Skúšky ma neodradili od služby Bohu

ROZPRÁVA IVAN MIKITKOV

„Ak zostaneš v našom meste, pošleme ťa späť do väzenia,“ vyhrážal sa mi príslušník sovietskeho Výboru štátnej bezpečnosti (KGB). Práve som sa vrátil z väznice, kde som si odpykal 12-ročný trest. Môj otec i matka boli vážne chorí a potrebovali opateru. Ako vyriešiť túto situáciu?

NARODIL som sa v roku 1928 v dedine Ţaul v Moldavsku. * Keď som mal jeden rok, môj otec Alexandru navštívil Iaşi v Rumunsku, kde sa stretol s Bádateľmi Biblie, ako boli vtedy nazývaní Jehovovi svedkovia. Po návrate do Ţaulu rozprával o tom, čo sa od nich dozvedel, svojej rodine a susedom. Onedlho vznikla v našej dedine malá skupina Bádateľov Biblie.

Ako najmladší zo štyroch detí — všetko chlapcov — som bol od útleho detstva obklopený duchovne zmýšľajúcimi ľuďmi, ktorí mi boli dobrým príkladom. Postupne som si uvedomil, že služba Jehovovi vyvoláva odpor a že je spojená s ťažkosťami. Mám živé spomienky na to, ako polícia opakovane prehľadávala náš dom a pokúšala sa nájsť ukrytú biblickú literatúru. Tieto skúsenosti ma nezastrašili. Zo štúdia Biblie som sa dozvedel, že prenasledovaný bol aj Boží vlastný Syn, Ježiš Kristus, i jeho učeníci. Na zhromaždeniach sme si často pripomínali, že Ježišovi nasledovníci by mali očakávať prenasledovanie. — Ján 15:20.

Posilnenie pred prenasledovaním

V roku 1934, keď som mal iba šesť rokov, bol nášmu zboru v Ţaule prečítaný list o tom, ako trpia naši spolukresťania v nacistickom Nemecku. Boli sme povzbudení, aby sme sa za nich modlili. Hoci som bol ešte veľmi malý, nikdy som na ten list nezabudol.

O štyri roky som zažil svoju prvú osobnú skúšku rýdzosti. Na hodinách náboženstva v škole mi pravoslávny kňaz opakovane prikazoval, aby som na krku nosil kríž. Keď som to odmietol, požiadal všetky deti v triede, aby ukázali svoje kríže na znak toho, že sú dobrými členmi cirkvi. Kňaz na mňa ukázal a potom sa opýtal detí: „Chcete mať v triede takého chlapca? Tí, čo nechcú, nech zdvihnú ruku.“

Keďže žiaci sa kňaza báli, všetci zdvihli ruku. „Vidíš,“ povedal a obrátil sa ku mne, „nikto ťa tu nechce. Okamžite odíď z tejto budovy.“ O niekoľko dní k nám prišiel riaditeľ školy. Najprv sa rozprával s mojimi rodičmi a potom sa ma opýtal, či chcem ďalej chodiť do školy. Povedal som mu, že chcem. „Pokiaľ som ja riaditeľom,“ odpovedal, „budeš chodiť do školy a kňaz ti v tom nezabráni.“ Tak to aj bolo. Kým bol on riaditeľom, kňaz mi nerobil problémy.

 Prenasledovanie silnie

V roku 1940 sa Besarábia, ako sa vtedy nazývala oblasť, v ktorej sme žili, stala súčasťou Sovietskeho zväzu. Dňa 13. a 14. júna 1941 boli všetci politicky či spoločensky významní ľudia deportovaní na Sibír. Jehovových svedkov sa táto deportácia nedotkla. No odvtedy sme naše zhromaždenia a službu vykonávali obozretnejšie.

V druhej polovici júna 1941 nacistické Nemecko uskutočnilo nečakaný totálny útok na Sovietsky zväz, ktorý bol až dovtedy jeho spojencom. Krátko nato Besarábiu obsadili rumunské vojská. Tak sme sa znovu dostali pod rumunskú nadvládu.

V okolitých dedinách boli zatknutí svedkovia, ktorí odmietli slúžiť v rumunskej armáde, a väčšina z nich bola odsúdená na 20 rokov nútených prác. Otec bol predvolaný na policajnú stanicu a surovo zbitý za to, že je svedkom. Aj ja som bol násilím odvedený zo školy na cirkevné bohoslužby.

Potom nastal v priebehu druhej svetovej vojny zvrat. V marci 1944 Sovieti rýchlo zabrali severnú Besarábiu. Do augusta obsadili celú krajinu. Bol som vtedy ešte len dospievajúcim chlapcom.

Čoskoro všetkých fyzicky zdatných mužov z našej dediny povolali do sovietskej armády. Ale svedkovia odmietli porušiť svoju neutralitu. A tak boli odsúdení na desať rokov väzenia. V máji 1945 sa druhá svetová vojna v Európe skončila kapituláciou Nemecka. No mnohí svedkovia v Moldavsku zostali uväznení až do roku 1949.

Povojnové utrpenie

Po skončení vojny v roku 1945 postihlo Moldavsko obrovské sucho. Napriek tomu sovietska vláda ďalej požadovala od roľníkov, aby veľkú časť úrody odovzdali ako daň. To viedlo k nepredstaviteľnému hladu. Do roku 1947 som na uliciach Ţaulu videl mnoho mŕtvych tiel. Zomrel aj môj brat Jefim a ja som bol celé týždne taký slabý od hladu, že som sa takmer nemohol hýbať. Ale hlad sa napokon skončil a my svedkovia, ktorí sme zostali nažive, sme pokračovali v službe. Ja som kázal vo svojom okolí a môj brat Vasile, ktorý bol odo mňa starší o sedem rokov, kázal v okolitých dedinách.

Keď sa svedkovia stali aktívnejšími v službe, úrady nás začali viac sledovať. Naše kázanie i odmietanie zapájať sa do politiky či do vojenskej služby viedlo k tomu, že sovietska vláda začala prehľadávať naše domy, hľadať biblickú literatúru a zatýkať nás. V roku 1949 boli niektorí svedkovia z okolitých zborov deportovaní na Sibír. My, ktorí sme zostali, sme sa snažili vykonávať službu ešte obozretnejšie.

Medzitým sa u mňa prejavil vážny zdravotný problém, ktorý sa stále zhoršoval. Lekári mi nakoniec povedali, že mám tuberkulózu kostí, a v roku 1950 mi museli dať pravú nohu do sadry.

Deportácia na Sibír

Prvého apríla 1951, keď som mal nohu ešte stále v sadre, celú našu rodinu zatkli a spolu s ďalšími svedkami deportovali na Sibír. * Keďže sme nemali takmer žiaden čas pripraviť sa, vzali sme si so sebou len trochu jedla. To sa nám čoskoro minulo.

Asi po dvoch týždňoch cesty vlakom sme napokon prišli do Asina v Tomskej oblasti. Tam nás vyhnali z vagónov ako dobytok. Hoci vonku mrzlo, bolo úžasné nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. V máji, keď sa ľad na rieke polámal, nás na lodi odviezli 100 kilometrov do Torby, kde bol v sibírskej tajge tábor na spracovanie dreva. Tu sme si začali odpykávať svoj trest. Boli ním nútené práce, ktoré ako nám povedali, mali trvať večne.

Hoci ťažká práca v tábore nebola taká hrozná ako väzenie, neustále nás sledovali. V noci  naša rodina spala spolu v jednom železničnom vagóne. V to leto sme si na ochranu pred prichádzajúcou zimou postavili domy — jednoduché zemľanky, ktoré boli čiastočne nad zemou a čiastočne pod ňou.

Keďže ja som mal na nohe sadru, bol som ušetrený práce v lesoch a dali mi vyrábať klince. Táto práca mi umožnila tajne sa zúčastňovať na rozmnožovaní Strážnej veže a iných biblických publikácií. Tieto materiály sa k nám nejakým spôsobom pravidelne dostávali zo západnej Európy vzdialenej tisíce kilometrov.

Zatknutý a uväznený

V roku 1953 mi dali dole sadrový obväz. Hoci som sa snažil byť opatrný, KGB sa dozvedela o mojej duchovnej aktivite vrátane rozmnožovania biblickej literatúry. A tak som bol spolu s ďalšími svedkami odsúdený na 12 rokov vo väzenskom tábore. Na súde sa nám však podarilo vydať znamenité svedectvo o našom Bohu, Jehovovi, a o jeho láskyplnom predsavzatí s ľudstvom.

Ako väzni sme boli nakoniec poslaní do rôznych táborov pri Irkutsku, stovky kilometrov na východ. Tieto tábory boli zriadené ako trestanecké kolónie pre tých, ktorí boli považovaní za nepriateľov sovietskeho štátu. Od 8. apríla 1954 do začiatku roku 1960 som prešiel 12 takýchto pracovných táborov. Potom som bol presunutý viac ako 3000 kilometrov na západ do obrovského mordvianskeho komplexu väzenských táborov asi 400 kilometrov juhovýchodne od Moskvy. Tam som mal výsadu tešiť sa zo spoločnosti verných svedkov z mnohých častí Sovietskeho zväzu.

Sovieti si uvedomovali, že keď dovolia svedkom, aby sa voľne pohybovali medzi ostatnými väzňami, niektorí z nich sa tiež stanú svedkami. A tak v mordvianskom väzenskom komplexe, ktorý tvorilo mnoho pracovných táborov tiahnucich sa v dĺžke asi 30 kilometrov alebo aj viac, sa nás pokúsili izolovať od ostatných väzňov. V našom tábore bolo zhromaždených vyše 400 svedkov. Niekoľko kilometrov od nás bolo v ďalšom tábore väzenského komplexu okolo sto kresťanských sestier.

V našom tábore som bol veľmi aktívny v organizovaní kresťanských zhromaždení i v rozmnožovaní biblickej literatúry, ktorá bola prepašovaná do tábora. O tejto mojej činnosti sa však dozvedeli predstavitelia tábora. Krátko nato, v auguste 1961, som bol odsúdený na jeden rok do neslávne známeho väzenia z cárskej éry, ktoré bolo vo Vladimire, asi 200 kilometrov severovýchodne od Moskvy. Do februára 1962 tam bol uväznený aj americký pilot Francis Gary Powers, ktorý bol zostrelený 1. mája 1960 pri prelete špionážnym lietadlom nad Ruskom.

V tejto väznici som dostával iba toľko jedla, aby som prežil. Keďže som už v mladosti zažil hlad, dokázal som sa s ním vyrovnať aj teraz, ale zle som znášal extrémne silnú zimu na prelome rokov 1961/1962. Vykurovacie potrubie prasklo a teplota v mojej cele  klesla hlboko pod bod mrazu. Jeden lekár, ktorý videl, v akom som hroznom stave, zariadil, aby ma cez najhoršiu zimu na niekoľko týždňov presunuli do cely s trochu lepšími podmienkami.

Posilnený vydržať

Po mesiacoch väznenia môžu človeka oslabiť negatívne myšlienky, a práve v to dúfajú väzenské úrady. No ja som sa stále modlil a bol som posilňovaný Jehovovým duchom a biblickými textami, na ktoré som si spomenul.

Najmä počas väznenia vo Vladimire som sa stotožnil so slovami apoštola Pavla o tom, že „sme tiesnení vo všetkom, ale nie nehybne zovretí; sme zmätení, ale nie celkom bez východiska“. (2. Korinťanom 4:8–10) Po roku som sa vrátil do mordvianskeho táborového komplexu. V týchto táboroch som dokončil svoj 12-ročný trest a 8. apríla 1966 som bol prepustený. V prepúšťacej správe sa uvádzalo, že som „nenapraviteľný“. Pre mňa to bol oficiálny dôkaz toho, že som zostal verný Jehovovi.

Často dostávam otázku, ako sa do sovietskych táborov a väzníc dostávala biblická literatúra a ako sme ju potom rozmnožovali napriek snahám zabrániť nám v tom. Je to tajomstvo a poznali ho len niekoľkí, ako uviedla istá lotyšská politická väzenkyňa, ktorá strávila štyri roky v ženskom tábore v Potme. „Svedkovia nejakým spôsobom stále dostávali množstvo literatúry,“ napísala po svojom prepustení v roku 1966. „Bolo to, akoby anjeli v noci prelietali ponad tábor a zhadzovali ju.“ Je zrejmé, že našu činnosť sme mohli vykonávať iba s Božou pomocou!

Obdobie relatívnej slobody

Po mojom prepustení ma bratia, ktorí sa ujímali vedenia v kazateľskom diele, požiadali, aby som sa presťahoval na západnú Ukrajinu neďaleko Moldavska a pomáhal tam moldavským bratom. No ako bývalý trestanec sledovaný KGB som mal veľmi obmedzené pole pôsobnosti. Po dvoch rokoch som sa pod hrozbou opätovného uväznenia presťahoval do Kazašskej sovietskej republiky, kde úrady len zriedkakedy kontrolovali ľuďom doklady. Potom, v roku 1969, keď moji rodičia vážne ochoreli, som sa opäť presťahoval na Ukrajinu, aby som sa o nich postaral. Tam, v mestečku Arťomosk severne od veľkého mesta Doneck, sa mi príslušník KGB vyhrážal, že ma pošle späť do väzenia, ako som uviedol v úvode tohto článku.

No ukázalo sa, že tento úradník sa ma len snaží zastrašiť. Svoje tvrdenia nemohol nijako podložiť. Keďže som bol rozhodnutý pokračovať v kresťanskej službe a vedel som, že nech by som išiel kamkoľvek, KGB by mi aj tak bola v pätách, ďalej som sa staral o rodičov. Otec i matka zomreli verní Jehovovi. Otec zomrel v novembri 1969 a mama žila do februára 1976.

Keď som sa presťahoval späť na Ukrajinu, mal som 40 rokov. Kým som sa staral o rodičov, bol som v zbore s mladou ženou Mariou. Mala len osem rokov, keď bola aj ona so svojimi rodičmi začiatkom apríla 1951 poslaná do vyhnanstva z Moldavska na Sibír. Maria povedala, že sa jej páči môj spev. To bol začiatok nášho priateľstva, a hoci sme boli obaja zamestnaní službou, našli sme si čas na rozvíjanie tohto vzťahu. V roku 1970 som ju presvedčil, aby sa za mňa vydala.

Onedlho sa nám narodila dcérka Lidija. V roku 1983, keď mala Lidija desať rokov, ma jeden bývalý svedok udal KGB. Dovtedy som takmer desať rokov slúžil ako cestujúci dozorca v celej východnej časti Ukrajiny. Odporcovia našej kresťanskej činnosti si dokázali nájsť ľudí, ktorí falošne svedčili na súde, a ja som dostal päťročný trest.

Vo väzení ma držali oddelene od ostatných svedkov. No napriek rokom izolácie žiadna ľudská inštitúcia mi nemohla zamedziť prístup k Jehovovi, a on ma vždy posilňoval. Okrem toho som si našiel spôsoby, ako vydávať svedectvo iným väzňom. Po štyroch rokoch  väznenia ma napokon prepustili a ja som sa opäť stretol s manželkou a dcérkou, ktoré zostali verné Jehovovi.

Späť do Moldavska

Na Ukrajine sme zostali ešte rok a potom sme sa natrvalo vrátili do Moldavska, kde boli potrební zrelí, skúsení bratia. V tom čase už sovietska vláda umožňovala väčšiu slobodu pohybu. V roku 1988 sme prišli do Bălţi, kde žila Maria skôr, ako bola pred 37 rokmi poslaná do vyhnanstva. V tomto druhom najväčšom meste Moldavska bolo v roku 1988 okolo 375 svedkov. Dnes je ich tu vyše 1500! Hoci sme žili v Moldavsku, stále som slúžil ako cestujúci dozorca na Ukrajine.

V marci 1991 bola naša organizácia v Sovietskom zväze zákonne uznaná a tisíce ľudí bolo už v tom čase veľmi sklamaných z komunizmu. Mnohí boli zmätení a bez reálnej nádeje do budúcnosti. A tak keď sa Moldavsko stalo samostatným zvrchovaným štátom, naši susedia — a dokonca aj niektorí z bývalých prenasledovateľov — sa stali veľmi úrodným poľom na obrábanie. Po našom odchode do vyhnanstva v roku 1951 zostalo v Moldavsku pomerne málo svedkov, ale teraz je v tejto malej krajine, kde žije okolo 4 200 000 ľudí, vyše 18 000 svedkov! Naše utrpenie v minulosti prevýšili nádherné skúsenosti, z ktorých sme sa tešili.

V polovici 90. rokov sa mi zdravie natoľko zhoršilo, že som musel prestať slúžiť ako cestujúci dozorca. Niekedy ma moje chatrné zdravie skľučuje. No uvedomil som si, že Jehova vie, čo potrebujeme na posilnenie. V pravý čas nám dáva potrebné povzbudenie. Či by som si vybral inú cestu, keby som mal možnosť znova prežiť svoj život? Nie. Skôr by som si želal byť odvážnejší v službe a ešte aktívnejší.

Cítim, že Jehova ma požehnal a že všetci jeho služobníci sú požehnaným ľudom bez ohľadu na svoje okolnosti. Máme jasnú nádej, živú vieru a uistenie, že v novom svete, ktorý vytvorí Jehova, budú mať všetci ľudia čoskoro dokonalé zdravie.

[Poznámky pod čiarou]

[Obrázok na stranách 20, 21]

Náš dom vo vyhnanstve v Torbe na Sibíri, rok 1953. Otec s mamou (vľavo) a môj brat Vasile so synom (vpravo)

[Obrázok na strane 21]

Vo väzenskom tábore v roku 1955

[Obrázok na strane 23]

Kresťanské sestry na Sibíri, keď mala Maria (vľavo dole) okolo 20 rokov

[Obrázok na strane 23]

S našou dcérou Lidijou

[Obrázok na strane 23]

Naša svadba, rok 1970

[Obrázok na strane 23]

S Mariou dnes