Virginia, ktorá je Jehovovou svedkyňou, trpí ochorením, ktoré sa nazýva syndróm uzamknutia. Je ochrnutá. Vidí a počuje, môže otvárať a zatvárať oči a trochu hýbať hlavou. Nemôže však rozprávať ani jesť. Kedysi to bola zdravá a energická žena. No raz ráno v roku 1997 pocítila ostrú pretrvávajúcu bolesť v zadnej časti hlavy. Manžel ju vzal do nemocnice. Ešte v ten večer upadla do kómy. Zobudila sa o dva týždne na jednotke intenzívnej starostlivosti ochrnutá a pripojená na pľúcny ventilátor. Niekoľko dní si nedokázala na nič spomenúť, ani na to, ako sa volá.

 Virginia vysvetľuje, čo sa dialo potom: „Postupne sa mi vrátila pamäť. Vrúcne som sa modlila. Nechcela som zomrieť a zanechať svojho synčeka bez mamy. Aby som si dodala odvahu, snažila som sa spomenúť si na čo najviac biblických veršov.

 Nejaký čas som bola na jednotke intenzívnej starostlivosti. Šesť mesiacov som strávila v rôznych nemocniciach a v rehabilitačnom centre. A potom ma poslali domov. Stále som bola úplne ochrnutá a odkázaná vo všetkom na pomoc iných. Bola som zúfalá. Cítila som sa neužitočná pre druhých aj pre Jehovu. Trápilo ma tiež, kto sa postará o môjho synčeka.

 Začala som si čítať skúsenosti iných svedkov, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako ja. Žasla som nad tým, čo všetko dokázali robiť pre Jehovu. Preto som sa snažila myslieť pozitívne a sústrediť sa na to, čo môžem robiť. Predtým ako som ochorela, som mala málo času na duchovné činnosti. Teraz mám na to celé dni. Nepodľahla som beznádeji, ale zamerala som sa na svoju oddanosť Jehovovi.

 Naučila som sa používať počítač. Píšem s použitím softvéru, ktorý reaguje na pohyb mojej hlavy. Hoci je to vyčerpávajúce, vďaka modernej technike môžem študovať Bibliu a deliť sa o svoju nádej s inými pomocou listov a e-mailov. Na komunikáciu s blízkymi mám abecednú tabuľku. Osoba, ktorá je pri mne, ukazuje postupne na písmená. Keď zvolí nesprávne písmeno, doširoka otvorím oči. Keď je písmeno správne, oči zavriem. Tak tvoríme slová a vety. Niektoré sestry, ktoré so mnou trávia veľa času, ma poznajú už tak dobre, že dokážu predvídať, čo chcem povedať. Keď niekedy zvolia nesprávne slovo, zabávame sa na tom.

 Teším sa z toho, že sa môžem zapájať do zborových činností. Vždy sa pripájam na zhromaždenia, teraz prostredníctvom videokonferencie. Do častí programu s otázkami a odpoveďami sa dokážem zapojiť tak, že si vopred napíšem komentáre, ktoré niekto prečíta. Pripájam sa tiež k malej skupine svedkov a spolu sledujeme mesačné vysielanie JW Broadcasting. a

 Už je to 23 rokov, čo mám syndróm uzamknutia. Niekedy som smutná. Ale takéto chvíle mi pomáha prekonávať modlitba, priateľstvo s bratmi a sestrami a to, že sa snažím byť duchovne aktívna. S pomocou zboru už viac ako šesť rokov slúžim ako pomocná priekopníčka. Vždy som sa snažila dávať dobrý príklad svojmu synovi Alessandrovi. Teraz je už ženatý, slúži ako zborový starší a spolu s manželkou slúžia ako pravidelní priekopníci.

 Často rozjímam nad tým, čo budem môcť robiť v budúcnosti v raji. Najviac sa teším na to, že budem môcť hovoriť o Jehovovi vlastným hlasom. Chcela by som sa prechádzať popri potôčiku a tešiť sa z krásnej prírody. A keďže už vyše dvadsať rokov prijímam tekutú stravu cez hadičku, nemôžem sa dočkať, keď si odtrhnem jablko zo stromu a zahryznem doň. A, samozrejme, ako Talianka sa teším na to, že si pripravím a vychutnám svoje obľúbené talianske jedlá vrátane pizze.

 ‚Nádej na záchranu‘ mi pomáha chrániť si myseľ. (1. Tesaloničanom 5:8) Keď si predstavujem seba v novom svete, som napriek svojim obmedzeniam šťastná, lebo som presvedčená, že už čoskoro budem zdravá. Nemôžem sa dočkať ‚skutočného života‘, ktorý nám Jehova sľúbil prostredníctvom svojho Kráľovstva.“ (1. Timotejovi 6:19; Matúš 6:9, 10)