Hľadanie tých, ktorí si to zaslúžia, v Keni

KEŇA je krajinou s nádhernou prírodou. Bujné lesy, nekonečné otvorené pláne, extrémne horúce púšte a zasnežené vrcholce hôr dodávajú pôvab tejto nádhernej krajine. Je domovom viac ako milióna pakoní a ohrozeného nosorožca. Človek tu môže tiež vidieť veľké stáda žiráf prechádzajúce pastvinami.

Aj vzduch sa tu hemží životom od mocných, vznášajúcich sa orlov až po nespočetné množstvo pestrofarebných spevavcov, ktoré napĺňajú ovzdušie svojimi ľúbeznými melódiami. A kto by mohol prehliadnuť slony a levy? Výjavy a zvuky v Keni sú nezabudnuteľné.

No je tu ešte aj iný zvuk, ktorý počuť v celej tejto krásnej krajine. Je to zvuk tisícok hlasov, ktoré oznamujú posolstvo nádeje. (Izaiáš 52:7) Tieto hlasy prenikajú k ľuďom vo vyše 40 kmeňoch a jazykoch. V tomto zmysle je Keňa tiež krajinou duchovnej nádhery.

Väčšina ľudí v Keni je nábožensky založená a ochotná rozprávať sa o duchovných veciach. Napriek tomu nachádzať ľudí, s ktorými by sa dal viesť rozhovor, sa ukázalo ako problém, pretože Keňa, tak ako mnohé iné krajiny, stále zažíva zmeny.

Ťažké ekonomické podmienky prinútili mnohých, aby upravili svoj spôsob života. Ženy, ktoré tradične pracovali doma, teraz nájdeme v úradoch alebo popri ceste, ako predávajú ovocie, zeleninu, ryby a prútené košíky. Muži dlhé hodiny namáhavo pracujú, aby sa postarali o rodinu. Ešte aj deti prechádzajú po uliciach a predávajú tovar, nesúc v malých rúčkach balíčky pražených arašidov a varené vajíčka. Výsledkom je, že počas dňa je málo ľudí doma. Táto situácia prinútila hlásateľov dobrého posolstva o Kráľovstve urobiť úpravy.

Zborom Jehovových svedkov bolo odporučené, aby sa viac zamerali na ľudí, ktorí vykonávajú svoje každodenné činnosti mimo domova, ako aj na priateľov, príbuzných, obchodníkov a spolupracovníkov. Bratia na to zareagovali a začali sa prihovárať ľuďom, kdekoľvek ich mohli nájsť. (Matúš 10:11) Priniesla táto snaha rozšíriť sa výsledky? Áno, priniesla! Pouvažujme nad niektorými príkladmi.

 Príbuzní — naši najbližší blížni

Nairobi, hlavné mesto Kene, má približne tri milióny obyvateľov. Vo východnej časti mesta žil major vo výslužbe, ktorý dlhý čas neznášal Jehovových svedkov, hoci na jeho zdesenie jeho vlastný syn sa stal svedkom. Vo februári cestoval tento dôstojník vo výslužbe za svojím synom 160 kilometrov do mesta Nakuru vo Veľkom riftovom údolí. Počas návštevy mu syn dal darček — knihu Poznanie, ktoré vedie k večnému životu. * Otec ju prijal a odišiel.

Keď sa tento bývalý dôstojník vrátil domov, dal knihu svojej manželke a ona ju začala čítať, pričom si neuvedomila, že knihu vydali Jehovovi svedkovia. Postupne sa biblická pravda začala dotýkať jej srdca a o získané informácie sa podelila so svojím manželom. Zo zvedavosti začal aj on čítať tú knihu. Keď zistili, kto je vydavateľom, prišli k záveru, že im o Jehovových svedkoch nebola povedaná pravda. Skontaktovali sa s miestnymi svedkami a začalo sa štúdium Biblie. Už pri čítaní knihy si uvedomili, že je nekresťanské fajčiť tabak alebo ho predávať. (Matúš 22:39; 2. Korinťanom 7:1) Bez váhania zničili všetky cigarety vo svojom obchode. Po niekoľkých mesiacoch boli spôsobilí stať sa nepokrstenými zvestovateľmi a zakrátko boli na oblastnom zjazde pokrstení.

Odpadky vydávajú poklad

V niektorých častiach hlavného mesta sú zväčšujúce sa štvrte, kde žijú státisíce ľudí. Človek tu nachádza celý rad domov postavených z blata, dreva, odpadového kovu alebo z vlnitého plechu. Keďže práca v priemysle a vo výrobniach je zriedkavosťou, ľudia si nachádzajú prácu, kde sa len dá. Pracovníci jua kali (swahilský názov pre „prudké slnko“) ťažko pracujú na priamom slnku a vyrábajú sandále z ojazdených automobilových pneumatík alebo petrolejové lampy z vyhodených plechovíc. Iní prezerajú smetiská a odpadkové koše, pričom hľadajú papier, plechovice a fľašky, aby to mohli odovzdať do zberných surovín.

Možno v odpadkoch nájsť poklad? Áno! Jeden brat spomína: „Silný, zanedbaný a výzorom drsný muž vošiel na pozemok našej zjazdovej sály a niesol si veľké igelitové vrece plné starých novín a časopisov. Po tom, čo mi povedal, že sa volá William, sa spýtal: ‚Máte najnovšie čísla Strážnej veže?‘ Trochu som mal obavy, premýšľal som, čo má v úmysle. Keď som mu ukázal päť výtlačkov časopisu, prezrel si ich jeden po druhom a povedal: ‚Zoberiem si všetky.‘ Prekvapený som išiel naspäť do mojej miestnosti a vrátil som sa s knihou Môžeš žiť navždy v pozemskom raji. * Ukázal som mu obrázok Raja a vysvetlil, že študujeme Bibliu s ľuďmi zadarmo. Potom som mu dal návrh: ‚William, čo keby ste tak prišli zajtra a začali študovať?‘ Urobil práve tak!

Jednu nedeľu prišiel William na svoje prvé zhromaždenie. V ten deň som mal verejnú prednášku. Keď vstúpil dovnútra, rýchlo preletel zrakom po prítomných, uvidel ma na pódiu a vybehol zo sály. Neskôr som sa ho spýtal, prečo to urobil. Zdráhavo odpovedal: ‚Tí ľudia boli veľmi čistí. Znervóznel som.‘

Ako William napredoval v štúdiu, biblická pravda začala pretvárať jeho život. Okúpal sa, ostrihal si vlasy, obliekol si čisté a úhľadné  šaty a onedlho bol pravidelným návštevníkom zhromaždení. Keď bola vydaná kniha Poznanie, ktoré vedie k večnému životu, začali sme ju študovať. Medzitým mal dva prejavy v teokratickej škole kazateľskej služby a stal sa nepokrsteným zvestovateľom. Bol som vzrušený, keď som ho privítal ako svojho duchovného brata po tom, čo sa dal pokrstiť na zvláštnom zjazdovom dni.“

Kde spoznal William prvýkrát hodnotu časopisu Strážna veža? „Našiel som nejaké výtlačky medzi vyhodeným papierom v odpade.“ Áno, takýmto nezvyčajným spôsobom našiel poklad!

Zvestovanie na pracovisku

Reagujeme vždy pohotovo, keď máme príležitosť vydať neformálne svedectvo na pracovisku? James, starší zo zboru v Nairobi, sa dostal k biblickej pravde takýmto spôsobom. A sám sa stal zručným vo využívaní tohto spôsobu, aby mohol osloviť ďalších. Tak napríklad pri jednej príležitosti vstúpil jeho kolega do kancelárie a mal na sebe odznak so slovami „Ježiš zachraňuje“. James napodobnil evanjelistu Filipa a spolupracovníka sa spýtal: „Či aj rozumieš významu tých slov?“ ​(Skutky 8:30) Táto otázka otvorila cestu k veľmi dobrej debate. Začalo sa štúdium Biblie a neskôr bol ten muž pokrstený. Mal James úspech aj v rozhovore s inými? Nechajme ho rozprávať:

„Tom a ja sme pracovali v tej istej firme. Často sme spolu cestovali firemným autobusom. Jedno ráno sa stalo, že sme si sadli vedľa seba. Čítal som si jednu z našich kníh a držal som ju tak, aby na ňu mohol dobre vidieť aj Tom. Ako som dúfal, kniha upútala jeho pozornosť, a tak som mu ju ochotne požičal. To, čo si prečítal, naňho veľmi zapôsobilo, a súhlasil so štúdiom Biblie. Teraz sú on a jeho manželka pokrstenými služobníkmi Jehovu.“

James pokračuje: „Často máme počas obednej prestávky v našej firme veľmi zaujímavé rozhovory. Tak to bolo aj vtedy, keď som stretol Ephraima a Waltera. Obaja vedeli, že som svedok. Ephraima zaujímalo, prečo sa Jehovovi svedkovia stretávajú s takým veľkým odporom. Walter sa spýtal na rozdiel medzi svedkami a inými náboženstvami. Boli veľmi spokojní s odpoveďami, ktoré som im predložil z Písma, a obaja súhlasili so štúdiom. Ephraim robil veľmi rýchle pokroky. Časom spolu s manželkou oddali svoj život Jehovovi. Teraz slúži ako starší a jeho manželka je pravidelná priekopníčka. Walter sa však stretol s takým silným odporom, že svoju študijnú knihu odhodil. Ale vďaka mojej vytrvalosti opäť začal študovať. Teraz sa tiež teší z výsady, že môže slúžiť ako starší.“ Pretože James využil príležitosti vydávať svedectvo neformálnym spôsobom na svojom pracovisku, celkovo 11 osôb sa stalo pravými kresťanmi.

Veľmi prekvapivý výsledok

V malej dedinke na pobreží Viktóriinho jazera sa zhromaždili na pohrebe príbuzní a priatelia. Medzi smútiacimi bol aj jeden starší svedok. Pristúpil k učiteľke menom Dolly a vysvetlil jej, aký je stav mŕtvych a že Jehova má predsavzatie navždy odstrániť smrť. Keďže si všimol jej priaznivú reakciu, uistil ju: „Keď sa vrátite do svojho domovského mesta, príde k vám jeden z našich misionárov a bude vás učiť o Biblii.“

 Mesto, kde býva Dolly, je tretím najväčším mestom v Keni. V tom čase tam slúžili iba štyria misionári z radov svedkov. Ten starší brat v skutočnosti neoznámil žiadnemu misionárovi, aby navštívil Dolly. Mal iba pevnú dôveru, že sa to stane. A stalo sa! O krátky čas naša sestra misionárka stretla Dolly a začala s ňou študovať. Dolly je teraz pokrstená, jej dcéra sa zúčastňuje teokratickej školy kazateľskej služby a jej dvaja synovia sú tiež pokrstení. Dokonca mala radosť, že sa mohla zúčastniť školy priekopníckej služby.

Dohliadať na vzrast

Dôraz na neformálne vydávanie svedectva umožnil v Keni tisícom ďalším, aby počuli dobré posolstvo. Vyše 15 000 zvestovateľov je teraz zapojených do tohto nanajvýš dôležitého diela a minulý rok sa na Slávnosti na pamiatku Kristovej smrti zúčastnilo viac ako 41 000 osôb. V celej Keni je často počet prítomných na zhromaždení dvojnásobne väčší ako počet zvestovateľov Kráľovstva. Tým vznikla potreba ďalších sál Kráľovstva.

Sály Kráľovstva sa stavajú vo veľkých mestách, ako aj v odľahlých oblastiach. Jedna z nich je v izolovanom samburuskom meste, ležiacom asi 320 kilometrov severovýchodne od Nairobi. V roku 1934 bolo mesto pomenované Maralal, čo v jazyku samburu znamená „trblietajúci sa“, pretože prvá strecha z vlnitého plechu, ktorá sa tam použila, sa leskla na slnku. O 62 rokov neskôr bola v meste Maralal postavená ďalšia budova so strechou z vlnitého plechu. Takisto sa „leskne“ a „trblieta“, pretože je to tunajšie miesto pravého uctievania.

Pätnásť zvestovateľov vynaložilo úžasné úsilie, aby postavilo prvú sálu Kráľovstva v tomto odľahlom kúte Kene. Peňazí bolo málo, a tak sa bratia museli spoľahnúť na miestne materiály. Steny urobili z červenej hliny zvlhčenej vodou a pevne natlačenej medzi vztýčené koly. Steny potom uhladili a omietli zmesou kravského hnoja a popola, čím sa dosiahol tvrdý povrch, ktorý vydrží roky.

Aby bratia zadovážili koly na stavbu, získali povolenie na zrezanie stromov. Ale najbližší les bol vzdialený asi 10 kilometrov. Bratia a sestry museli ísť do lesa, zoťať stromy, orezať ich a priniesť koly na miesto stavby. Raz ich na spiatočnej ceste z lesa zastavila polícia, ktorá tvrdila, že ich povolenie je neplatné. Policajti povedali jednému zvláštnemu priekopníkovi, že je zatknutý za vytínanie stromov. Jedna miestna sestra, ktorá bola dobre známa v obci i u polície, vyhlásila: „Ak zatknete nášho brata, potom musíte zatknúť aj nás všetkých, pretože všetci sme vytínali stromy!“ Nato ich policajt nechal odísť.

V lese boli divé zvieratá, takže chodiť tam nebolo bez nebezpečenstva. Raz jedna sestra zoťala strom. Keď spadol na zem, zbadala, že nejaké zviera vyskočilo a utieklo. Keďže zahliadla hnedožltú farbu, pomyslela si, že to bola asi antilopa, ale keď neskôr uvidela stopy, zistila, že to bol lev! Aj napriek takým nebezpečenstvám bratia dokončili sálu, ktorá stojí ako „trblietajúci sa“ zdroj chvály Jehovu.

Prvý február 1963 bol významným dňom v teokratickej histórii Kene. Toho dňa bola otvorená prvá kancelária odbočky; bola to iba jedna miestnosť s veľkosťou 7,5 štvorcového metra. Ďalším míľnikom v teokratickej histórii Kene bol 25. október 1997 — deň zasvätenia nového komplexu Bételu s rozlohou 7800 štvorcových metrov! Dokončenie projektu bolo veľkolepým vyvrcholením trojročného zanieteného úsilia. Dobrovoľníci z 25 krajín premenili zablatený, burinou zaplienený 3,2-hektárový pozemok na prekrásne záhradné prostredie pre nové priestory odbočky, kde môže pracovať 80 členov rodiny Bétel.

Máme všetky dôvody, aby sme sa radovali z toho, čo Jehova urobil pre svoj ľud. Vďaka Jehovovi za to, že podnietil srdcia svojich služobníkov v Keni, aby rozšírili a zintenzívnili hľadanie tých, ktorí si to zaslúžia, a tak urobili z Kene krajinu duchovnej nádhery.

[Poznámky pod čiarou]