Životný príbeh

Naučil som sa plne spoliehať na Jehovu

Rozpráva Aubrey Baxter

Raz v sobotu večer v roku 1940 ma napadli dvaja muži a tak surovo ma bili, až som spadol na zem. Neďaleko stáli dvaja policajti, ale namiesto toho, aby mi pomohli, chrlili na mňa nadávky a povzbudzovali násilníkov. Udalosti, ktoré viedli k tomuto krutému zaobchádzaniu, sa začali odvíjať asi päť rokov predtým, keď som bol zamestnaný v jednej uhoľnej bani. Dovoľte mi, aby som vám o tom porozprával.

NARODIL som sa v roku 1913 v pobrežnom meste Swansea v Novom Južnom Walese v Austrálii ako tretí zo štyroch chlapcov v rodine. Keď som mal päť rokov, celá naša rodina dostala obávanú španielsku chrípku, ktorá si vyžiadala milióny životov na celom svete. Našťastie my sme všetci prežili. V roku 1933 však našu rodinu postihla tragédia, keď vo veku 47 rokov zomrela naša mama. Bola to zbožná žena, o čom svedčí aj to, že si zaobstarala dva zväzky knihy Svetlo, pomôcku na štúdium Biblie, ktorú rozširovali Jehovovi svedkovia.

V tom čase som pracoval v jednej uhoľnej bani. Keďže práca bola nárazová a hektické tempo sa striedalo s pokojnými chvíľami, brával som si so sebou tieto knihy a čítal som ich pri svetle lampy na mojej prilbe. Zakrátko som si uvedomil, že som našiel pravdu. Začal som tiež počúvať biblické prednášky, ktoré svedkovia vysielali v rozhlase. Mal som veľkú radosť, že aj otec i všetci moji bratia sa začali zaujímať o biblickú pravdu.

V roku 1935 našu rodinu opäť postihla tragédia, keď môj mladší brat Billy dostal zápal pľúc a zomrel. Mal iba 16 rokov. No tentoraz  naša rodina nachádzala útechu v nádeji na vzkriesenie. (Skutky 24:15) Časom otec a moji starší bratia Verner a Harold, ako aj ich manželky oddali svoj život Bohu. Z mojej priamej rodiny nežije už nikto. Ale Vernerova druhá manželka, Marjorie, a Haroldova manželka Elizabeth sú stále činné v službe Jehovovi.

Učím sa spoliehať na Jehovu

Prvý priamy kontakt s Jehovovými svedkami som mal v roku 1935, keď k nášmu domu prišla na bicykli jedna sestra pochádzajúca z Ukrajiny. Nasledujúcu nedeľu som prvýkrát navštívil kresťanské zhromaždenie a týždeň nato som sa pripojil k skupine, ktorá šla vydávať svedectvo. Svedok, ktorý viedol schôdzku pred službou, mi dal niekoľko brožúrok a na moje veľké prekvapenie ma poslal zvestovať samého! Pri prvých dverách som bol taký nervózny, že som si želal, aby sa podo mnou otvorila zem a zhltla ma! Ale domáci pán bol príjemný a dokonca prijal literatúru.

Hlboko na mňa zapôsobili také biblické texty ako Kazateľ 12:1 a Matúš 28:19, 20 a chcel som sa stať priekopníkom, teda služobníkom celým časom. Otec ma v tomto rozhodnutí podporil. Hoci som ešte nebol pokrstený, určil som si 15. júl 1936 ako začiatok svojej priekopníckej služby. V ten deň som šiel do odbočky Jehovových svedkov v Sydney. Dostal som pozvanie pripojiť sa k 12 priekopníkom v sydneyskom predmestí Dulwich Hill. Títo priekopníci ma naučili obsluhovať ručný mlyn na mletie pšenice, ktorý priekopníci v tom čase používali, aby znížili náklady na stravu.

Priekopnícka služba v buši

Neskôr v tom roku, keď som sa dal pokrstiť, som bol spolu s ďalšími dvoma priekopníkmi — Aubreym Willsom a Clivom Shadom — pridelený slúžiť do stredného Queenslandu. Naša „výbava“ pozostávala z Aubreyovej dodávky, bicyklov, prenosného gramofónu, na ktorom sme prehrávali biblické prednášky, stanu, ktorý sa stal naším domovom na nasledujúce tri roky, troch postelí, stola a železného hrnca na varenie. Raz večer, keď prišiel vo varení rad na mňa, som si vymyslel, že pripravím „špecialitu“ zo zeleniny a nahrubo pomletej pšeničnej múky. No nikto z nás to nebol schopný jesť. Neďaleko sa práve pásol kôň, a tak som svoju špecialitu ponúkol jemu. Oňuchal to, potriasol hlavou a odišiel! Tak sa skončili moje kulinárske experimenty.

Časom sme sa rozhodli urýchliť prepracúvanie nášho obvodu. Rozdelili sme ho na tri časti a každý sme prepracúvali jednu z nich. Na konci dňa som bol často príliš ďaleko od nášho stanu, a tak som niekedy strávil noc u pohostinných vidiečanov. Raz som jednu noc spal v luxusnej posteli v hosťovskej izbe na istom ranči a nasledujúcu noc som spal na špinavej podlahe v chatrči istého lovca kengúr, obklopený hromadami rozkladajúcich sa koží. Často som spal v buši. Jednu noc ma obkľúčili dingovia (divé psy). Hoci sa držali v určitej vzdialenosti, tmou sa nieslo ich desivé zavýjanie. Po bezsennej noci som zistil, že v skutočnosti im nešlo o mňa, ale o vnútornosti, ktoré boli vyhodené neďaleko.

 Pri zvestovaní používame auto s ampliónom

Pri hlásaní Božieho Kráľovstva sme často využívali auto s ampliónom. V meste Townsville v severnom Queenslande nám polícia dovolila urobiť si stanovište v centre mesta. No prednáška, ktorú sme prehrávali, rozzúrila niekoľkých členov Armády spásy a chceli, aby sme odišli. Keď sme to odmietli urobiť, päť z nich začalo poriadne triasť našou dodávkou. Bol som práve vnútri a obsluhoval som ozvučovacie zariadenie. Zdalo sa, že by nebolo rozumné trvať na našich právach, a tak keď s tým prestali, odišli sme odtiaľ.

V meste Bundaberg nám jeden záujemca požičal čln, takže sme mohli prednášky prehrávať z rieky Burnett, ktorá tečie cez mesto. Aubrey a Clive sa so zvukovým zariadením plavili člnom po rieke, zatiaľ čo ja som zostal v hale, ktorú sme si prenajali. V ten večer sa celým mestom Bundaberg niesol silný hlas Josepha F. Rutherforda zo svetového ústredia Jehovových svedkov, ktorý ohlasoval mocné biblické posolstvo. Boli to naozaj vzrušujúce časy, ktoré si vyžadovali, aby Boží ľud prejavoval odvahu a vieru.

Vojna prináša ďalšie ťažkosti

Hneď po tom, čo v septembri 1939 vypukla druhá svetová vojna, sa vo vydaní Strážnej veže z 1. novembra rozoberala otázka kresťanskej neutrality v politike a vojne. Neskôr som bol veľmi rád, že som si preštudoval tento aktuálny materiál. Medzitým sme ja, Aubrey a Clive zhruba po troch rokoch spoločnej služby dostali rôzne pridelenia, takže naše cesty sa rozišli. Bol som poverený slúžiť ako cestujúci dozorca v severnom Queenslande, čo bolo pridelenie, v ktorom bola často skúšaná moja dôvera v Jehovu.

V auguste 1940 som slúžil zboru v Townsville, v ktorom boli štyria priekopníci — Percy a Ilma Iszlaubovci * a súrodenci Norman a Beatrice Bellottiovci. O šesť rokov sa Beatrice stala mojou manželkou. Raz v sobotu večer, keď naša skupina skončila s vydávaním svedectva na ulici, sme zažili útok, ktorý som spomenul v úvode. No toto nespravodlivé zaobchádzanie v skutočnosti ešte viac roznietilo moju horlivosť v službe pre Jehovu.

Na severe konali znamenitú prácu dve priekopníčky, sestry Una a Merle Kilpatrickové. Strávil som s nimi príjemný deň v službe a potom ma poprosili, aby som ich previezol na druhú stranu rieky k domu jednej rodiny, ktorá prejavila záujem o pravdu. To znamenalo preplávať k člnu zakotvenému na druhej strane rieky, preveslovať späť a potom previezť sestry na druhý breh. No keď som sa dostal k člnu, zistil som, že veslá sú preč! Neskôr sme sa dozvedeli, že ich skryl jeden odporca. Ale tento zlomyseľný plán nás neodradil. Predtým som niekoľko rokov robil plavčíka a stále som bol veľmi dobrým plavcom. A tak som si povraz, ktorým sa čln priväzuje pri kotvení, priviazal okolo pása, preplával som s člnom k dievčatám a potom som ich na ňom odtiahol na druhý breh. Jehova požehnal  naše úsilie, lebo členovia tejto rodiny sa časom stali Jehovovými svedkami.

Pod ochranou Jehovovej ruky

Z bezpečnostných dôvodov armáda umiestnila hneď pri meste Innisfail cestné zátarasy. Keďže som tam mal bydlisko, mal som povolenie na vstup, čo sa ukázalo ako neoceniteľné, keď prichádzali na návštevu zástupcovia odbočky Jehovových svedkov. Aby som ich dostal cez zátarasu, vždy som ich skryl do tajného priestoru pod zadnými sedadlami v mojom aute.

Benzín bol v tom čase na prídel a veľa vozidiel bolo vybavených generátorom plynu. Toto zariadenie vyrábalo na pohon motora zápalný plyn z horúceho dreveného uhlia. Obyčajne som večer išiel s vrecami napchatými dreveným uhlím, ktoré som uložil nad priestor, kde bol schovaný brat. Keď ma pri zátarase zastavili, odviedol som pozornosť hliadkujúcich strážnikov tým, že som nechal motor bežať a postaral som sa, aby násypník s uhlím bol žeravý. „Ak zastavím motor,“ kričal som na hliadku v jeden taký večer, „naruším pomer plynu a vzduchu a budem mať problém znova naštartovať.“ Znechutení horúčavou, hlukom a sadzou auto iba zbežne pozreli a poslali ma ďalej.

V tom čase som bol poverený organizovaním zjazdu pre miestnych svedkov v meste Townsville. Jedlo bolo na prídel a na získanie potrebných vecí bolo nutné schválenie miestneho sudcu. Naši kresťanskí bratia boli v tom období väznení pre svoju neutralitu. A tak keď som si dohodol stretnutie na magistráte, kládol som si otázku: ‚Bolo to odo mňa múdre, alebo pichám do osieho hniezda?‘ Napriek tomu som poslúchol pokyny a šiel som tam.

Sudca, sediaci za masívnym stolom, mi povedal, aby som sa posadil. Keď som mu vysvetlil dôvod svojej návštevy, stuhol a hodnú chvíľu sa na mňa prísne pozeral. Potom sa uvoľnil a opýtal sa: „Koľko jedla chcete?“ Podal som mu zoznam, na ktorom bolo minimálne množstvo najnutnejších vecí. Prezrel si ho a povedal: „Zdá sa mi, že to nebude stačiť. Bude lepšie, ak to zdvojnásobíme.“ Keď som odchádzal z jeho kancelárie, bol som nesmierne vďačný Jehovovi, ktorý mi dal ďalšie poučenie o dôvere.

V januári 1941 bolo dielo Jehovových svedkov v Austrálii zakázané. Mnohí ľudia sa začali na nás pozerať podozrievavo a dokonca nás obviňovali zo špionáže pre Japonsko! Raz vtrhli dve autá plné policajtov a vojakov na farmu Kráľovstva, pozemok na náhornej plošine Atherton, ktorý sme kúpili na pestovanie plodín. Hľadali reflektory, ktoré sme údajne mali používať na vysielanie signálov nepriateľovi. Boli sme tiež obvinení z toho, že sejeme obilie tak, aby vytváralo kódy, ktoré sa dajú čítať zo vzduchu! Samozrejme, dokázalo sa, že všetky tieto obvinenia boli falošné.

Vzhľadom na zákaz sme pri doručovaní literatúry museli byť opatrní — a vynaliezaví. Napríklad keď bola vydaná kniha Deti, škatuľu kníh som vyzdvihol v Brisbane, vlakom som cestoval na sever a knihy som nechával na každej zastávke, kde bol zbor. Aby som odradil políciu a vojenských inšpektorov od otvárania škatule, vzal som si so sebou aj pílový kotúč z cirkulárky a priviazal som ho ku škatuli predtým, než som vystúpil. Hoci to bol jednoduchý trik, vždy fungoval. Na veľkú úľavu Jehovovho ľudu bol zákaz — ktorý istý sudca označil za „svojvoľný, vrtošivý a utláčajúci“ — v júni 1943 zrušený.

Som povolaný do vojska

V roku 1942 sme boli ja, Aubrey Wills a Norman Bellotti povolaní do vojska. Aubrey a Norman boli predvolaní o týždeň skôr ako ja a boli odsúdení na šesť mesiacov väzenia. V tom čase poštový úrad konfiškoval Strážne veže, ktoré boli adresované tým, o ktorých vedeli, že sú to svedkovia, ale ostatným predplatiteľom nie. Našou úlohou bolo nájsť niekoho z týchto ľudí, urobiť kópie časopisov a doručiť ich našim bratom a sestrám. Takýmto spôsobom sme mohli pravidelne dostávať duchovný pokrm.

Keď som bol odsúdený na šesť mesiacov väzenia, tak ako som očakával, okamžite som sa proti rozsudku odvolal, podľa odporučenia odbočky v Sydney. Cieľom bolo oddialiť uväznenie  a získať čas, kým sa nenájde niekto iný, kto by mohol byť poverený starostlivosťou o dielo. Využil som slobodu na to, aby som navštívil niektorých z 21 svedkov uväznených v severnom Queenslande. Väčšina z nich bola v jednej väznici a dozorca, ktorý tam bol, nás priam nenávidel. Keď som mu pripomenul, že náboženskí služobníci iných náboženstiev môžu navštevovať svojich ľudí, rozzúril sa. „Keby bolo po mojom,“ kričal, „všetci Jehovovi svedkovia by boli postavení do radu a zastrelení!“ Stráže ma rýchlo vyviedli von.

Keď som bol na základe svojho odvolania opäť predvolaný na pojednávanie, dostal som právnika, ako to vyžadoval zákon. No v skutočnosti som sa obhajoval sám, čo znamenalo, že som sa úplne spoľahol na Jehovu. A Jehova ma nesklamal. (Lukáš 12:11, 12; Filipanom 4:6, 7) Na prekvapenie, odvolanie bolo úspešné, lebo v súdnom spise sa našli administratívne chyby!

V roku 1944 som bol pridelený slúžiť do rozľahlého kraja, do ktorého patrilo všetko od Južnej Austrálie cez severnú Viktóriu až po mesto Sydney v Novom Južnom Walese. Nasledujúci rok boli v našej organizácii celosvetovo zavedené nové rečnícke postupy a každý rečník si musel pripravovať prednášky sám, a to na základe poskytnutej jednostranovej osnovy. Prednášať hodinové prednášky — to predstavovalo novú, náročnú úlohu. Ale s plnou dôverou v Jehovu sme sa na to podujali a Jehova požehnal naše úsilie.

Manželstvo a nové zodpovednosti

V júli 1946 som sa oženil s Beatrice Bellottiovou a začali sme spolu slúžiť ako priekopníci. Naším domovom bol obytný príves z preglejky. V decembri 1950 sa narodila naša dcéra Jannyce (Jann), naše jediné dieťa. Ako priekopníci sme slúžili na mnohých miestach, napríklad aj v meste Kempsey v Novom Južnom Walese. V tomto meste sme boli jedinými svedkami. Každú nedeľu sme šli do miestnej obecnej sály a ja som bol pripravený predniesť verejnú prednášku, ktorú sme predtým ohlasovali prostredníctvom letákov. Niekoľko mesiacov boli mojimi jedinými poslucháčmi Beatrice a malá Jann. No zakrátko začali postupne prichádzať ďalší. Dnes sú v Kempsey dva prekvitajúce zbory.

Keď mala Jann dva roky, usadili sme sa v Brisbane. Potom, keď dokončila školu, začali sme spolu slúžiť v priekopníckej službe všetci ako rodina. Slúžili sme takto v meste Cessnock v Novom Južnom Walese štyri roky, kým sme sa nevrátili do Brisbane, aby sme pomohli Beatricinej matke, ktorej sa zhoršovalo zdravie. V súčasnosti mám výsadu slúžiť ako starší v zbore Chermside.

Spolu s Beatrice ďakujeme Jehovovi za jeho nespočetné požehnania vrátane toho, že sme mali výsadu pomôcť 32 ľuďom, aby ho spoznali. Som Jehovovi veľmi vďačný za moju drahú manželku, ktorá hoci je jemná a mierna, vždy bola nebojácnou bojovníčkou za biblickú pravdu. Jej láska k Bohu a dôvera v neho, ako aj to, že má ‚prosté oko‘, z nej robí naozaj vynikajúcu manželku a matku. (Matúš 6:22, 23; Príslovia 12:4) Spolu s ňou môžem z celého srdca povedať: „Požehnaný je telesne schopný muž vkladajúci dôveru v Jehovu.“ — Jeremiáš 17:7.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 9]

V severnom Queenslande sme používali toto auto s ampliónom

[Obrázok na strane 10]

Pomáham sestrám Kilpatrickovým s autom počas obdobia dažďov v severnom Queenslande

[Obrázok na strane 12]

V deň našej svadby