o to, aby nám nikdy nechýbalo nič, čo je dobré.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 31]

„Cieľom našej rodiny je žiť jednoducho a dávať sa k dispozícii pre službu Jehovovi“