Otázky čitateľov

Bolo by prípustné, aby mal kresťanský služobník prejav na pohrebe niekoho, kto spáchal samovraždu?

Každý kresťanský služobník sa musí sám rozhodnúť, či môže s dobrým svedomím viesť pohreb človeka, ktorý podľa všetkého spáchal samovraždu. Pri rozhodovaní by mal pouvažovať o nasledujúcich otázkach: Aký názor má na samovraždu Jehova? Naozaj si ten človek spôsobil smrť sám? Dala na samovraždu podnet duševná alebo emocionálna porucha? Ako sa na samovraždu dívajú miestni ľudia?

Ako kresťania sa zaujímame o to, aký názor má na samovraždu Jehova. Pre Jehovu je ľudský život drahocenný a posvätný. (1. Mojžišova 9:5; Žalm 36:9) Úmyselné zabitie samého seba je vražda, a preto sa Bohu nepáči. (2. Mojžišova 20:13; 1. Jána 3:15) Znamená táto skutočnosť, že mať prejav na pohrebe niekoho, kto spáchal samovraždu, je vylúčené?

Zamyslime sa nad prípadom izraelského kráľa Saula. Keď si uvedomil, že poslednú bitku s Filištíncami neprežije, nedovolil nepriateľom, aby s ním zaobchádzali utŕhačne, ale „vzal... meč a padol naň“. Keď Filištínci našli jeho mŕtve telo, pripevnili ho na múr Bet-šanu. Keď sa obyvatelia Jabeš-gileádu dozvedeli, čo urobili Filištínci, sňali mŕtvolu a spálili ju. Potom vzali Saulove kosti a pochovali ich. Dokonca sa sedem dní postili, čo bol u Izraelitov tradičný smútočný obrad. (1. Samuelova 31:4, 8–13; 1. Mojžišova 50:10) Keď sa Dávid, Jehovov pomazaný, dozvedel, čo spravili obyvatelia Jabeš-gileádu, povedal: „Kiež ste požehnaní od Jehovu, lebo ste voči svojmu pánovi, voči Saulovi, prejavili tú milujúcu láskavosť, že ste ho pochovali. A kiež teraz voči vám prejaví Jehova milujúcu láskavosť a dôveryhodnosť.“ ​(2. Samuelova 2:5, 6) V božskom zázname nič nenasvedčuje, že by boli obyvatelia Jabeš-gileádu odsúdení za to, že vykonali niečo, čo by sa dalo považovať za pohrebný obrad pre kráľa Saula. Porovnajme to s prípadom ľudí, ktorým bol odopretý pohreb, lebo páchali zlo. (Jeremiáš 25:32, 33) Keď sa kresťanský služobník rozhoduje, či mať prejav na pohrebe niekoho, kto spáchal samovraždu, môže túto správu o Saulovi vziať do úvahy.

Možno bude chcieť pouvažovať aj o účele smútočného obradu. Na rozdiel od ľudí, ktorí veria v nesmrteľnosť duše, Jehovovi svedkovia nekonajú pohreby s mylnou predstavou, že vyprevádzajú zosnulého na druhý svet. Hlavným účelom smútočného obradu je poskytnúť útechu pozostalým a vydať svedectvo o stave mŕtvych účastníkom pohrebu, nie priniesť nejaký úžitok zosnulému. (Kazateľ 9:5, 10; 2. Korinťanom 1:3–5) Ďalším závažným dôvodom na pohrebný prejav je pomôcť všetkým prítomným zamyslieť sa nad pominuteľnosťou života. (Kazateľ 7:2) Dosiahnu sa tieto ciele uskutočnením smútočného obradu na pohrebe človeka, ktorý spáchal samovraždu?

Pochopiteľne, niekto si môže myslieť, že dotyčný človek si vzal život úmyselne, s plným vedomím, že hreší proti Jehovovi. Je však taký názor vždy opodstatnený? Nemohlo ísť o impulzívny skutok? Niektorí, čo sa pokúšali o samovraždu, to oľutovali a nedokonali ju. Po smrti sa človek nemôže kajať za to, čo urobil.

Ďalším dôležitým činiteľom sú duševné a emocionálne poruchy súvisiace s mnohými prípadmi  samovrážd. Takých ľudí možno skutočne nazvať obeťami samovraždy. Podľa niektorých štatistík 90 percent ľudí, ktorí spáchajú samovraždu, má nejaký duševný alebo emocionálny problém alebo majú problém s nejakou závislosťou. Odpustí Jehova samovraždu, ktorú spáchajú ľudia v takom duševnom rozpoložení? Nemôžeme posudzovať, či sa zomrelý dopustil hriechu, ktorý je v Jehovových očiach neodpustiteľný, alebo nie. Pri zvažovaní, či predniesť smútočný prejav na pohrebe človeka, ktorý spáchal samovraždu, kresťan azda vezme do úvahy aj okolnosti a anamnézu zosnulého.

A na úvahu je tu ešte jedno hľadisko: Ako sa miestni ľudia dívajú na samovraždu a na smrť dotyčného človeka? To bude zvlášť zaujímať starších, ktorí sa zaujímajú o povesť miestneho zboru Jehovových svedkov. Vzhľadom na to, aký je všeobecný postoj ľudí v okolí k samovražde a najmä ku konkrétnemu prípadu, starší možno radšej verejne nepreberú záštitu nad takým pohrebom ani nepovolia jeho usporiadanie v sále Kráľovstva.

No ak je kresťanský služobník požiadaný predsedať na pohrebe takého človeka, môže byť toho názoru, že ako súkromná osoba to môže urobiť. Ak sa tak rozhodne, mal by byť rozvážny a nehovoriť nič určité o možnosti vzkriesenia. Všetky vyhliadky zomrelého sú v Jehovových rukách a nik nemôže povedať, či zosnulý bude vzkriesený, alebo nie. Kresťanský služobník sa môže sústrediť na biblické pravdy o smrti a utešiť pozostalých.