Životný príbeh

Jehova ma vyučoval od mladosti

ROZPRÁVA RICHARD ABRAHAMSON

„Ó, Bože, vyučoval si ma od mladosti, a ja až dosiaľ rozprávam o tvojich obdivuhodných dielach.“ Dovoľte mi, aby som vám porozprával, prečo tieto slová zo Žalmu 71:17 majú pre mňa zvláštny význam.

MOJA matka, Fannie Abrahamsonová, sa v roku 1924 stretla s Bádateľmi Biblie, ako sa vtedy nazývali Jehovovi svedkovia. V tom čase som mal iba jeden rok. Keď sa matka oboznámila s biblickou pravdou, hneď utekala k susedom a rozprávala im o tom, čo sa dozvedela. Učila aj mňa a môjho staršieho brata a sestru. Skôr než som vedel čítať, pomohla mi naučiť sa naspamäť veľa biblických textov o požehnaniach Božieho Kráľovstva.

Koncom 20. rokov dvadsiateho storočia bolo v našej skupinke Bádateľov Biblie v meste La Grande v štáte Oregon (USA), kde som sa narodil a vyrastal, niekoľko žien a detí. Hoci sme boli izolovaní, raz alebo dvakrát do roka nás navštevovali cestujúci služobníci, známi ako pútnici. Mali povzbudzujúce prejavy, sprevádzali nás v službe z domu do domu a láskavo sa zaujímali o deti. K týmto drahým bratom patrili Shield Toutjian, Gene Orrell a John Booth.

V roku 1931 nemohol nikto z našej skupinky navštíviť zjazd v Columbuse v Ohiu, kde Bádatelia Biblie prijali meno Jehovovi svedkovia. Ale skupiny, ako sa vtedy nazývali zbory, a izolované skupinky, ktoré sa na zjazde nezúčastnili, sa v auguste toho roku viaceré zo svojho okolia stretli, aby prijali rezolúciu o novom mene. To urobila aj naša skupinka v La Grande. Potom v roku 1933 počas kampane  s brožúrkou Kríza som sa naučil naspamäť biblickú ponuku a prvýkrát v živote som vydával svedectvo z domu do domu sám.

V 30. rokoch vzrastal odpor voči nášmu dielu. Aby skupiny zvládli tento tlak, boli zoskupené do oddielov, ktoré usporadúvali malé zjazdy a raz alebo dvakrát do roka sa zúčastňovali na kazateľských misiách, známych ako oddielové kampane. Na týchto zjazdoch sme dostávali školenie o metódach kázania a o tom, ako sa úctivo správať k policajtom, ktorí zasahovali do našej činnosti. Keďže svedkov často brali k policajnému sudcovi alebo na súd, precvičovali sme si látku z pokynov nazývaných Súdny poriadok. To nás vyzbrojilo, aby sme sa vedeli vyrovnať s odporom.

Moje začiatky v pravde

Bol som vychovávaný tak, aby som si cenil biblickú pravdu a biblickú nádej na večný život na zemi pod Božím nebeským Kráľovstvom. V tom čase sa krst veľmi nezdôrazňoval ľuďom, ktorí nemali nádej, že budú vládnuť s Kristom v nebi. (Zjavenie 5:10; 14:1, 3) Napriek tomu mi bolo povedané, že ak som sa v srdci rozhodol konať Jehovovu vôľu, je vhodné, aby som sa dal pokrstiť. A to som v auguste 1933 aj urobil.

Keď som mal 12 rokov, moja učiteľka si myslela, že som dobrý vo verejnom rečníctve; preto naliehala na matku, aby ma dala na nejaké doplnkové školenie. Matka si myslela, že mi to azda pomôže lepšie slúžiť Jehovovi. Za moje lekcie platila tak, že rok inštruktorke prala bielizeň. Školenie bolo pre moju službu naozaj užitočné. Keď som mal 14 rokov, dostal som reumatickú horúčku, ktorá ma na viac ako rok vyradila z činnosti.

V roku 1939 prišiel do našej oblasti služobník celým časom Warren Henschel. * Z duchovného hľadiska bol pre mňa ako starší brat; brával ma na celé dni do kazateľskej služby. Čoskoro mi pomohol začať prázdninovú priekopnícku službu, čo bola dočasná forma služby celým časom. V to leto bola naša skupinka zorganizovaná do skupiny. Warren bol vymenovaný za služobníka skupiny a ja za vedúceho štúdia Strážnej veže. Keď Warren odišiel slúžiť do Bételu, medzinárodného ústredia Jehovových svedkov v Brooklyne v New Yorku, stal som sa služobníkom skupiny ja.

Začínam slúžiť celým časom

Viac zodpovedností, ktoré so sebou priniesla výsada byť služobníkom skupiny, ešte viac posilnilo moju túžbu vstúpiť do pravidelnej služby celým časom. Táto moja túžba sa uskutočnila po skončení tretieho ročníka strednej školy, keď som mal 17 rokov. Otec nemal také náboženské presvedčenie ako my, ale dobre sa staral o rodinu a bol to zásadový muž. Chcel, aby som absolvoval prípravu na vysokú školu. Povedal, že pokiaľ od neho nebudem požadovať, aby mi poskytoval ubytovanie a stravu, môžem si robiť, čo chcem.  A tak som 1. septembra 1940 začal s priekopníckou službou.

Keď som odchádzal z domu, matka mi dala prečítať Príslovia 3:5, 6: „Dôveruj Jehovovi celým svojím srdcom a neopieraj sa o svoje vlastné porozumenie. Všímaj si ho na všetkých svojich cestách a on sám urovná tvoje chodníky.“ A naozaj, vždy, keď som ponechal svoj život v Jehovových rukách, bolo to pre mňa veľkou pomocou.

Zakrátko som sa v službe pripojil k Joeovi a Margaret Hartovcom v severnej časti štátu Washington. Bol to pestrý obvod — dobytkárske ranče, ovčie farmy, indiánske rezervácie, ako aj množstvo mestečiek a dedín. Na jar 1941 som bol pridelený ako služobník skupiny do zboru vo Wenatchee vo Washingtone.

Na jednom z našich zjazdov vo Walla Walla (Washington) som slúžil ako usporiadateľ a vítal som ľudí, ktorí prichádzali. Všimol som si mladého brata, ktorý sa neúspešne pokúšal uviesť do činnosti zvukovú techniku. Tak som mu navrhol, aby sme si vymenili úlohy. Keď sa Albert Hoffman, regionálny služobník, vrátil a zistil, že som opustil svoje pridelenie, s priateľským úsmevom mi vysvetlil, že je dôležité, aby človek zotrval vo svojom pridelení, dokiaľ nedostane iné pokyny. Doteraz si pamätám jeho radu.

V auguste 1941 plánovali Jehovovi svedkovia veľký zjazd v St. Louis v štáte Missouri. Hartovci prikryli nákladný priestor svojej dodávky a dovnútra inštalovali lavice. Deväť priekopníkov vrátane mňa cestovalo na tejto dodávke 2400 kilometrov do St. Louis. Cesta tam aj späť trvala asi dva týždne. Podľa odhadov polície bol na zjazde vrcholný počet prítomných 115 000. Hoci počet prítomných bol pravdepodobne oproti tomuto odhadu nižší, je isté, že tam bolo viac ako 65 000 prítomných, čo bol približný počet svedkov v Spojených štátoch v tom čase. Zjazd bol duchovne povznášajúci.

Služba v brooklynskom Bételi

Keď som sa vrátil do Wenatchee, dostal som list, v ktorom ma bratia žiadali, aby som prišiel do Bételu v Brooklyne. Keď som 27. októbra 1941 prišiel do Bételu, zavolal si ma do kancelárie brat Nathan H. Knorr, dozorca tlačiarne. Láskavo mi vysvetlil, čo zahŕňa služba v Bételi, a zdôraznil, aké je dôležité zostať blízko pri Jehovovi, aby bol život človeka v Bételi úspešný. Potom ma zobral do expedičného oddelenia a dostal som za úlohu viazať škatule s literatúrou určené na expedíciu.

Dňa 8. januára 1942 zomrel Joseph Rutherford, ktorý sa ujímal vedenia v diele Jehovových svedkov na celom svete. O päť dní zvolili členovia správnej rady za jeho nástupcu brata Knorra. Keď W. E. Van Amburgh, dlhoročný tajomník Spoločnosti, oznamoval túto správu rodine Bétel, povedal: „Pamätám sa na to, keď  Ch. T. Russell zomrel [v roku 1916] a nahradil ho J. F. Rutherford. Pán svoje dielo ďalej viedol a dával mu zdar. Teraz plne očakávam, že dielo bude postupovať vpred s Nathanom H. Knorrom ako prezidentom, lebo je to dielo Pána, nie človeka.“

Vo februári 1942 bolo oznámené, že sa začne kurz teokratickej služby pre pokročilých. Kurz bol určený pre bételitov, aby zlepšili svoju schopnosť robiť výskum na určitý biblický námet, správne si usporiadať materiál a účinne ho predložiť. Vďaka môjmu skoršiemu školeniu vo verejnom rečníctve som v tomto programe robil rýchly pokrok.

Po krátkom čase som bol pridelený na služobné oddelenie, ktoré dohliadalo na službu Jehovových svedkov v Spojených štátoch. Neskôr v tom roku sa rozhodlo, že sa obnoví program pre služobníkov, ktorí mali navštevovať skupiny. Časom sa títo cestujúci služobníci, nazývaní služobníci bratov, začali nazývať krajskí dozorcovia. Počas leta 1942 sa v Bételi uskutočnil kurz na školenie bratov pre tento druh služby a ja som mal výsadu byť medzi školenými. Pamätám si najmä na to, že brat Knorr, jeden z inštruktorov, nám zdôraznil túto myšlienku: „Nesnažte sa páčiť ľuďom. Skončíte tak, že sa nezapáčite nikomu. Snažte sa páčiť Jehovovi a budete sa páčiť všetkým, ktorí milujú Jehovu.“

Krajská služba sa zaviedla v októbri 1942. Niektorí z nás v Bételi sa na tejto službe podieľali určité víkendy a navštevovali zbory v okruhu 400 kilometrov od New Yorku. Prešli sme si záznamy o kazateľskej činnosti zboru a o návštevnosti zhromaždení, mali sme stretnutia s tými, ktorí mali v zbore zodpovedné postavenie, predniesli sme jeden alebo dva prejavy a spolupracovali sme v službe s miestnymi svedkami.

V roku 1944 som bol medzi tými zo služobného oddelenia, ktorí boli na šesť mesiacov poslaní do krajskej služby v Delaware, Marylande, Pensylvánii a Virgínii. Neskôr som niekoľko mesiacov navštevoval zbory v štátoch Connecticut, Massachusetts a Rhode Island. Po návrate do Bételu som pracoval v kancelárii s bratom Knorrom a jeho tajomníkom Miltonom Henschelom, kde som sa oboznámil s naším celosvetovým dielom. Súčasne som tiež pracoval v kancelárii pokladníka pod dohľadom brata W. E. Van Amburgha a jeho asistenta Granta Suitera. Potom v roku 1946 som bol v Bételi dozorcom viacerých oddelení.

Veľké zmeny v mojom živote

Počas služby zborom v roku 1945 som sa v Providence na Rhode Islande spoznal s Juliou Charnauskasovou. V lete 1947 sme začali uvažovať o manželstve. Veľmi som miloval službu v Bételi, ale v tom čase nebolo možné priviesť manželského partnera do Bételu. Preto som v januári 1948 z Bételu odišiel a s Juliou (Julie) sme sa zobrali. V Providence som dostal zamestnanie na čiastočný úväzok v supermarkete a začali sme s priekopníckou službou.

V septembri 1949 som dostal pozvanie do krajskej služby v severozápadnom Wisconsine. Bola to pre nás s Julie veľká zmena, kázať v prevažne malých mestečkách a vidieckych oblastiach známych produkciou mlieka. Zimy tu boli dlhé a studené a na mnoho týždňov klesla teplota na –20 stupňov alebo viac a bolo tam plno snehu. Nemali sme auto. Vždy sa však našiel niekto, kto nás odviezol do ďalšieho zboru.

Krátko po tom, ako som začal s krajskou službou, sme mali krajský zjazd. Spomínam si, že som starostlivo kontroloval, či je postarané o všetky úlohy, a to niektorých trochu znervózňovalo. Oblastný dozorca Nicholas Kovalak mi preto láskavo vysvetlil, že miestni bratia sú zvyknutí vykonávať tieto úlohy svojím spôsobom a že sa nemusím snažiť až do takej miery všetko organizovať. Jeho  rada mi pomohla pri zvládaní mnohých pridelení, ktoré som odvtedy mal.

V roku 1950 som dostal dočasné pridelenie — dohliadať na zaistenie ubytovania pre delegátov prvého z mnohých našich veľkých zjazdov na Yankee štadióne v New Yorku. Zjazd, na ktorom boli delegáti zo 67 krajín s vrcholným počtom 123 707 prítomných, bol od začiatku do konca vzrušujúcim zážitkom! Po zjazde sme s Julie pokračovali v krajskej službe. Boli sme v nej celkom šťastní. Ale túžili sme dať sa ešte viac k dispozícii. Preto sme si každý rok vypĺňali prihlášku do Bételu aj do misionárskej služby. Veľmi sme sa potešili, keď sme v roku 1952 dostali pozvanie do 20. triedy Gileádu, biblickej školy Watchtower, kde sme boli vyškolení na prácu misionárov.

Služba v zahraničnom poli

Po graduácii v roku 1953 sme boli pridelení do Británie, kde som slúžil ako oblastný dozorca na juhu Anglicka. Ani nie po roku tejto služby, z ktorej sme sa s Julie nesmierne tešili, sme na naše prekvapenie dostali pridelenie do Dánska. V Dánsku bol potrebný nový dozorca kancelárie odbočky. Keďže som bol blízko a v Brooklyne som na takú prácu dostal školenie, bol som tam poslaný na výpomoc. Trajektom sme sa dopravili do Holandska a odtiaľ sme išli vlakom do Kodane v Dánsku. Prišli sme tam 9. augusta 1954.

Jedným z problémov, ktorý sa musel riešiť, bolo, že niekoľko bratov v zodpovednom postavení neprijímalo vedenie z ústredia v Brooklyne. Aj traja zo štyroch prekladateľov do dánčiny odišli z Bételu a nakoniec sa prestali stretávať s Jehovovými svedkami. Ale  Jehova vypočul naše modlitby. Dvaja priekopníci, Jørgen a Anna Larsenovci, ktorí predtým pomáhali s prekladom literatúry, sa dali k dispozícii celým časom. Preklad našich časopisov do dánčiny pokračoval bez vymeškania jediného čísla. Larsenovci sú ešte stále v dánskom Bételi a Jørgen je koordinátorom výboru odbočky.

V tých raných rokoch boli skutočným zdrojom povzbudenia pravidelné návštevy brata Knorra. Našiel si čas, aby sme si spolu sadli a porozprávali sa o skúsenostiach, ktoré mi pomohli pochopiť, ako riešiť problémy. Počas jeho návštevy v roku 1955 bolo rozhodnuté, že by sme mali postaviť novú odbočku s tlačiarňou, aby sme mohli tlačiť časopisy pre Dánsko. Na severnom predmestí Kodane sme získali zastavaný pozemok a v lete 1957 sme sa presťahovali do novopostavenej budovy. Harry Johnson s manželkou Karin, ktorí krátko predtým prišli do Dánska po graduácii 26. triedy Gileádu, pomohli inštalovať a spustiť našu tlačiareň.

Zlepšili sme tiež organizáciu veľkých zjazdov v Dánsku. Skúsenosti, ktoré som získal pri práci na zjazdoch v Spojených štátoch, sa ukázali ako užitočné. V roku 1961 sme počas nášho veľkého medzinárodného zjazdu v Kodani hostili delegátov z vyše 30 krajín. Vrcholný počet prítomných bol 33 513. V roku 1969 sme usporiadali doteraz najväčší zo všetkých zjazdov v Škandinávii, s vrcholným počtom prítomných 42 073!

V roku 1963 som bol pozvaný do 38. triedy Gileádu. Bol to doplnkový desaťmesačný kurz určený na školenie pracovníkov odbočky. Bolo radostné byť opäť s brooklynskou rodinou Bétel a mať úžitok zo skúseností tých, ktorí sa mnoho rokov starali o prácu v ústredí.

Po tomto školení som sa vrátil do Dánska a ďalej som si plnil svoje povinnosti. Okrem toho som mal výsadu slúžiť ako zónový dozorca. Navštevoval som odbočky v západnej a severnej Európe, aby som povzbudil pracovníkov odbočiek a pomohol im spĺňať si zodpovednosti. A len nedávno som bol ako zónový dozorca v západnej Afrike a v Karibskej oblasti.

Koncom 70. rokov dvadsiateho storočia začali bratia v Dánsku hľadať miesto na stavbu väčších priestorov pre pribúdajúcu prekladateľskú a tlačiarenskú činnosť. Asi 60 kilometrov od Kodane sa nachádzal vyhovujúci zastavaný pozemok. Spolu s ostatnými som pracoval na projektovaní a návrhu nových priestorov. S Julie sme sa tešili, že budeme bývať s rodinou Bétel v peknom novom domove. Veci sa však uberali iným smerom.

Opäť v Brooklyne

V novembri 1980 sme boli s Julie pozvaní slúžiť v Bételi v Brooklyne, kde sme prišli začiatkom januára 1981. Vtedy sme už mali takmer šesťdesiat rokov a po tom, čo sme skoro polovicu života slúžili s našimi drahými bratmi a sestrami v Dánsku, nebolo pre nás ľahké vrátiť sa do Spojených štátov. No nezaoberali sme sa tým, kde by sme my boli radi, ale vždy sme sa snažili zameriavať na pridelenia, ktoré sme práve mali, nech to bolo akokoľvek náročné.

Prišli sme do Brooklynu a zabývali sme sa tam. Julie dostala pridelenie v učtárni a robila  podobnú prácu ako v Dánsku. Ja som bol pridelený do redakčného oddelenia, aby som pomáhal pri plánovaní spracovania našich publikácií. Začiatok 80. rokov dvadsiateho storočia bol časom zmien v našej činnosti v Brooklyne, pretože sme prešli z písacích strojov a sadzby do horúceho olova na spracovanie pomocou počítača a na ofsetovú tlač. O počítačoch som nevedel nič, ale mal som nejaké poznatky o organizačných postupoch a o práci s ľuďmi.

Keď sme prešli na farebnú ofsetovú tlač a farebné obrázky a fotografie, krátko nato bolo treba posilniť organizáciu vo výtvarnom oddelení. Hoci som nemal skúsenosti ako výtvarník, mohol som pomôcť s organizáciou práce. A tak som mal výsadu slúžiť deväť rokov ako dozorca oddelenia.

V roku 1992 som bol pridelený pomáhať v redakčnom výbore vedúceho zboru a bol som preložený do kancelárie pokladníka. Tu naďalej slúžim a moja práca súvisí s finančnými záležitosťami Jehovových svedkov.

Život strávený v službe

Od útlej mladosti a počas 70 rokov oddanej služby ma Jehova trpezlivo vyučoval prostredníctvom Božieho Slova a ochotných bratov vo svojej úžasnej organizácii. Tešil som sa z viac ako 63 rokov služby celým časom, z toho vyše 55 s mojou vernou manželkou Julie. Naozaj cítim, že Jehova ma bohato žehnal.

Keď som v roku 1940 odišiel z domu a išiel do priekopníckej služby, otec si z môjho rozhodnutia robil žarty a povedal: „Synak, keď odchádzaš z domu kvôli tomuto, nemysli si, že za mnou potom pribehneš, aby som ti pomohol.“ Za tie roky som to nikdy nemusel urobiť. Jehova sa o moje potreby štedro staral, často cez ochotných spolukresťanov. Neskôr si otec začal vážiť naše dielo, a dokonca predtým ako v roku 1972 zomrel, urobil určitý pokrok v spoznávaní biblickej pravdy. Matka, ktorá mala nádej na život v nebi, naďalej verne slúžila Jehovovi až do svojej smrti v roku 1985, keď mala 102 rokov.

Hoci v službe celým časom vznikajú problémy, s Julie sme nikdy neuvažovali o tom, že by sme odišli zo svojho pridelenia. Jehova nás vždy podporil v tomto odhodlaní. Aj keď moji rodičia zostarli a potrebovali pomoc, moja sestra Victoria Marlinová sa ujala iniciatívy a láskavo sa o nich starala. Veľmi sme jej vďační za jej láskavú pomoc. Umožnilo nám to pokračovať v službe celým časom.

Julie ma verne podporovala vo všetkých našich prideleniach a vnímala to ako súčasť svojho sľubu oddanosti Jehovovi. Hoci mám teraz 80 rokov a zažívam nejaké zdravotné problémy, cítim, že Jehova ma bohato požehnáva. Veľké povzbudenie nachádzam v slovách žalmistu, ktorý po tom, čo vyhlásil, že Jehova ho od mladosti vyučoval, prosil: ‚Až do staroby ma, ó, Bože, neopúšťaj, kým neporozprávam o tvojej moci tým, ktorí majú prísť.‘ — Žalm 71:17, 18.

[Poznámka pod čiarou]

[Obrázok na strane 20]

S matkou v roku 1940, keď som začal s priekopníckou službou

[Obrázok na strane 21]

S Joeom a Margaret Hartovcami, s ktorými som bol v priekopníckej službe

[Obrázok na strane 23]

Náš svadobný deň v januári 1948

[Obrázok na strane 23]

V roku 1953 so spolužiakmi z Gileádu. Zľava doprava: Don a Virginia Wardovci, Geertruida Stegengová, Julie a ja

[Obrázok na strane 23]

S Frederickom W. Franzom a Nathanom H. Knorrom v Kodani v roku 1961

[Obrázok na strane 25]

S Julie dnes