List z Nikaraguy

„Pri rieke Coco odboč doprava“

„BUDEŠ potrebovať terénne vozidlo s navijakom a niekoľko kanistier s benzínom do zásoby. Priprav sa na to, že blato bude siahať až po podvozok. Pri rieke Coco odboč doprava.“

Musím sa priznať, že po týchto slovách môjho spolumisionára mi nebolo všetko jedno. Napriek tomu som sa v utorok ráno vydal na cestu na kresťanský zjazd do Wamblánu, malého mesta na severe Nikaraguy.

Vyrazil som na úsvite. Zozačiatku som na svojom starom, ale robustnom aute išiel po dobrej Panamerickej diaľnici. Od Jinotegy som pokračoval po neupravenej ceste, ktorú miestni ľudia nazývajú feo, čiže škaredá. Keď som vychádzal z mesta, všimol som si dva obchody so zaujímavými názvami — Boží zázrak a Vzkriesenie.

Cesta sa kľukatila, stúpala a klesala. Pomaly som sa vliekol cez rokliny a úžiny. Vysoko v horách zahalených do oblakov som prechádzal popri dlhom jazere v údolí. Cez hmlu som videl stromy obrastené louisianskym machom a obklopené orchideami.

Na jednej serpentíne som sa len o vlások vyhol protiidúcemu autobusu, ktorý išiel, akoby mu patrila celá cesta. Dymilo sa z neho ako z komína a od kolies mu odskakovali kamene. Tu v Nikarague si agresívni vodiči autobusov dávajú na čelné sklo svoje prezývky: Dobyvateľ, Škorpión, Pytón či Lovec.

Okolo poludnia som prechádzal planinou Pantasma. Keď som míňal jeden drevený dom s vyzametaným dvorom, pred očami sa mi vynoril obraz ako zo starej knihy — starší muž sedel na lavičke pred domom, pod stromom spal pes a neďaleko stáli dva voly zapriahnuté do voza s drevenými kolesami. V jednom mestečku som videl zo školy vychádzať húf detí. Keď vo svojich uniformách námorníckej modrej farby naplnili hlavnú ulicu, vyzeralo to, ako keď sa na otvorenú pláž vrúti morská vlna.

Keď som sa blížil k mestu Wiwilí, slnko už pálilo. Vtedy som prvý raz uvidel rieku Coco. Jej neustále plynúci mohutný tok je dominantou mesta. Pamätajúc na pokyny, odbočil som doprava a vydal som sa na obávanú 37-kilometrovú cestu do Wamblánu.

Prechádzal som cez skaly, vyjazdené koľaje a hrboľatý terén a musel som autom prejsť cez osem či deväť potokov. Keď som sa snažil vyhnúť hlbokým výmoľom vo vyschnutom blate, podarilo sa mi rozpútať malú prašnú búrku. Miestni ľudia by povedali, že som „jedol prach“. Konečne som mal tú strastiplnú cestu  za sebou a predo mnou v hlbokom tieni lesnatého údolia bol Wamblán, cieľ mojej cesty.

Zdalo sa, že nasledujúci deň boli všetci už o pol piatej na nohách. Keďže ma už predtým zobudilo neutíchajúce kikiríkanie kohútov, vstal som a šiel som sa prejsť na hlavnú ulicu. Horský vzduch sa miešal s vôňou tortíl pečených v kamenných peciach.

Tu a tam som na stenách videl farebné výjavy z raja, ktoré namaľoval nejaký miestny umelec. Na rohoch ulíc boli malé obchodíky nazývané pulperías, na ktorých boli plagáty s reklamami na rôzne kolové nápoje. Ďalšie plagáty pripomínali ľuďom sľuby posledných troch vlád. Atmosféru dotvárali plechové latríny na betónových paneloch.

Zdravil som ľudí typickým nikaragujským pozdravom adiós. Ľudia sa usmievali a srdečne sa so mnou rozprávali. Museli sme hovoriť hlasno, aby sme sa počuli cez „pouličný ruch“ — klopotanie kopýt koní a mulíc.

Do piatka večera prichádzali rodiny na dvojdňový zjazd — prichádzali pešo, na koňoch i autami. Niekoľko malých chlapcov a dievčat šlo šesť hodín pešo v sandáloch z umelej hmoty a túto cestu podnikli aj napriek tomu, že na miestach, kde sa prechádza cez rieky, môžu byť pozemné míny. Neodradili ich ani pijavice v pokojných vodách, ktorými museli prejsť. Niektorí zo vzdialených komunít si priniesli trochu jedla — ryžu omastenú bravčovou masťou. Prečo všetci prišli?

Prišli, aby si posilnili svoju nádej na lepšiu budúcnosť. Prišli, aby lepšie pochopili Bibliu. Prišli, lebo sa chcú páčiť Bohu.

V sobotu sa pod plechovou strechou usadilo na drevených laviciach a plastových stoličkách vyše 300 ľudí. Matky dojčili svoje bábätká. Zo susednej farmy sa ozývalo krochkanie prasiat a kikiríkanie kohútov.

Teplota stúpala a zakrátko bola horúčava takmer neznesiteľná. No všetci prítomní venovali sústredenú pozornosť radám, ktoré zaznievali. Sledovali vo svojich Bibliách texty, ktoré čítali rečníci, spievali piesne založené na biblických myšlienkach a úctivo počúvali modlitby, ktoré boli za nich predkladané.

Po zjazdovom programe som sa spolu s niekoľkými ďalšími zahral s deťmi na naháňačku. Potom sme sa porozprávali o myšlienkach, ktoré si deti zapísali do poznámok. Ukázal som im na svojom počítači obrázky hviezd a galaxií. Deti sa usmievali a šťastní boli aj ich rodičia.

Zjazd sa veľmi rýchlo skončil a všetci sa museli vrátiť domov. Keď som na druhý deň ráno odchádzal, odnášal som si pekné zážitky a moje srdce prekypovalo láskou k mojim novým priateľom. Som rozhodnutý napodobňovať ich a učiť sa, ako byť spokojný a čakať na Boha.

[Obrázky na strane 17]

Rodiny cestovali mnoho kilometrov, aby sa zúčastnili na zjazde vo Wambláne