Životný príbeh

Posilňovala ma zbožná spokojnosť

ROZPRÁVA BENJAMIN IKECHUKWU OSUEKE

Krátko nato, ako som začal slúžiť celým časom, som navštívil svojich rodičov. Len čo ma otec zbadal, schmatol ma za košeľu a začal kričať: „Ty zlodej!“ Schytil mačetu a udrel ma jej plochou stranou. Na tento hluk sa pred naším domom zhromaždili dedinčania. Čo som ukradol? Dovoľte mi vysvetliť to.

NARODIL som sa v roku 1930 v dedine Umuariam na juhovýchode Nigérie ako prvé zo siedmich detí. Najstaršia z mojich sestier zomrela, keď mala 13 rokov. Moji rodičia patrili k anglikánskej cirkvi. Otec bol farmár a matka v malom predávala. Chodila na miestne trhy asi 30 kilometrov od našej dediny, kde kúpila plechovku palmového oleja, a potom sa neskoro večer vrátila domov. Nasledujúci deň skoro ráno išla pešo asi 40 kilometrov do mesta, v ktorom bola železničná stanica, a tam olej predala. Ak z toho mala nejaký zisk, zvyčajne nie viac ako 15 amerických centov, nakúpila pre rodinu potraviny a v ten istý deň sa vrátila domov. Tak to robila asi 15 rokov až do svojej smrti v roku 1950.

V našej dedine som začal chodiť do školy, ktorú spravovala anglikánska cirkev. No na to, aby som si dokončil základné vzdelanie, som musel bývať v internáte približne 35 kilometrov od domu. Keďže rodičia nemali peniaze na moje vzdelávanie, začal som si hľadať prácu. Najprv som pracoval v Lagose na západe Nigérie ako pomocník v domácnosti jedného sprievodcu vlakov a potom u istého štátneho úradníka v severonigérijskom meste Kaduna.  Neskôr som si v meste Benin v stredozápadnej Nigérii našiel prácu ako asistent jedného právnika a potom som pracoval ako robotník na píle. Odtiaľ som v roku 1953 odišiel do Kamerunu, kde som býval u uja, ktorý mi pomohol nájsť si prácu na kaučukovníkovej plantáži. Moja mesačná mzda bola asi deväť dolárov. Mal som síce podradnú prácu, ale pokiaľ som mal čo jesť, bol som spokojný.

Bohatstvo od bedára

Jeden môj spolupracovník, Silvanus Okemiri, bol Jehovov svedok. Keď sme spolu sekali trávu a hnojili kaučukovníky, Silvanus využíval každú príležitosť, aby sa so mnou podelil o svoje biblické poznanie. Hoci som ho počúval, v tom čase som nič viac neurobil. No keď sa môj ujo dozvedel, že som v kontakte so svedkami, snažil sa ma odradiť. Povedal mi: „Ben, nestretávaj sa s Okemirim. Je to Jehovov človek a bedár. Každý, kto sa s ním spolčí, dopadne ako on.“

Začiatkom roka 1954 som už nedokázal znášať drsné pracovné podmienky a vrátil som sa domov. V tom čase bola anglikánska cirkev dosť prísna, pokiaľ išlo o morálku. Bol som vychovávaný tak, aby som mal odpor k nemravnosti. No keď som videl pokrytectvo spoluveriacich, bol som znechutený. Hoci tvrdili, že sa držia biblických noriem, svojím spôsobom života toto tvrdenie popierali. (Matúš 15:8) Medzi mnou a otcom opakovane vznikali hádky, čo vážne narúšalo náš vzťah. Jedného večera som jednoducho odišiel z domu.

Presťahoval som sa do Omoby, malého mesta pri železničnej trati. Tam som sa opäť dostal do kontaktu s Jehovovými svedkami. Priscilla Isiochová, ktorú som poznal z našej dediny, mi dala brožúrky „Toto dobré posolstvo o Kráľovstve“ a Po Armagedone — Boží nový svet. * Dychtivo som si ich prečítal a dospel som k presvedčeniu, že som našiel pravdu. V mojej cirkvi sme neštudovali Bibliu; boli sme zameraní na ľudské tradície. No v literatúre svedkov bola často citovaná Biblia.

Ani nie o mesiac som sa Isiochovcov opýtal, kedy pôjdu do svojho kostola. Keď som prvý raz navštívil zhromaždenie Jehovových svedkov, ničomu som nerozumel. Na štúdiu Strážnej veže sa rozoberal útok ‚Góga z Magógu‘, o ktorom sa hovorí v prorockej knihe Ezechiel. (Ezechiel 38:1, 2) Mnohé výrazy boli pre mňa cudzie, ale vrúcne privítanie, ktorého sa mi dostalo, na mňa tak zapôsobilo, že som sa rozhodol nasledujúcu nedeľu prísť znovu. Počas tohto druhého zhromaždenia som počul o zvestovaní. A tak som sa Priscilly opýtal, kedy pôjdu zvestovať. Tretiu nedeľu som sa k nim pripojil, s malou Bibliou v ruke. Nemal som tašku do služby ani žiadnu biblickú literatúru. Napriek tomu som sa stal zvestovateľom Kráľovstva a na konci mesiaca som podal správu zo služby.

Nikto so mnou neštudoval Bibliu, ale z každej návštevy Isiochovcov som si odnášal slová viery a biblického povzbudenia a vždy som dostal aj nejakú literatúru. Dňa 11. decembra 1954 som na oblastnom zjazde v Abe symbolizoval svoju oddanosť Jehovovi krstom vo vode. Môj príbuzný, u ktorého som býval a slúžil ako učeň, ma prestal učiť a dávať mi stravu. Okrem toho za prácu, ktorú som u neho dovtedy vykonal, mi nezaplatil. No neprechovával som voči nemu nevôľu; bol som vďačný, že mám blízky vzťah k Bohu. To  mi dávalo útechu a pokoj mysle. Veľmi ma podporovali aj miestni svedkovia. Isiochovci mi dávali jedlo a ďalší mi požičali peniaze, aby som mohol začať v malom predávať. V roku 1955 som si kúpil starší bicykel a v marci 1956 som začal s pravidelnou priekopníckou službou. Krátko nato som splatil svoje dlhy. Zisk, ktorý som mal z obchodovania, bol síce veľmi malý, ale uživilo ma to. Bol som spokojný s tým, čo mi Jehova zaobstaral.

„Kradnem“ svojich súrodencov

Len čo som sa postavil na vlastné nohy, mojím prvým cieľom bolo duchovne pomôcť súrodencom. Otec nesúhlasil s tým, že som sa stal svedkom, lebo mal predsudky a bol veľmi podozrievavý. Ako som teda mohol pomôcť svojim súrodencom spoznať biblickú pravdu? Ponúkol som sa, že sa postarám o svojho mladšieho brata Ernesta, a tak mu otec dovolil u mňa bývať. Ernest onedlho prijal pravdu a v roku 1956 bol pokrstený. To ešte vystupňovalo otcov odpor. Napriek tomu aj moja sestra, ktorá už bola vydatá, prijala pravdu spolu s manželom. Keď som chcel, aby moja druhá sestra, Felicia, mohla stráviť u mňa prázdniny, otec neochotne súhlasil. Zakrátko sa aj ona dala pokrstiť.

V roku 1959 som prišiel domov po Bernice, moju tretiu sestru, aby som ju vzal k Ernestovi. Práve vtedy na mňa otec zaútočil a obvinil ma, že som mu ukradol deti. Nepochopil, že sa samy rozhodli slúžiť Jehovovi. Otec prisahal, že nikdy nedovolí Bernice odísť so mnou. Ale Jehovova ruka sa neskrátila, lebo nasledujúci rok Bernice prišla na prázdniny k Ernestovi. Tak ako jej sestry, aj ona prijala pravdu a dala sa pokrstiť.

‚Učím sa tajomstvu‘

V septembri 1957 som začal slúžiť ako zvláštny priekopník a zvestovateľskej službe som venoval okolo 150 hodín mesačne. Mojím spolupracovníkom bol Sunday Irogbelachi a spolu sme slúžili vo veľkom obvode mesta Akpu-na-abuo v oblasti Etche. Na prvom krajskom zjazde, na ktorom sme sa tam zúčastnili, bolo z našej skupiny pokrstených 13 osôb. Je úžasné, že v tejto oblasti je teraz 20 zborov!

V roku 1958 som spoznal Christianu Azuikeovú, pravidelnú priekopníčku zo zboru Aba-Východ. Obdivoval som jej horlivosť. V decembri toho roku sme sa vzali. Začiatkom roka 1959 som bol vymenovaný za cestujúceho dozorcu a mojou úlohou bolo navštevovať a posilňovať zbory našich duchovných bratov. Spolu s manželkou sme do roku 1972 navštívili takmer všetky zbory Jehovovho ľudu vo východnej a stredozápadnej časti Nigérie.

Zbory boli od seba značne vzdialené a naším hlavným dopravným prostriedkom bol bicykel. Keď sme slúžili zborom vo veľkých mestách, bratia nám obyčajne objednali taxík, aby nás odviezol do ďalšieho zboru. Niekedy sme boli ubytovaní v neomietnutej miestnosti s hlinenou podlahou. Spávali sme na posteliach urobených z palmových prútov. Niektoré postele mali matrac z trávy pokrytý rohožou, iné nemali matrac vôbec. Množstvo a kvalita jedla neboli pre nás najdôležitejšie. Už predtým sme sa naučili uskromniť sa a naši hostitelia boli radi, že sme vďační za každé jedlo, ktoré nám dajú. V niektorých mestách v tom čase ešte nebola zavedená elektrina, a tak sme si so sebou nosili petrolejový lampáš. Napriek týmto náročným podmienkam sme so zbormi strávili veľa príjemných chvíľ.

Počas tých rokov sme pochopili hodnotu slov apoštola Pavla: „Ak máme živobytie a niečo na seba, budeme s tým spokojní.“ ​(1. Timotejovi 6:8) Pavol sa v ťažkostiach naučil jednému tajomstvu, ktoré mu pomohlo zostať spokojným. Aké tajomstvo to bolo? Vysvetlil: „Viem, čo je to mať málo prostriedkov, viem, čo je to mať hojnosť. Vo všetkom a za každých okolností som sa naučil tajomstvu, ako byť  sýty aj ako hladovať, ako mať hojnosť aj ako trpieť núdzu.“ Rovnakému tajomstvu sme sa naučili aj my. Okrem toho Pavol povedal: „Na všetko mám silu prostredníctvom [Boha], ktorý mi ju prepožičiava.“ ​(Filipanom 4:12, 13) Tieto slová sa ukázali ako pravdivé aj v našom prípade. Boli sme požehnaní spokojnosťou, množstvom budujúcich kresťanských činností a pokojom mysle.

Slúžime zborom ako rodina

Koncom roka 1959 sa narodil náš prvý syn, Joel, a v roku 1962 druhý syn, Samuel. Naďalej som slúžil ako cestujúci dozorca a navštevoval som zbory aj so svojou rodinou. V roku 1967 vypukla v Nigérii občianska vojna. Pre neustále nálety boli zatvorené školy. Moja manželka bola kedysi učiteľkou, a tak počas vojny učila deti doma. Samuel ako šesťročný už vedel čítať a písať. Keď začal po vojne chodiť do školy, bol v porovnaní so svojimi vrstovníkmi o dva ročníky popredu.

Vtedy sme si ešte plne neuvedomovali, aké náročné je popri krajskej službe vychovávať deti. No potom sme v roku 1972 dostali pridelenie slúžiť ako zvláštni priekopníci. To bolo veľmi užitočné, lebo sme mohli zostať na jednom mieste, a tak venovať dostatočnú pozornosť duchovnosti našej rodiny. Našim synom sme už v ranom veku vštepovali hodnotu zbožnej spokojnosti. V roku 1973 sa Samuel dal pokrstiť a Joel sa v tom istom roku ujal pravidelnej priekopníckej služby. Obaja naši synovia sa oženili so znamenitými kresťankami a teraz vychovávajú v pravde aj svoje deti.

Útrapy občianskej vojny

Keď vypukla občianska vojna, práve som aj s rodinou slúžil ako krajský dozorca v jednom zbore v meste Onitsha. Táto vojna nám pomohla ešte viac si uvedomiť, aké je márne zhromažďovať hmotné veci a vkladať v ne svoju dôveru. Videl som ľudí, ktorí utekali, aby si zachránili život, a všetok svoj cenný majetok nechávali na uliciach.

Ako sa vojna zintenzívňovala, do vojska začali povolávať všetkých schopných mužov. Mnohí bratia, ktorí odmietli bojovať, boli mučení. Nemohli sme sa voľne pohybovať. Krajinu postihol hlad. Cena pol kilogramu kasavy stúpla zo 7 centov na 14 dolárov a šálka soli z 8 dolárov na 42 dolárov. Mlieko, maslo a cukor vôbec nebolo dostať. Aby sme prežili, mleli sme nezrelé papáje a primiešavali sme do nich trochu múky z kasavy. Jedli sme aj kobylky, šupky z kasavy, listy ibišteka a sloniu trávu — čokoľvek zelené, čo sa dalo nájsť. Mäso bolo luxusom, a tak som chytal jašterice, aby aspoň deti mali nejaké mäso. No bez ohľadu na to, v akých hrozných podmienkach sme žili, Jehova sa o nás vždy staral.

Vážnejším nebezpečenstvom počas vojny bol však duchovný hlad. Väčšina bratov utiekla z vojnovej zóny do džungle alebo do iných dedín a pritom prišli o mnohé biblické publikácie, niektorí aj o všetky. Okrem toho blokáda, ktorú vytvorili vládne oddiely, znemožňovala prísun novej biblickej literatúry  do oblasti Biafry. Hoci väčšina zborov sa usilovala usporadúvať zhromaždenia, duchovnosť bratov trpela, pretože sa k nim nedostávalo vedenie z odbočky.

Prekonávame duchovný hlad

Cestujúci dozorcovia sa snažili ďalej navštevovať všetky zbory. Keďže veľa bratov z miest muselo utiecť, snažil som sa zistiť, kde sú. Raz som nechal manželku s deťmi na bezpečnom mieste a sám som odcestoval na šesť týždňov a hľadal som bratov v rôznych dedinách a oblastiach v džungli.

Keď som slúžil v jednom zbore v meste Ogbunka, dopočul som sa, že veľká skupina svedkov je neďaleko mesta Isuochi v oblasti Okigwe. Poslal som teda bratom v tej oblasti odkaz, aby sa zhromaždili na jednej orechovej plantáži pri dedine Umuaku. Potom sme spolu s jedným starším bratom išli na bicykloch asi 15 kilometrov na túto plantáž, kde už bolo zhromaždených okolo 200 svedkov vrátane žien a detí. Jedna priekopníčka mi pomohla nájsť ďalšiu skupinu asi sto svedkov, ktorí našli útočište v lomarskom buši.

Lawrence Ugwuegbu bol jedným z odvážnych bratov, ktorí žili v meste Owerri spustošenom vojnou. Informoval ma, že viacero svedkov je v oblasti Ohaji. Nemohli sa voľne pohybovať, lebo túto oblasť obsadili vojaci. Pod rúškom tmy sme sa tam obaja vybrali na bicykloch a na pozemku jedného brata sme sa stretli so skupinou asi 120 svedkov. Pri tejto príležitosti sme navštívili aj niekoľko ďalších svedkov v ich úkrytoch.

Brat Isaac Nwagwu riskoval život, aby mi pomohol nájsť ďalších bratov, ktorí boli rozptýlení po krajine. Na kanoe ma previezol cez rieku Otamiri, aby som sa mohol stretnúť s vyše 150 svedkami zhromaždenými v dedine Egbu-Etche. Tam mi jeden brat povedal: „Toto je najkrajší deň môjho života! Už som ani nedúfal, že sa ešte v živote stretnem s krajským dozorcom. Teraz už môžem spokojne aj zomrieť.“

Hrozilo mi, že ma povolajú do vojska, ale opakovane som cítil Jehovovu ochranu. V jedno popoludnie, keď som sa vracal zo stretnutia s asi 250 bratmi, ma pri jednej cestnej zátarase zastavil vojenský oddiel. „Prečo nie si v armáde?“ opýtali sa ma. Vysvetlil som im, že som misionár, ktorý zvestuje Božie Kráľovstvo. Bolo mi jasné, že ma chcú zatknúť. Rýchlo som sa v duchu pomodlil a potom som ich veliteľovi povedal: „Prosím, prepustite ma.“ Na prekvapenie sa opýtal: „Povedal si, že by sme ťa mali nechať odísť?“ „Áno,“ odpovedal som, „prepustite ma.“ „Si voľný, choď,“ odpovedal. Ani jeden z vojakov nenamietal. — Žalm 65:1, 2.

Spokojnosť prináša ďalšie požehnania

Po skončení vojny v roku 1970 som pokračoval v krajskej službe. Mal som výsadu pomáhať pri reorganizovaní zborov. Potom sme spolu s Christianou slúžili ako zvláštni priekopníci až do roku 1976, keď som bol znovu  vymenovaný za krajského dozorcu. Asi v polovici toho roka som bol poverený slúžiť ako oblastný dozorca. O sedem rokov sme s manželkou dostali pozvanie slúžiť v nigérijskej odbočke Jehovových svedkov, ktorá je doteraz naším domovom. Tu v Bételi sa vždy tešíme, keď sa opäť môžeme stretnúť s bratmi a sestrami, ktorých sme spoznali počas občianskej vojny, ako aj pri iných príležitostiach a ktorí stále verne slúžia Jehovovi.

Christiana mi bola počas tých rokov úžasnou oporou a vernou spoločníčkou. Aj napriek pretrvávajúcim zdravotným problémom, ktoré musela znášať od roku 1978, stále prejavovala pozitívneho ducha a odhodlanosť a to mi pomáhalo vytrvávať. Pocítili sme pravdivosť žalmistových slov: „Sám Jehova ho bude podporovať na lôžku v jeho chorobe.“ — Žalm 41:3.

Keď sa obzriem späť na roky naplnené teokratickou činnosťou, jednoducho musím Jehovovi stále ďakovať za jeho neporovnateľné požehnania. Spokojnosť s tým, čo dáva Jehova, prináša skutočné šťastie. Keď vidím svojich súrodencov, moje deti a ich rodiny, ako všetci spolu so mnou a mojou manželkou slúžia Jehovovi, je to požehnanie, ktoré sa nedá s ničím porovnať. Jehova ma odmenil bohatým a zmysluplným životom. Ani jedna moja túžba nezostala nesplnená.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček na strane 27]

Časové opatrenie pomáha posilňovať bratov

V polovici 60. rokov 20. storočia nepriateľstvo medzi etnickými skupinami v severnej a východnej Nigérii viedlo k nepokojom, vzburám, nezákonnosti a násiliu. To spôsobovalo veľké ťažkosti Jehovovým svedkom, ktorí boli rozhodnutí zostať v tomto konflikte prísne neutrálni. Väčšina svedkov prišla o všetok majetok a asi 20 z nich bolo zabitých.

Dňa 30. mája 1967 sa východné štáty Nigérie oddelili od federácie a vytvorili republiku Biafra. Nato bola zmobilizovaná federálna armáda a bola vyhlásená úplná blokáda Biafry. Nasledovala násilná a krvavá občianska vojna.

Jehovovi svedkovia v oblasti Biafry sa pre svoju neutralitu stali terčom útokov. V snahe obrátiť verejnú mienku proti svedkom noviny uverejňovali nenávistné články. Napriek týmto nepriaznivým okolnostiam Jehova zabezpečil svojim služobníkom duchovný pokrm. Ako?

Začiatkom roka 1968 nastúpil do jedného úradu v Európe istý zamestnanec. Približne v tom čase dostal zas iný človek miesto na letisku v Biafre. Obaja boli Jehovovi svedkovia. Vďaka svojmu zamestnaniu sa dostali na dve opačné strany jediného spojenia Biafry s ostatným svetom. Títo dvaja bratia sa dobrovoľne podujali na riskantnú úlohu zabezpečovať duchovný pokrm pre Biafru. Pomáhali tiež hmotne podporovať bratov v núdzi. Toto životne dôležité spojenie sa im podarilo udržať v priebehu celej vojny až do jej konca v roku 1970. Jeden z nich neskôr povedal: „Bolo to niečo, čo rozhodne presahovalo ľudské možnosti.“

[Obrázok na strane 23]

V roku 1956

[Obrázok na strane 25]

V roku 1965 s našimi synmi Joelom a Samuelom

[Obrázok na strane 26]

Je požehnaním slúžiť Jehovovi ako rodina!

[Obrázok na strane 27]

Dnes s Christianou slúžime v nigérijskej odbočke