Konflikt, ktorý zmenil môj život

ROZPRÁVA MICHAEL MOLINA

‚Vietnamská republika vyznamenala poddôstojníka Molinu vietnamským vojnovým krížom za statočnosť,‘ napísali armádne noviny „Tester“ v americkom štáte Maryland. ‚Neskôr dostal Molina zlatú hviezdu ako druhé vyznamenanie za odvahu a vytrvalosť v ďalšom ťažkom boji. Druhú zlatú hviezdu dostal 6. júna 1968 za to, že zabránil, aby isté strategické miesto nepadlo do rúk partizánom Vietkongu.‘

CELKOVO som letel na 284 bojových misií a dostal som 29 medailí. V súčasnosti som ako kresťanský služobník zapojený do odlišného boja, o ktorom Biblia hovorí: „Zbrane nášho boja nie sú telesné.“ ​(2. Korinťanom 10:4) Rád by som vám porozprával, ako došlo k takej veľkej zmene v mojom živote.

Chicago sa nachádza v severnej časti amerického štátu Illinois, kde akoby neustále vial vietor od Michiganského jazera. Deň, keď som sa narodil, 1. februára 1947, nebol len veterný, ale bola aj treskúca zima. Na svet mi pomáhali dvaja vojenskí lekári, pretože môj otec slúžil v druhej svetovej vojne, ktorá sa len krátko predtým skončila. Keď som mal desať rokov, presťahovali sme sa do Los Angeles v Kalifornii. Tam nás so starším bratom a sestrou rodičia poslali do katolíckej školy.

V detstve som na uliciach a nezastavaných pozemkoch hrával bejzbal a futbal. Hral som sa tiež na vojaka s doma vyrobenými drevenými puškami a guľometmi. Šesťdesiate roky, keď som išiel na strednú školu, boli obdobím radikálneho myslenia a zmeny postojov. Na dennom poriadku boli vraždy vedúcich osobností spoločenského a politického života, k čomu patrilo aj zastrelenie prezidenta Spojených štátov v roku 1963, a tiež protestné pochody, pálenie americkej zástavy a násilné demonštrácie. Ja a väčšina mojich spolužiakov zo školy sme si robili starosti v súvislosti s odvodom.

Krátko po skončení strednej školy v roku 1966 som dostal predvolanie na lekársku prehliadku, kde ma uznali za schopného vykonávať vojenskú službu. Nebol som však odvedený do armády, ale sám som vstúpil do námorníctva. Fascinovali ma helikoptéry, a tak som sa prihlásil do novej eskadry útočných helikoptér. Prešiel som základným výcvikom a krátko nato, v novembri 1967, som sa ocitol vo vietnamskom hlavnom meste Saigon.

 Prvé skúsenosti s vojnou

Onedlho ma previezli na malú pristávaciu plochu, kde boli štyri helikoptéry, ktoré sme volali Huey. Niektorí z našej 30-člennej jednotky spali pri helikoptérach a ostatní boli ubytovaní asi 16 kilometrov odtiaľ v dvojposchodovej budove. Prvú noc som sa strhol zo spánku na zvuk guliek, ktoré sa zavŕtavali do budovy. Skotúľal som sa z ležadla a niekoľko sekúnd som ostal ležať na podlahe. Keď som nad sebou počul streľbu, utekal som ku schodisku a vyšiel som na strechu. Tam mi dal niekto pušku. Bojovali sme až do rána — bosí a v spodnej bielizni.

Po troch dňoch ťažkých bojov — boli sme obkľúčení a úplne odrezaní — sa nám minuli zásoby jedla, vody a väčšina munície. Veliaci dôstojník vydal rozkaz: „Za úsvitu prenikneme k pristávacej ploche.“ Museli sme prejsť malým mestom, ktoré bolo v plameňoch. Ako sme prechádzali mestom, počuli sme streľbu z pušiek a guľometov. Všade boli mŕtve telá.

Nakoniec sa nám podarilo dostať k pristávacej ploche. No tam to nevyzeralo oveľa lepšie. Okolo plochy sme si vykopali okopy a snažili sme sa udržať pozíciu. Vojakom Vietkongu sa niekoľkokrát podarilo preraziť našu obrannú líniu a vpadnúť na plochu. Mnohých zabili vrátane nášho veliaceho dôstojníka. V okope som strávil niekoľko týždňov bez toho, že by som sa prezliekol alebo osprchoval. Potom nás helikoptérou evakuovali na inú základňu.

Po týchto prvých dňoch boja som bol rozhodnutý, že sa stanem ostreľovačom v helikoptére. Dostal som niekoľkodňový výcvik a stal som sa súčasťou posádky. Prestrelky boli na dennom poriadku. Niekedy sme leteli na tri až štyri bojové úlohy denne.

Vplyv vojny na môj život

Bol som zhrozený z toľkého zabíjania. Zároveň som uvažoval o protestoch proti vojne, ktoré prebiehali doma. Či sme nebojovali za slobodu? Neriskovali sme vlastné životy za iných, aby mali lepší život? Napriek tomu som uvažoval, na čej strane je v tejto vojne právo. Kto bude mať z nej úžitok? Vietnamci? Zažívali vojnu dlhé roky ešte pred naším príchodom. Teraz je tu iba viac zomierania a utrpenia.

Bol som mladý a nerozumel som politike, ktorá sa skrývala za vojnou. Ani som nemal čas uvažovať o tom. Vedel som len toľko, že mám lietať na bojové úlohy a robiť to, na čo som bol vycvičený. Námorníci vravievali: „Cvičili nás, aby sme bojovali, nie premýšľali.“ V duchu som si však sľúbil, že ak prežijem, budem vážne pátrať, aby som zistil, prečo sme tu vlastne boli.

Vo Vietname som sa stretol s niečím, na čo som nebol pripravený — s drogami. Ako  dospievajúci som fajčil, cez víkendy som pil pivo a whisky a chodil na večierky. Ale nikdy som nebral drogy. Vo Vietname sa to zmenilo. Niektorí moji kamaráti z jednotky hovorili: „Prečo nie, Mike? Aj tak ti zajtra odstrelia hlavu.“ A tak som si príležitostne dal aj ja.

Boj však nie je príliš vhodný čas na halucinogénne drogy, a tak som sa zaviazal, že pred misiou drogy brať nebudem. No túžba po drogách u mňa pretrvávala, aj keď som sa vrátil domov, a nakoniec som prepadol drogovej závislosti.

Návrat z vojny

Keď som sa v októbri 1970 vrátil z Vietnamu do Kalifornie, pozeral som sa na život už úplne inak. Hoci som sa dal k armáde, aby som bojoval za slobodu, mal som pocit, že som bol zneužitý. Vrátil som sa zatrpknutý a plný nenávisti. Nedokázal som sa zaradiť do spoločnosti a už som nemal vlastenecké cítenie.

Dni som trávil tým, že som si v rodičovskej garáži prerábal motorku a pritom som fajčil marihuanu a bral iné drogy. Uvažoval som o svojej situácii a o tom, čo sa dialo vo Vietname, a to ma ešte viac skľučovalo. Začalo ma hrýzť svedomie. Rástla vo mne túžba zistiť, prečo vôbec bola vojna vo Vietname.

Vláda dávala vojnovým veteránom príspevky na vzdelávanie, preto som sa prihlásil na vyššiu strednú školu a neskôr som išiel na Kalifornskú štátnu univerzitu v Los Angeles. Tam som si našiel priateľov; niektorí z nich predtým demonštrovali proti vojne vo Vietname, iní v nej bojovali. Viedli sme dlhé rozhovory o vojne a o podmienkach vo svete. Nikto však nepoznal uspokojivé odpovede; všetci sme boli úplne zmätení.

Pomáham a hľadám pomoc

Mnohí z nás mali citové a psychické problémy. Chcel som nejako pomôcť, a tak som si ako hlavný odbor zvolil psychopatológiu. Keďže som bol natoľko zapojený do vojny a zabíjania, rozhodol som sa to nejako odčiniť. Preto som začal pracovať v nemocniciach pre duševne postihnutých.

Mnohí študenti na univerzite brali drogy. Začal som si uvedomovať, že drogy sú koreňom mnohých problémov. Chcel som robiť pokrok v štúdiu a pomáhať v nemocnici ľuďom, ktorí majú psychické problémy. A tak som prestal užívať drogy a svoj čas a energiu som naplno venoval štúdiu a práci terapeuta. U svojich pacientov som však videl len obmedzené zlepšenie zdravotného stavu.

Bol som úplne znechutený systémom a trápili ma mučivé výčitky svedomia. Hľadal som nejakú útechu. Začal som sa modliť a chodiť do kostola. Omše v katolíckom kostole mi nič nedali. A tak som začal chodiť do kostola neskoro večer. Vždy som vošiel, zapálil sviečku a modlil som sa pred rôznymi sochami — pred sochou Ježiša visiaceho na kríži, Márie s dýkou v srdci a inými sochami takzvaných svätých.

Začal som premýšľať: ‚Ten kostol je teda poriadne chladné a morbídne miesto! Že by tu naozaj bol Boží duch?‘ Videl som už dosť utrpenia. Potreboval som odpovede na svoje otázky a povzbudenie. A tak som raz večer odišiel z kostola a išiel som sa modliť do parku. Pozrel som sa na hviezdy a asi prvýkrát v živote som sa pokúšal vrúcne komunikovať so Stvoriteľom.

Spoznávam biblickú pravdu

Raz cez víkend som chcel uniknúť pred stresom z práce v nemocnici a vybral som sa navštíviť svojho starého priateľa Garyho. Keď sme v obývačke pozerali televíziu, dávali správy o tom, že chcú obžalovať prezidenta Nixona. S Garym sme hovorili o korupcii vo všetkých oblastiach života a spomenul som mu, že sa cítim podvedený v súvislosti s vojnou vo Vietname.

Garyho manželka Alva počula v kuchyni náš rozhovor a prišla k nám. Povedala, že udalosti, o ktorých sa rozprávame, sú splnením biblického proroctva. „Čo majú prezidentove  problémy spoločné s biblickým proroctvom?“ opýtal som sa. Alva vysvetlila, že Božie Kráľovstvo v rukách Ježiša Krista čoskoro nahradí všetky skorumpované vlády a že ľudia budú žiť navždy v mieri na zemi, ktorá bude pretvorená na raj. (Daniel 2:44; Zjavenie 21:3, 4) Alva hovorila o Pánovej modlitbe, v ktorej prosíme, aby prišlo Božie Kráľovstvo a aby sa na zemi diala Božia vôľa tak ako v nebi. — Matúš 6:9, 10.

Uvedomil som si, že naozaj potrebujeme Božie vedenie, ak má byť nastolená lepšia vláda a na zemi má byť trvalý mier. (Kazateľ 8:9; Jeremiáš 10:23) Čo sa týka večného života, spomenul som si, že už predtým som sa dozvedel, že atómy, z ktorých sa skladá naše telo, sa v relatívne krátkom čase nahrádzajú. Hoci sa mi zdalo, že isté veci, o ktorých Alva hovorila, sú prehnané, vzbudilo to moju zvedavosť. Chcel som odčiniť mnohé škody, ktoré som spôsobil, a zmierniť utrpenie iných. Alva ma povzbudila, aby som navštívil sálu Kráľovstva, kde sa dozviem viac.

V zbore, ktorý som navštívil, som sa stretol s Billom Akinom, zvestovateľom celým časom. Počas druhej svetovej vojny slúžil pri námorníctve, a tak som sa mu mohol vyrozprávať. Okrem toho poznal Bibliu a spolu s manželkou mi pomocou nej zodpovedali moje mnohé otázky. Ako som napredoval v štúdiu s Billom, začal som si uvedomovať, že moja snaha pomáhať ľuďom v nemocnici je síce dobre mienená, ale môžem im priniesť iba dočasnú úľavu. No pomáhať ľuďom získavať presné poznanie Biblie pre nich znamená večný život, ak prejavujú vieru a žijú v súlade s týmto poznaním. — Ján 17:3.

Bill so mnou študoval Bibliu pomocou študijnej pomôcky Pravda, ktorá vedie k večnému životu. V júli 1974 som sa na znak svojej oddanosti Bohu dal pokrstiť. O šesť mesiacov som sa stal priekopníkom, ako sa nazývajú evanjelisti celým časom medzi Jehovovými svedkami. Medzitým som odišiel z univerzity a prestal som pracovať v nemocnici. Aby som sa popri službe uživil, po večeroch som upratoval v bankách. (1. Tesaloničanom 4:11) Priatelia a rodina si mysleli, že som sa zbláznil.

Asi po roku priekopníckej služby v Kalifornii som začal uvažovať, ako by som mohol ešte plnšie slúžiť Jehovovi. Dal som si za cieľ misionársku službu v zahraničí. Po niekoľkých rokoch priekopníckej služby som dostal pozvanie do Gileádu, biblickej školy Watchtower, ktorá sa v tom čase nachádzala v Brooklyne v New Yorku. Dňa 11. marca 1979 som graduoval ako absolvent 66. triedy v Long Island City v New Yorku.

Rôzne výsady služby

Bol som poslaný do Guatemaly v Strednej Amerike, kde som slúžil v misionárskej službe asi rok. Potom som dostal pozvanie slúžiť v malej tlačiarni v odbočke Jehovových svedkov v hlavnom meste Guatemala. V roku 1981 som sa oženil s miestnou priekopníčkou Lupitou, ktorá sa ku mne v službe v Bételi pripojila. Neskôr, v roku 1996, sa v Guatemale prestala tlačiť literatúra a odvtedy všetky publikácie dostávame z odbočky v Mexiku.

V roku 1984 sa nám narodila dcérka Stephanie, no napriek tomu som naďalej slúžil v odbočke. Nezmenilo sa to ani v roku 1987, keď sa nám narodil Mitchell. Bývať mimo odbočky a každý deň dochádzať okolo 10 kilometrov  nie je ľahké. Ale je výsadou slúžiť na tomto mieste a moja rodina mi je veľkou oporou.

Lupita a Stephanie teraz slúžia ako priekopníčky a Mitchell je pokrsteným zvestovateľom. Tento rok končí obchodnú akadémiu a jeho cieľom je služba celým časom. Uvedomujem si, že z týchto zvláštnych výsad sa netešíme vďaka našim schopnostiam, ale vďaka Jehovovej nezaslúženej láskavosti. On je milujúcim Bohom a používa každého, kto je ochotný a hľadá jeho vedenie.

Občas dostaneme otázku, ako sa nám ako rodine darí byť takí zamestnaní službou a zároveň sa o seba postarať. Dovolenky využívame na to, aby sme si niečo zarobili. Okrem toho sa vždy snažíme mať ‚prosté oko‘, čo sa týka hmotných vecí, spoliehať sa na Jehovovu pomoc, dôverovať mu a neustále hľadať jeho vedenie. — Matúš 6:25–34; Príslovia 3:5.

Zbraň mi dávala pocit moci, preto musím stále pracovať na pestovaní pokory. Satanov systém ma naučil nenávidieť a zabíjať, byť podozrievavý, agresívny a byť v stave ustavičnej ostražitosti. Ale Jehova mi prejavil milosrdenstvo a milujúcu láskavosť, za čo som mu veľmi vďačný. Teraz som rozhodnutý neučiť sa už vojne a prejavovať ľuďom lásku a súcit. — Matúš 5:43–45; Izaiáš 2:4.

Urobiť zmeny nebolo pre mňa ľahké. Ale naučil som sa žiť pokojnejším životom. S Božou pomocou sa mi podarilo zbaviť aj nočných môr, ktoré vyplývali z mojich vojnových zážitkov. Skutočne sa teším na čas, keď už nebudú vojny. (Žalm 46:9) Kým ten čas príde, som vďačný, že mám možnosť slúžiť v tomto diele záchrany životov a pomáhať ľuďom, aby sa učili o našom veľkom Životodarcovi, Jehovovi Bohu.

[Obrázky na strane 12]

Bol som ostreľovačom v helikoptére

[Obrázok na strane 14]

S Billom Akinom a jeho manželkou Eloise v roku 1978

[Obrázok na strane 15]

V tlačiarni odbočky v Guatemale v roku 1982

[Obrázok na strane 15]

S manželkou v službe

[Obrázok na strane 15]

S Lupitou, Mitchellom a Stephanie dnes