Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Budem sa „šplhať ako jeleň“

Budem sa „šplhať ako jeleň“

Budem sa „šplhať ako jeleň“

ROZPRÁVA FRANCESCO ABBATEMARCO

„Prečo Boh dovolil, aby sa to stalo? Prečo práve mne?“ Toľkokrát som si kládol tieto otázky! Nevedel som sa vyrovnať s myšlienkou, že mám život prežiť na invalidnom vozíku, s ochrnutými rukami i nohami.

NARODIL som sa v roku 1962 v jednom malom meste v talianskom regióne Basilicata. Nechýbalo veľa a môj život by sa bol skončil ešte v ten istý deň, v ktorom sa začal. Moja matka mala ťažký pôrod, a tak lekár injekčne podal liek, ktorý však mal vážne vedľajšie účinky. O tri dni začal mojím krehkým telíčkom lomcovať kŕč. Ochrnuli mi ruky i nohy a moje hlasivky zostali poškodené.

Ako som rástol, môj fyzický stav ma privádzal do zúfalstva. Bol som podráždený a často som na ľudí okolo seba slovne útočil. Mal som pocit, že som vyradený, odlúčený od celého sveta, a nenachádzal som nič, čo by môjmu životu dávalo zmysel. Kým som dovŕšil 25 rokov, bol som citovo na dne, bola zo mňa troska. Keďže som nechápal, prečo Boh dovolil, aby som tak veľmi trpel, dospel som k záveru, ktorý sa mi javil logický — že Boh neexistuje.

Nový pohľad

Jedného rána koncom roka 1987, keď som na invalidnom vozíku sedel pred domom, pristúpili ku mne dvaja slušne oblečení mladí muži. Myslel som si, že chcú hovoriť s mojím bratom, a tak som im povedal — hoci sa mi hovorilo veľmi ťažko —, že brat nie je doma. „Ale my chceme hovoriť s vami,“ povedali mi. To ma prekvapilo, lebo len málo ľudí malo záujem rozprávať sa so mnou.

„Veríte v Boha?“ opýtali sa ma. „V mojom stave? Ako by som mohol?“ odpovedal som stroho. Začali sme sa rozprávať a zistil som, že sú to Jehovovi svedkovia. Ponúkli mi knihu s názvom Ako vznikol život? Evolúciou, alebo stvorením? *, ktorú som váhavo prijal, a povedali, že prídu zas. Dúfal som, že sa už nevrátia.

Tí dvaja svedkovia sa však vrátili, tak ako sľúbili, a pokračovali sme v rozhovore. Doteraz si pamätám biblické verše, ktoré mi čítali; bol to Izaiáš 35:5, 6: „V tom čase sa otvoria oči slepých a uši hluchých sa otvoria. V tom čase sa bude chromý šplhať ako jeleň a jazyk nemého vykríkne radosťou.“ Boli to nádherné slová, ale tak veľmi sa líšili od môjho života! Nemohol som ani len vstať, nieto ešte šplhať sa ako jeleň! Tak či onak, prijal som ich ponuku, že budú so mnou študovať Bibliu, aj keď som neveril, že mi teraz Biblia pomôže v mojich ťažkostiach. A aj nádej, že jedného dňa budem zbavený svojho postihnutia, sa mi zdala nerealistická.

Po krátkom čase ma svedkovia pozvali na zhromaždenie do sály Kráľovstva. Nepamätám sa, o čom bola biblická prednáška, ale nikdy nezabudnem na vrúcnosť a lásku, ktorú mi svedkovia prejavili. Namiesto toho, aby ma zaplavili prejavmi ľútosti, dali mi najavo, že som naozaj vítaný. V tú nedeľu som pochopil, že moje miesto je medzi nimi, v sále Kráľovstva, a odvtedy som začal na zhromaždenia chodiť pravidelne.

Prekážka, ktorú som musel prekonať

Štúdium Božieho Slova malo úžasný vplyv na moje srdce. Bolo to, akoby vo vyschnutom strome začala znovu prúdiť miazga. Zažíval som pocity, o ktorých som si myslel, že sú dávno mŕtve a pochované. Aké nádherné bolo znovu žiť! Túžil som hovoriť ľuďom o veľkolepej nádeji, ktorú som nadobúdal. (Matúš 24:14) Ale ako začať zvestovať? V úpenlivých modlitbách som Jehovovi hovoril o tejto túžbe a prosil ho, aby mi ukázal nejaký spôsob.

V septembri 1991 bol do nášho zboru pridelený jeden priekopník (svedok, ktorý sa vo zvýšenej miere venuje zvestovateľskej činnosti). Raz, keď som bol u neho, som sa mu zveril so svojou túžbou zvestovať. Keďže som nemohol dobre hovoriť, uvažovali sme o tom, že by som mohol používať písací stroj na písanie listov. Bránili mi v tom však moje ochrnuté ruky. S pomocou tohto priekopníka som skúšal viaceré metódy. Snažil som sa udržať ceruzku v zuboch a ňou udierať na klávesy písacieho stroja. Potom som skúsil použiť prilbu, na ktorej som mal pripevnenú paličku, a snažil som sa triafať klávesy pohybom hlavy. Zdalo sa, že to nepôjde ani tak, ani tak.

Neskôr, keď sme ďalej rozoberali tento problém, priekopník zažartoval: „Máš veľmi pekný nos.“ A tak som vyskúšal udierať na klávesy nosom a zistil som, že to ide. Konečne som mohol písať! Predstavte si, koľko námahy si to vyžadovalo, keď som mal nosom opravovať gramatické chyby! Čoskoro sme si uvedomili, že oveľa ľahšie by to šlo na počítači. Ale odkiaľ naň vziať peniaze? Počkal som na správnu chvíľu a porozprával som sa s rodičmi. Krátko nato som už písal listy na počítači.

Plní sa mi túžba

Najprv som písal priateľom a príbuzným, potom ľuďom, ktorí bývali v našom meste a v okolitých mestách. Zanedlho som si už písal s ľuďmi z celého Talianska. Nedokážem opísať radosť, ktorú som pocítil zakaždým, keď mi niekto na list odpovedal. V decembri 1991 som bol schválený za nepokrsteného zvestovateľa dobrého posolstva. Prihlásil som sa tiež do teokratickej školy kazateľskej služby, ktorá raz týždenne prebieha v zboroch Jehovových svedkov. Keď som mal mať prejav, starostlivo som si ho doma pripravil na počítači. Na zhromaždení obyčajne nejaký brat vyšiel na pódium a prečítal, čo som si pripravil.

Vždy som bol vďačný za všetku lásku, ktorú mi Jehova prejavoval, a vedel som, že ďalším krokom v duchovnom pokroku by malo byť to, že mu oddám svoj život a dám sa pokrstiť. Pozbieral som odvahu a povedal som rodičom o svojom rozhodnutí. Vôbec ich to nepotešilo, ale túžba dať sa pokrstiť bola u mňa silnejšia než strach. S podporou Jehovu a spolusvedkov som bol v auguste 1992 pokrstený. Mal som radosť, že pri mojom krste boli prítomní aj môj brat a švagriná.

Moje zmýšľanie sa mení

Stále jasnejšie porozumenie zásad z Božieho Slova mi pomohlo pochopiť, že treba zmeniť negatívne črty osobnosti. Uvedomil som si, že následkom svojho fyzického stavu som sa stal majetníckym a sebeckým. Keď som sa chcel zbaviť týchto chýb, musel som viesť boj. Bolo potrebné, aby som sa stal pokornejším a bojoval proti pretrvávajúcim pocitom frustrácie, vyplývajúcich z toho, že som závislý od druhých.

Pracoval som aj na tom, aby som sa prestal ľutovať a už sa nepovažoval za obeť. Začal som sa na určité situácie pozerať z humornej stránky. Napríklad raz, keď sme zvestovali z domu do domu, prišlo otvoriť malé dievčatko. Jeden zo svedkov, ktorí boli so mnou, sa ho opýtal, či má doma rodičov. Dievčatko zakričalo: „Mami, prišli dvaja ujovia a jeden chorý ujo.“ Keď ma jej matka uvidela, bola v takých rozpakoch, že nevedela, čo povedať. Jeden z mojich priateľov povedal: „V skutočnosti sme dvaja chorí a jeden zdravý.“ Všetci sme sa usmiali a bol z toho pekný rozhovor.

Túžba slúžiť viac

Po krste som deväť mesiacov slúžil ako pomocný priekopník, čo znamenalo, že som zvestoval 60 hodín mesačne. Ale chcel som robiť viac. Onedlho som začal slúžiť ako pravidelný priekopník, takže som venoval zvestovaniu ešte viac času. Prvé mesiace priekopníckej služby boli ťažké. Mnoho ľudí si myslelo, že prichádzam k ich dverám preto, že chcem peniaze — boli to trápne situácie a privádzalo to do rozpakov mňa i bratov, ktorí ma sprevádzali.

Okrem toho mnohí v zbore mali problém rozumieť mi a nevedeli, ako mi čo najlepšie pomôcť. Ale s Jehovovou pomocou a tiež vďaka nesebeckej pomoci mojich duchovných bratov a sestier sa situácia časom zlepšila. Ľudia ma teraz už nepovažujú len za nejakého muža na invalidnom vozíku, ale za Jehovovho svedka, ktorý sa snaží pomáhať iným spoznať Božie predsavzatia.

V júli 1994 som sa mohol zúčastniť dvojtýždňového školenia pre priekopníkov. Skúmali sme biblické zásady, ktoré sú kľúčové pre dielo zvestovania a robenia učeníkov. Dostali sme tiež praktické školenie v službe. Musel som prekonať určité prekážky, aby som sa na tomto školení mohol zúčastniť, keďže prebiehalo na mieste vzdialenom asi 60 kilometrov od môjho bydliska. Nebolo možné, aby som spal mimo domova, a tak sa svedkovia striedali a každé ráno ma vozili do školy a každý večer zas domov. Na obed ma jeden z nich vždy vyniesol na druhé poschodie, kde sme všetci jedávali.

Veľká zodpovednosť

V marci 2003 som bol vymenovaný za zborového staršieho. Toto poverenie si odo mňa vyžaduje usilovne pracovať v prospech druhých. Teraz jasnejšie chápem, čo mal Ježiš na mysli, keď povedal: „Viac šťastia je v dávaní ako v prijímaní.“ ​(Skutky 20:35) Spolupracujem s vynikajúcou radou starších a títo bratia mi pomáhajú dobre si plniť svoju úlohu. Cítim, že celý zbor si ma váži — zvlášť mladí — a pozývajú ma, keď niečo organizujú. Vidia, ako prekonávam prekážky, aby som mohol slúžiť Jehovovi, a mnohí sa na mňa obracajú s prosbou o pomoc, keď sami čelia problémom.

Pochopil som, že fyzický stav nerozhoduje o tom, či je človek šťastný. Záleží skôr na tom, či človek má Jehovovo schválenie a či koná jeho vôľu. Ja som mu zvlášť vďačný za úžasnú nádej, že už čoskoro nebudem potrebovať invalidný vozík. Už sa teším na to, keď sa budem „šplhať ako jeleň“ a slúžiť pravému Bohu po celú večnosť! — Izaiáš 35:5, 6.

[Poznámka pod čiarou]

^ 8. ods. Vydali Jehovovi svedkovia.

[Zvýraznený text na strane 22]

Ľudia ma teraz už nepovažujú len za nejakého muža na invalidnom vozíku, ale za Jehovovho svedka, ktorý sa snaží pomáhať iným spoznať Božie predsavzatia

[Obrázok na strane 21]

Pri príprave na zborové zhromaždenia píšem na klávesnici nosom