Viete povedať, aký je tu rozdiel?

„To je klavír!“ „Nie, vyzerá to ako syntetizátor.“ „Je to rozhodne organ!“ „Nie, všetci sa mýlite. Je to čembalo.“ Tak čo to vlastne je?

JE PRAVDA, že klávesnice všetkých týchto hudobných nástrojov vyzerajú podobne. Ale zvuk, ktorý vydávajú, a spôsob, ako sa zvuk vytvára, keď sa stlačí kláves, môžu byť veľmi odlišné. Ako vznikli klávesové hudobné nástroje a ako sa vyvíjali? Pozrime sa na tento vývoj v priebehu stáročí.

Čo bol hydraulis?

Predpokladá sa, že najstaršia známa primitívna klávesnica patrila nástroju nazvanému hydraulis alebo vodný organ. Údajne ho v prvej polovici tretieho storočia pred n. l. vynašiel Ktesibios, konštruktér z Alexandrie. Podľa knihy Musical Instruments of the West (Hudobné nástroje západu) „vzduch sa vohnal... do dierkovanej nádoby (pnigeus), ktorá stála vo vodnej cisterne, a z pnigea bol ďalej usmerňovaný do vzdušnice pod píšťalami [jednotlivých registrov], pričom jeho stálosť udržiaval tlak vody“. Píšťaly vydávali zvuk prostredníctvom takzvaných zásuviek, ktoré sa ovládali pomocou niekoľkých veľkých klávesov. Keďže tóny boli hlasné a drsné, hydraulis bol vhodný na predstavenia v cirkusoch, na výstavách a slávnostiach, ktoré sa konali vonku. Najväčšiu obľubu získal v období Rímskej ríše — dokonca aj cisár Nero bol opísaný ako zručný hráč.

Prečo pneumatický organ?

Keď bol vodný stĺpec vytvárajúci tlak nahradený mechmi, ktoré vháňali vzduch pod tlakom, začal sa vek pneumatického organa. Mechy umožňovali hráčovi, aby sedel za nástrojom a na zabezpečovanie prívodu vzduchu používal nohy alebo ruky. Nájdené časti pneumatického organa sa datujú až do tretieho storočia pred n. l. a organ sa ďalej v značnej miere používal aj niekoľko nasledujúcich storočí. Keďže sa stále využívala jednoduchá klávesnica, bolo na ňom možné zahrať melódie len vo veľmi pomalom  tempe. Bolo to tak preto, že každý kláves musel veľkosťou zodpovedať príslušnej organovej píšťale. Keď chcel umelec zahrať nízky tón, pravdepodobne musel použiť celú ruku alebo dokonca päsť, aby široký kláves stlačil.

V 14. storočí sa organ stal „nástrojom, na ktorom sa v západnej Európe hralo takmer výlučne v kostoloch“. (The Encyclopedia of Music) Vývoj prevodovej mechaniky podstatne zmenil vzhľad a funkciu organovej klávesnice. Tento mechanizmus umožnil, aby píšťaly boli umiestnené ďalej od klávesnice a aby klávesy boli užšie. Konečne mohol hráč, ktorý na každý kláves použil len jeden prst, ladne zahrať aj rýchlejšie hudobné pasáže. Mozart si cenil organ natoľko, že ho nazval kráľom hudobných nástrojov.

Rané strunové nástroje s klávesnicou

V Biblii je prvá zmienka o strunovom nástroji v 1. Mojžišovej 4:21 a v spojení s izraelským národom sú tu o strunových nástrojoch aj ďalšie zmienky. No spojenie strunových nástrojov (na ktoré sa bežne brnkalo prstami alebo udieralo kladivkami či paličkami) s klávesnicou sa uskutočnilo až okolo 15. storočia. Klávesnica, ako ju poznáme dnes, sa prvýkrát objavila na nástroji nazvanom klavichord. Bol to jednoduchý nástroj skrinkovitého tvaru so strunami vedenými zľava doprava. Keď hráč stlačil kláves, mosadzný jazýček (tangenta) sa zdvihol a zdola udrel na strunu.

Potom sa objavili čembalo, spinet a virginal. * Tieto nástroje, zvlášť čembalo, sa počas 16. a 17. storočia stali hlavnými klávesovými nástrojmi. Nový mechanizmus čembala bol revolučný. Dielo The History of Musical Instruments (Dejiny hudobných nástrojov) ho opisuje takto: „Struny boli rozozvučiavané pomocou bŕk namiesto toho, aby sa ich dotýkali tangenty, ako to bolo v klavichordoch. Na zadnom konci klávesovej páky každého klávesu stál stĺpec, čiže malý zvislý kúsok dreva, z ktorého vyčnievalo malé brko alebo kožený jazýček... Keď bol kláves stlačený, stĺpec nadskočil, čo spôsobilo, že brko brnklo o strunu a potom vďaka tlmiacemu zariadeniu dopadlo späť bez toho, aby sa znova dotklo struny.“

Tento nový mechanizmus dodal čembalu jeho charakteristický zvuk. Jedna bývalá koncertná klaviristka opísala, v čom je zvuk čembala odlišný od moderného klavíra, takto: „Má tenký, zvonivý zvuk a tóny znejú krátko.“

Konštrukcia čembala sa v priebehu rokov veľmi menila. Staršie typy mali jednoduchú klávesnicu a každému klávesu prislúchala iba jedna struna. Neskôr mali vypracovanejšie modely dve klávesnice, viacero strún patriacich k jednému klávesu a ďalšie zariadenia umožňujúce obmenu tónu. Veľkí hudobní skladatelia tých čias, ako bol Johann Sebastian Bach (1685–1750) a Domenico Scarlatti (1685–1757), plne využili celú škálu tónov a technické možnosti čembala, a tak prispeli k obohateniu sveta hudby dielami, z ktorých väčšina pretrvala dodnes.

Akordeón bol vyvinutý v 19. storočí a v 20. storočí sa stal zvlášť obľúbeným akordeón s klávesnicou. Je to kombinácia klávesnice a dychového nástroja, keďže má mechy, ktoré tlačia vzduch cez vibrujúce jazýčky. Moderný akordeón môže mať až 140 basov ovládaných siedmimi radmi tlačidiel a rozsah klávesnice býva od dvoch do štyroch oktáv.

Vek elektroniky

Dvadsiate storočie prinieslo vek elektronických klávesových nástrojov. Najstarším z nich bolo telharmónium, ktoré vynašiel Thaddeus Cahill v roku 1906. Elektronické organy sa objavili v tridsiatych rokoch 20. storočia a čoskoro po nich nasledovali aj elektronické čembalá a elektronické klavíry. Mechanizmus elektronického organa je v ostrom kontraste s mechanizmom, aký mal hydraulis, pretože keď sa stlačí kláves na elektronickom organe, elektronický signál vytvára upravený a zosilnený tón.

Dnes je jedným z najobľúbenejších elektronických klávesových nástrojov syntetizátor, ktorý sa začal vyvíjať v štyridsiatych rokoch  20. storočia a stal sa základným nástrojom, ktorý sa teší obľube väčšiny moderných hudobných kapiel a skupín. Keď sa stlačí kláves syntetizátora, možno počuť doslova akýkoľvek zvuk, aký si možno predstaviť — od štekajúceho psa po symfonický orchester.

Neprekvapuje, že významnú úlohu v modernej hudbe zohráva aj počítač. Počítač je často súčasťou dnešného syntetizátora alebo sa môže používať na generovanie zvukov, a tak ho vďaka jeho možnostiam možno považovať za hudobný nástroj. Ako ovládacie zariadenie počítača sa často používa hudobná klávesnica, ale dnešný hudobník si môže počítač naprogramovať aj pomocou myši alebo štandardnej počítačovej klávesnice. „Dnes má takmer každé nahrávacie štúdio množstvo počítačového vybavenia. Skôr než sa konečná verzia nahrá na digitálnu audiokazetu, skladba sa digitálne uloží na pevný disk a potom sa upraví na mixážnom pulte pomocou zložitého softvéru.“ — The Encyclopedia of Music.

Znamená tento posledný vývoj, že dni hudobných nástrojov s klasickou klávesnicou sú spočítané? To je veľmi nepravdepodobné, keď berieme do úvahy emotívnu jednoduchosť Beethovenovej „Sonáty mesačného svitu“, jeho skladby „Pre Elišku“ či Debussyho „Clair de Lune“. Keď uvažujeme o stáročiach hudby klávesových nástrojov a o vplyve, ktorý mala na život nespočetných miliónov ľudí, podnecuje nás to uvedomiť si, v akej obrovskej miere klávesové nástroje obohatili svet hudby a prispeli k ľudskému šťastiu.

[Poznámka pod čiarou]

[Rámček/obrázky na stranách 20, 21]

Prečo klavír?

V poslednej štvrtine 18. storočia bolo čembalo postupne nahradené uprednostňovanejším klávesovým hudobným nástrojom s názvom pianoforte, bežne známym ako klavír. Ako klavír dostal toto meno? Bolo veľa dohadov o tom, kto vynašiel klavír a kedy, ale istý Talian menom Bartolomeo Cristofori experimentoval s týmto nástrojom už na začiatku 18. storočia. Cristofori pomenoval tento nástroj gravicembalo col piano e forte (čembalo potichu aj nahlas), čo zdôrazňovalo jednu z jeho výhod v porovnaní s čembalom, ktoré umelcovi len vo veľmi malej miere umožňovalo ovládať hlasitosť hudby. Keď bol stlačený kláves na tomto nástroji, novovyvinutý mechanizmus spôsobil, že kladivko zdola udrelo na strunu. Sila tónu zodpovedala sile, ktorou bol stlačený kláves. To teraz dávalo umelcovi veľkú voľnosť vo vyjadrovaní želaných pocitov a v schopnosti ovládať hlasitosť hudby, buď piano, čiže slabo, alebo forte, silne.

Ďalším faktorom bolo používanie troch pedálov — zosilňovacieho pedálu, pedálu nazývaného prolongement a zoslabujúceho pedálu. Zosilňovací pedál predlžuje tón, prolongement umožňuje, aby boli isté tóny podržané, a zoslabujúci pedál ich stišuje.

V priebehu 18. storočia prešiel klavír v Európe ďalším vývojom a úpravami. Začiatkom štyridsiatych rokov 18. storočia bol vyvinutý menší a ekonomickejší model klavíra, ktorý mal obdĺžnikový tvar. Väčší klavír, čiže koncertné krídlo, zaberá viac miesta a má struny rôznej dĺžky vedené horizontálne. Začiatkom 19. storočia sa objavilo pianíno, ktoré je obľúbeným modelom klavíra dodnes.

Časopis Prebuďte sa! oslovil jednu klaviristku s otázkou, aký je hlavný rozdiel medzi zvukom krídla a pianína. Povedala: „Vyjadrené tromi slovami, je to zvuk, jasnosť a ostrosť. Krídlo má širší rozsah, pokiaľ ide o rezonanciu. Jeho zvuk je čistý a silný. Pianíno je v porovnaní s ním tichšie. Je to tak aj preto, že pianíno je často pri stene, čo tlmí zadnú rezonančnú dosku.“

[Obrázok]

Koncertné krídlo s dĺžkou 2,7 metra

 [Obrázky na strane 18]

Virginal so záhradným motívom, Anglicko (1666)

Čembalo s klávesmi z korytnačiny (vložený obrázok), Nemecko (1760)

Klavichord, USA (1906)

Akordeón, Taliansko (1960)

Moderný syntetizátor s počítačom

[Prameň ilustrácií]

Vrchné štyri fotografie: s láskavým dovolením the Yale University Collection of Musical Instruments

[Obrázok na strane 19]

Hydraulis

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Macedonian Heritage

[Obrázok na strane 19]

Organ, Sydneyská opera, Austrália

[Prameň ilustrácie]

S láskavým dovolením Australian Archives, Canberra, A.C.T.