Atmosféra ochotnej spolupráce, ktorú vytvorili stavební dobrovoľníci vo Warwicku, zapôsobila na mnohých pozorovateľov. Riaditeľ firmy, ktorá mala na starosti montáž výťahov, jednému dobrovoľníkovi povedal: „Váš tím podáva obdivuhodný výkon. Väčšina dnešných ľudí by svoj čas takto neobetovala.“

Keď tento muž spolu s ďalšími prvýkrát počuli, že pracovníci na stavbe svetového ústredia Jehovových svedkov budú prevažne dobrovoľníci, predstavovali si to tak, že tam budú pracovať svedkovia z blízkeho okolia, a to hlavne cez víkendy. Boli ohromení, keď zistili, že sem prišli ľudia zo všetkých kútov Spojených štátov a mnohí z nich dali výpoveď, aby tu mohli pracovať niekoľko mesiacov alebo dokonca rokov.

Do konca roka 2015 sa na prácach vo Warwicku podieľalo približne 23 000 dobrovoľníkov, ak nerátame členov Bételu v Spojených štátoch. Pracovalo tu aj ďalších asi 750 stavebných odborníkov, ktorí nie sú Jehovovými svedkami. Boli prizvaní na pomoc, aby sa práce na projekte vykonali načas. Na mnohých z nich úzka spolupráca so svedkami hlboko zapôsobila a zanechala veľa pozitívnych dojmov.

Manažér spoločnosti na výrobu okien a presklených konštrukcií napísal: „Každý pracovník našej firmy, ktorý bol zapojený do tohto projektu, obdivoval, ako k nemu pristupujú vaši ľudia. Mnohí z nás chcú na tomto projekte robiť práve kvôli tomu.“

Ďalšia spoločnosť poskytla personál na stavbu nadzemných častí ubytovacích budov. Keď bola firemná zákazka hotová, traja z jej zamestnancov boli rozhodnutí zostať vo Warwicku. Dali preto výpoveď vo svojej firme a zamestnali sa u inej, ktorá tam ešte stále mala prácu.

Na niektorých robotníkov malo kresťanské správanie svedkov veľmi dobrý vplyv. Jeden muž pracoval vo firme, ktorá vo Warwicku stavala základy. Po niekoľkých mesiacoch si jeho manželka všimla nápadný rozdiel v jeho správaní aj reči. Milo prekvapená konštatovala: „Vôbec ho nespoznávam!“

Medzi dobrovoľníkmi z radov svedkov bolo aj veľa žien. Uplatnenie našli ako vodičky autobusov, pri čistiacich prácach alebo v kanceláriách. Riadili dopravu, obsluhovali ťažké stroje, zapájali optické káble, izolovali potrubie, montovali sadrokartónové steny a robili na nich povrchové úpravy, pracovali ako inštalatérky a liali betón. A boli veľmi usilovné.

Jeden muž, ktorý pracoval ako strešný pokrývač, si všimol, že niektoré manželské páry sa pri vystupovaní z autobusu a keď kráčali do práce držali za ruky. Zapôsobilo to naňho. Videl aj to, ako neúnavne tieto ženy pracovali, a povedal: „Prvé, čo vám napadne, je, že sú tu iba preto, lebo tu pracujú ich manželia. Ale keď sa pustia do práce, iba otvárate ústa! Pracoval som na stavbách v celom New Yorku, ale niečo také som ešte nikdy nevidel.“

Zima na prelome rokov 2014 a 2015 bola mimoriadne chladná a človek by bol radšej ostal doma, ako pracoval celý deň vonku na mraze. Jeremy, Jehovov svedok, ktorý vykonával stavebný dozor, spomína: „Keď udreli mrazy, predák jednej firmy, ktorá stavala základy, sa ma zakaždým pýtal: ‚Prídu zajtra do práce aj vaše ženy?‘

Vyše 35 najatých vodičov prevážalo autobusmi dobrovoľníkov z ubytovní do Warwicku a späť.

Pred jednou takou jazdou sa vodič postavil a prehovoril k cestujúcim: „Vozím vás veľmi rád. Prosím vás, napíšte môjmu šéfovi, nech ma na tejto linke nechá. Naučil som sa od vás veľa o Biblii. Predtým som nepoznal Božie meno ani som nevedel, že na zemi bude raj. Teraz sa už nebojím smrti. Bol to pre mňa skutočný zážitok. Sľubujem vám, že len čo budem mať voľno, prídem do vašej sály Kráľovstva.“

Damiana, dobrovoľníčka z Warwicku, hovorí: „Jedného dňa, ešte predtým ako sme nastúpili do autobusu, nám vodič oznámil, že by nám chcel niečo povedať. Povedal, že viezol už asi 4 000 svedkov, ktorí prichádzali do našich areálov v štáte New York alebo z nich odchádzali, a dodal: ‚Viete, všetci máme svoje muchy. Ale vy napriek týmto rozdielom dokážete dobre spolupracovať. To je veľmi pekné.‘ Povedal tiež, že sa s nami veľmi rád rozpráva.

Keď dohovoril, ktosi sa ho opýtal: ‚Páči sa vám, keď spievame?‘

Srdečne sa zasmial a povedal: ‚Áno! Čo tak začať stotridsaťštvorkou?‘“ a