Potreba, ktorú máme všetci

POTREBUJEME JEDLO. Potrebujeme vodu. Potrebujeme vzduch. Potrebujeme nejaké prístrešie a ochranu pred nepriaznivým počasím. To nie sú iba potreby ľudí, ale aj nespočetných miliárd iných živých tvorov na tejto planéte. Je však jedna potreba, ktorú majú výlučne ľudia. Ktorá je to potreba?

Kanadský sociológ Reginald W. Bibby napísal: „Ľudia majú potreby, ktoré môže uspokojiť len náboženstvo.“ A v časopise American Sociological Review v čísle z februára 2000 vyšiel článok, ktorý uviedol: „Duchovné záujmy budú pravdepodobne vždy súčasťou zmýšľania človeka.“

 Áno, ľudia počas celých dejín pociťovali potrebu uctievať. Veľa stáročí sa väčšina z nich obracala na organizované náboženstvo, aby uspokojila túto svoju potrebu. Ale nastáva zmena. V mnohých priemyselných krajinách — ako napríklad v Severnej Amerike a v severnej Európe — stále viac ľudí opúšťa svoju cirkev. Je tento trend predzvesťou konca náboženstva? Určite nie.

„Správy o zániku náboženstva sú veľmi zveličené,“ napísali švédske noviny Svenska Dagbladet. Čo nahrádza tradičné cirkvi? Noviny pokračujú: „Novinkou je, že nepatríme k žiadnej cirkvi. Namiesto toho si môžeme zo svetového náboženského trhu zozbierať, povyberať a poskladať prijateľnú kombináciu... Môže to zahŕňať čokoľvek od liečivých kryštálov po rúcho budhistického mnícha. Keď sa vám zunuje to, čo ste si vybrali, môžete to ľahko a pohodlne vymeniť.“

Výskumníci, ktorí sa zaoberajú sociológiou náboženstva, označujú tento trend za „súkromné náboženstvo“ alebo „skryté náboženstvo“. Sociológ Bibby, spomenutý v úvode, vymyslel termín „náboženstvo podľa výberu“. Iní hovoria o takomto presvedčení ako o „šitom na mieru“ alebo „podľa chuti“. V niektorých tradičných kresťanských krajinách dnes tvoria najväčšiu skupinu ľudia, ktorí majú vlastné náboženstvo.

Zamyslite sa nad výsledkami prieskumu, ktorý uskutočnili vo Švédsku, v jednej z najviac sekularizovaných krajín sveta. Prieskum odhalil, že dvaja z troch ľudí sa považovali za kresťanov „podľa vlastných predstáv“. Niektorí povedali: „Mám o kresťanstve vlastnú predstavu“, „V kostole sa cítim divne“, „Nerád chodím do kostola počúvať kňazov“ alebo „Môžem ísť do svojej izby a pomodliť sa aj sám“. Mnohí mali sklon veriť v prevteľovanie alebo v osud. Väčšina povedala, že verí v existenciu nejakej formy božskej sily alebo moci, ale nevie to definovať.

Iný prieskum odhalil, že veľa ľudí si necháva náboženské cítenie na čas, keď sú vonku a tešia sa z prírodnej scenérie. Istá mladá farmárka povedala: „Myslím si, že keď je človek v lese alebo na lúke, vtedy je najbližšie k Bohu.“ Iný opýtaný, ktorý sa nepovažoval za nábožného, povedal: „Keď si vyjdem do lesa, mám pocit, akoby to bol veľký chrám... A kto ho ovláda, neviem, ale cítim to.“ Niektorí označili prírodu za svätú, božskú a vzbudzujúcu posvätnú úctu a vyjadrili sa, že v prírode si obnovujú silu, pokoj a harmóniu. Jeden anketár zhrnul svoju správu slovami: „Boh sa presťahoval do lesa.“

Tento trend možno pozorovať v mnohých častiach dnešného sveta. Thomas Luckmann, americký odborník na sociológiu náboženstva, povedal, že v priemyselných krajinách „spoločenská forma náboženstva“ vytláča a nahrádza náboženstvo orientované na cirkev. Jednotlivec si v podstate vytvára životnú filozofiu vyberaním predstáv o duchovných záležitostiach a potom z nich kombinuje svoje súkromné náboženstvo.

Možno si kladiete otázku: ‚Skutočne sa dostávajú tradičné náboženstvá a cirkvi na okraj spoločnosti? Ak áno, prečo?‘ O týchto otázkach budeme uvažovať v nasledujúcom článku.

[Obrázok na strane 3]

Istý výskumník zakončil svoj komentár k najnovšiemu trendu hľadať duchovnosť v prírode slovami: „Boh sa presťahoval do lesa“