DANIEL A MIRIAM sa vzali v septembri 2000 a usadili sa v Barcelone v Španielsku. Daniel hovorí: „Viedli sme takzvaný normálny život. Zarábali sme dosť peňazí, a tak sme mohli chodiť do drahých reštaurácií, cestovať do zahraničia a kupovať si kvalitné oblečenie. Popritom sme pravidelne chodili do služby.“ No potom prišla zmena.

Na zjazde v roku 2006 na Daniela veľmi zapôsobil prejav, v ktorom zaznela otázka: „Robíme všetko, čo môžeme, aby sme ľuďom, ktorí sa ‚potácajú na zabíjanie‘, pomohli nájsť cestu k večnému životu?“ (Prísl. 24:11) Rečník zdôraznil zodpovednosť oznamovať biblické posolstvo, ktoré môže ľuďom zachrániť život. (Sk. 20:26, 27) Daniel spomína: „Cítil som, že Jehova sa prihovára priamo mne.“ V prejave tiež zaznelo, že keď sa človek začne viac venovať službe, bude šťastnejší. Daniel vedel, že je to pravda. Miriam už slúžila ako priekopníčka a zažívala veľkú radosť.

Daniel hovorí: „Povedal som si, že je načase, aby som urobil zásadnú zmenu.“ A to aj spravil. Skrátil si pracovný úväzok a začal s priekopníckou službou. Uvažoval tiež nad možnosťou presťahovať sa na miesto, kde je potrebných viac zvestovateľov Kráľovstva, a nad požehnaniami, ktoré by im to prinieslo.

Daniel a Miriam dali v máji 2007 výpoveď v práci a odišli slúžiť do Panamy, ktorú už pred nejakým časom navštívili. Ich novým obvodom sa stala časť súostrovia Bocas del Toro v Karibiku. Žijú tam prevažne obyvatelia z kmeňa Ngobe. Rozhodli sa, že využijú svoje úspory, aby mohli v Paname zostať asi osem mesiacov.

Ako dopravné prostriedky používali čln a bicykle. Určite nikdy nezabudnú, ako prvýkrát išli do služby na bicykloch a v spaľujúcej horúčave prešli asi 32 kilometrov cez strmé kopce. Daniel bol taký vyčerpaný, že takmer odpadol. Ľudia, ktorých navštívili, ich srdečne prijali, najmä keď sa im prihovorili niekoľkými slovami v miestnom jazyku. Onedlho už viedli 23 biblických štúdií.

Časom sa im minuli úspory a ich radosť kalila predstava, že budú musieť odísť. Daniel priznáva: „Pri pomyslení na návrat do Španielska nám prišlo veľmi ľúto, že sa budeme musieť rozlúčiť s našimi záujemcami.“ Ale o mesiac dostali radostnú správu. Miriam hovorí: „Dostali sme pozvanie do zvláštnej priekopníckej služby. Boli sme nesmierne šťastní, že môžeme pokračovať v službe na tomto mieste!“

V roku 2015 boli Daniel a Miriam v dôsledku organizačných zmien požiadaní, aby v službe pokračovali ako pravidelní priekopníci. Čo urobia? Dôverovali Jehovovmu sľubu v Žalme 37:5: „Uvaľ svoju cestu na Jehovu a spoľahni sa naňho, a on sám bude konať.“ Aby sa uživili, našli si prácu a dnes slúžia ako priekopníci v jednom zbore v panamskej provincii Veraguas.

Daniel spomína: „Predtým než sme odišli zo Španielska, sme si neboli istí, či dokážeme žiť jednoducho. Teraz však vieme, že áno, a máme všetko, čo potrebujeme.“ Čo im prináša najväčšiu radosť? Hovoria: „Keď môžeme pokorných ľudí učiť o Jehovovi, prináša nám to tú najväčšiu radosť!“