Zašlá sláva Byzantskej ríše

AK V NIEKTORÝCH JAZYKOCH VYSLOVÍTE SLOVO „BYZANTSKÝ“, MÔŽE TO NAVODIŤ PREDSTAVU INTRÍG, TAJNOSTKÁRSTVA A ZRADY. MNOHO ĽUDÍ VŠAK POZNÁ TOTO PRÍDAVNÉ MENO SKÔR AKO NÁZOV ROZĽAHLEJ RÍŠE, KTORÁ PREKVITALA TAKMER 12 STOROČÍ.

OD KAUKAZU až po Atlantický oceán, od Krymu až po vrch Sinaj, od Dunaja až po Saharu — taký bol rozsah Byzantskej ríše v čase jej rozkvetu. Mnohí historici tvrdia, že Byzancia pretrvala od 4. storočia do 15. storočia n. l. Bola to ríša, ktorá nielenže zachovala grécko-rímsku kultúru, ale hrala tiež dôležitú úlohu pri šírení takzvaného kresťanstva. Bola kolískou politických praktík a spoločenských a náboženských zvykov, ktoré pretrvali až do dnešných dní.

Napriek tomu mala táto mocná ríša pozoruhodne skromný začiatok. Podľa histórie bola Byzantská ríša pokračovaním Rímskej ríše na východe. Okolo dátumu zrodu sa stále diskutuje. Niektorí historici považujú za prvého byzantského cisára Diokleciána (asi 245–približne 316 n. l.); ďalší zas Konštantína Veľkého (približne 275–337 n. l.); a ešte ďalší Justiniána I. (483–565 n. l.). Väčšina však súhlasí s tým, že Byzantská ríša začala jestvovať, keď cisár Konštantín presunul v roku 330 n. l. sídlo svojej ríše z Ríma do mesta Byzantion. Premenoval tiež mesto po sebe na Konštantínopol alebo Konstantinopolis (dnešný Istanbul).

Je zaujímavé, že ani panovníci, ani obyvatelia ríše sa nikdy neoznačovali za Byzantíncov. Považovali sa za Rimanov alebo Romaioi. Výraz „Byzantínec“ sa začal používať až po 14. storočí.

 Veľkolepé hlavné mesto

Jeden historik opísal staroveký Konštantínopol ako „bohatý na slávu a ešte bohatší na majetok“. Konštantínopol, ktorý sa nachádzal na mieste, kde sa stretávala Európa s Áziou — na oboch brehoch Bosporu —, stál obkročmo nad jedinečne obranyschopným polostrovom a zároveň nad útočištným prístavom Zlatý roh. V roku 657 pred n. l. grécki usadlíci pomenovali toto miesto názvom Byzantion podľa mena svojho legendárneho vodcu menom Byzas. Po vyše desiatich storočiach bolo toto mesto považované za Nový Rím a v čase svojej slávy v období medzi 6. a 11. storočím n. l. bolo domovom pol milióna obyvateľov.

Návštevníci zo Západu boli naplnení údivom a rešpektom z tejto metropoly a hlavnej križovatky obchodných ciest. Prístav bol preplnený loďami. Trhoviská ponúkali hodváb, kožušiny, drahé kamene, aromatické drevo, vyrezávané predmety zo slonoviny, zlato, striebro, emailové šperky a koreniny. Pochopiteľne, že Konštantínopol bol predmetom závisti iných mocností, takže sa opakovane pokúšali prelomiť jeho hradby. Predtým ako mesto v roku 1453 dobyli Osmani, sa to podarilo útočníkom iba raz, a to „kresťanom“ počas 4. križiackej výpravy. Križiak Robert z Clari zvolal: „Odkedy bol svet založený, nikto ešte nevidel ani nezískal také veľké bohatstvo.“

Pretrvávajúce dedičstvo

Či už tomu uveríte, alebo nie, byzantské vládne zriadenie, zákony, náboženské predstavy a obradná vznešenosť až dodnes ovplyvňujú životy miliárd ľudí. Napríklad známa Justiniánova zbierka občianskych a trestných zákonov nazvaná Corpus iuris civilis sa stala základom rímskeho práva v dnešnej Európe. Prostredníctvom Code Napoléon (Napoleonského zákonníka) boli byzantské právne predpisy zavedené aj v krajinách Latinskej Ameriky a v ďalších krajinách, kde ešte stále platia.

Okrem toho byzantskí architekti prišli na to, ako postaviť rozľahlý dóm na štvorcovom základe, čo je štýl, ktorý sa rozšíril až do Ruska. Niektorí dokonca spájajú Byzantíncov so zavedením používania vidličky pri stolovaní. Keď v 11. storočí v Benátkach použila byzantská princezná vidličku s dvoma hrotmi namiesto toho, aby jedla rukami, pozorovatelia boli šokovaní! O stáročia neskôr sa však vidlička stala medzi zámožnou vrstvou populárnou. Rímski pápeži tiež podľahli vplyvu Byzancie tým, že začali nosiť tiaru, trojitú korunu podľa vzoru byzantských cisárov. Anglickí monarchovia zasa napodobnili cisársky erb a žezlo.

Zákon a poriadok

Byzantská ríša tiež zanechala po sebe úchvatnú zbierku z vládnej politiky. Napríklad chudobní ľudia boli zamestnaní v štátnych pekárňach a záhradách zásobujúcich trhy. Cisár Lev III. (asi 675–741 n. l.) bol presvedčený, že „zaháľačstvo vedie k zločinu“. Pretože vládla všeobecná mienka, že opilstvo vedie k neporiadku a poburovaniu, hostince sa zatvárali o ôsmej večer. Podľa časopisu National Geographic Magazine „krvismilstvo, vražda, domácka výroba alebo predaj purpurového odevu (vyhradeného len pre kráľovskú dôstojnosť) alebo vyučovanie nepriateľov stavbe lodí mohlo viesť k poprave sťatím, pribitiu na kôl alebo k utopeniu vo vreci spolu s prasaťom, kohútom, vretenicou alebo opicou. Obchodníkovi, ktorý  používal falošné miery, bola odťatá ruka. Podpaľači boli upálení.“

Je tiež zaujímavé, že Byzantská ríša kládla veľký dôraz na starostlivosť o jedinca od narodenia až po jeho smrť; podobnú starostlivosť dnes zabezpečujú systémy sociálnej starostlivosti. Cisári a zámožní obyvatelia vyvíjali značné úsilie, aby finančne podporili nemocnice, chudobince a sirotince. Boli tu aj domovy pre kajúcne prostitútky — niektoré z nich sa stali „svätými“ — a dokonca polepšovne pre „padlé“ aristokratky.

Ríša vybudovaná na obchode

Takáto veľkorysosť odzrkadľovala blahobyt, z ktorého sa ríša tešila. Štát kontroloval ceny, mzdy a nájomné. Pšenica sa uskladňovala do zásobární, aby sa v zlom roku mohla vynahradiť slabá úroda. Úradníci kontrolovali v obchodoch váhy a miery, účty a kvalitu tovaru. Chamtivcom, pašerákom, podvodníkom, falšovateľom a daňovým neplatičom hrozil prísny trest.

Dokonca aj cisár bol v ríši popredným obchodníkom a výrobcom — mal monopol na razenie mincí, výrobu zbraní a chýrneho byzantského luxusného tovaru. Sám Justinián zaviedol povestnú výrobu hodvábu, keď boli z Číny prepašované vajíčka hodvábnika.

Vznikli tu tiež poistenecké a úverové služby. Bankovníctvo bolo pod dôkladnou kontrolou. Zlatý solidus, minca zavedená Konštantínom, si udržal svoju hodnotu desať storočí! V dejinách to bola najstabilnejšia mena.

Byzantský kráľovský dvor

Ako sa teda slovo „byzantský“ stalo v niektorých jazykoch pojmom, s ktorým sa spájajú intrigy, tajnostkárstvo a zrada? Podľa historika Williama Leckyho bol pod pozlátkou byzantského kráľovského dvora splietaný „stále ten istý príbeh intríg kňazov, eunuchov a žien, otráv jedom, sprisahaní, stálej nevďačnosti a ustavičných bratovrážd“.

Spisovateľ Merle Severy poznamenal: „Žiaden neschopný cisár, obklopený potenciálnymi uzurpátormi a vrahmi, nemohol zostať námestníkom Boha na zemi veľmi dlho. Z 88 cisárov od Konštantína I. až po Konštantína XI. trinásť odišlo do kláštora; tridsať ďalších zomrelo násilnou smrťou — vyhladovaním, otrávením, vypichnutím očí, dobitím, uškrtením, prebodnutím, rozštvrtením alebo sťatím. Lebka Nikefora I. skončila ako postriebrená čaša, z ktorej pripíjal bulharský chán Krum na zdravie svojim bojarom.“

Dokonca aj „svätý“ Konštantín Veľký dal zavraždiť svojho najstaršieho syna a svoju manželku nechal udusiť v kúpeli. Cisárovná Irena (približne 752–803 n. l.) bola taká posadnutá túžbou po moci, že dala oslepiť svojho syna a prevzala jeho titul cisára.

Cesta k úpadku

Ríšu však nepriviedli k úpadku politické intrigy. Západná Európa sa začala meniť vplyvom renesancie, reformácie a osvietenstva, ako aj  vzostupom vedy. V Byzancii však boli zmeny akéhokoľvek druhu považované nielen za kacírstvo, ale aj za zločin proti štátu.

Časom začali fúkať vetry politickej zmeny. V 7. storočí obsadili moslimovia Antiochiu, Jeruzalem a Alexandriu. Preniknutie Slovanov na Balkán a víťazstvá Longobardov v Itálii oddelili Rím a Konštantínopol. Rím, zbavený byzantskej cisárskej podpory, sa obrátil k vzmáhajúcemu sa germánskemu Západu. Zmenšujúca sa Byzantská ríša sa stala prevažne gréckou. Potom, v roku 1054, sa grécky pravoslávny patriarcha a rímskokatolícky pápež dostali do vzájomného sporu pre isté teologické rozdiely a prekliali sa vzájomnou cirkevnou kliatbou, čo spôsobilo všeobecný rozkol medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou, ktorý pretrváva až dodnes.

Rok 1204 uzrel ďalší otras v Byzantskej ríši. Dňa 12. apríla spáchali vojská štvrtej križiackej výpravy, ktoré boli na ceste do Jeruzalema, podľa historika Sira Stevena Runcimana „najohavnejší zločin v dejinách“ — vyplienili Konštantínopol. V meste vypukli požiare, križiaci v mene Krista rabovali a znásilňovali ženy, zničili mesto a svoju korisť si odniesli do Benátok, Paríža, Turína a ďalších západoeurópskych centier.

Ubehlo vyše 50 rokov, kým Byzantínci znovu získali Konštantínopol. Dovtedy však Byzantská ríša bola už len tieňom toho, čo bývala predtým. Jej obchodné cesty mali pevne v rukách Benátčania a Janovčania. A už onedlho sa Byzancia nachádzala pod tlakom islamských Osmanov.

Tento tlak viedol k nezvratnému pádu Byzantskej ríše. Dňa 11. apríla 1453 sultán Muhammad II. (alebo Mehmet II.) začal s vyše stotisícovou armádou vojakov a mocnou flotilou obliehať hlavné mesto. Sotva 8000 obrancov bránilo Konštantínopol sedem týždňov. Potom 28. mája prenikli útočníci cez slabo strážený prístav v mestskej vodnej priekope. Na druhý deň sa mesto dostalo do rúk iných ľudí. Muhammad — teraz ako dobyvateľ — údajne zaplakal a zabedákal: „Aké mesto sme to vydali rabovaniu a zničeniu!“ Byzantská ríša padla. Jej vplyv však pretrváva dodnes.

[Rámček/obrázky na strane 13]

BYZANTSKÁ RÍŠA A BIBLIA

Významné postavenie v byzantskej spoločnosti mali kláštory. Slúžili ako strediská rozmnožovania a uchovávania tisícok rukopisov Biblie. Tri najvýznamnejšie a najkompletnejšie zachované rukopisy — Vatikánsky 1209, Sinajský (vložený obrázok) a Alexandrijský (pozadie) — boli zrejme napísané a zachované v kláštoroch a náboženských spoločenstvách Byzancie.

[Prameň ilustrácií]

Oba rukopisy: Fotografie s láskavým dovolením Britského múzea

[Rámček/obrázok na strane 15]

NÁBOŽENSTVO V BYZANTSKEJ RÍŠI

Keď opisoval Norman Davies v knihe Europe—A History (Európa — Dejiny) tesné putá, ktoré existovali medzi cirkvou a štátom, napísal: „Štát a cirkev vytvorili jeden neoddeliteľný celok. Cisár... a patriarcha boli považovaní za svetské a duchovné piliere božskej autority. Ríša ochraňovala pravoslávnu cirkev a cirkev ospevovala ríšu. Tento ‚cézaropapizmus‘ nemal na Západe obdobu.“

[Obrázok]

Hagia Sofia v Istanbule — kedysi najväčší byzantský chrám, v roku 1453 premenený na mešitu a nakoniec v roku 1953 na múzeum

[Časová os na strane 14]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

DÔLEŽITÉ UDALOSTI

286 Dioklecián začína vládnuť z mesta Nikomédia v Malej Ázii

330 Konštantín robí z Byzantia hlavné mesto ríše a dáva mu meno Konštantínopol

395 Rímska ríša sa definitívne delí na Východorímsku a Západorímsku ríšu

1054 Náboženská schizma oddeľuje grécku pravoslávnu cirkev od rímskokatolíckej

1204 Vojská 4. križiackej výpravy plienia Konštantínopol

1453 Konštantínopol a celá ríša padá do rúk Turkov

[Mapa na strane 12]

(Úplný, upravený text — pozri publikáciu)

ČIERNE MORE

KONŠTANTÍNOPOL

Nikomédia

Nicea

Efez

Antiochia

Jeruzalem

Alexandria

STREDOZEMNÉ MORE

Tieňované územie zobrazuje ríšu na vrchole jej rozmachu (527–565 n. l.)

[Obrázky na strane 12]

Učenci vedú spory o tom, či prvým byzantským cisárom bol 1. Dioklecián, 2. Konštantín Veľký, alebo 3. Justinián I.

[Prameň ilustrácie]

Musée du Louvre, Paris

[Obrázok na strane 15]

Kresba v rukopise zachytávajúca obliehanie Konštantínopola v roku 1204

[Prameň ilustrácie]

© Cliché Bibliothèque nationale de France, Paris

[Obrázok na strane 15]

Zlatý solidus z roku 321 n. l. vsadený do medailónika

[Prameň ilustrácie]

Fotografia s láskavým dovolením Britského múzea