V posledných rokoch sa vedci a konštruktéri doslova nechávajú poučovať od rastlín a zvierat. (Jób 12:7, 8) Študujú a napodobňujú rôzne konštrukčné riešenia, ktoré vidia v rastlinnej a živočíšnej ríši, v snahe vymyslieť nové veci či zlepšiť fungovanie už existujúcich. Tento odbor sa nazýva biomimetika. Keď budete uvažovať o nasledujúcich príkladoch, zamyslite sa: ‚Komu v skutočnosti patrí uznanie za tieto konštrukčné riešenia?‘

Môžu sa konštruktéri lietadiel niečo naučiť od vráskavca dlhoplutvého? Zdá sa, že áno. Dospelý vráskavec váži okolo 30 ton — približne toľko ako naložený kamión — a má pomerne neohybné telo s veľkými plutvami, ktoré pripomínajú krídla. Táto dvanásťmetrová veľryba je však veľmi obratným plavcom.

Vedcov zvlášť zaujalo, ako je možné, že tvor s takým neohybným telom dokáže stúpať k hladine tak, že pritom opisuje špirálu s neuveriteľne malým priemerom. Zistili, že tajomstvo spočíva v tvare jeho plutiev. Nábehová hrana plutiev nie je hladká, ako je to pri krídlach lietadla, ale je hrboľatá vďaka radu výrastkov, ktoré sa nazývajú tuberkuly.

Keď vráskavec pláva vodami oceánu, tuberkuly znižujú odpor vody a zvyšujú vztlak. Ako? Časopis Natural History vysvetľuje, že výrastky zrýchľujú prúdenie vody okolo plutiev a spôsobujú, že voda obteká plutvy hladko, bez toho, aby sa zvírila, a to aj keď veľryba stúpa veľmi strmo nahor.¹⁰

Ako by sa dal tento objav prakticky využiť? Keby krídla lietadiel mali podobný tvar ako plutvy vráskavca, zrejme by nepotrebovali toľko klapiek ani iných mechanických zariadení, ktoré upravujú prúdenie vzduchu okolo nich. Také krídla by boli bezpečnejšie a menej náročné na údržbu. Odborník na biomechaniku John Long je presvedčený, že nebude trvať dlho a „budeme pravdepodobne na každom prúdovom lietadle vidieť také hrbčeky, aké má na plutvách vráskavec dlhoplutvý“.¹¹

Je známe, že krídla lietadiel boli navrhnuté podľa krídel vtákov. No v poslednom čase sa konštruktéri snažia napodobniť krídla vtákov ešte vernejšie. Podľa časopisu New Scientist „výskumníci na Floridskej univerzite zostrojili prototyp diaľkovo ovládaného modelu lietadla, ktoré má podobné manévrovacie schopnosti ako čajka — dokáže plachtiť, letieť strmhlav i prudko stúpať“.¹²

Čajky sú schopné pozoruhodných akrobatických kúskov vďaka tomu, že dokážu  ohnúť krídla v mieste lakťového a ramenného kĺbu. Ako konštruktéri napodobnili ohybné krídla čajky? Spomínaný časopis uvádza, že „61-centimetrový model lietadla je vybavený motorčekom na ovládanie sústavy drôtikov, ktoré pohybujú krídlami“. Vďaka dômyselne skonštruovaným krídlam môže toto lietadielko plachtiť i letieť strmhlav medzi vysokými budovami. Vojenské letectvo má veľký záujem o vyvinutie lietadla s takými dobrými manévrovacími schopnosťami. Bolo by ho možné využívať pri hľadaní chemických a biologických zbraní vo veľkomestách.

Čajka nepremrzne, ani keď stojí na ľade. Ako je to možné? Okrem iného je to vďaka úžasnému mechanizmu, ktorý nájdeme v tele viacerých zvierat žijúcich v chladných oblastiach. Tento mechanizmus funguje ako protiprúdový výmenník tepla.

Ako takýto výmenník tepla funguje? Aby sme to pochopili, predstavme si dve vodovodné rúry umiestnené tesne vedľa seba v nejakom obale. V jednej rúre prúdi horúca voda a v druhej studená. Ak by horúca a studená voda prúdili rovnakým smerom, z horúcej vody by sa preniesla na studenú asi polovica tepla. Ale ak horúca voda prúdi opačným smerom ako studená, odovzdá studenej vode takmer všetko teplo.

Keď čajka stojí na ľade, „výmenník tepla“ v jej nohách ohrieva krv, ktorá sa vracia zo studených nôh. Vďaka tomu zostáva teplo v jej tele a neuniká cez nohy. Arthur P. Fraas, strojný a letecký inžinier, označil tento mechanizmus za „jeden z najúčinnejších regeneračných výmenníkov tepla na svete“.¹³ Tento systém je taký dômyselný, že ho ľudia začali napodobňovať.

Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) vyvíja viacnohého robota, ktorý by chodil ako škorpión. Konštruktéri vo Fínsku už vyrobili šesťnohý traktor, ktorý dokáže liezť cez prekážky ako nejaký obrí hmyz. Iní výskumníci vyrobili tkaninu s akýmisi malými klapkami, ktoré sa v závislosti od telesnej teploty nositeľa otvárajú a zatvárajú podobne ako šupiny na šiške. Jeden výrobca automobilov vyrobil model auta s podobným tvarom, aký má hranáč, ryba s prekvapivo dobrými hydrodynamickými vlastnosťami. A ďalší výskumníci skúmajú schránku mäkkýša zvaného morské ucho, pretože jeho schopnosť tlmiť otrasy a nárazy chcú využiť pri výrobe ľahšieho a pevnejšieho nepriestrelného ochranného výstroja.

Príroda poskytuje také množstvo nápadov, že výskumní pracovníci vytvorili databázu, do ktorej už boli zaradené tisíce biologických systémov. Vedci môžu v tejto databáze hľadať, „ako ich konštrukčné problémy vyriešila príroda,“ uvádza časopis The Economist. Systémy v tejto databáze by sa dali označiť za biologické patenty. Obyčajne je vlastníkom patentu osoba alebo spoločnosť, ktorá si podľa zákona zaregistruje nový nápad alebo zariadenie. O databáze týchto biologických patentov The Economist uviedol: „Tým, že výskumníci nazývajú biomimetické riešenia ‚biologickými patentmi‘, len podčiarkujú, že skutočným majiteľom patentu je príroda.“¹⁴

Odkiaľ sa vzali v prírode všetky tie geniálne nápady? Mnohí vedci zastávajú názor, že dômyselné konštrukčné riešenia, ktoré nachádzame v prírode, sú výsledkom miliónov rokov evolučného procesu prebiehajúceho metódou pokusu a omylu. Iní odborníci však dospeli k odlišnému záveru. V článku publikovanom 7. februára 2005 v novinách The New York Times mikrobiológ Michael J. Behe napísal: „To, že [v prírode] jasne vidieť účelné usporiadanie, vedie k odzbrojujúco jednoduchej argumentácii: ak niečo vyzerá ako kačica,  chodí ako kačica a kváka ako kačica, potom ak neexistuje presvedčivý dôkaz, že je to niečo iné, zákonite nás to vedie k záveru, že je to kačica.“ Čo z toho Behe vyvodzuje? „Účelné usporiadanie je také zjavné, že ho nemožno prehliadať.“¹⁵

Konštruktér, ktorý navrhne bezpečnejšie a aerodynamickejšie krídlo lietadla, si za svoju prácu určite zaslúži uznanie. Podobne si zaslúži uznanie vynálezca, ktorý vymyslí tkaninu, v ktorej sa človek cíti pohodlnejšie, či navrhne auto s lepšími aerodynamickými vlastnosťami. Ak by však nejaký výrobca odkopíroval niečie dielo a neuznal by, že jeho pravým autorom je niekto iný, dopustil by sa trestného činu.

A teraz sa zamyslite: Vysokovzdelaní výskumníci riešia náročné konštrukčné problémy tak, že len nedokonale kopírujú riešenia, ktoré vidia v prírode. No niektorí z nich pripisujú genialitu originálnych nápadov neinteligentnej evolúcii. Zdá sa vám to rozumné? Ak si kópia vyžaduje inteligentného konštruktéra, čo potom originál? Kto si v skutočnosti zaslúži väčšie uznanie: skúsený majster alebo učeň, ktorý len napodobňuje jeho diela?

Mnohí ľudia, ktorí zvážili dôkazy o účelnom usporiadaní v prírode, majú rovnaký názor ako biblický pisateľ Pavol, ktorý napísal: „[Božie] neviditeľné vlastnosti vidno zreteľne od stvorenia sveta, lebo ich možno vnímať z vytvorených vecí, dokonca jeho večnú moc a Božstvo.“ ​(Rimanom 1:19, 20)