Rozmanitosť je pre život nevyhnutná

V 40. ROKOCH 19. storočia prekročila írska populácia 8 miliónov obyvateľov, čo znamenalo, že Írsko sa stalo najhustejšie obývanou krajinou v Európe. Zemiaky tu boli hlavnou zložkou potravy a jedna odroda, ktorá sa nazývala ‚lumpers‘, sa pestovala takmer všade.

V roku 1845 roľníci tak ako obvykle vysadili zemiaky, ale takmer všetky napadla choroba a zničila ich. Paul Raeburn v knihe The Last Harvest—The Genetic Gamble That Threatens to Destroy American Agriculture (Posledná žatva — genetický hazard, ktorý hrozí zničením amerického poľnohospodárstva) napísal: „Väčšina Írov ten ťažký rok prežila. Spustošenie prišlo nasledujúci rok. Roľníci nemali inú možnosť, len opäť vysadiť tú istú odrodu zemiakov. Nemali žiadne iné odrody. Choroba sa rozšírila opäť, tentoraz s ničivou silou. Utrpenie bolo neopísateľné.“ Historici odhadujú, že až 1 milión ľudí zomrelo od hladu, zatiaľ čo 1,5 milióna emigrovalo, poväčšine do Spojených štátov. Tí, ktorí zostali, museli znášať zdrvujúcu chudobu.

V Andách v Južnej Amerike pestovali farmári veľa odrôd zemiakov, iba niekoľko odrôd bolo postihnutých chorobou. Preto tu nevznikla žiadna epidémia. Je jasné, že rozmanitosť druhov a rozmanitosť v rámci druhu poskytuje ochranu. Pestovanie len jednej uniformnej poľnohospodárskej plodiny je v rozpore s touto základnou stratégiou prežitia a vystavuje to tiež rastliny chorobám alebo škodcom, čo môže mať za následok zničenie úrody celej oblasti. Preto sú mnohí poľnohospodári tak veľmi závislí  od hojne používaných pesticídov, herbicídov a fungicídov, aj keď takéto chemikálie často poškodzujú životné prostredie.

Prečo potom poľnohospodári nahrádzajú rozmanité miestne odrody jednou uniformnou? Zvyčajne je to reakcia na ekonomický tlak. Vysádzanie uniformných plodín zabezpečuje jednoduchý zber, na pohľad príťažlivú úrodu, odolnosť voči nákaze a bohatý výnos. Tento trend sa začal rozvíjať v 60. rokoch 20. storočia a vošiel do povedomia ako „zelená revolúcia“.

„Zelená revolúcia“

Prostredníctvom rozsiahlych vládnych a korporačných kampaní boli poľnohospodári v krajinách, kde hrozil hladomor, presvedčení, aby nahradili svoje rozmanité poľnohospodárske odrody uniformnými, vysoko výnosnými obilninami; týkalo sa to najmä ryže a pšenice. Tieto „zázračné“ obilniny boli oslavované ako riešenie svetového hladu. Neboli však lacné; cena semien bola až trojnásobne vyššia ako bežná cena. Úroda tiež veľmi závisela od chemikálií vrátane umelých hnojív, nehovoriac už o takej drahej výbave, ako boli traktory. Napriek tomu sa „zelená revolúcia“ s vládnou podporou rozbehla. Raeburn hovorí: „Hoci zachránila milióny ľudí pred hladovaním, teraz ohrozuje bezpečnosť svetových potravinových zdrojov.“

„Zelená revolúcia“ prakticky umožnila krátkodobý výnos za cenu dlhodobého rizika. Uniformita rastlín sa čoskoro stala niečím bežným na celých kontinentoch, zatiaľ čo intenzívne používanie umelých hnojív podporovalo rast buriny a pesticídy ničili nielen škodcov, ale aj užitočné druhy hmyzu. Jedovaté chemikálie používané na ryžových poliach hubili ryby, morské raky, kraby, žaby, jedlé byliny a divo rastúce rastliny, pričom väčšina z nich bola hodnotnou doplnkovou potravou. Chemikálie tiež viedli k prípadom otravy samotných poľnohospodárov.

Dr. Mae-Wan Hoová, učiteľka na katedre biológie Open University v Británii, napísala: „Je neodškriepiteľné, že monokultúry, ktoré boli zavádzané od začiatku ‚zelenej revolúcie‘, nepriaznivo ovplyvnili biologickú rozmanitosť a bezpečie potravinových zdrojov na celom svete.“ Podľa Organizácie OSN pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) je 75 percent genetickej rozmanitosti rastlín, ktoré boli pestované pred sto rokmi, teraz stratených, a to hlavne preto, lebo do poľnohospodárstva sa začali zavádzať priemyselné praktiky.

Správa Worldwatch Institute upozorňuje na to, že „ekologické riziko, ktoré na seba berieme tým, že zavádzame genetickú uniformitu, je obrovské“. Ako je toto riziko držané pod kontrolou? Sú potrební poľnohospodárski vedci a silné chemikálie, ako aj peniaze pre poľnohospodárov. Nejestvujú však žiadne záruky. Genetická uniformita značne prispela k ničivej chorobe kukurice v Spojených štátoch a k strate ryže z asi 200 000 hektárov ryžových polí v Indonézii. V nedávnych rokoch sa však v oblasti pestovania začala nová revolúcia, ktorá sa týka manipulácie so životom na omnoho základnejšej úrovni — ide totiž o manipuláciu s génmi.

„Génová revolúcia“

Výskumy genetikov dali podnet na vznik nového výnosného priemyselného odvetvia, ktoré sa nazýva biotechnológia. Ako naznačuje už  samotný názov, biotechnológia spája biológiu a modernú technológiu prostredníctvom takých metód, ako je génové inžinierstvo. Niektoré nové biotechnologické spoločnosti sa špecializujú na poľnohospodárstvo a horúčkovito pracujú na tom, aby si mohli dať patentovať semená, ktoré sú vysoko výnosné, odolávajú chorobám, suchu a mrazu a znižujú potrebu nebezpečných chemikálií. Ak by sa dali dosiahnuť takéto ciele, bolo by to veľmi prospešné. Ale niektorí vyjadrujú znepokojenie nad geneticky upravenými rastlinami.

Kniha Genetic Engineering, Food, and Our Environment (Génové inžinierstvo, potraviny a naše životné prostredie) hovorí: „Genetická rozmanitosť v prírode je vytvorená v rámci určitých obmedzení. Ruža sa dá skrížiť s iným druhom ruže, ale nikdy sa nebude dať krížiť so zemiakom... Naproti tomu génové inžinierstvo zvyčajne pracuje tak, že sa vyberú gény z jedného druhu a vložia sa do iného druhu v snahe odovzdať požadovaný rys alebo vlastnosť. To by mohlo napríklad znamenať, že sa vyberie gén, ktorý vedie k produkcii chemickej látky s nemrznúcimi vlastnosťami, z ryby, ktorá žije v chladných arktických vodách (ako je napríklad solea obyčajná), a vloží sa do genetického kódu zemiaka alebo jahody, aby sa tak stali odolnými proti mrazu. V súčasnosti je možné vybaviť rastliny génmi, ktoré sa vyberú z baktérií, vírusov, hmyzu, zvierat a dokonca aj z človeka.“ * V podstate biotechnológia umožňuje človeku prelomiť genetické múry, ktoré oddeľujú jednotlivé druhy.

Podobne ako „zelená revolúcia“, aj „génová revolúcia“, ako ju niektorí nazývajú, prispieva k problému genetickej uniformity — niektorí dokonca hovoria, že tento problém sa ešte zhoršil, pretože génoví inžinieri môžu použiť také metódy, ako napríklad klonovanie alebo vypestovanie tkanivovej kultúry, čo sú procesy, ktorými sa vytvárajú dokonale identické kópie, čiže klony. Teda znepokojenie nad ničením biologickej rozmanitosti zostáva aj naďalej. Geneticky upravené rastliny však vyvolávajú nové sporné otázky, ako napríklad aké účinky by mohli mať na nás a na životné prostredie. Vedecký spisovateľ Jeremy Rifkin povedal: „Rútime sa poslepiačky do novej éry poľnohospodárskej biotechnológie s veľkými nádejami, nemnohými obmedzeniami a takmer žiadnou predstavou o možných následkoch.“ *

Na druhej strane je schopnosť upravovať život na úrovni genetiky perspektívnou zlatou baňou, a tak sa spoločnosti navzájom predbiehajú v patentovaní nových semien a iných geneticky upravených organizmov. Medzitým vymieranie rastlinných druhov pokračuje rovnakým tempom. Ako už bolo spomenuté, niektoré vlády a súkromné inštitúcie zriadili banky semien, aby odvrátili túto pohromu. Umožnia tieto banky budúcim generáciám mať bohatý výber semien, aby ich mohli siať a zbierať úrodu?

Banky semien — ochrana pred vyhubením?

Kráľovské botanické záhrady v Kewe (Anglicko) rozbehli projekt Miléniová banka semien, o ktorom sa hovorí, že je „jedným z najväčších medzinárodných ochranárskych projektov, aký bol kedy zorganizovaný“. Základným cieľom tohto projektu je (1) do roku 2010 zozbierať a zachovať 10 percent semien — vyše 24 000 druhov — z celosvetovej ríše semenných druhov rastlín a (2) ešte predtým zozbierať a uschovať semená všetkých semenných druhov rastlín, ktoré rastú na území Veľkej Británie. Ďalšie krajiny tiež založili banky semien, čiže génové banky, ako sa niekedy nazývajú.

Biológ John Tuxill podotýka, že prinajmenšom 90 percent z miliónov semien, ktoré sa uchovávajú v týchto bankách, sú semená hodnotných úžitkových rastlín a rastlín  pestovaných ako potraviny, napríklad pšenice, ryže, kukurice, ciroku, zemiakov, cibule, cesnaku, cukrovej trstiny, bavlny, sóje a ďalších strukovín. Semená sú však živé organizmy, ktoré sú životaschopné iba dovtedy, kým im vydrží ich vnútorná zásoba energie. Do akej miery sú teda banky semien spoľahlivé?

Banky v ťažkostiach

Na to, aby banky semien mohli fungovať, sú potrebné peniaze — podľa Tuxilla to vychádza ročne asi na 300 miliónov dolárov. Tuxill poznamenáva, že aj táto suma môže byť nedostatočná, pretože „len 13 percent semien uskladnených v génových bankách je v kvalitne prevádzkovaných priestoroch s možnosťou uchovať semená dlhodobo“. Pretože nesprávne skladované semená dlho nevydržia, musia byť skoro zasiate, aby sa získala nasledujúca generácia semien; inak by sa z banky semien stala márnica semien. Samozrejme, takáto práca si vyžaduje veľa ľudí a financií, čo iba komplikuje situáciu zariadení, ktoré majú už aj tak v tomto smere ťažkosti.

Kniha Seeds of Change—The Living Treasure (Semená zmeny — žijúci poklad) vysvetľuje, že Národné laboratórium zásobárne semien v Colorade v USA „zažilo už početné krízy vrátane zlyhania dodávky elektrickej energie, pokazeného chladiarenského zariadenia a nízkeho počtu zamestnancov a výsledkom boli ohromné chaotické kopy nezaznamenaných semien“. Banky semien navyše podliehajú politickým prevratom, ekonomickým krízam a prírodným pohromám.

Dlhodobá úschova prináša aj ďalšie problémy. Rastliny majú vo svojom prirodzenom prostredí obmedzenú, ale veľmi dôležitú schopnosť prispôsobiť sa a to im umožňuje prekonávať choroby a ďalšie prekážky. Ale semená rastlín, ktoré sú v chránenom prostredí banky, môžu po niekoľkých generáciách stratiť niečo z tejto schopnosti prispôsobiť sa. Dobre uložené semená mnohých rastlín však môžu vydržať aj celé stáročia, kým bude potrebné ich zasadiť. Skutočnosť, že napriek týmto obmedzeniam a neistotám existujú banky semien, odráža vzrastajúci záujem o budúcnosť rastlín, ktoré sú potravinovým zdrojom ľudí.

Samozrejme, že najlepším spôsobom, ako zabrániť hubeniu druhov rastlín, je chrániť ich prirodzené lokality a znovu oživovať rozmanitosť poľnohospodárskych plodín. Ale na to, aby sme to dosiahli, ako hovorí Tuxill, by sme si potrebovali „vypestovať nový, vyrovnaný postoj k ľudským potrebám a k potrebám prírody“. Nakoľko je však realistické veriť tomu, že by si ľudia ‚vypestovali nový, vyrovnaný postoj‘ k svetu prírody, zatiaľ čo sa s takmer náboženskou horlivosťou usilujú o priemyselný a ekonomický pokrok? Veď dokonca samotné poľnohospodárstvo, ako sme si už mohli všimnúť, sa prispôsobuje technicky vyspelému svetu trhovej ekonomiky. Na to musí existovať iné riešenie.

[Poznámky pod čiarou]

 [Rámček/obrázok na strane 7]

Poľnohospodári — sú ‚ohrozeným druhom‘?

„Od roku 1950 sa vo všetkých priemyselných krajinách neustále zmenšuje počet ľudí zamestnaných v poľnohospodárstve; v niektorých regiónoch je tento pokles vyše 80-percentný,“ píše sa v časopise World Watch. Napríklad Spojené štáty majú teraz menej farmárov ako väzňov. Čo zapríčiňuje tento odchod z polí?

Hlavnými činiteľmi sú stále nižšie príjmy, nárast dlžôb spojených s farmárením, zväčšujúca sa chudoba a presadzovanie mechanizácie. V roku 1910 dostávali farmári v Spojených štátoch asi 40 centov z každého dolára, ktorý zákazníci zaplatili za potraviny, ale do roku 1997 sa tento podiel farmárov znížil asi na 7 centov. World Watch píše, že pestovateľ pšenice „dostane iba 6 centov z dolára, ktorým bol zaplatený bochník chleba“. To znamená, že zákazníci platia farmárovi za jeho pšenicu asi toľko, koľko zaplatia za zabalenie. V rozvojových krajinách sú na tom roľníci ešte horšie. Poľnohospodár v Austrálii alebo v Európe môže dostať z banky pôžičku, aby prekonal ťažký rok, no roľník v západnej Afrike už možno na druhý rok nebude môcť sadiť. Môže sa dokonca stať, že to ani neprežije.

[Obrázky na strane 7]

„Monokultúry, ktoré boli zavádzané od začiatku ‚zelenej revolúcie‘, nepriaznivo ovplyvnili biologickú rozmanitosť a bezpečie potravinových zdrojov na celom svete.“ — Dr. Mae-Wan Hoová

[Pramene ilustrácií]

Pozadie: U.S. Department of Agriculture

Centro Internacional de Mejoramiento de Maíz y Trigo (CIMMYT)

[Obrázky na strane 8]

Miléniová banka semien v Anglicku uschováva semená dôležitých rastlín

[Prameň ilustrácie]

© Trustees of Royal Botanic Gardens, Kew