Velikáni stredovekej medicíny
VEĽA prvkov súčasnej medicíny nemusí byť takých nových, ako sa možno zdá. Viacero dnešných bežných liečebných metód sa totiž v niektorých krajinách využívalo už pred stáročiami. Pozrime sa napríklad, ako vyzerala stredoveká medicína na Blízkom východe.
V roku 805 n. l. založil KALIF HÁRÚN AR-RAŠÍD vo svojom sídelnom meste Bagdad nemocnicu. V 9. až 13. storočí zakladali a prevádzkovali nemocnice aj iní vládcovia islamského sveta, od Španielska po Indiu.
Tieto nemocnice otvárali svoje brány bohatým i chudobným ľuďom každého náboženstva. Profesionálni lekári nielenže liečili chorých, ale robili aj výskum a zasväcovali do tajov medicíny nových. Boli zriadené samostatné oddelenia podľa špecializácií: interná medicína, očné lekárstvo, ortopédia, chirurgia, infekčné ochorenia a duševné poruchy. Lekári spolu so svojimi študentmi každé ráno vyšetrovali chorých a predpisovali im lieky a diétu. V nemocniciach pracovali aj lekárnici, ktorí vydávali lieky. Tak ako dnes, aj vtedy určený personál viedol záznamy, kontroloval výdavky, dohliadal na prípravu jedla a mal na starosti administratívu.
Historici hovoria o týchto nemocniciach ako o „jednom z najväčších výdobytkov stredovekej islamskej spoločnosti“. Podľa vyjadrenia spisovateľa a historika Howarda R. Turnera v celom islamskom svete „nemocnica ako inštitúcia prechádzala revolučnými zmenami, ktoré formovali lekárske vedy a zdravotnú starostlivosť až do dnešných čias“.
RHAZES sa narodil v polovici 9. storočia v starovekom meste Ray, ktoré dnes leží na okraji Teheránu. Je označený za „najvýznamnejšieho lekára islamského sveta a vlastne aj najvýznamnejšieho lekára celého stredoveku“. Tento bádateľ popísal svoje experimentálne metódy, poznatky o chorobách, prístroje a výsledky bádania, aby z nich mohli mať úžitok aj iní. Všetkým lekárom tiež kládol na srdce, aby držali krok s najnovším vývojom vo svojom odbore.
Rhazes dosiahol viacero míľnikov. Napríklad jeho lekárske spisy sú obsiahnuté v 23-zväzkovej lekárskej príručke al-Háví, ktorá sa radí medzi najvýznamnejšie medicínske diela. Niektorí tvrdia, že tieto poznatky tvorili základ pre pôrodníctvo, gynekológiu a očnú chirurgiu. V Rhazesových 56 medicínskych dielach sa nachádzajú aj najstaršie presné opisy kiahní a osýpok. Prišiel tiež na to, že horúčka je jedným z obranných mechanizmov tela.
Okrem toho spravoval nemocnice v Ray a v Bagdade. Tam sa zaoberal duševne chorými pacientmi, a preto je považovaný za otca psychológie a psychoterapie. Okrem medicíny si našiel čas aj na písanie kníh o chémii, astronómii, matematike, filozofii a teológii.
AVICENNA bol ďalším priekopníkom medicíny. Pochádzal z mesta Buchara, ktoré sa nachádza v dnešnom Uzbekistane. Stal sa z neho jeden z najvýznamnejších lekárov, filozofov, astronómov a matematikov 11. storočia. Napísal encyklopédiu Kánon medicíny, ktorá zahŕňala celú škálu vtedajších medicínskych poznatkov.
V tomto diele uviedol, že tuberkulóza je nákazlivá, že choroby sa dokážu prenášať vodou a pôdou, že emócie vplývajú na fyzické zdravie a že nervy prenášajú bolesť a impulzy na sťahovanie svalov. Opísal v ňom asi 760 farmaceutických preparátov — ich vlastnosti, účinky a indikácie — a uviedol zásady testovania nových liekov. Toto dielo bolo preložené do latinčiny a celé stáročia z neho čerpali lekárske školy v Európe.
ABULCASIS je ďalším velikánom v dejinách medicíny. Tento novátor z 10. storočia pochádzal z Andalúzie v dnešnom Španielsku a bol autorom 30-zväzkovej príručky, ktorá obsahovala aj 300-stranovú rozpravu venovanú chirurgii. Opísal v nej pokrokové postupy, ako je používanie katgutu (vstrebateľného chirurgického materiálu) na vnútorné stehy, odstránenie močových kameňov pomocou nástroja, ktorý sa vkladal do močovej rúry, a odstránenie štítnej žľazy či sivého zákalu.
Ako uvádza jedna kniha, využíval aj „pomerne moderné klinické postupy“ na uľahčenie ťažkého pôrodu a na napravenie vykĺbeného ramenného kĺbu. Zaviedol bavlnené chirurgické obväzy a využíval sadrové obväzy na znehybnenie kostí. Opísal tiež postupy na opätovnú implantáciu vyrazených zubov, na výrobu zubných náhrad, úpravu krivých zubov a odstránenie zubného kameňa.
V rozprave o chirurgii ako prvý zobrazil chirurgické nástroje. Boli to prehľadné kresby asi 200 chirurgických inštrumentov. Poskytol tiež návod, ako a kedy ich použiť. Hoci odvtedy ubehlo tisícročie, niektoré z týchto nástrojov prešli len drobnými zmenami.
Poznatky prenikajú na západ
V 11. a 12. storočí začali učenci prekladať arabské medicínske spisy do latinčiny, predovšetkým v španielskom Tolede, ako aj v Taliansku v Salerne a v opátstve Monte Cassino. Tieto preklady potom študovali lekári na európskych univerzitách, kde sa používala latinčina. A tak medicínske poznatky z Blízkeho východu „v nasledujúcich storočiach prenikli hlboko do Európy, zrejme vo väčšej miere než akákoľvek iná veda islamského sveta,“ uviedol spisovateľ venujúci sa vede Ehsan Masood.
Teda objavy a vynálezy takých stredovekých velikánov, ako boli Rhazes, Avicenna, Abulcasis a ich súčasníci, sa dajú právom považovať za základ toho, čo dnes poznáme ako modernú medicínu.