Čo môže dosiahnuť moderná medicína?

MNOHO detí sa ešte v mladom veku naučí, že ak chcú odtrhnúť jablko, na ktoré nedočiahnu, musia sa postaviť na plecia kamaráta. Niečo podobné sa odohralo i v oblasti medicíny. Výskumníci v tejto oblasti dosahovali väčšie a väčšie úspechy tak, že stavali na úspechoch významných lekárov a ďalších odborníkov z minulosti.

K týmto raným liečiteľom patrili takí známi muži, ako boli Hippokrates a Pasteur, spolu s takými mužmi ako Vesalius a William Morton — mená mnohým ľuďom neznáme. Za čo im moderná medicína vďačí?

Liečiteľské umenie v staroveku často nebolo vedeckou záležitosťou, ale bolo hlavne vecou povier a náboženských rituálov. Dr. Felix Marti-Ibañez v knihe The Epic of Medicine (Epos o medicíne) píše: „V boji s chorobou... sa Mezopotámčania uchýlili k zmiešanine medicíny a náboženstva, lebo boli presvedčení, že chorobami ich trestajú bohovia.“ Aj egyptská medicína, ktorá nasledovala krátko nato, mala korene v náboženstve. Preto sa ľudia už od samého začiatku pozerali na liečiteľov s nábožným obdivom.

Dr. Thomas A. Preston v knihe The Clay Pedestal (Hlinený piedestál) uvádza: „Mnohé z toho, čomu verili ľudia v staroveku, sa odrazilo v lekárskej praxi, ktorá pretrvala až do súčasnosti. Jednou z tých vecí bolo presvedčenie, že pacient nemôže ovplyvňovať chorobu  a že jedinou nádejou na uzdravenie je magická moc lekára.“

Kladenie základov

Časom sa však v lekárskej praxi začal stále viac používať vedecký prístup. Popredným vedeckým liečiteľom v staroveku bol Hippokrates. Narodil sa okolo roku 460 pred n. l. na gréckom ostrove Kós a mnohí ho považujú za otca západnej medicíny. Hippokrates položil základy racionálneho prístupu k medicíne. Odmietol názor, že choroba je trestom od nejakého božstva, pričom argumentoval, že choroba má prirodzenú príčinu. Napríklad epilepsiu dlho nazývali posvätná choroba, lebo sa verilo, že ju môžu vyliečiť iba bohovia. Ale Hippokrates napísal: „Čo sa týka choroby zvanej posvätná: nezdá sa mi o nič božskejšia ani posvätnejšia než ktorákoľvek iná choroba, ale má prirodzenú príčinu.“ Hippokrates bol okrem toho prvým liečiteľom, o ktorom sa vie, že pozoroval príznaky chorôb a robil o nich záznamy, aby ich bolo možné použiť neskôr.

O stáročia neskôr Galenos, grécky lekár, ktorý sa narodil v roku 129 n. l., tiež urobil priekopnícky vedecký výskum. Na základe pitvy ľudí a zvierat zostavil učebnicu anatómie, ktorú používali lekári celé stáročia! Andreas Vesalius, ktorý sa narodil v Bruseli v roku 1514, napísal knihu De humani corporis fabrica (O stavbe ľudského tela). Kniha sa stretla s odporom, lebo protirečila mnohým Galenovým záverom. Bola však základom modernej anatómie. Podľa knihy Die Grossen (Velikáni) sa tak Vesalius stal „v oblasti medicíny jedným  z najvýznamnejších výskumníkov všetkých národov a všetkých čias“.

Časom boli vyvrátené aj Galenove teórie o srdci a krvnom obehu. * Anglický lekár William Harvey sa celé roky venoval pitve zvierat a vtákov. Pozoroval funkciu srdcových chlopní, meral objem krvi v srdcových komorách a odhadoval množstvo krvi v tele. Svoje objavy uverejnil v roku 1628 v knihe s názvom De Motu Cordis et Sanguinis in Animalibus (O pohybe srdca a krvi vo zvieratách). Stal sa terčom kritiky, odporu, útokov a urážok. Ale jeho dielo znamenalo prelom v medicíne — bol objavený krvný obeh!

Od holičstva k chirurgii

Veľký pokrok urobila medicína aj v chirurgii. V stredoveku často vykonávali chirurgické zákroky holiči. Nie div, že niektorí odborníci hovoria, že otcom modernej chirurgie bol Francúz Ambroise Paré, ktorý žil v 16. storočí, priekopník v chirurgii a holič, ktorý slúžil štyrom francúzskym kráľom. Paré okrem toho vynašiel množstvo chirurgických nástrojov.

Jedným z najvážnejších problémov, s ktorým sa chirurgovia v 19. storočí ešte stále stretávali, bol ten, že nedokázali zmierniť bolesť pri operácii. Ale v roku 1846 sa zubný chirurg William Morton postaral o to, aby sa v chirurgii začali v širokom rozsahu používať anestetiká. *

V roku 1895 nemecký fyzik Wilhelm Röntgen uvidel pri pokusoch s elektrinou lúče, ktoré prechádzali telom, ale neprechádzali kosťami. Nepoznal pôvod týchto lúčov, a tak nevedel objasniť svoj objav. Podľa knihy Die Großen Deutschen (Veľkí Nemci) Röntgen svojej manželke povedal: „Ľudia povedia: ‚Röntgen sa zbláznil.‘“ A niektorí to aj povedali. Ale jeho objav znamenal revolučnú zmenu v chirurgii. Chirurgovia sa teraz mohli pozrieť do tela bez toho, aby ho rozrezali.

Zdolávanie chorôb

Také infekčné choroby, ako sú pravé kiahne, po stáročia opakovane spôsobovali epidémie, hrôzu a smrť. Ar-Rází, Peržan žijúci v deviatom storočí, ktorého považujú niektorí  za najväčšieho lekára islamského sveta tých čias, zapísal prvý lekársky presný opis pravých kiahní. Ale spôsob ich liečby objavil až o niekoľko storočí britský lekár Edward Jenner. Jenner si všimol, že človek, ktorý sa niekedy nakazil ovčími kiahňami — čo je neškodná choroba —, je imúnny voči pravým kiahňam. Na základe tohto pozorovania Jenner použil matériu z vriedka ovčích kiahní na vyvinutie očkovacej látky proti pravým kiahňam. To bolo v roku 1796. Jenner sa tak stal, podobne ako aj novátori pred ním, terčom kritiky a odporu. Ale to, že objavil očkovanie, viedlo napokon k odstráneniu tejto choroby a medicína tak získala nový mocný prostriedok na boj proti chorobám.

Francúz Louis Pasteur využíval očkovanie v boji proti besnote a slezinovej sneti. Okrem toho dokázal, že pri vzniku choroby hrajú rozhodujúcu úlohu choroboplodné zárodky. V roku 1882 identifikoval Robert Koch choroboplodné zárodky zapríčiňujúce tuberkulózu, ktorú jeden historik označil za „najvražednejšiu chorobu devätnásteho storočia“. Asi rok nato Koch identifikoval choroboplodný zárodok zapríčiňujúci choleru. V časopise Life sa píše: „Pasteurova a Kochova práca bola začiatkom mikrobiológie a viedla k pokrokom v imunológii, v oblasti hygienických zariadení a v hygiene, ktoré za posledných 1000 rokov prispeli k predĺženiu ľudského života viac ako ktorýkoľvek iný výsledok vedeckého pokroku.“

Medicína dvadsiateho storočia

Na začiatku 20. storočia stavala medicína na úspechoch týchto a ďalších vynikajúcich praktických lekárov. Odvtedy lekársky pokrok postupoval obrovskou rýchlosťou — inzulín proti cukrovke, chemoterapia proti rakovine, hormonálna liečba proti ochoreniu žliaz, antibiotiká proti tuberkulóze, chlorochín proti určitým druhom malárie a dialýza proti ťažkostiam s obličkami, ako aj operácie na otvorenom srdci a transplantácie orgánov, keby sme vymenovali len niekoľko.

Ale ako blízko je medicína k dosiahnutiu cieľa zaručiť „pre všetkých ľudí na svete prijateľnú mieru zdravia“ teraz, keď stojíme na prahu 21. storočia?

Cieľ mimo dosahu?

Deti, ktoré sa stavajú na plecia kamaráta, zistia, že im to neumožní dočiahnuť každé jablko. Niektoré z najšťavnatejších jabĺk na vrcholci stromu sú stále veľmi ďaleko. Aj medicína ide od jedného úspechu k druhému, stále vyššie a vyššie. Ale ten najcennejší cieľ — zdravie pre všetkých — zostáva nedosiahnuteľný.

Preto hoci v roku 1998 Európska komisia uviedla, že „Európania nikdy nežili takým dlhým a zdravým životom“, v tej istej správe sa ďalej písalo: „Každý piaty človek zomrie predčasne, skôr ako dosiahne vek 65 rokov. Príčinou 40 % týchto úmrtí bude rakovina a príčinou ďalších 30 % budú srdcovo-cievne ochorenia... Proti novým ohrozeniam zdravia je nutná lepšia ochrana.“

V novembri 1998 uverejnil nemecký časopis Gesundheit, zaoberajúci sa zdravím, správu o tom, že stále väčšou hrozbou sa stávajú infekčné choroby, ako je cholera a tuberkulóza. Prečo? Antibiotiká „prestávajú byť účinné. Stále viac baktérií je odolných prinajmenšom voči jednému bežnému lieku; mnohé sú odolné voči viacerým.“ Nielenže  sa vracajú staré choroby, ale objavili sa aj nové, napríklad aids. Nemecká publikácia Statistics ’97 z oblasti farmácie nám pripomína: „Príčinu dvoch tretín všetkých známych chorôb — ktorých je asi 20 000 — doteraz nevieme liečiť.“

Je riešením génová terapia?

Iste, i naďalej sa budú vyvíjať nové spôsoby liečby. Napríklad mnohí ľudia si myslia, že kľúčom k lepšiemu zdraviu je génové inžinierstvo. Po výskumoch, ktoré v 90. rokoch 20. storočia urobili v Spojených štátoch lekári ako Dr. W. French Anderson, bola génová terapia označená za „najvzrušujúcejšiu a najpopulárnejšiu novú oblasť výskumu v oblasti medicíny“. V knihe Heilen mit Genen (Liečba pomocou génov) sa uvádza, že génová terapia „by pre lekársku vedu mohla znamenať vstup do obdobia nových veľkých objavov. Zvlášť to platí o liečbe chorôb, ktoré sú doteraz nevyliečiteľné.“

Vedci očakávajú, že časom bude možné liečiť vrodené genetické choroby vstreknutím opravných génov do tela pacienta. Možno aj škodlivé bunky, napríklad rakovinové, bude možné priviesť k samozničeniu. V súčasnosti je už možné vykonávať genetický skríning, ktorým sa dajú zistiť dispozície človeka na určité choroby. Niektorí odborníci hovoria, že vývoj sa bude ďalej uberať smerom k prispôsobovaniu liekov genetickej stavbe pacienta. Istý významný výskumník predpokladá, že jedného dňa budú lekári môcť „diagnostikovať choroby pacientov a liečiť ich podaním správnych kúskov vlákna molekúl“.

No nie všetci sú presvedčení, že génovou terapiou sa získa „zázračný liek“ budúcnosti. Z prieskumov vyplýva, že ľudia možno ani nebudú chcieť, aby sa analyzovala ich genetická stavba. Mnohí sa tiež obávajú, že génová terapia by mohla byť nebezpečným zásahom do prírody.

Iba čas ukáže, či génové inžinierstvo alebo iné vyspelé prístupy k medicíne dodržia svoje veľké sľuby. Jestvuje však dôvod nebyť prehnane optimistický. V knihe The Clay Pedestal sa opisuje jeden cyklus, ktorý je všetkým veľmi dobre známy: „Na verejnosti sa objaví nový spôsob liečby; na lekárskych stretnutiach a v odborných časopisoch ho s nadšením privítajú. Jeho tvorcovia sa v odbore stávajú známymi osobnosťami a médiá vítajú pokrok. Po období eufórie a doložených posudkov na podporu zázračnej liečby postupne prichádza rozčarovanie, ktoré trvá niekoľko mesiacov až niekoľko desaťročí. Potom sa objaví nový liek a takmer zo dňa na deň nahradí ten starý, ktorý sa rýchlo zavrhne ako bezcenný.“ Skutočne, mnoho liekov, ktoré väčšina lekárov zavrhla ako neúčinné, sa krátko predtým bežne používalo pri liečbe.

 Hoci dnes už lekárom nie je prejavovaná nábožná úcta ako liečiteľom v staroveku, niektorí ľudia majú sklon pripisovať praktickým lekárom takmer božské schopnosti a myslia si, že je len otázkou času, kedy veda objaví liek na všetky choroby ľudstva. Realita však za touto predstavou veľmi zaostáva. Dr. Leonard Hayflick v knihe How and Why We Age (Ako a prečo starneme) uvádza: „V roku 1900 zomrelo v Spojených štátoch 75 percent ľudí pred dovŕšením 65. roku života. Dnes sa tento štatistický údaj takmer obrátil: približne 70 percent ľudí zomiera po 65. roku života.“ Čo bolo príčinou tohto pozoruhodného predĺženia života? Hayflick vysvetľuje, že to „bolo do veľkej miery vďaka zníženiu úmrtnosti novorodencov“. Predpokladajme, že by lekárska veda dokázala odstrániť hlavné príčiny smrti starých ľudí — ochorenie srdca, rakovinu a mozgovú príhodu. Znamenalo by to nesmrteľnosť? Nie. Dr. Hayflick hovorí, že aj potom „by sa väčšina ľudí dožívala okolo sto rokov“. A dodáva: „Títo storoční ľudia by napriek tomu neboli nesmrteľní. Ale na čo by zomierali? Jednoducho by stále slabli, kým by nenastala smrť.“

Teda aj napriek najlepšej snahe lekárov medicína nemôže odstrániť smrť. Prečo? Je zdravie pre všetkých nesplniteľným snom?

[Poznámky pod čiarou]

[Zvýraznený text na strane 4]

„Mnohé z toho, čomu verili ľudia v staroveku, sa odrazilo v lekárskej praxi, ktorá pretrvala až do súčasnosti.“ — The Clay Pedestal

[Obrázky na stranách 4, 5]

Hippokrates, Galenos a Vesalius položili základ modernej medicíny

[Pramene ilustrácií]

Ostrov Kós, Grécko

S láskavým dovolením National Library of Medicine

Drevoryt A. Vesalia od Jana Stevena von Kalkara z Meyer’s Encyclopedic Lexicon

[Obrázky na strane 6]

Ambroise Paré bol priekopníkom v chirurgii a holičom a slúžil štyrom francúzskym kráľom

Perzský lekár ar-Rází (vľavo) a britský lekár Edward Jenner (vpravo)

[Pramene ilustrácií]

Paré a ar-Rází: S láskavým dovolením National Library of Medicine

Z knihy Great Men and Famous Women

[Obrázok na strane 7]

Francúz Louis Pasteur dokázal, že príčinou chorôb sú choroboplodné zárodky

[Prameň ilustrácie]

© Institut Pasteur

[Obrázky na strane 8]

Aj keby bolo možné odstrániť hlavné príčiny smrti, staroba by sa napokon skončila smrťou