Od detstva som túžila po spravodlivosti

Rozpráva Ursula Menneová

Pokiaľ si len pamätám, vždy som mala planúcu túžbu po tom, aby sa so všetkými ľuďmi zaobchádzalo spravodlivo. Pre túto túžbu som dokonca skončila vo väzení v komunistickom Východnom Nemecku. A napodiv práve tam som pochopila, ako bude nespravodlivosť odstránená. Rada vám o tom poviem viac.

NARODILA som sa v roku 1922 v nemeckom meste Halle, ktoré leží asi 200 kilometrov juhozápadne od Berlína. Najranejšie písomné zmienky o ňom sú staré viac ako 1 200 rokov a bolo jednou z prvých bášt protestantizmu. V roku 1923 sa narodila moja sestra Käthe. Otec slúžil vo vojsku a mama spievala v divadle.

Po otcovi som zdedila silný zmysel pre spravodlivosť. Keď odišiel z vojska, kúpil si obchod. Jeho zákazníci boli väčšinou chudobní, a preto im zo súcitu predával na dlh. Toto šľachetné počínanie ho však doviedlo k bankrotu. Otcova skúsenosť ma mohla naučiť, že boj s nerovnosťou a nespravodlivosťou je oveľa ťažší a zložitejší, než sa na prvý pohľad zdá. Ale ako väčšina mladých ľudí som bola plná ideálov.

Po mame som zdedila umelecké nadanie. Sestru i mňa viedla k hudbe, spevu a tancu. Bola som živé dieťa a s Käthe sme mali krásne detstvo — až do roku 1939.

Začínajú sa ukrutnosti

Po skončení školy som sa začala venovať baletu. Učila som sa aj Ausdruckstanz, výrazový tanec Mary Wigmanovej. Bola priekopníčkou nového druhu tanca, ktorým tanečníci vyjadrujú svoje pocity. Začala som tiež maľovať. Roky dospievania tak boli pre mňa spočiatku radostným obdobím plným zážitkov a učenia. No potom prišiel rok 1939 a s ním druhá svetová vojna. Rok 1941 pre nás znamenal ďalšiu ranu — otec zomrel na tuberkulózu.

Vojna je nesmierne krutá. Začala sa, keď som mala iba 17 rokov, no myslela som si, že svet zošalel. Videla som, ako davy pokojných občanov zachvátila nacistická hystéria. Potom nasledovala núdza, smrť a skaza. Náš dom bol pri bombovom útoku vážne poškodený a v priebehu vojny bolo zabitých niekoľko mojich príbuzných.

Keď v roku 1945 boje utíchli, stále sme s mamou a Käthe bývali v Halle. V tom čase som už bola vydatá a mali sme dcérku. No naše manželstvo bolo v kríze a rozišli sme sa. Aby som nás obe uživila, pracovala som ako tanečnica a maliarka.

Povojnové Nemecko bolo rozdelené na štyri zóny a naše mesto patrilo do zóny  podliehajúcej Sovietskemu zväzu. Preto sme si všetci museli zvykať na komunistický režim. V roku 1949 sa časť Nemecka, kde sme žili, často nazývaná Východné Nemecko, stala Nemeckou demokratickou republikou (NDR).

Život v komunizme

V tom období mama ochorela a musela som sa o ňu starať. Našla som si prácu úradníčky na miestnej samospráve. Tam som prišla do kontaktu s disidentmi zo študentských radov, ktorí sa snažili upozorniť na niektoré neprávosti. Napríklad jednému chlapcovi nedovolili študovať na univerzite, lebo jeho otec bol kedysi členom nacistickej strany. Toho chlapca som dobre poznala, keďže nás oboch zaujímala hudba. Uvažovala som: ‚Prečo musí trpieť za to, čo spravil jeho otec?‘ Moje sympatie k disidentom rástli a rozhodla som sa zapojiť do verejných protestov. Raz som dokonca vylepila letáky na vonkajšie schodisko miestneho súdu.

Všetko sa vo mne búrilo aj pri písaní niektorých listov, ktoré som mala v náplni práce ako sekretárka miestneho mierového výboru. Pri jednej príležitosti sa výbor z politických dôvodov rozhodol poslať komunistický propagandistický materiál istému staršiemu mužovi v Západnom Nemecku, aby voči nemu vzbudili podozrenie. Toto nečestné konanie ma tak rozhorčilo, že som balíky schovala v kancelárii, a tak neboli nikdy odoslané.

„Najhoršia osoba na izbe“ mi dáva nádej

V júni 1951 prišli do mojej kancelárie dvaja muži a povedali: „Ste zatknutá!“ Vzali ma do väzenia známeho ako Roter Ochse, teda Červený vôl. O rok nato som bola obvinená z podvracania štátu. Prezradil ma jeden študent, ktorý tajnej polícii Stasi povedal, že som v minulosti šírila protestné letáky. Súdny proces bol fraškou, lebo to, čo som vravela na svoju obhajobu, si nikto nevšímal. Odsúdili ma na šesť rokov väzenia. Pretože som ochorela, museli ma previezť do väzenskej nemocnice, kde bolo asi 40 ďalších žien. Keď som videla všetky tie mimoriadne nešťastné tváre, zmocnila sa ma panika. Utekala som k dverám a začala som na ne búchať päsťami.

„Čo chceš?“ opýtal sa strážca.

„Chcem ísť stadiaľto preč,“ kričala som. „Dajte ma hoci aj na samotku, ak musíte, len ma tu nenechávajte!“ Samozrejme, že moju prosbu ignoroval. Potom som si všimla jednu ženu, ktorá bola iná než ostatné. Z jej očí vyžaroval vnútorný pokoj. Tak som si k nej prisadla.

„Dobre si rozmysli, či chceš pri mne sedieť,“ povedala. Prekvapilo ma to a ona dodala: „Ostatné ženy si myslia, že som najhoršia osoba na izbe, lebo som Jehovova svedkyňa.“

V tom čase som nevedela, že Jehovovi svedkovia boli komunistami považovaní za nepriateľov štátu. Ale vedela som, že dvaja Bádatelia Biblie (ako sa predtým svedkovia nazývali) pravidelne chodili za mojím otcom, kým som ešte bola dieťa. Dokonca som si spomenula, že otec hovorieval: „Bádatelia Biblie majú pravdu!“

Stretnutie s touto milou ženou, Bertou Brüggemeierovou, mi prinieslo takú úľavou, že som sa rozplakala. „Povedz mi niečo o Jehovovi,“ prosila som. Odvtedy sme boli veľa spolu a rozprávali sme sa o Biblii. Okrem iného som sa dozvedela, že pravý Boh, Jehova, je Bohom lásky, spravodlivosti a pokoja. Dozvedela som sa tiež, že odstráni všetky škody spôsobené skazenými a despotickými ľuďmi. „Ešte chvíľku a zlého už nebude... Ale mierni, tí budú vlastniť zem a naozaj nájdu svoje najväčšie potešenie v hojnosti pokoja,“ píše sa v Žalme 37:10, 11.

 Prepustenie z väzenia a útek na Západ

V roku 1956 som bola len po piatich rokoch prepustená. Päť dní po prepustení som utiekla z NDR do Západného Nemecka. Vzala som so sebou aj svoje dve dcéry Hannelore a Sabine. Tam sme sa s manželom rozviedli a opäť som stretla svedkov. Pri štúdiu Biblie som si uvedomila, že ak chcem uviesť svoj život do súladu s Jehovovými normami, musím urobiť viacero zmien. To sa mi podarilo a v roku 1958 som sa dala pokrstiť.

Neskôr som sa opäť vydala, tentoraz za Jehovovho svedka Klausa Menneho. Mali sme krásne manželstvo a narodili sa nám dve deti, Benjamin a Tabia. Žiaľ, Klaus asi o 20 rokov tragicky zahynul pri nehode a odvtedy som vdovou. Ale obrovskú útechu mi prináša nádej, že mŕtvi budú vzkriesení do rajských podmienok na zemi. (Lukáš 23:43; Skutky 24:15) Veľmi ma tiež hreje pri srdci, že všetky moje štyri deti slúžia Jehovovi.

Vďaka štúdiu Biblie som sa naučila, že iba Jehova dokáže nastoliť pravú spravodlivosť. Na rozdiel od ľudí berie do úvahy všetky naše okolnosti, ako aj prostredie, z ktorého pochádzame, čo je často skryté pred zrakom druhých. Tieto drahocenné pravdy mi vlievajú pokoj dodnes, najmä keď vidím alebo zažívam krivdy. Ako sa píše v Kazateľovi 5:7: „Ak vidíš utláčať núdzneho a odnímať právo a spravodlivosť v krajine, nediv sa tomu, lebo nad vysokým bdie vyšší a nad nimi je najvyšší.“ ​(Evanjelický preklad; v Preklade nového sveta Kazateľ 5:8) „Najvyšší“ je, samozrejme, náš Stvoriteľ. „Všetko je obnažené a odhalené očiam toho, ktorému máme skladať účty,“ píše sa v Hebrejom 4:13.

Pohľad späť

Ľudia sa ma niekedy pýtajú, aké to bolo žiť počas nacizmu i komunizmu. Ani za jedného z týchto režimov sa nežilo ľahko. A oba typy vlád, rovnako ako aj všetky ostatné ľudské vlády, dosvedčujú, že ľudia si nedokážu vládnuť sami. Biblia otvorene a pravdivo hovorí: „Človek panoval nad človekom na jeho škodu.“ ​(Kazateľ 8:9)

Keď som bola mladá, naivne som verila, že ľudské vlády zabezpečia spravodlivosť. Dnes to však vidím inak. Iba náš Stvoriteľ dokáže vytvoriť skutočne spravodlivý svet, a to tak, že odstráni všetkých skazených ľudí a zverí vládu nad zemou svojmu Synovi, Ježišovi Kristovi, ktorý vždy kládol záujmy druhých pred svoje vlastné. Biblia o Ježišovi hovorí: „Miloval si spravodlivosť a nenávidel si nezákonnosť.“ ​(Hebrejom 1:9) Som Bohu nesmierne vďačná, že ma priviedol k tomuto neporovnateľne spravodlivému Kráľovi a že mám nádej žiť navždy pod jeho vládou!

[Obrázok na strane 23]

S dcérami Hannelore a Sabine po príchode do Západného Nemecka

[Obrázok na strane 23]

Dnes so synom Benjaminom a jeho manželkou Sandrou