Narodil som sa 19. mája 1940 v meste Amioûn v Libanone. O niekoľko rokov sa naša rodina presťahovala do Tripolisu. Vyrastal som v šťastnej a milujúcej rodine, ktorá poznala a milovala Jehovu. Bolo nás päť detí – tri dievčatá a dvaja chlapci a ja som bol najmladší. Pre mojich rodičov nebolo zarábanie peňazí to najdôležitejšie v živote. Na prvom mieste bolo štúdium Biblie, zhromaždenia a zvestovateľská služba.

V našom zbore sme mali niekoľko pomazaných kresťanov. Jedným z nich bol Michel Aboud, ktorý viedol štúdium knihy, ako sme to vtedy volali. Pravdu spoznal v New Yorku a začiatkom 20. rokov minulého storočia začal zvestovateľské dielo v Libanone. Utkvela mi spomienka, s akou úctou sa správal k dvom mladým absolventkám školy Gileád – k Anne a Gwen Beavorovým – a ako sa im snažil pomáhať. Obe tieto sestry sa stali našimi dobrými priateľkami. Bol som nadšený, keď som po mnohých rokoch stretol Anne v Spojených štátoch. O nejaký čas som stretol aj Gwen, ktorá sa vydala za Wilfreda Goocha a spolu slúžili v londýnskom Bételi.

Keď som bol malý, v Libanone bolo málo Jehovových svedkov. Ale to nás neodradilo, aby sme s nadšením hovorili druhým o Biblii. Pokračovali sme v službe aj napriek odporu niektorých náboženských vodcov. Niektoré zážitky sa mi vryli do pamäti.

Spomínam si, ako sme raz s mojou sestrou Sanou zvestovali v jednom bytovom dome. Práve sme boli na jednom z poschodí, keď sa tam zrazu objavil kňaz. Niekto mu musel o nás povedať. Kňaz začal moju sestru urážať, dokonca ju napadol a zhodil zo schodov. Ktosi zavolal policajtov a tí láskavo zabezpečili, aby sa niekto o Sanu postaral, lebo bola zranená. Kňaza vzali na policajnú stanicu a zistili, že má pri sebe zbraň. Náčelník polície sa ho spýtal: „Čo ste vy zač? Náboženský vodca alebo vodca zločineckej bandy?“

Ďalšia príhoda, ktorú mám živo v pamäti, sa stala, keď sme si ako zbor prenajali autobus a išli zvestovať do jedného odľahlého mesta. Slúžilo sa nám dobre, až kým sa o nás nedopočul miestny kňaz a nepoštval proti nám dav. Začali nás ohrozovať, dokonca do nás hádzali kamene a zranili môjho otca. Dodnes mám pred očami jeho zakrvavenú tvár. Otec s mamou sa vrátili do autobusu a my ostatní sme celí vystrašení išli s nimi. Nikdy nezabudnem na to, čo povedala moja mama, keď otcovi ošetrovala ranu: „Jehova, prosím, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“

Pri inej príležitosti sme išli navštíviť našich príbuzných do môjho rodného mesta. Keď sme prišli k starému otcovi, práve bol uňho biskup. Biskup vedel, že moji rodičia sú Jehovovými svedkami. Hoci som mal len šesť rokov, vzal ma bokom a spýtal sa ma: „Prečo nie si pokrstený?“ Povedal som mu, že som ešte len dieťa a na to, aby som sa mohol dať pokrstiť, musím vedieť o Biblii viac a mať silnú vieru. Moja odpoveď sa mu nepáčila a môjmu starému otcovi povedal, že som drzý.

Ale takýchto nepríjemných zážitkov sme nemali veľa. Libanončania sú obyčajne veľmi priateľskí a pohostinní. Takže v službe sme mali veľa pekných rozhovorov a viedli sme aj mnoho biblických štúdií.

Keď som ešte chodil do školy, do Libanonu prišiel jeden mladý brat z Venezuely. Chodil na zhromaždenia do nášho zboru a neskôr začal chodiť s mojou sestrou Wafou. Vzali sa a presťahovali sa do Venezuely. Wafa písala domov listy, v ktorých sa snažila presvedčiť otca, aby sme sa aj my presťahovali do Venezuely. Chcela, aby sme prišli, pretože sme jej veľmi chýbali. Nakoniec sa jej podarilo otca presvedčiť.

 Do Venezuely sme prišli v roku 1953 a našli sme si bývanie v Caracase neďaleko prezidentského paláca. Ako chlapec som bol nadšený, keď som občas videl, ako okolo nášho domu prechádza autom prezident so svojím osobným vodičom. Ale pre mojich rodičov nebolo ľahké prispôsobiť sa životu v novej krajine, novému jazyku, kultúre, jedlu ani podnebiu. Ešte si len zvykali na nový život, keď sa stalo niečo strašné.

Môj otec sa začal cítiť zle. Všetkých nás to prekvapilo, lebo to bol silný a zdravý človek. Nespomínali sme si, že by bol niekedy chorý. Zistili mu rakovinu pankreasu a šiel na operáciu. Žiaľ, o týždeň nato zomrel.

Slovami sa ani nedá vyjadriť, ako nás to zdrvilo. Mal som vtedy len 13 rokov. Boli sme v šoku a bolo to, akoby sa nám zrútil celý svet. Pre moju mamu bolo ťažké zmieriť sa s tým, že jej manžel tu už nie je. Ale uvedomili sme si, že život musí ísť ďalej, a s Jehovovou pomocou sme to zvládli. Keď som v 16 rokoch dokončil strednú školu v Caracase, veľmi som si prial postarať sa o našu rodinu.

Medzitým sa moja sestra Sana vydala za Rubéna Arauja, ktorý sa po absolvovaní školy Gileád vrátil do Venezuely. Rozhodli sa, že sa presťahujú do New Yorku. Rodina trvala na tom, aby som šiel na univerzitu, a tak som aj ja odišiel do New Yorku a počas štúdia som mohol bývať u svojej sestry a švagra. Obaja mi veľmi pomohli, aby som si vytvoril blízky vzťah k Jehovovi. Okrem toho aj v našom španielskom zbore v Brooklyne sme mali veľa duchovne zrelých bratov. Dvaja z nich, ktorých som mal možnosť spoznať a ktorých som si vážil, boli Milton Henschel a Frederick Franz. Obaja slúžili v brooklynskom Bételi.

Koncom prvého roku na univerzite v New Yorku som začal vážne uvažovať nad svojím životom. Prečítal som si viacero článkov zo Strážnej veže, v ktorých sa písalo o kresťanoch, ktorí si dávali ciele v službe Jehovovi, a veľa som o týchto článkoch premýšľal. Videl som, akí šťastní sú priekopníci a bételiti, ktorých sme mali v zbore, a aj ja som chcel byť taký šťastný. Ale ešte som nebol pokrstený. Čoskoro som si uvedomil, aké dôležité je zasvätiť svoj život Jehovovi. Urobil som to a 30. marca 1957 som urobil ten najdôležitejší krok – dal som sa pokrstiť.

Po tomto dôležitom kroku som hneď myslel na ďalší, ktorý som chcel urobiť – začať so službou celým časom. Stále viac ma to lákalo, ale vedel som, že to nebude také jednoduché. Ako zvládnem službu popri štúdiu na univerzite? Listy medzi New Yorkom a Venezuelou len tak lietali. Vysvetľoval som v nich mojej mame a súrodencom, že som sa rozhodol odísť z univerzity, vrátiť sa do Venezuely a stať sa priekopníkom.

 V júni 1957 som už bol späť v Caracase. Ale videl som, že moja rodina nie je v najlepšej situácii. Nemali dosť peňazí, a tak potrebovali, aby sa zamestnal ďalší člen rodiny. Čo teraz urobím? Ponúkli mi miesto v banke, ale tak veľmi som chcel byť priekopníkom! Veď preto som sa vrátil domov. Rozhodol som sa, že budem robiť oboje. A tak som niekoľko rokov pracoval v banke na plný úväzok a zároveň slúžil ako priekopník. Nikdy predtým som nebol taký zaneprázdnený, ale ani taký šťastný!

K môjmu šťastiu prispelo aj to, že som sa oženil so Sylviou, úžasnou sestrou z Nemecka, ktorá veľmi milovala Jehovu. Do Venezuely sa presťahovala so svojimi rodičmi. Narodil sa nám syn Michel (Mike) a dcéra Samira. Okrem toho k nám prišla bývať moja mama, lebo potrebovala opateru a my sme sa o ňu chceli postarať. Musel som skončiť s priekopníckou službou, aby som si mohol plniť rodinné povinnosti, ale priekopnícky duch vo mne zostal. Vždy, keď to bolo možné, sme so Sylviou cez dovolenku slúžili v pomocnej priekopníckej službe.

Deti ešte chodili do školy, keď som bol v situácii, ktorú som opísal v úvode. Priznávam, že sa nám žilo celkom dobre a v bankových kruhoch som bol váženým človekom. Ale chcel som, aby ma druhí vnímali predovšetkým ako Jehovovho služobníka. Táto myšlienka mi neschádzala z mysle. A tak sme si s manželkou sadli a prebrali našu finančnú situáciu. Keby som dal v banke výpoveď, pri odchode by som dostal značnú sumu peňazí. Nemali sme ani žiadne dlhy a vyšlo nám, že ak si zjednodušíme život, ešte dosť dlho vystačíme s peniazmi, ktoré máme.

Nebolo ľahké urobiť tento krok, ale moja drahá manželka a mama toto rozhodnutie plne podporili. Bol som veľmi šťastný, že opäť rozšírim rady služobníkov celým časom! Zdalo sa, že teraz už pôjde všetko hladko. Ale zakrátko sme sa dozvedeli niečo, s čím nikto z nás nepočítal.

Jedného dňa lekár potvrdil Sylvii, že je tehotná. Oboch nás to veľmi prekvapilo. Veľmi sme sa tešili, ale premýšľal som o tom, čo bude s mojím plánom slúžiť ako priekopník.  S novou situáciou sme sa rýchlo vyrovnali a začali sme sa tešiť na nový prírastok do rodiny. Ale čo urobím so svojím starostlivo zostaveným plánom?

Keď sme sa o tom porozprávali, rozhodli sme sa držať pôvodného plánu. Náš syn Gabriel sa narodil v apríli 1985. Napriek tomu som odišiel z banky a v júni 1985 som začal s pravidelnou priekopníckou službou. Po nejakom čase som dostal možnosť slúžiť ako člen výboru pobočky. Ale pobočka nebola v Caracase, a tak som musel dva- až trikrát do týždňa dochádzať asi 80 kilometrov.

Bétel bol v meste La Victoria, a aby som to mal bližšie, rozhodli sme sa, že sa do tohto mesta presťahujeme. To bola pre nás všetkých ďalšia veľká zmena. Som svojej rodine nesmierne vďačný za ich dobrý postoj. Moja sestra Baha sa ponúkla, že sa postará o našu mamu. Mike už bol ženatý, ale Samira a Gabriel ešte bývali s nami. Takže odchod do La Victorie pre nich znamenal opustiť svojich priateľov v Caracase. Aj moja milovaná Sylvia sa musela prispôsobiť životu v malom meste, aj keď bola zvyknutá na rušné hlavné mesto. A všetci sme sa museli naučiť žiť v menšom dome. Teda presťahovať sa z Caracasu do La Victorie nebolo pre nikoho z nás ľahké.

Ale život išiel ďalej a veci sa zase zmenili. Gabriel sa oženil a Samira sa osamostatnila. Potom sme v roku 2007 boli so Sylviou pozvaní slúžiť v Bételi a sme tam dodnes. Náš najstarší syn Mike slúži ako zborový starší a spolu so svojou manželkou Monicou sú v priekopníckej službe. Aj Gabriel je zborový starší a s manželkou Ambrou slúžia v Taliansku. Samira je priekopníčka a spolupracuje aj s Bételom.

Môžem povedať, že v živote som urobil veľa dôležitých rozhodnutí. A žiadne z nich neľutujem. Urobil by som ich znova. Mám radosť, keď si spomeniem na to, koľko som toho mohol urobiť v službe pre Jehovu. Za tie roky som sa naučil, aké dôležité je mať k Jehovovi stále blízky vzťah. Či už musíme urobiť väčšie, alebo menšie rozhodnutia, Jehova nám dá pokoj, ktorý „presahuje každé chápanie“. (Fil. 4:6, 7) Sylvia a ja milujeme službu v Bételi a cítime, že rozhodnutia, ktoré sme v živote urobili, boli správne, lebo sme pri nich vždy mysleli na Jehovu.