Prejsť na článok

Prejsť na obsah

Čo znamená nastaviť druhé líce?

Čo znamená nastaviť druhé líce?

Čo o tom hovorí Biblia?

Čo znamená nastaviť druhé líce?

JEŽIŠ KRISTUS vo svojej slávnej Kázni na vrchu povedal: „Neodporujte tomu, kto je zlý; ale každému, kto ťa udrie po pravom líci, obráť k nemu i druhé.“ ​(Matúš 5:39)

Čo tým myslel? Nabádal kresťanov, aby boli pasívnymi obeťami nespravodlivého zaobchádzania? Majú kresťania potichu trpieť a nehľadať právnu ochranu?

Čo tým Ježiš myslel

Aby sme pochopili, čo Ježiš myslel radou o nastavení druhého líca, musíme vziať do úvahy, v akej súvislosti ju dal a komu. Skôr ako ju vyslovil, citoval svojim poslucháčom slová zo Svätého Písma, ktoré dobre poznali: „Počuli ste, že bolo povedané: ‚Oko za oko a zub za zub.‘“ ​(Matúš 5:38)

Ježiš sa odvolával na výrok, ktorý sa nachádza v 2. Mojžišovej 21:24 a v 3. Mojžišovej 24:20. Stojí za povšimnutie, že Boží Zákon vyžadoval, aby bol previnilec najskôr postavený pred kňazov a sudcov, ktorí zvážili okolnosti prípadu a to, do akej miery šlo o úmysel, a až po ich rozhodnutí sa mohol spravodlivo vykonať trest „oko za oko“ stanovený v uvedených textoch. (5. Mojžišova 19:15–21)

Židia tento zákon časom prekrútili. Adam Clarke, biblický komentátor z 19. storočia, uvádza: „Zdá sa, že Židia využili tento zákon [oko za oko, zub za zub], aby ospravedlnili osobnú nenávisť a všetky ohavné činy spáchané z pomstychtivosti. Pomstitelia často zachádzali do najhorších extrémov a zlo spáchané v rámci pomsty prevýšilo pôvodné zlo.“ Písmo však nedávalo oprávnenie na osobnú krvnú pomstu.

Tým, čo Ježiš učil v Kázni na vrchu o nastavení druhého líca, vystihol pravú podstatu Božieho Zákona daného Izraelu. Ježiš tým nemyslel, že keď jeho nasledovníka niekto udrie po tvári, má sa otriasť a umožniť, aby dostal ďalší úder. V biblických časoch, a dnes je to zvyčajne tiež tak, nemala facka za cieľ fyzicky ublížiť, ale vyprovokovať reakciu, potýčku.

Teda Ježiš chcel zjavne povedať, že ak sa niekto snaží vyprovokovať druhého doslovnou fackou, prípadne štipľavým sarkazmom, ten druhý by mu to nemal vracať. Skôr by mal vynaložiť úsilie, aby sa nedal zatiahnuť do bludného kruhu odplácania zlého zlým. (Rimanom 12:17)

Ježišove slová sa veľmi podobajú výroku kráľa Šalamúna: „Nehovor: ‚Urobím mu práve tak, ako on urobil mne. Odplatím každému podľa jeho konania.‘“ ​(Príslovia 24:29) Ježišov nasledovník nastaví druhé líce v tom zmysle, že sa nedá zatiahnuť do konfliktu, teda nedá sa vydráždiť. (Galaťanom 5:26, Slovenský ekumenický preklad)

Ako je to so sebaobranou?

Nastavenie druhého líca neznamená, že kresťan sa nemá brániť pred násilníkmi. Ježiš nevravel, že by sme sa nikdy nemali brániť, ale že by sme nikdy nemali byť útočníkmi a nikdy by sme sa nemali dať vyprovokovať k odvete. Pokiaľ je to možné, je rozumné vzdialiť sa, aby sme sa nedostali do nejakej potýčky. Ale ak nám hrozí, že sa staneme obeťou trestného činu, je vhodné podniknúť kroky na svoju obranu a požiadať o pomoc políciu.

Ježišovi nasledovníci v prvom storočí správne uplatňovali túto zásadu pri obhajobe svojich práv. Napríklad apoštol Pavol využil prostriedky, ktoré poskytoval vtedajší právny systém, aby sa zastal svojho práva plniť príkaz zvestovať, ktorý dal Ježiš svojim nasledovníkom. (Matúš 28:19, 20) Keď s ďalším misionárom Sílasom zvestovali v meste Filipi, úradníci správy ich zatkli a obvinili z porušenia zákona.

Oboch dali bez súdu verejne zbičovať a uvrhnúť do väzenia. Keď sa Pavlovi naskytla príležitosť, odvolal sa na svoje práva rímskeho občana. Hneď ako sa úradníci dozvedeli, že Pavol je rímskym občanom, začali sa obávať následkov a poprosili Pavla a Sílasa, aby odišli a nespôsobovali ďalšie ťažkosti. Tak dal Pavol príklad v „obhajobe a zákonnom upevňovaní dobrého posolstva“. (Skutky 16:19–24, 35–40; Filipanom 1:7)

Aj Jehovovi svedkovia sú rovnako ako Pavol opakovane nútení púšťať sa do právnych sporov na súdoch, aby sa zastali svojho práva konať Božiu vôľu. Robia to dokonca aj v krajinách, ktoré sa zvyčajne chvália tým, akú náboženskú slobodu dávajú svojim občanom. Ani pokiaľ ide o násilné činy a osobnú bezpečnosť, sa od svedkov neočakáva, že nastavia druhé líce, teda že si nechajú ublížiť. V rámci zákona sa bránia.

Preto je správne, že títo kresťania podnikajú kroky, aby upevnili svoje práva zaručené zákonom, hoci si uvedomujú, že nie vždy to prinesie očakávané výsledky. Z tohto dôvodu nechávajú konečné rozhodnutie na Jehovovi, tak ako to robil Ježiš, lebo majú úplnú dôveru, že Jehova dôkladne pozná všetky skutočnosti a že odplata od neho bude dokonale spravodlivá. (Matúš 26:51–53; Júda 9) Praví kresťania pamätajú na to, že pomsta patrí Jehovovi. (Rimanom 12:17–19)

UVAŽOVALI STE UŽ NAD TÝM?

● Čo by kresťania nemali robiť? (Rimanom 12:17)

● Zakazuje Biblia, aby sa človek v rámci zákona bránil? (Filipanom 1:7)

● V čom Ježiš dôveroval svojmu Otcovi? (Matúš 26:51–53)